Symfónia č. 10 e mol, Op. 93 je dielo ruského hudobného skladateľa Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča. Radí sa medzi najlepšie a najviac uvádzané symfónie 20. storočia.

Vznik

Skladateľ zložil dielo v roku 1953, osem rokov po svojej Symfónii č. 9. Takáto dlha pauza v Šostakovičovej symfonickej tvorbe nebola náhodná, v roku 1948 bol spolu s ďalšími sovietskymi skladateľmi tvrdo napadnutý v Ždanovovej doktríne a obvinený z formalizmu,^[1] čo skladateľa veľmi zasiahlo a ubralo mu mnoho tvorivých síl. Ku kompozícii ďalšej symfónie sa odhodlal až v roku 1953 po smrti Stalina. Hoci existujú dôkazy, že skladateľ začal tvoriť materiál neskôr použitý v desiatej symfónií už v rokoch 1948 a 1951, z jeho vyjadrení a údaji na rukopise je zrejmé, že symfónia ako celok bola skomponovaná až v lete 1953 po Stalinovej smrti, kedy nastalo v sovietskej spoločnosti určité dočasné uvoľnenie.^[2]. Skladateľ tak v diele reagoval na túto udalosť a bilancoval celu stalinovsku éru a jej hrôzy. Tak ako je to pre Šostakoviča charakteristické, v skladbe využil mnoho motívov so symbolickým alebo skrytým významom. Niektoré konkrétne aspekty sa uvádzajú v kontroverznej Volkovovej knihe Svedectvo, iné sú známe zo skladateľovej korešpondencie, ale celé myšlienkové pozadie diela zrejme navždy zostane zahalené rúškom tajomstva.

Premiéra diela sa za veľkého záujmu verejnosti i oficiálnych kritikov uskutočnila 17. decembra 1953 v Leningrade s dirigentom Jevgenijom Mravinským a Leningradskou filharmóniou. Dielo malo veľký úspech a dlhotrvajúci potlesk prinútil skladateľa po skončení diela niekoľkokrát sa vrátiť na pódium.^[3] Prijatie straníckej kritiky už nebolo tak jednoznačné a Šostakovičovi bol v novinových recenziách vyčítaný hlavne tragický charakter diela.

Analýza diela

Dielo pozostáva z obligátnych štyroch symfonických viet. Prvá veta Moderato svojou dĺžkou výrazne prevyšuje ostatné. Začína temným a rozľahlým úvodom kontrabasov, ku ktorým sa pridávajú ostatné sláčikové nástroje. Vo vete sa objavujú tri témy, z ktorých najnápadnejšia je hlavná téma v elegickom sóle klarinetu. Šostakovič v tejto monumentálnej vete svoje idey rozvíja na obrovských plochách, hudobné dianie smeruje k mohutnému vyvrcholeniu asi v polovici vety, po ktorom zasa intenzita postupne upadá až do tichého doznievania v závere.

Druhá veta svojou dĺžkou i kompaktnosťou kontrastuje s prvou. Ide o desivé Allegro, nesmierne prudkú a surovú hudbu. Podľa knihy Volkovovej knihy Svedectvo sa Šostakovič o tejto vete vyjadril ako o hudobnom portréte Stalina.

Vypätie opadá až v Allegretto, ktoré sa javí ako trochu rozmarné a satirické. Je preň príznačné volanie lesných rohov s motívom Elmira, tvoreným tónmi E La Mi Re A (pri kombinácii nemeckého a francúzskeho označovania tónov). Motív, ktorý zaznieva v priebehu vety dvanásťkrát, predstavuje Šostakovičovu žiačku Elmiru Nazirovu, do ktorej bol skladateľ zamilovaný a práve počas komponovania symfónie s ňou viedol bohatú korešpondenciu. V jednom liste Elmiru upozornil na podobnosť tohto motívu s motívom volania opice v prvej vete Mahlerovej Piesni o zemi, Šostakovičovom obľúbenom diele. Prvýkrát v diele sa tu objavuje aj iný známy a doležitý motív, DSCH, čo je akýsi hudobný autogram skladateľa, predstavovanom iniciálami skladateľovho mena v nemeckom prepise (Dmitri Schostakowitsch - D.Sch.). Je tvorený tónmi D Es C H:

V kontraste s motívom Elmira je napríklad impulzívny valčík a ďalšie výrazne rytmizované pasáže, veta sa však končí v zamyslenej nálade, s postupním utíchnutím hudby a opakovaním motívu DSCH pikolou v úplnom závere.

Záverečná veta je rozdelená na dva tempovo odlišné úseky. Začína v Andante, s úvodom kontrabasov, ktoré rovnako ako nasledujúce pôsobivé hobojové sólo prinavracajú trúchlivú náladu z úvodnej vety Moderato. Zmenu tempa aj nálady ohlasuje kratučký motív klarinetu po ktorom sa ohlasujú husle s novou, hravou témou. Veta pozvoľna dostáva nielen optimistickejší charakter ale aj stále väčšiu a väčšiu odhodlanosť, ktorá vrcholí v impozantnom zaznení motívu DSCH v plnom orchestri. Po ňom sa orchester opäť stíši v reminiscencii smutnej nálady z časti Andante. Šostakovičov hudobný autogram sa tu ozýva niekoľkokrát, najskôr nesmelo, no po tom čo fagot prinavracia hlavú tému, čoraz častejšie a naliehavejšie, čo evokuje akýsi Šostakovičov osobný boj. Fascinujúce dielo končí v hudobnom ošiali, a hoci (ako je to u Šostakoviča typické) radostný koniec diela, ktorý bol v ZSSR povinný, sprevádza i akýsi sarkazmus či groteska, chuť víťazstva je tu silná a nepopierateľná.

Vybrané nahrávky

Referencie