Klavírny koncert G dur, Op. 88 je dielo francúzskeho skladateľa Maurica Ravela.

Ravel začal na koncerte pracovať v roku 1929. Vstupná melódia koncertu mu napadla však už o rok skôr pri ceste vlakom z Oxfordu do Londýna. V tomto roku skladateľ prevzal čestný doktorát na Oxfordskej univerzite. Ravel koncert dokončil v roku 1931 po troch rokoch práce, pričom súčasne komponoval i svoj druhý klavírny koncert. Koncert G-dur pôvodne zamýšľal predstaviť na svojom špeciálnom turné, v čom mu však zabránili zdravotné ťažkosti. Koncert tak nakoniec venoval pianistke Margeruite Longovej, ktorá ho predniesla na premiére v roku 1932, za sprievodu Lamoureux Orchestra pod taktovkou Ravela. Skladba vzbudila senzáciu. Koncert je ukážkou klavírnej virtuozity, brilancie a zvukovej farebnosti, za ktorú vďači Ravelovým vynikajúcim inštrumentačným schopnostiam. Možno tu začuť i prvky jazzu, ktoré skladateľ vstrebával počas svojho amerického turné. Ravel nemal príliš rád závažné, dramatické koncerty typu Brahmsa. Pri komponovaní sa inšpiroval odľahčenými koncertami Mozarta a Saint-Saënsa. Bol presvedčený, že klavírny koncert môže byť odľahčený, nadýchaný a brilantný. Svoj cieľ dokonale naplnil.

Koncert začína "in medias res" živou melódiou hranou pikolou, ktorú doprevádza svojími figuráciami klavír. Rovnakú melódiu zopakuje potom trúbka sprevádzaná orchestrom. Nasleduje časť so snovými klavírnymi pasážami dopĺňanými orchestrom. Asi v polovici vety klavír spolu s orchestrom zopakuje úvodnú tému, ale v inej tónine. Nasleduje mysteriózne znejúca časť, klavír akoby však ale postupne ožíval a veta smeruje do ostrého zakončenia. V druhej vete, Adagio assai sa ozýva jednoduché a zároveň sugestívne klavírne sólo bez sprievodu orchestra. Neskôr sa zapojí i orchester a spolu s vysokými tónmi klavíra vytvárajú čaro jednej z najkrajších pomalých viet všetkých klavírnych koncertov. Poslednou vetou koncertu je energické Presto. Vstupné tóny patria plechovým dychovým nástrojom a tympanom, po ktorých sa hneď rozbehne klavír s vírom tónov, do ktorého rozmarne vstupuje Es klarinet, pikola a ďalšie nástroje. Tretia veta je prehliadkou klavírnej virtuozity, hoci klavír a orchester tu vystupujú ako rovnocenní partneri. Záverečné tóny opäť patria plechovým dychovým nástrojom a tympanom.

Ravelov koncert vďaka spomínaným atribútom zostáva originálnym dielom, ktoré predstavuje prínos do klavírnej literatúry. U publika sa teší veľkej obľube.