Édith Piaf
Édith Piaf v roku 1962
Základné informácie
Rodné meno	Édith Giovanna Gassion
Umelecké mená	La Môme Piaf
Narodenie	19. december 1915 Paríž
Úmrtie	10. október 1963 (47 rokov) Grasse Francúzsko
Pôsobenie	Francúzska kabaretná speváčka, skladateľka, herečka
Žáner	Kabaret, šansón, muzikál
Roky pôsob.	1935 – 1963
Vydavateľstvá	Pathé,Pathé-Marconi Capitol Music/EMI Records (USA a Kanada) Parlophone/WEA (2013 – súčasnosť)
Hudobný portál  Biografický portál

Édith Piaf, vlastným menom Édith Giovanna Gassion (* 19. december 1915, Paríž, Francúzsko – † 10. október 1963, Grasse, Francúzsko) bola francúzska kabaretná speváčka, skladateľka a herečka. Je považovaná za archetyp francúzskej speváčky, päťdesiat rokov po smrti neprerušene zostáva najslávnejšou frankofónnou interpretkou, tak vo Francúzsku ako aj v cudzine. Koncertovala v USA, Južnej Amerike a Európe. Celkom osemkrát vystúpila v známej Ed Sullivan Show a dvakrát v Carnegie Hall (1956 a 1957).

Na začiatku kariéry dostala prezývku „La Môme Piaf“ (franc. Drobček-Vrabček). Stala sa slávnou vďaka svojim najväčším hitom, ako sú „La Vie en rose“, „Non, je ne regrette rien“, „Hymne à l'amour“, „Mon légionnaire“, „La Foule“, „Milord“, „Mon Dieu“ či „L'Accordéoniste“.

Bola inšpirátorkou mnohých skladateľov a stala sa učiteľkou viacerých mladých umelcov. Získala aj medzinárodné renomé navzdory ťažkým zdravotným problémom na konci kariéry. Bola dobrou komediálnou herečkou v divadle aj filme. Skonala vo veku 47 rokov.

Jej matkou bola Annetta Giovanna Maillardová, ktorá sa narodila 4. augusta 1895 v Livorne v Taliansku marockej matke berberského pôvodu. Vystupovala ako pouličná speváčka pod menom Line Marsa, mala angažmán v kabaretoch a šantánoch. Édith sa podľa jednej legendy narodila v ulici Belleville č. 72, podľa inej v pôrodnici „Hôpital Tenon“. Line Marsa dala dcéru do výchovy starej matke, ktorá sa o ňu tiež nestarala dobre. Édith bývala 18 mesiacov v jej biednom byte, kým sa nevrátil jej otec z frontu prvej svetovej vojny. Prebývala aj u tety Zephory, kam ju umiestnil otec po príchode domov. Zephora bola majiteľkou verejného domu. Edith bola vychovávaná prostitútkami tohto domu, od ktorých dostala prvýkrát v živote poriadne najesť, pekné šaty a čerstvé mlieko. Dom sa nachádzal v Normandii. Vo veku 3 – 7 rokov stratila načas zrak, čo zapríčinil zápal rohovky (keratitis). Zephora sa išla za jej zdravie spolu so svojimi dievčatami pomodliť na hrob Thérèse Martinovej v Lisieux (sv. Terézia z Lisieux). Po ôsmich dňoch od začiatku modlitieb Édith vyzdravela. Sama to nazývala zázračným uzdravením. Po celý svoj život si uchovala prívesok, ktorý tam dostala na pamiatku.

Edithina matka zomrela v biede na predávkovanie morfiom 6. februára 1945. Jej otec, Louis Gassion, sa narodil vo Falaise 10. mája 1881 a bol pouličným artistom, hadím mužom, akrobatom. Keďže matka opustila dcéru príliš skoro, staral sa o ňu sám, chodila s ním na cesty. Na rozdiel od vzťahu k matke mala k otcovi veľmi blízko až do jeho smrti 3. marca 1944.

Pri svojom otcovi od svojich 14 rokov začala Edith spievať. Vystupovala s ním na pouličných predstaveniach. Obaja čoskoro zistili, že ak spieva ona, dokážu zarobiť viac peňazí.

V roku 1930 opustila otca a spievala spolu so Simone Berteautovou (Mômone), ktorá sa stala jej blízkou priateľkou po zvyšok života. V roku 1932 stretla svoju prvú lásku Louisa Duponta. Ubytovali sa na Montmartre.

11. februára 1933 vo veku 17 rokov porodila dcéru Marcelle. O dva roky, 7. júla 1935, Marcelle zomrela na zápal mozgových blán,

Po tejto udalosti sa Edith presťahovala z ulice Belleville do ulice Pigalle. Naďalej spievala na ulici a každý deň musela odvádzať za ochranu peniaze výpalníkovi. Vďaka svojim známostiam, ktoré si dokázala vyspievať na ulici, získala prvý angažmán v baroch v Pigalle. Vystupovala pod rôznymi pseudonymami – Tania, Denise Jay alebo Huguette Helia. Aj keď sa jej podarilo zmeniť bohémsky spôsob života, vždy sa vracala na ulicu. Na nej stretla aj elegantného muža, ktorý načúval jej spevu v luxusnej štvrti na rohu ulíc Mac-Mahon a Troyon, neďaleko Víťazného oblúka. Jeho meno bolo Louis Lepleé. Tento muž jej ponúkol angažmán a navrhol jej aj umelecké meno Piaf.

Prvý galakoncert, na ktorom Edith vystúpila, zorganizoval Lepleé v roku 1936 v cirkuse „Medrano“. Odštartoval jej vzostup medzi hviezdy.

Edith zobrala Paríž útokom, v roku 1936 vydala svoju prvú platňu „Les Mômes de la cloche“ vo vydavateľstve „Polydor Records“ a jej úspech bol fenomenálny. K úspechu sa však pridala katastrofa, jej objaviteľa Lepléeho krátko potom zavraždili a speváčku istý čas podozrievali, že bola spolupáchateľkou. Po jeho smrti sa spojila s autorom piesní Raymondom Assom. Stal sa jej autorom a milencom a naučil ju, ako sa stať hviezdou. Dostal ju do profesionálnych koncertných hál, ako boli „Alhambra“, „Bobino“ a dokonca vtedy najprestížnejšia „ABC“, čo jej pomohlo preniknúť do rádia. V tomto období stretla Danielle Bonelovú, ktorá sa stala jej tajomníčkou a dôverníčkou až do konca života.

Koncom tridsiatych rokov sa z nej stala skutočná hviezda. Keď pre ňu v roku 1940 napísal Jean Cocteau divadelnú hru, bol to okamžitý úspech. Piaf triumfovala v sále Bobino aj v divadle v hre „Le Bel Indifférent“ od Jeana Cocteaua, v ktorej s úspechom predstavila aj svojho kolegu herca Paula Meurisseho. Hrali tiež spolu vo filme „Montmartre-sur-Seine“ od Georgesa Lacombea (1941). Pri jeho natáčaní sa zoznámila s Henri Contetom, ktorý sa stal jej obľúbeným textárom.

Počas nemeckej okupácie, keď sa definitívne zmenila z Drobčeka-Vrabčeka na Édith Piaf, pokračovala v koncertovaní. Vystúpila aj v Berlíne v auguste 1943 s viacerými umelcami, napríklad Loulou Gasté, Raymond Souplex, Viviane Romance, Albert Préjean. Koncert sa udial pred Brandenburskou bránou. Interpretovala šansóny, ktoré mali dvojzmyselné texty, evokujúce odpor a chránila židovských umelcov ohrozených políciou a Nemcami. Je aj iný variant, a to ten, že to nemohla dokázať, no svoj dobrý mediálny obraz si zachovala naďalej.

Mužov v živote Edith Piaf bolo veľa, vášnivé romániky sa striedali a jej najväčšia láska sa skončila tragicky (pád lietadla). Kým najprv pomáhali muži jej, neskôr pomáhala ona im. Keď v roku 1944 objavila v Paríži Yva Montanda, stala sa z nej nielen jeho podporovateľka, ale aj milenka. Mladého speváka zaradila do svojho programu a v priebehu roka sa z neho stal jeden z najpopulárnejších francúzskych šansoniérov. V roku 1945 Piaf napísala svoju prvú vlastnú pieseň „La vie en rose“, ktorú jej priatelia aj tvorivý tím odmietli ako nie veľmi vydarenú. Ona sa ju však aj tak rozhodla spievať a urobila dobre. Bol to okamžitý hit. V roku 1946 sa s Montandom rozišli.

V roku 1948 ju čakalo turné po Spojených štátoch. Práve tam stretla najväčšiu lásku svojho života – francúzskeho majstra sveta v boxe Marcel Cerdana. Bol síce ženatý a mal tri deti, ale to mu nebránilo verejne sa s ňou ukazovať. Samozrejme, bola to mediálna senzácia, keďže šlo o dvoch ľudí, hoci z rôznych oblastí, ktorí boli vo Francúzsku nesmierne populárni.

Marcel často lietal z Paríža do New Yorku kvôli Edith. 28. októbra 1949 nastúpil do lietadla Air France v Paríži, no do New Yorku nedoletel. Lietadlo havarovalo na Azorských ostrovoch. Pri jeho páde sa zabilo všetkých jedenásť členov posádky a tridsaťsedem pasažierov, medzi nimi nielen Marcel Cerdan, ale aj slávna francúzska huslistka Ginette Neveu. Edith sa zo smútku za ním nikdy poriadne nespamätala. Bojovala proti nemu prácou. Smútok do jej piesní vniesol ešte viac tragickosti a melodrámy.

V roku 1951 sa znovu zamilovala, tentoraz do amerického speváka Eddieho Constantina, ktorému tiež pomohla odštartovať kariéru. Opereta, v ktorej mu vybavila úlohu, sa hrala sedem mesiacov, a keď ju stiahli, skončil sa aj ich vzájomný vzťah.

Rok 1951 nebol pre speváčku dobrý, pretože mala dve automobilové nehody. Pri jednej z nich bola v aute s mladým spevákom Charlesom Aznavourom, ktorému tiež pomohla so začiatkom kariéry. On jej potom z vďaky robil osobného tajomníka a písal pre ňu aj piesne. Alkoholu sa nikdy nevyhýbala a v nemocnici jej na bolesti po zlomeninách dali morfín, čím si privodila závislosť. Jej zdravotný stav sa tým ešte zhoršil.

Jedným z ľudí, ktorí sa jej snažili pomôcť, bol aj spevák Jacques Pills, ktorého si nakoniec v júli 1952 v Paríži vzala a za svedka im bola Marlene Dietrichová, s ktorou sa spoznala počas jedného zo svojich turné po USA a ostali priateľkami. Cez Pillsa, ktorý spolupracoval s vtedy začínajúcim klaviristom Gilbertom Bécaudom, si Édith urobila novú známosť a pomohla Bécaudovi na ceste za slávou. Počas manželstva s Pillsom absolvovala aj tri odvykacie kúry, na ktoré ju Jacques nahovoril a v roku 1956 triumfovala v newyorskej Carnegie Hall. Ani toto manželstvo však dlho nevydržalo a speváci sa rozviedli ešte v spomínanom roku krátko nato, čo ju hospitalizovali kvôli alkoholizmu.

Edithine lásky boli väčšinou speváci, čo sa potvrdilo aj o dva roky neskôr, keď sa spoznala s Georgesom Moustakim. Mali spolu vášnivý vzťah a keďže Georges piesne aj písal, napísal pre ňu jednu z jej najznámejších piesní „Milord“. Bohužiaľ, aj s ním sa jej prihodila dopravná nehoda. Počas koncertu vo „Waldorf Astorii“ v New Yorku priamo na javisku skolabovala a zvracala krv. Skončila v nemocnici operáciou žalúdka. Aj napriek tomu však pokračovala v turné a v Štokholme počas predstavenia opäť odpadla.

Speváčka nikdy nemala problém pomôcť, keď išlo o dobrú vec. Okrem toho, že pomáhala mladým spevákom naštartovať kariéru, pomohla aj inštitúcii, ktorá sa ocitla vo veľkých finančných problémoch. Parížska Olympia, slávna koncertná sála, sa do nich dostala v roku 1960, preto sa speváčka dala nahovoriť na sériu koncertov, ktoré mali Olympii pomôcť. Hoci jej vlastný zdravotný stav už bol veľmi zlý, trpela artritídou a ďalšími chorobami a takmer nevládala stáť na pódiu, jej hlas bol skvelý. Séria koncertov Olympii pomohla a nahrávky z nich patria k tomu najlepšiemu, čo po speváčke zostalo. Vychádzajú a predávajú sa dodnes.

Posledným mužom v živote legendárnej Edith Piaf bol šarmantný Grék Theofanis Lamboukas, kaderník, ktorý s ňou vystupoval ako spevák a herec pod umeleckým menom Théo Sarapo. Dvadsaťšesťročný muž a štyridsaťšesťročná speváčka sa v októbri 1962 vzali. Rozdelila ich až jej smrť. Edith a Théo spolu koncertovali aj nahrávali. Roku 1963 nahrala svoju poslednú pieseň „L´Homme de Berlin“. Krátko nato v apríli upadla do kómy, už dlhší čas totiž bojovala s rakovinovým ochorením pečene a cievneho systému. Théo a priateľka Simone Berteautová ju previezli do vily v Grasse. Trvalo niekoľko mesiacov, kým 10. októbra 1963 zomrela.

• 1936 : Mon légionnaire, slová Raymond Asso, hudba Marguerite Monnot.
• 1940 : L'Accordéoniste, slová a hudba Michel Emer.
• 1946 : Les Trois Cloches s „Les Compagnons de la chanson“, slová a hudba Jean Villard zvaný Gilles.
• 1946 : La Vie en rose, slová Édith Piaf, hudba Louiguy a Marguerite Monnot (neuvádzané).
• 1947 : Une chanson à trois temps, slová a hudba Anna Marly.
• 1949 : Hymne à l'amour, slová Édith Piaf a hudba Marguerite Monnot. Nahrala ju až 2. mája 1950 po Cerdanovej smrti.
• 1951 : La P'tite Lili, hudobná komédia v 2 aktoch a 8 obrazoch, libreto Marcel Achard, hudba Marguerite Monnot, A.B.C.
• 1951 : Padam... Padam, slová Henri Contet a hudba Norbert Glanzberg.
• 1954 : Sous le ciel de Paris, slová Jean Dréjac a hudba Hubert Giraud, pre film „Sous le ciel de Paris“ od Juliena Duviviera.
• 1956 : L'Homme à la moto, adaptácia od Jeana Dréjaca rockovej piesne Black Denim Trousers And Motorcycle Boots od Jerry Leiber & Mike Stoller
• 1956 : Les Amants d'un jour, slová Claude Delécluse a Michelle Senlis, hudba Marguerite Monnot.
• 1957 : La Foule, slová Michel Rivgauche. Počas turné v Argentíne sa dala Édith Piaf inšpirovať „Que nadie sepa mi sufrir“ (a ktorej cover verzie dnes nesú titul Amor de mis amores), slová od Enrique Dizeo a hudba Ángel Cabral.
• 1958 : Mon manège à moi, slová Jeana Constantina a hudba Norberta Glanzberga, cover verzia od Etienne Daho v 1993.
• 1959 : Milord, slová Georges Moustaki a hudba Marguerite Monnot.
• 1960 : Non, je ne regrette rien, slová Michel Vaucaire a hudba Charles Dumont (cover verzia Panik LTDC v 1984, potom od Johnny Hallyday v 2000).
• 1960 : Mon Dieu, slová Michel Vaucaire a hudba Charles Dumont.
• 1962 : À quoi ça sert l'amour, slová a hudba Michel Emer.

• The Voice of the Sparrow: The Very Best of Edith Piaf (1991)
• Edith Piaf: 30th Anniversaire (1994)
• Edith Piaf: Her Greatest Recordings 1935–1943 (1995)
• The Early Years: 1938–1945, Vol. 3 (1996)
• Hymn to Love: All Her Greatest Songs in English (1996)
• Gold Collection (1998)
• The Rare Piaf 1950–1962 (1998)
• La Vie en Rose (1999)
• Montmartre Sur Seine (2000)
• Eternelle: The Best Of (2002)
• Love and Passion (2002)
• The Very Best of Edith Piaf (2002)
• 75 Chansons (2005)
• 48 Titres Originaux (2006)

• La garçonne (1936), Jean de Limur
• Montmartre-sur-Seine (1941), Georges Lacombe
• Étoile sans lumière (1946), Marcel Blistène
• Neuf garçons, un cœur (1947), Georges Freedland
• Al diavolo la celebrità (1949), Mario Monicelli, Stefano Vanzina
• Paris chante toujours (1951), Pierre Montazel
• Boum sur Paris (1953), Maurice de Canonge
• Si Versailles m'était conté (1954), Sacha Guitry
• French cancan (1954), Jean Renoir
• Música de Siempre (1958), spievajúca La vida en rosa, španielsku verziu La vie en rose
• Les Amants de demain (1959), Marcel Blistène

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Édith Piaf
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Édith Piaf

• A photographic history of Édith Piaf
• Les conquêtes de Piaf
• Song Lyrics

Hudobný portál Francúzsky portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Édith Piaf na francúzskej Wikipédii a Édith Piaf na anglickej Wikipédii.