A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Štefan II. z Blois | |
gróf z Blois a Chartres | |
Štefanova pečať | |
Narodenie | okolo 1045 Blois |
---|---|
Úmrtie | 19. máj 1102 Ramla, Palestína |
Rodičia | Theobald III. z Blois Gersenda z Maine |
Manželka | Adela z Normandie |
Deti | Viliam zo Sully Theobald IV. z Blois Odo Štefan III. z Blois Lucia Matilda Agnesa Eleonóra Adela Henrich z Winchesteru Humbert |
Odkazy | |
Commons | Štefan z Blois |
Štefan z Blois (iné mená pozri nižšie; * cca 1045, Blois – † 19. máj 1102, Ramla, Palestína) bol gróf z Blois a Chartres.[1], jeden z vodcov prvej križiackej výpravy a tiež účastník takzvanej pomocnej križiackej výpravy v roku 1101, počas ktorej aj zahynul v bitke pri Ramle.
Mená
- Štefan II., z Blois[2] Štefan II., gróf Blois[2]
- Štefan Henrich[3][4][5]
- franc. Étienne de Blois alebo Étienne Henri[1][2][5]
Život
Narodil sa okolo roku 1045 ako najstarší syn grófa Blois a Champagne, Theobalda III. z Blois, ktorého nahradil v roku 1089. Za manželku si zobral Adelu z Normandie, známu aj ako Adela z Blois, dcéru Viliama Dobyvateľa. Ich syn Štefan III. z Blois sa stal v roku 1154 kráľom Anglicka.[4]
V roku 1096 sa spolu s bratom svojej manželky, Róbertom z Normandie, pridal ku križiackemu ťaženiu Róberta II. Flámskeho. Okrem viery ho k tomu motivovala aj jeho manželka,[6] ktorá túžila mať zo svojho manžela slávneho bojovníka. Samotný Štefan patril k najbohatším účastníkom výpravy a tak sa často usudzuje, že sa mu nechcelo jeho bohaté panstvo opúšťať a sám pre výpravu nejavil veľké nadšenie.[7][8] Do histórie prvej križiackej výpravy sa síce nezmazateľne zapísal, no predovšetkým vďaka zachovanej korešpondencii s manželkou a tiež tým, že ho doprevádzal Fulko zo Chartres, jeden z najvýznamnejších kronikárov tejto výpravy.[7]
Keď v decembri 1096 dorazili spojené vojska Štefana a dvoch Róbertov na juh Itálie, rozhodol sa tu Štefan prezimovať spolu s Róbertom z Normandie, kým Róbert Flámsky prekročil Jadran prakticky okamžite. Nadšenie vojakov pre výpravu počas zimy upadalo a keď sa na jar 1097 konečne rozhodli v Brindisi nalodiť, hneď prvá loď sa prevrátila a jej posádka sa utopila. Vojakov čiastočne upokojila historka o tom, že vyplavené telá majú mať na ramenách do mäsa vytlačené znaky kríža a teda sa im okamžite po smrti dostalo milosti Božej. Aj napriek tomuto údajnému zázraku však došlo k viacerým dezerciám. Ku Konštantínopolu tak vojská Róberta a Štefana prišli až v máji 1097.[8] Mesto aj prijatie u cisára spravili na Štefana ohromný dojem a tak neváhal so zložením lénnej prísahy voči cisárovi Alexiovi, po ktorej sa hneď zapojil do prebiehajúcich bojov o Nikáju.[9]
„ | Váś otec, moja milovaná, rozdával množstvo darov, ale v porovnaní s týmto mužom nebol takmer ničím. | “ |
– Štefan z Blois[8] |
Po dobytí Nikáje zavládlo v križiackom vojsku nadšenie a Štefan odhadoval pochod k Jeruzalemu na 5 týždňov, ak nebude Antiochia priveľkou prekážkou.[10] To ešte nevedel, že sa vo svojich predpokladoch zmýlil o približne dva roky. Počas bitky pri Doryleone tvoril Štefanov oddiel predvoj armády, spoločne s oddielmi Bohemunda z Tarentu a Róberta Flámskeho, ale tiež s oddielom Byzantíncov pod velením Tatikia. Tento predvoj sa dostal do pasce nachystanej Kiličom Arslanom, z ktorej sa dostali len vďaka príchodu ďalších križiackych vojsk.[11]
Presne podľa Štefanových obáv sa Antiochia ukázala ako jedna z najväčších prekážok na ceste k Jeruzalemu, keď križiacke vojská dorazili k mestu v októbri 1097, no dobyli ho až začiatkom júna 1098. Štefan, ktorý zrejme počas obliehania zabezpečoval zásobovanie,[12] sa však dobytia mesta nedočkal. Správy o blížiacej sa armáde z Mosulu pod vedením atabega Korbughu spôsobili už skôr viaceré dezercie a ráno 2. júna opustil Antiochiu aj Štefan s celým svojim vojskom. Iróniou je, že mesto bolo dobyté hneď na ďalší deň.[13] Hoci Štefanovým odchodom značne utrpel početný stav križiackej armády, Bohemundovi táto situácia vyhovovala, keďže prišiel o jedného z najväčších konkurentov v súboji o vedúce postavenie medzi vodcami výpravy,[14] keďže práve počas obliehania Antiochie mal byť Štefan viacerými účastníkmi výpravy označený za hlavného veliteľa vojska.[15] Podľa niektorých správ sa zo začiatku Štefan stiahol do Alexandretty iba s cieľom vyliečiť sa z choroby a neskôr sa chcel vrátiť a pomôcť križiakom v boji s Korbughom. Rozmyslieť si to mal až keď videl postavenie oboch armád, čo ho priviedlo k názoru, že križiaci nemajú šancu uspieť ani s jeho pomocou a teda nemá zmysel riskovať vlastný život.[16] Isté je, že po opustení Antiochie sa obrátil na cestu domov do Európy, pričom v Malej Ázii sa stretol s vojskom cisára Alexia a mylne ho informoval o porážke križiackeho vojska pri Antiochii.[17] Tým zabránil pochodu možných byzantských posíl na východ a napomohol tak k prehĺbeniu nedôvery križiakov voči byzantíncom.
Po návrate domov sa Štefanovo okolie k nemu nesprávalo veľmi priateľsky a bol považovaný za zradcu a zbabelca, ktorý nedostál svojmu sľubu. Tento názor mala podľa všetkého aj jeho manželka Adela[13] a tak aby si napravil povesť, spoločne s ďalšími šľachticmi zo severného Francúzska sa v roku 1101 vydal na výpravu, ktorá mala posilniť postavenie novovzniknutých križiackych štátov.[4] V Nikomédii sa Štefanov oddiel stretol s vojskom Lombarďanov a tiež s Raimondom z Toulouse, veliteľom tejto novej výpravy. Noví križiaci však navzdory radám Raimonda a Štefana presadili, že vojsko počas cesty Anatóliou odbočí na sever, aby oslobodili Bohemunda zajatého Seldžukmi. To viedlo k porážke križiackeho vojska a väčšina vojakov padla, alebo bola zajatá. Štefan s Raimondom sa zachránili útekom do Konštantínopola, odkiaľ sa potom do Svätej Zeme prepravili po mori.[18] Po vylodení v Antiochii pokračovali križiaci v ceste na juh do Jeruzalema. 19. mája 1102 sa Štefan aktívne zúčastnil druhej bitky pri Ramle po boku nového jeruzalemského kráľa Balduina a podľa všeobecnej mienky priamo počas tejto bitky aj zahynul. Podľa historika Jamesa Brundage-a je však možné, že bol Štefan počas tejto bitky zajatý a následne popravený v Askalone.[4]
Referencie
- ↑ a b CEILLIER, Remy. Histoire générale des auteurs sacrés et ecclésiastiques. 13. vyd. Paris : éd. Louis Vivès, 1863. S. 581.
- ↑ a b c CAULK, Shirley Marie. Étienne Henri 'Stephen' II, Count of Blois, of Champagne and of Meaux . 2021-06-06, . Dostupné online.
- ↑ SITÁR, Adam. Dvakrát s mečom do Svätej zeme: Križiacke výpravy Štefana z Blois. História: revue o dejinách spoločnosti (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 15, čís. 1 – 2, s. 11. ISSN 1335-8316.
- ↑ a b c d Alec Mulinder. Stephen of Blois (d. 1102). In: MURRAY, Alan. The Crusades – An Encyclopedia. Vol. 4. Q – Z. Santa Barbara : ABC-CLIO O, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4. S. 1122 – 1123.
- ↑ a b BUR, Michel. La formation du comté de Champagne: v. 950-v. 1150. Nancy : Université de Nancy, 1977. ISBN 9782864800507. S. 234 – 235.
- ↑ NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. ISBN 978-80-247-1896-5. S. 16.
- ↑ a b HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 30.
- ↑ a b c BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Voznice : Leda, 2019. ISBN 978-80-7335-611-8. S. 64 – 65.
- ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 30 – 31.
- ↑ MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav. Praha : Argo, 2013. ISBN 978-80-257-0933-7. S. 68.
- ↑ NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země, s. 35 – 40.
- ↑ MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav, s. 73.
- ↑ a b MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav, s. 74.
- ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 41.
- ↑ SITÁR, Adam. Osudy zbehov z prvých križiackych výprav (1096 – 1108). Bratislava : STIMUL, 2019. ISBN 978-80-8127-233-2. S. 73.
- ↑ KOVAŘIK, Jiří. Meč a kříž: (1066-1214): rytířské bitvy a osudy I.. Praha : Mladá Fronta, 2005. ISBN 80-204-1289-1. S. 94.
- ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 48.
- ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 75.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Štefan (Anglicko)
Štefan IX.
Štefan z Blois
Abd al-Kádir al-Džílání
Adam Brémsky
Adhémar z Le Puy
Alexios I. (Byzantská ríša)
Alfonz I. (Aragónsko)
Anna Dalasséna
Anna Kyjevská
Arsen Iqalthoeli
Břetislav I.
Balduin I. (Jeruzalem)
Belo I.
Bořivoj II.
Bruno z Kolína
Eduard Vyznávač
Eustach III. z Boulogne
Gaunilo
Gelasius II.
Godefroy z Bouillonu
Gratianus (právnik)
Henrich I. (Anglicko)
Hugues de Payens
Humbert de Silva Candida
Ióannes Orfanotrofos
Ilarion (kyjevský metropolita)
Ioane Petrici
Ioane Toqabi
Ján VIII. (konštantínopolský patriarcha)
Jaromír (biskup)
Judita zo Schweinfurtu
Kalixt II.
Klement III. (protipápež)
Koloman (Uhorsko)
Konrád I. (Čechy)
Lanfrank z Pavie
Matilda Škótska
Micheil Maglakeli
Nestor (kronikár)
Norbert z Xantenu
Paschal II.
Peter Damiani
Peter Deljan
Peter Lombardský
Peter Pustovník
Róbert II. Flámsky
Róbert z Normandie
Rašbam
Soběslav I.
Svatava Poľská
Teodóz Pečerský
Viktor II.
Viliam II. (Anglicko)
Viliam zo Champeaux
Vratislav II.
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk