Šimon z Kézy

Šimon z Kézy (* koniec 13. storočia) bol autor (celej alebo časti) kroniky Činy Hunov a Uhrov (Gesta Hunnorum et Hungarorum).

Život

O živote Šimon z Kézy nie je dostatok informácií. Žil v 13. storočí a narodil sa niekedy pred rokom 1272. O miesto jeho narodenia sa medzi historikmi vedú spory. Dezső Csánky sa ako prvý zaoberal Šimonovým pôvodom, podľa neho pochádzal z oblasti pusta Kinza v župe Fehér. Išlo pravdepodobne o obec Kéza, ktorá sa nachádzala južne od dnešnej Bicske (leží 35 kilometrov západne od Budapešti). Kéza sa v 14. storočí vyľudnila a spustla. Meno obce si zachovala širšia oblasť jej okolia - pusta Kinza.^[1]^:307

Podľa Sándora Domanovszkeho sa Šimon narodil v dedine Keza v Zemplínskej župe, ktorá patrila rodu Bogát-Radvan. Toto tvrdenie je podložené Šimonovou dobrou znalosťou geografického priestoru a šľachty severo-východného Uhorska. K tomuto názoru sa prikláňa väčšina historikov napríklad: Richard Marsina, Peter Ratkoš a Ferdinand Uličný.^[1]^:304

V rokoch 1269 – 1271 sa zúčastnil cesty uhorského posolstva do Neapola, s cieľom upevniť dynastické zväzky Arpádovcov a Anjouovcov. 1272 sa meno Šimona z Kézy po prvý krát objavuje v listine, kde sa uvádza, že bol klerikom kráľovnej Alžbety, vdovy po Štefanovi V. Neskôr nastupuje do služieb Ladislava IV. V roku 1283 bol notárom v kráľovskej kancelárii, pripravoval koncepty kráľom vydávaných listín. Na kráľovskom dvore pôsobil aj ako kráľov dôverník, o čom nás informuje v dedikácii svojho diela: „Invictissimo et potentissimo domini Ladislae tertio glorissimo regi Hungarorum, magister Simonis de Keza, fidelis clericus eius.“^[1]^:304 Od septembra do októbra 1283 sa zúčastnil ako kráľovský poverenec a svedok pri uvádzaní vdovy po šľachticovi Mojšovi do vlastníctva dvoch dedín v strednom Uhorsku. Uvedením bola poverená Budínska kapitula, v ktorej relácii bol Šimon uvedený. Uvedený je aj v donačnej listine Ladislava IV. z 19. októbra 1283. Dátum jeho úmrtia nie je známy.^[2]

Dielo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Činy Hunov a Uhrov

Napísal kroniku Gesta Hunnorum et Hungarorum (Činy Hunov a Uhrov). Táto kronika Šimona je jednou z najstarších uhorských kroník.

Referencie

↑ ^a ^b ^c Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
↑ Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 375.

Ďalšia literatúra

Marsina, R.: Stredoveké uhorské rozprávacie pramene a slovenské dejiny. In: Zborník Slovenského národného múzea 78, 1984

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[L-1] Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.

[Pramene-2] Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 375.

[1]

[2]