O iných významoch výrazu Čechoslovakizmus pozri Čechoslovakizmus (rozlišovacia stránka).

Čechoslovakizmus je ideologická a politická koncepcia vychádzajúca z predstavy jednotného „československého národa“ (a väčšinou aj jazyka). Popiera svojbytnosť (teda existenciu samostatného) slovenského národa, vyjadruje nedôveru v schopnosť Slovákov vládnuť a spravovať svoje záležitosti samostatne.

Myšlienky čechoslovakizmu sa formovali v 18. a 19. storočí v prostredí českých a časti slovenských (najmä evanjelických) obrodencov; zdôvodňovaný bol (údajnou) väčšou kultúrnou a hospodárskou vyspelosťou českého prostredia a tým, že evanjelici na Slovensku už tradične používali bibličtinu ako liturgický jazyk. Okolo roku 1900 sa uplatňoval v prostredí hlasistov. Čechoslovakizmus sa využíval ako jeden z argumentov pre vznik Česko-Slovenska počas prvej svetovej vojny a bol typický najmä pre obdobie prvej česko-slovenskej republiky (bol aj zakotvený v ústave z roku 1920). Napríklad v sčítaní z roku 1921 sa oficiálne uvádzala len československá národnosť a na slovenských školách sa oficiálne vyučoval namiesto „slovenského jazyka“ „jazyk československý v slovenskom znení“. V medzivojnovom období proti čechoslovakizmu otvorene vystupovala HSĽS, SNS a KSČ. Po druhej svetovej vojne (Košický vládny program) sa od tejto ideológie oficiálne upustilo, ale v rôznych rezíduách pokračoval: Prejavoval sa napríklad v boji proti slovenským „buržoáznym nacionalistom“, v postoji k existencii slovenských orgánov, v (dočasnom) zrušení Matice slovenskej (1953) a podobne. V praxi prestal existovať až vznikom česko-slovenskej federácie (1969). V sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa k „československej národnosti“ (ktorá bola jednou z možností popri českej, slovenskej a inej národnosti) prihlásilo len 3 464 osôb, z toho na Slovensku 59 osôb.

Rozdelenie Česko-Slovenska bol na Slovensku prezentovaný ako súboj (národne uvedomelých) nacionalistov a federalistov ("čechoslovakistov"). Zánik Česko-Slovenska bol proces zániku federatívneho štátu Česko-Slovensko zavŕšený 31. decembra 1992 vznikom dvoch nezávislých nástupníckych štátov Slovenska a Česka 1. januára 1993. Prví oslavujú 1. január - vznik SR a druhí 28. október - vznik ČSR.)

Pri sčítaní v roku 2021 na Slovensku už československá národnosť nebola medzi možnosťami. Z tých, čo si deklarovali dve národnosti 71,27% deklarovalo ako svoju prvú národnosť slovenskú a 2,19% ako českú. Okolo 5 000 ľudí z nich (približne 2%) deklarovalo ako svoju prvú národnosť českú a druhú slovenskú, čo tiež približne zodpovedá počtu a podielu ľudí, ktorí majú slovenský materinský jazyk a českú národnosť. Ešte viac 2,9% ľudí má materinský jazyk český a národnosť slovenskú ale až 5,3% popri slovenskej národnosti deklaruje ako druhú národnosť českú. 5,86% neuviedlo svoj materinský jazyk. Napriek uvedenému bol aj v roku 2021 počet takto definovaných "Čechoslovákov" menší ako ľudí, ktorí uviedli ako svoj materinský jazyk slovenský, maďarský, rómsky ale aj rusínsky (18 265).

Hlásateľmi čechoslovakizmu boli T. G. Masaryk, E. Beneš, M. R. Štefánik, V. Šrobár, I. Dérer, P. Blaho a.i.

• juhoslavizmus
• slovenské autonomistické hnutie
• antislovakizmus
• maďarizácia

1. ↑ KRIVOŠÍK, Lukáš. Prečo čechoslovakizmus i slovenský autonomizmus mali svoju logiku . www.postoj.sk, . Dostupné online.
2. ↑ SODB2021 - Výsledky v kombinácii . www.scitanie.sk, . Dostupné online.

• čechoslovakizmus. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 39.
• ČECHOSLOVAKIZMUS. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. 357 s. ISBN 80-08-02478-X.
• čechoslovakizmus. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok I A – D. Bratislava : Veda, 1977. 624 s. S. 357 – 358.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• Mrva, I.: Dlhá cesta k čechoslovakizmu
• Miroslav Michela Cudzincom vo vlastnej zemi? - Slovenské zamyslenie, www.moderne-dejiny.sk, 2014-09-06