Čínske náboženstvo je zložka čínskej kultúry. Je to náboženstvo, ktoré odvodzuje svoje základy od troch mýtických alebo legendárnych cisárov: Jao, Šun a J. K literárnej fixácii čínskeho náboženstva (v staročínskom písme) dochádza v 12. storočí pred Kristom v posvätnej knihe I-ťing (Knihe premien).

Ďalšími posvätnými knihami sú:

• Šu-ťing (Kniha pôvodov, 11. - 7. storočí pred Kristom,
• Š'-ťing (Kniha piesní), ide o obetné piesne a hymny, asi magické,
• Li-ti (Kniha obradov alebo rítov), z doby začiatku nášho letopočtu, má konfuciánsky ráz,
• Čchun-čchiou (Jarné a jesenné anály), pripisuje sa Konfuciovi.

V najstaršom období sa čínske náboženstvo zameriavalo pravdepodobne na osobného boha Ťien Šang-ti (Pána hore). Zároveň sa však vyvíjal aj ľudový polyteizmus. Neskôr čínske náboženstvo prechádza do zdržanlivo intelektuálneho neteistického vyjadrenia transcendentálnej sktočnosti označovanej ako Ťien (Nebo), pričom na ľudovej úrovni pretrvávajú polyteistické tendencie.

Zlomovou dobou vo vývine čínskeho náboženstva bolo 6. a 5. storočie pred Kristom, kedy prišli na scénu dve významné reformátorské postavy, Lao-c’ a Konfucius, v nadväznosti na ktoré hovoríme o taoizme a o konfucianizme.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.