Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (skr. ÚV KSS) bol najvyšší orgán Komunistickej strany Slovenska (KSS) v období medzi zjazdami KSS. Pôvodne bol nazývaný ústredné vedenie, potom ústredný výbor a od roku 1938 do konca vojny v 1945 pôsobil v ilegalite. Od roku 1948 bola KSS len organizačnou zložkou Komunistickej strany Česko-Slovenska a význam ÚV KSS sa zmenšil. Najužšie vedenie sa nazývalo byro ÚV KSS (oficiálne Predsedníctvo ÚV KSČ), na čele ktorého bol najprv predseda a od roku 1953 ústredný tajomník ÚV resp. generálny tajomník.

Komunisti všade v Európe súperili o priazeň robotníkov so sociálnymi demokratmi a dokonca nevyberavo najskôr proti sebe bojovali. Počas celej existencie prvej prvej česko-slovenskej republiky, „v medzivojnovom období celá spoločnosť prechádzala radikalizáciou a sociálna demokracia nebola výnimkou".^[1] Priamym dôvodom vzniku KSČ bol generálny štrajk v decembri 1920, ktorý bol dôsledkom obsadenia sídla ľavičiarov v Prahe (Lidový dům) políciou. Vznikla 14. mája 1921 odštiepením sa veľkej ľavicovej frakcie Česko-slovenskej sociálnodemokratickej strany (robotníckej) (ČSSD). V čase svojho vzniku v roku 1921 (počas trvania 1. ČSR) bola KSČ v absolútnych aj relatívnych číslach jednou z najväčších komunistických strán na svete (druhá najväčšia po ZSSR). KSČ bola na počiatku pluralitnou stranou s mnohými názorovými prúdmi. Od zástancov umiernených predstáv o robotníckej strane bojujúcej na pôde parlamentu až po radikálov, ktorí odmietali akúkoľvek stranícku organizáciu. Napriek tomu, počas celej existencie prvej česko-slovenskej republiky zostala komunistická strana v opozícii. Keď ju ovládol Klement Gottwald, vyhlásil jej boľševizáciu podľa smerníc zo Sovietskeho zväzu. Bola to strana, ktorá mala hlboké korene v období prvej republiky. Hlavní predstavitelia však boli Česi a na Slovensko boli vysielaní (Gotwlad, Jan Šverma a ďalší). Vo voľbách KSČ postupne strácala. Pokiaľ v roku 1925 bola druhá za Republikánskou stranou poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, známou aj ako Agrárna strana, v roku 1929 boli na štvrtom mieste rovnako ako v roku 1935, pričom počet ich voličov ubudol (913 711, 753 220, 849 495). 1929 boli na štvrtom mieste rovnako ako v roku 1935. Vo voľbách v rokoch 1929 a 1935 sa výsledky vyhodnocovali samostatne aj po krajinách (Slovenská krajina s 1 457 268 a 1 625 549 zúčastnenými voličmi v roku 1935 predstavovala jednu zo 4 "krajín" vtedajšej ČSR). V "Slovenskej krajine" v týchto voľbách sa komunisti umiestili rovnako ako v celoštátnom meradle dvakrát na štvrtom mieste. Predbehla ich nielen Agrárna strana ale voľby na Slovensku obidva krát vysoko vyhrala Hlinkova slovenská ľudová strana ( roku 1929 s 28,27 %) a v roku 1935 ako Automistický blok v spojení s menšími stranami získal páter A. Hlinka až 30,12%.^[2] Počas tohto obdobia boli slovenskí komunisti príslušníci KSČ. Komunistická strana Slovenska sa vydelila z KSČ v roku 1939. Dovtedy bolo na čele slovenských komunistov krajinské vedenie KSČ.^[3]

Zákaz činnosti KSČ bol prijatý už 9. októbra 1938.^[4] Počas existencie Slovenského štátu (od marca 1939) trval zákaz činnosti a KSČ pôsobila v ilegalite. V máji 1939 sa na pokyn Moskvy vytvorila samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS 1939).^[3]

Na jej čele KSS stáli pomerne neznámi komunistickí predáci: Július Ďuriš, Ľudovít Benada a Ján Osoha, pretože tí známejší žili v emigrácii na Západe: Jozef Valo, V. Clementis vo Francúzsku, kde ho z Moskvy navštívil aj Viliam Široký alebo v ZSSR: Marek Čulen, Eduard Friš, Karol Bacílek, Karol Šmidke).^[5][6]

V  júni 1941 k posilneniu domácich kádrov poslalo moskovské vedenie na Slovensko Viliama Širokého s ilegálnym poslaním na Slovensko. O jeho príchode bola však Ústredňa štátnej bezpečnosti vopred informovaná.^[6] Nechala ho založiť nový ústredný výbor KSS a potom ho v júli r. 1941 zatkla aj s celým výborom okrem jediného člena. Ján Osoha im vyviazol zo slučky a v auguste zorganizoval ďalší (v poradí tretí) ilegálny výbor.

Pokus o vyslobodenie Širokého a ďalších politických väzňov v Nitre v predvečer vypuknutia Slovenského národného povstania ani neskôr nevyšiel. Široký bol vo väzení až do roku 1945. Gustáva Husáka potom Široký do konca života podozrieval, že ho nechal za mrežami úmyselne a po vojne sa za to jemu aj ďalším organizátorom Povstania pomstil.^[6]

Ján Osoha^[7] člen druhého a organizátor tretieho ilegálneho vedenia KSČ bol účastníkom Interhelpa, kde pracoval ako učiteľ a v ZSSR absolvoval politického vzdelávania. Bezpečnostné orgány pochytali zatýkali členov už v marci 1942, Osoha im síce zasa unikol, ale nie ďaleko. Otec Dubčeka Štefan Dubček (tiež účastník Interhelpa) bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS. Od jari 1942 sa skrýval v Bratislave. Najprv zatkli Osohu a 19. júla 1942 zatkla ÚŠB Dubčeka. Väznili ho najskôr v Bratislave. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Väznený bol naďalej vo väznici Krajského súdu v Nitre, kde väznili politických väzňov. Už pod dohľadom Nemcov boli väzni z Nitry prevezení do Bratislavy a potom vo februári 1945 ich Gestapo previezlo do koncentračného tábora v Mauthausene. Osoha zomrel, Štefan Dubček prežil a po skončení vojny sa vrátil a ďalej žil v Topoľčanoch.^[8]

Štvrtý ilegálny výbor zorganizoval Štefan Bašťovanský, ktorý bol dobrý organizátor, úplne oddaný politike Moskvy. V apríli r. 1943 slovenské bezpečnostné orgány zavreli aj jeho. Po tomto zásahu bola KSS oslabená

V auguste 1943 sa po prílete z Moskvy Karol Šmidke stretol s Gustávom Husákom (právny poradca veľkej špeditérskej firmy) a v septembri 1943 vytvorili spolu s Ladislavom Novomeským (šéfredaktor časopisu „Budovateľ") piate (ilegálne) ústredné vedenie KSS, neskôr nazývané ako ústredný výbor KSS.

V celorepublikovom meradle získali vo voľbách v roku 1946 českí a slovenskí komunisti dohromady 40 percent hlasov a stali sa celkovým víťazom. Prezident Edvard Beneš poveril Klementa Gottwalda zostavením vlády a ten sa stal premiérom.

ÚV KSS bol najvyšší orgán Komunistickej strany Slovenska v období medzi zjazdami KSS. Na jeho kontrolu bola zvolená na zjazde Ústredná revízna a kontrolná komisia (ÚKRK). Zjazd, prípadne konferencia, volila aj kandidátov ústredného výboru (budúcich členov ÚV). Tí volili členov a kandidátov predsedníctva ústredného výboru, tajomníkov a členov sekretariátu ÚV ako aj tzv. "prvého muža" strany. Zjazdy hodnotili činnosť strany za predchádzajúce obdobie a vytyčovali ciele do budúcnosti.^[9][10] Členovia ÚV, kandidáti ÚV, tajomníci a prvý (generálny) tajomník mali k dispozícii sekretariáty.^[10]

ÚV KSS implementoval uznesenia ÚV KSČ na území Slovenska, riešil rôzne otázky v súlade s ÚV KSČ, rozpracúval regionálne a národné otázky v súlade s celoštátnymi záujmami, rozmiestňoval kádre, kontroloval prácu Krajských výborov Komunistickej strany Slovenska, navrhoval ÚV KSČ pracovníkov z územia Slovenska do rôznych vyšších funkcií, usmerňoval a kontroloval prácu slovenského parlamentu (t.j. Slovenskej národnej rady), slovenskej vlády a spoločenských organizácii na území Slovenska a zvolával (so súhlasom ÚV KSČ) riadne zjazdy Komunistickej strany Slovenska.^[11]

Zasadal (plenárne zasadania ÚV KSS^[12]) minimálne trikrát za rok. O svojej činnosti pravidelne podával správy ÚV KSČ.

Orgány: Predsedníctvo ÚV KSS, Sekretariát ÚV KSS, prvý tajomník ÚV KSS, tajomníci ÚV KSS.^[10]

ÚV KSS sídlilo v budove Slovenskej obilnej spoločnosti v Bratislave na Hlbokej ceste 2, postavenej v rokoch 1941 až 1943 podľa projektu Juraja Tvarožka.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Komunistická strana Slovenska (1948)

Predsedami KSS a potom ústrednými, prvými tajomníkmi ÚV KSS boli (v časovom poradí):^[13]

• Viliam ŠIROKÝ, predseda (do 1953)
• Karol ŠMIDKE, podpredseda
• Štefan BAŠŤOVANSKÝ, ústredný tajomník
• Karol BACÍLEK, prvý tajomník (september 1953 – apríl 1963)
• Alexander Dubček (apríl 1963 – január1968)
• Vasil Biľak (január – august 1968)
• Gustáv Husák (august 1968 – máj 1969)
• Štefan Sádovský (máj 1969 – február 1970)
• Jozef Lenárt (február 1970 – február 1988).
• Ignác Janák (apríl 1988 – december 1989)