A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| Albánska republika | |||||
| |||||
| Národné motto: „Ti, Shqipëri, më jep nder, më jep emrin Shqiptar“ (Ty Albánsko mi dávaš česť, ty mi dávaš meno Albánec.) | |||||
| Štátna hymna: Himni i Flamurit (Óda na vlajku) | |||||
 | |||||
| Miestny názov | |||||
| • dlhý | Republika e Shqipërisë | ||||
| • krátky | Shqipëria | ||||
| Hlavné mesto | Tirana 41°20′ s.š. 19°49′ v.d. | ||||
| Najväčšie mesto | Tirana | ||||
| Úradné jazyky | albánčina | ||||
| Regionálne jazyky | gréčtina, arumunčina | ||||
| Demonym | Albánec, Albánka[1] | ||||
| Štátne zriadenie hlava štátu predseda vlády |
Parlamentná republika Ilir Meta Edi Rama | ||||
| Vznik | 28. november 1912 | ||||
| Susedia | Srbsko, Čierna Hora, Severné Macedónsko, Grécko | ||||
| Rozloha • celková • voda (%) |
28 748 km² (140.) 1 350 km² (4,7 %) | ||||
| Počet obyvateľov • odhad (2017) • sčítanie (2017) • hustota (2017) |
2 934 363 (140.) 2 934 363 98/km² (63.) | ||||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2021 17,138 miliárd[2] $ (123.) 15 225[2] $ (92.) | ||||
| Index ľudského rozvoja (2019) | 0.795[3] (69.) – vysoký | ||||
| Mena | lek = 100 qindarka (ALL) | ||||
| Časové pásmo • Letný čas |
(UTC+2) (UTC) | ||||
| Medzinárodný kód | ALB / AL | ||||
| Medzinárodná poznávacia značka | AL | ||||
| Internetová doména | .al | ||||
| Smerové telefónne číslo | +355 | ||||
Súradnice: 41°S 20°V / 41°S 20°V
Albánsko (albán. Shqipëria), dlhý tvar Albánska republika (albán. Republika e Shqipërisë) je národný štát nachádzajúci sa na Balkánskom polostrove v juhovýchodnej Európe, ležiaci na pobreží Jadranského a Iónskeho mora.
Na severozápade susedí s Čiernou Horou, na severovýchode so Srbskom, na východe so Severným Macedónskom, na juhu a juhovýchode s Gréckom a taktiež má námornú hranicu s Talianskom na západe (v Otrantskom prielive). Hranice prechádzajú cez vysoké pohoria a cez veľké jazerá – Skadarské jazero na severe a Ochridské a Prespanské jazero na východe. Pohoria zaberajú väčšinu územia, nížiny necelú tretinu.
V Albánsku dnes žijú približne 3 milióny obyvateľov (odhad z roku 2018). Hlavným a najväčším mestom je Tirana, úradným jazykom je albánčina. Etnicky a kultúrne ide o pomerne homogénnu krajinu, ktorú z 83 % tvoria Albánci a z 59 % moslimovia (údaj podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011). Najpočetnejšou etnickou menšinou sú Gréci (0,9 % v roku 2011), ktorí obývajú najmä oblasť južného Albánska, tradične nazývanú Severný Epirus (Epiri i Veriut).
Albánsko je členom Organizácie spojených národov (OSN), Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO), Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), Rady Európy, Svetovej obchodnej organizácie (WTO), Stredoeurópskej zóny voľného obchodu (CEFTA), Organizácie islamskej spolupráce (OIC) a jedným zo zakladajúcich členov Únie pre Stredomorie. Od januára 2003 je potenciálnym kandidátom na vstup do Európskej únie a 28. apríla 2009 albánska vláda o členstvo v Európskej únii formálne požiadala.[4]
Albánsko je parlamentnou republikou so zmiešanou ekonomikou. Reformy a transformácie trhu otvorili krajinu zahraničným investíciám, najmä čo sa týka rozvoja energetického priemyslu, dopravnej infraštruktúry, služieb a cestovného ruchu. Krajina sa neustále pokúša naštartovať ekonomický rast, ktorý by pomohol znížiť úroveň chudoby. V roku 2019 krajina dosiahla 66,5 v indexe ekonomickej slobody, s vysokým hodnotením v slobode obchodu (87,8) a nízkej miere daňového zaťaženia (86,3), ale s negatívnym hodnotením efektivity justície (30,6) a úrovne korupcie exekutívy (40,4).[5]
Názov a etymológia
Názov krajiny má antický pôvod, podľa ktorého Albánsko znamená „biela krajina“ (z latinčiny albus – biely), v kontraste k susednej Čiernej Hore. Meno známe z väčšiny európskych jazykov sa pôvodne vzťahovalo na južnú časť krajiny nazývanú Albánia (z ilýrčiny olba – sídlisko, osada). Aj tento názov však z albánskeho slovníka zmizol a už v stredoveku Albánci označovali svoju krajinu ako Arbëria (vyslov „Arberia“).
Súčasné vlastné pomenovanie albánskej krajiny Shqipëria (vyslov „Štiperia“) vzniklo až v neskorších storočiach. Pôvod nových termínov nie je pritom jednoznačne objasnený. Staršia filologická legenda ich pôvod spája so slovom shqipe (čítaj „štipe“ = orol). Podľa oficiálnej verzie tak domáci názov Albánska znamená „krajina skál“ alebo „krajina orlov“. Existuje ale téza, podľa ktorej ide o nový autonym vytvorený v Osmanskej ríši asi v 18. až 19. storočí na základe názvu jazyka. Správnejší sa teda zdá byť výklad, ktorý ukazuje na spojitosť týchto názvov so slovesom shqiptoj (čítaj „štiptoj“ = vyslovovať jasne, zrozumiteľne hovoriť).[6]
Dejiny
Dejiny Albánska začínajú už tisíce rokov pred naším letopočtom. Najstaršie stopy existencie človeka na území dnešného Albánska siahajú až do praveku. Prvé doklady o osídlení regiónu sa datujú do strednému paleolitu (stredná fáza staršej doby kamennej), ktorý zahŕňal časové obdobie zhruba medzi 100 000 – 30 000 rokmi pred našim letopočtom. Dokumentujú to aj bohaté archeologické nálezy, napr. Xarra pri Sarande. Prudký civilizačný vzostup však zažila prehistorická spoločnosť až v neolite, t. j. v mladšej dobe kamennej (zhruba medzi 6000 – 2100 rokmi pred Kr.). Rozvoj tzv. „neolitickej revolúcie“ sa prejavil prechodom k produktívnemu poľnohospodárstvu.
V dobe bronzovej, ktorá trvala približne tisíc rokov – od roku 2100 do roku 1100 pred Kr. – bolo územie dnešného Albánska pomerne husto osídlené. Etnická príslušnosť týchto pravekých ľudí je však nejasná. Pre označenie rôznorodého neindoeurópskeho obyvateľstva, pobývajúceho počas bronzovej éry v južných častiach Balkánu, sa používal názov Pelasgovia. Podľa romantického výkladu, majúceho podobu historického mýtu, predstavovali priamych predkov starovekých Ilýrov a tým i prapredkov dnešných Albáncov.[6][7]
Starovek
.JPG)
Prvými historicky doloženými obyvateľmi dnešného územia Albánska boli koncom druhého tisícročia pred našim letopočtom ilýrske kmene indoeurópskeho pôvodu. Patria k najstarším európskym národom vôbec. Ilýri osídlili celý západný Balkán ako nositelia kultúry doby železnej, ktorá nastúpila začiatkom 11. storočia pred Kr. Pravdepodobne sa sformovali z prisťahovalcov a predchádzajúcich tamojších kultúr doby bronzovej. Starobylé ilýrske etnikum po sebe nezanechalo žiadne písomné svedectvo, takže ich najstaršie dejiny navždy zostanú neobjasneným tajomstvom. Prvé písomné správy o Ilýroch pochádzajú až zo 7. storočia pred Kr. od antických autorov.
Dnešní Albánci teda môžu mať pôvod v starovekých Ilýroch, hoci toto tvrdenie je nepodložené. Albánci sú pravdepodobne národ, ktorý vznikol miešaním starovekých balkánskych etník. Ilýri žili v malých skupinách, ktoré sa neskôr začali združovať pod jednotnú správu pod gréckym vplyvom. Na juhu Albánska sa grécke kmene, tzv. Epiróti, začali usadzovať niekedy v 7. až 8. storočí pred Kr. Veľká časť južného Albánska patrila do starovekého Grécka, lebo bola súčasťou kraja Epirus. Časť stredného Albánska neskôr kolonizovali dórske grécke mestské štáty.
V 2. storočí pred Kr. existovalo na území Albánska už niekoľko ilýrskych kráľovstiev. V tej dobe sa prudko rozvíjalo Rímske impérium. Albánske územie sa javilo ako vhodné predpolie pre ďalšiu expanziu na východ a tak roku 229 pred Kr. vyslal Rím prvé expedičné zbory. Dlhodobé boje medzi Ilýrmi a Rimanmi sa tak skončili porážkou Ilýrov a zánikom kráľovstva. Celá oblasť bola roku 168 pred Kr. podmanená Rímskou ríšou.[6]
Rimanom sa do krajiny podarilo priniesť mier a prosperitu. Postavila sa slávna diaľková cesta zvaná Via Egnatia, ktorá spájala prístavy v Jadranskom mori s Konštantínopolom a merala 1 120 km. V roku 167 po Kr. bola zriadená rozľahlá rímska prefektúra Illyricum, do ktorej patrilo aj súčasné územie Albánska až do 4. storočia. Príslušnosť k Rímskej ríši nesporne podporila rozvoj hospodárskeho a kultúrneho života, zároveň však mala negatívne dôsledky pre samostatný etnický vývoj Ilýrov, ktorí boli vystavení pozvoľnej asimilácii.
Romanizácii a christianizácii sa vyhli iba ilýrske kmene, žijúce v neprístupných oblastiach, ktoré si naďalej uchovávali svojbytnosť i faktickú nezávislosť. Jedným z nich bol kmeň Albanoi (budúci Albánci), sídliaci v horách centrálnej časti krajiny, ktorého existenciu zaznamenal v 2. storočí alexandrijský učenec Klaudios Ptolemaios. Od tohto pomenovania kmeňa bol zrejme odvodený ako názov „Albánsko“.[8]
Stredovek
_-_Church_of_the_Dormition_of_St._Mary_(Onufri_Museum)_-_Citadel_-_Berat_-_Albania_(42499147661).jpg)
Roku 395 sa Rímska ríša rozpadla na dve polovice – ríšu Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú), ktorej súčasťou sa stalo aj dnešné Albánsko. Vďaka sťahovaniu národov bola celá oblasť Ilýrie od 5. storočia vyplienená Vizigótmi, Hunmi a Ostrogótmi, v 7. a 8. storočí sa tu usadilo veľké množstvo Slovanov, ktorí z veľkej časti pôvodné ilýrske obyvateľstvo asimilovali (oblasť dnešného Slovinska, Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny). Naopak tomu bolo v Albánsku, kde sa Slovania asimilovali s Ilýrmi a svoj jazyk prestali používať. Od 8. storočia je tento región známy ako Albánsko. V 9. až 11. storočí bolo Albánsko čiastočne ovládnuté Bulharskou ríšou. Bulharom sa podarilo obsadiť značné územie, vládu tam zaisťovali dosadení bulharskí feudáli, tzv. bojari.
Čo sa týka etnického vývoja, z 11. storočia pochádzajú najstaršie správy o Albáncoch ako národe. Nachádzame ich v byzantských kronikách, ktoré hovoria, že albánski horali sa neustále rozširovali zo svojich sídel smerom na juh, k nížinatým krajom. Roku 1081 albánske územie napadli a obsadili Normani, ktorých koncom 12. storočia vytlačili talianski osídlenci. Obchodné kontakty talianskymi mestami znovu oživili ekonomiku. Vďaka prosperite sa sformovali aj rane stredoveké štáty. Prvý samostatný albánsky štát, Arberešské kniežatstvo, bol založený v roku 1183. Arberešské kniežatstvo si však tiež udržalo svoju samostatnosť iba krátku dobu a v roku 1261 bola Byzantská ríša opäť rekultivovaná.
Mocenské pomery v priestore dnešného Albánska často zmenili. Nesváry medzi jednotlivými kniežatstvami umožnili ovládnutie albánskeho územia susednými štátmi. Nedlho po znovuzískaní väčšiny územia Albánska vzišiel pred Byzanciou na západe nový nepriateľ – Karol I. z Anjou. Roku 1271 vzniklo pod jeho vládou Albánske kráľovstvo (Regnum Albaniae). Anjouvský režim si však nezískal medzi obyvateľstvom očakávanú priazeň a lojalitu, čo napomohlo byzantskému cisárstvu v boji proti neapolským posádkam. V 13. a 14. storočí nastáva veľká expanzia Albáncov, ktorí sa usadili v dnešnom severogréckom kraji Epirus. Iné, lúpežné skupiny Albáncov vyplienili Stredné Grécko a Tesáliu, kde aj na istý čas vládli. Albánci sa však v týchto krajoch nemohli usadiť a museli sa vrátiť späť do dnešného Albánska. V rovnakom období grécki vládcovia pozvali albánskych usadlíkov, aby osídlili málo zaľudnené oblasti Grécka.[6]
K definitívnej likvidácii byzantskej nadvlády nad Albánskom došlo v rokoch 1343 – 1347, kedy bolo územie dnešného Albánska začlenené do Srbskej ríše. Navyše, srbská expanzia vyvolala migračnú vlnu Albáncov na juh do Grécka. Albánci, Arvaniti osídlili grécke kraje Atiku, južnú Boiotiu, južnú Eubóju, malé územia na Peloponéze a dostali sa až na ostrovy Ydra, Poros a Salamína. Títo Albánci sa kultúrne pogréčtili, no uchovali si svoj jazyk. V priebehu 2. polovice 14. storočia sa albánske územie rozdrobilo na niekoľko menších feudálnych celkov. Z dlhodobého hľadiska však boje nepriniesli vojna úžitok rodom ani drobným domácim feudálom, ale vonkajším mocnostiam: obchodným republikám Benátkam a Dubrovníku, ale najmä osmanským Turkom.
Turecká vláda
Na konci stredoveku od polovice 15. storočia bolo Albánsko formálne v područí Osmanskej ríše. Turecké prenikanie a útlak roznietili všeobecný odpor. Albánsky ľud sa neustále sa usiloval vymaniť spod tureckej kontroly. Symbolom protitureckého odboja sa stal národný hrdina Gjergj Kastrioti, známe pod menom Skanderbeg, ktorý zabránil tureckým výbojom v rokoch 1443 – 1468. Jeho centrum bol hrad v Kruji.[8] Po jeho porážke sa Albánsko stalo opäť súčasťou Osmanskej ríše na viac než 400 rokov.
V priebehu 16. až 17. storočia Albánci hromadne prestupovali na islam, od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne, neplatili dane. Do konca 17. storočia sa stal islam náboženstvom takmer 70% obyvateľstva (hlavne pre vysoké dane uvalené na kresťanov). Na islam prestúpili aj takmer všetci Albánci z Epiru. Na prelome 18. a 19. storočia vznikali v tureckom Albánsku poloautonómne kniežatstvá miestnych vládcov. Sever krajiny sa nachádzal pod vládou šľachtica Mustafa pašu z dynastie Bušatliov (paša skadarský, 1756 – 1831). Do južného Albánska a priľahlých regiónov rozšíril svoju moc Ali paša z Tepeleny (paša janinský, 1790 – 1822).[9] Počas 20. a 30. rokov 19. storočia sa sultánskemu režimu podarilo zlikvidovať oba pašalíky. Moc osmanského impéria však začala postupne slabnúť až ku koncu 19. storočia.
Moderné dejiny
- Pozri aj: Zoznam vládcov Albánska
Prvé prejavy moderného nacionalizmu sa datujú do roku 1878, kedy vznikla hnutie tzv. Prizrenská liga. V tomto období došlo k národnému obrodeniu albánskej reči a kultúry. Miestni vlastenci žiadali vnútornú autonómiu Albánska, čím chceli zabrániť jeho rozdeleniu medzi susedné štáty. Túžba po nezávislosti sa prejavila nielen u Albáncov, čo viedlo k prvej balkánskej vojne, kedy sa proti Osmanskej ríši postavili armády Srbov, Grékov a Bulharov. S úpadkom osmanského panstva bola 28. novembra 1912 vyhlásená nezávislosť Albánska. Počas 1. svetovej vojny bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami Rakúska-Uhorska, Francúzska a Grécka. Gréci striedavo ovládali južné Albánsko, tzv. Severný Epirus, pretože tu grécke obyvateľstvo tvorilo až 90%.
Po vojne bola snaha víťazných mocností (Británie, Francúzska a Talianska) rozdeliť albánske územie medzi jeho susedov (Chorvátsko a Grécko). Tento návrh bol však americkým prezidentom Wilsonom vetovaný a tak bolo roku 1920 Albánsko prijaté do Spoločenstva národov. Na počiatku 20. rokov 20. storočia nastúpil k moci autokratický politik Ahmed Zogu, ktorý sa dal vymenovať za monarchu. V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu napadnuté a okupované fašistickým Talianskom. Kráľ Viktor Emanuel bol vymenovaný za albánskeho kráľa.[8]
Po začiatku 2. svetovej vojny potom, čo nacistické Nemecko spolu s Talianskom okupovali Juhosláviu a Grécko, boli regióny Kosova a Kamerie pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojení v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku 1944, kedy sa Nemci z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu.
Komunistický režim
.svg)
Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci z Juhoslávie) dostali komunisti. Albánsko nastúpilo na cestu budovania socializmu. Vedúcu pozíciu získala Albánska strana práce a komunistický diktátor Enver Hodža, ktorému sa podarilo vybudovať kult osobnosti. Došlo k znárodneniu priemyslu, industrializácii a kolektivizácii poľnohospodárstva. Hospodársky systém zakazoval súkromné vlastníctvo, a preto zaviedol štátny monopol. Ľudový štát pristúpil k centrálnemu riadeniu a plánovaniu národného hospodárstva. Rozvinul sa tiež zápas o odstránenie negramotnosti a zvýšenie kultúrnej i civilizačnej úrovne obyvateľstva. Ekonomická pomoc zahraničia napomáhala odstrániť vojenské škody v albánskom štáte.
Albánska politika a ekonomika sa stala závislou na pomoci Sovietskeho zväzu. Hodžovi však politický vývoj európskych socialistických krajín nevyhovoval a po určitých politických roztržkách so ZSSR boli pretrhnuté všetky putá s touto krajinou a politická orientácia bola roku 1961 prevedená na komunistickú Čínu. Tento stav trval až do roku 1978, kedy Čína zastavila všetku spoluprácu s Albánskom. V roku 1967 albánska vláda zakázala praktizovanie náboženstva a prehlásila ateizmus ako štátnu doktrínu. Albánsko sa oficiálne stalo prvým ateistickým štátom na svete.[10]
Do roku 1990 bolo Albánsko politicky aj ekonomicky najizolovanejšou krajinou Európy, ktorá sa pri budovaní socializmu opierala o vlastné sily. Komunistický predák Hodža opustil medzinárodnú politickú scénu, smeroval k politike izolacionizmu a rozhodol o stavbe betónových bunkrov pozdĺž štátnych hraníc (viac ako 700 tisíc bunkrov). Vízia albánskej jednoty sa zakladala na nenávisti voči cudzincom. Tento totalitný štát bol plný represií a teroru, keďže veľmi často dochádzalo k porušovaniu základných ľudských práv. Hlavným pilierom režimu bola tajná štátna polícia Sigurimi, ktorá kontrolovala všetok politický a spoločenský život v krajine. Charakter štátnej bezpečnosti mal pritom obrovský dosah na každodenný život Albáncov (prenasledovanie duchovenstva, zákaz vycestovania, odstránenie tradícií). Albánsky ľud bol podrobený striktne vynucovanej ideológii, s ktorou sa spájali brutálne dôsledky v prípade ich nedodržania. Zhoršila sa aj hospodárska situácia. Bez podpory zahraničných peňazí sa albánska ekonomika vyznačovala totálnou chudobou a zaostalosťou.[10]
Enver Hodža sa udržal vo funkcii až do svojej smrti 11. apríla 1985. Nahradil ho jeho dlhoročný spolupracovník Ramiz Alia (1924 – 2011), ktorý do vlády štátu nastúpil ako 1. tajomník Albánskej strany práce. Pomery sa uvoľnili, zmiernil sa vnútrostranícky teror. Na rozdiel od svojho predchodcu si Ramiz Alia uvedomoval žalostnú hospodársku situáciu krajiny, ktorej mohlo pomôcť jedine rozširovanie kontaktov s vonkajším svetom. Roku 1986 preto začal liberalizačný program a umožnil albánske styky so zahraničím, zrušil všetky zákazy a vyhlásil amnestiu. Na začiatku 90. rokov 20. storočia dochádzalo v Albánsku k opakovaným protivládnym vystúpeniam.
Politické zmeny
Pád socialistického zriadenia v ostatných európskych krajinách na začiatku 90. rokov 20. storočia viedol k pádu totalitného zriadenia aj v Albánsku (1991). Na konci marca 1991 sa konali prvé slobodné voľby po takmer 70 rokoch. Dňa 15. apríla 1991 sa Albánsko stalo parlamentnou republikou pod názvom Albánska republika. Ramiz Alia podal demisiu, novým prezidentom bol zvolený Sali Beriša. Presadzované politické reformy položili základ demokratickému systému. Albánsko sa zameralo na spoluprácu so Spojenými štátmi. V decembri 1992 požiadalo o prijatie do NATO.
Zmena v politickom systéme nastala v polovici 90. rokov 20. storočia, od kedy znova dochádza k používaniu nedemokratických praktík na presadzovanie moci. Rozmáhala sa korupcia štátnych úradníkov a rastúci organizovaný zločin, pričom politici boli sami súčasťou siete zločineckých gangov. Zároveň miestna vláda umožnila rozmach pyramídových fondov a tým prispela k zhoršovaniu sociálnej a ekonomickej situácie krajiny.
V roku 1997 vypukli v krajine závažné sociálne nepokoje, ktoré spôsobili faktický rozpad albánskeho štátu. Príčinou protestov bolo zlyhanie neslávne známych pyramídových fondov. Krajina sa ocitla na prahu občianskej vojny. Faktické zrútenie ekonomiky a anarchiu vláda nebola schopná zastaviť ani vyhlásením výnimočného stavu. Zločinecké gangy terorizovali obyvateľstvo, veľká časť zbraní a munície z vojenských skladov skončila v rukách civilistov. Vo voľbách, ktoré prebehli po čiastočnej stabilizácii situácie v istom roku, porazila do tej doby vládnucu Demokratickú stranu Albánska Saliho Berišu (PDSh) Socialistická strana Fatosa Nana (PSSh). Ten nedokázal splniť predvolebné sľuby, a preto sa 28. septembra 1998 rozhodol rezignovať. Na jeho miesto bol dosadený nový predseda albánskej vlády Pandeli Majko (1967) a následne Ilir Meta (1969), ktorí hlavnú pozornosť venovali zostrujúcej sa situácii v Kosove.[11]
Kríza v Kosove v roku 1999 posilnila zahranične politickú pozíciu Albánskej republiky. Ochota k riešeniu dosahu krízy v susednom Kosove sa prejavila predovšetkým v krátkodobom prijatí cca 500 000 kosovských utečencov a poskytnutím albánskeho územia pre činnosť jednotiek NATO. Odmenou bola výrazná finančná pomoc USA a krajín EU v nasledujúcich rokoch, čo však na vnútropolitickej scéne prispelo len ku krátkodobému utlmeniu rozporov medzi vládnucou stranou (PSSh) a opozíciou (PDSh) aj vnútri oboch týchto blokov.
V júni až auguste 2001 prebehli parlamentné voľby, v ktorých znovu zvíťazila PSSh. Priebeh a výsledok volieb polarizáciu albánskej politickej scény vyostril. Kvôli rôznym nedostatkom prebehli celkovo v piatich kolách. Poslanci opozičnej PDSh ich konečné výsledky spochybnili a až do januára 2002 bojkotovali zasadanie parlamentu. Dominancia dvoch politických strán v krajine pokračovala aj naďalej. Po voľbách v roku 2005 a 2009 vládla pravicová PDSh. Parlamentné voľby v rokoch 2013 aj 2017 vyhrala socialistická strana PSSh pod vedením Ediho Ramu, ktorá vždy porazila demokratickú politickú stranu PDSh.
Súčasnosť
Na začiatku 21. storočia sa Albánsko začalo otvárať svetu a zaujímať o euroatlantickú integráciu. Krajina začala v roku 2008 rokovania o vstupe do NATO a 1. apríla 2009 sa stala riadnym členom Severoatlantickej aliancie.[12] Taktiež Albánsko v roku 2009 podalo prihlášku do EÚ, a v roku 2014 získalo štatút kandidátskej krajiny, EÚ už dvakrát plnohodnotné členstvo štátu zamietla.[13]
Vstup Albánska do EÚ sa v dohľadnej dobe neočakáva, pretože krajina ešte nesplnila všetky prístupové kritériá a neprijala všetky potrebné reformy. Životná úroveň obyvateľov je na európske pomery stále veľmi nízka. Albánsko sa však usiluje vstúpiť do Európskej únie a vytvoriť tak predpoklady na zlepšenie podmienok, v ktorých žijú jeho obyvatelia.[14] Dokladom aktívnej politiky je program boja proti korupcii, vysokej nezamestnanosti a boj proti drogovým kartelom.
Ekonomika krajiny sa stabilizovala, v posledných rokoch sa rozvíja najmä poddimenzovaná infraštruktúra a cestovný ruch. Aj napriek tomu však Albánsko trpí značným trendom v oblasti vysťahovalectva; mladí ľudia vo svojej rodnej krajine nenachádzajú uplatnenie. Územie Albánska tak za posledných 25 rokov opustila štvrtina populácie. Hlavné migračné vlny smerujú najmä do Talianska, Grécka alebo Spojených štátov. Albánska diaspóra je podobne ako je tomu v prípade všetkých ostatných krajín Balkánu značným príjmom financií pre štvormiliónovú republiku. Ekonomiku krajiny preto do istej miery postihla dlhová kríza v Grécku, lebo v tamojšom poľnohospodárstve pracuje nemalý počet Albáncov.
Politika
Albánsko je dnes unitárnym štátom a parlamentnou republikou s prechodom k demokracii. Základným zákonom Albánskej republiky je ústava. Súčasné znenie ústavy Albánska bolo prijaté parlamentom 28. novembra 1998. Ústavný text zakotvuje základné princípy štátneho zriadenia, suverenitu ľudí, zaručuje základné práva a slobody.
Hlavou štátu je prezident, ktorý má v miestnej politike osobitné postavenie. Prezident je volený nepriamo parlamentom v tajných voľbách na päťročné funkčné obdobie. Vymenovanie prezidenta si vyžaduje trojpätinovú väčšinu všetkých hlasov v parlamente.[11] V súčasnosti zastáva funkciu albánskeho prezidenta Ilir Meta, ktorý sa ujal úradu 24. júla 2017.
Orgánom výkonnej moci je vláda (qeveria) – rada ministrov na čele s predsedom, ktorých nominuje prezident a schvaľuje parlament.[11] Vláda Albánskej republiky vzniká ako výsledok všeobecných parlamentných volieb. Členovia vlády majú pridelené kompetencie (ministerstvá), za ktoré sa zodpovedajú. Zaujímavosťou je, že v Albánsku existuje ministerstvo pre európsku integráciu. Rada ministrov (Këshilli i Ministrave) sa skladá z predsedu, podpredsedu a ministrov. Najdôležitejšou funkciou vo vláde je funkcia premiéra, teda predsedu. V prípade neprítomnosti premiéra môže jeho funkcie prevziať podpredseda vlády Albánska. Súčasná vláda bola schválená parlamentom 13. septembra 2017. V jej čele stojí od 15. septembra 2013 premiér Edi Rama.
Orgánom zákonodarnej moci je jednokomorové zhromaždenie Albánskej republiky – parlament. V súčasnosti sa parlament skladá zo 140 miest. Členovia parlamentu sa volia priamym hlasovaním v tajných voľbách, sto z nich väčšinovo reprezentuje voličov a štyridsať proporčne zastupuje parlamentné strany. Poslanecký mandát trvá štyri roky.
Súdny systém Albánska sa štruktúrou podobá súdnictvu väčšine ostatných európskych krajín. V Albánsku súdnu moc tvorí Ústavný súd a sústava súdov: Najvyšší odvolací súd (Kasačný súd), odvolacie a okresné súdy. Systém je pod dohľadom 15-člennej Najvyššej justičnej rady na čele s prezidentom.[11] Ozbrojené sily Albánskej republiky sa skladajú z ľudovej armády, vojsk ministerstva vnútra a dobrovoľných príslušníkov ľudovej domobrany. Výdaje na obranu sú 5,1% HNP.
Štátne symboly
Štátne symboly sú zakotvené v ústave. Albánska štátna vlajka (Flamuri i Shqipërisë) pozostáva z červeného pozadia, na ktorom je uprostred vyobrazený čierny dvojhlavý orol. Vlajka Albánska bola oficiálne prijatá 7. apríla 1992, ale s miernymi úpravami bola používaná už od vyhlásenia nezávislosti na Osmanskej ríši. Červená farba symbolizuje krv padlých bojovníkov.[15] Štátnym znakom je čierny dvojhlavý orol – emblém, pod ktorým bojoval proti osmanským Turkom v 15. storočí albánsky národný hrdina Skanderbeg. Dvojhlavý orol symbolizuje náboženské rozdelenie Albáncov, keď boli Albánci rozdelení na katolíkov a pravoslávnych. Jeho "otvorené" krídla poukazujú na odmietanie Albáncov podrobiť sa zahraničnému dobytiu. Národná hymna Albánska je „Hymni i Flamurit“ (Hymna o vlajke) a pochádza z roku 1912.[9] Autorom textu k melódii rumunského skladateľa Cipriana Porumbesca (1853 – 1883) je albánsky vlastenecký básnik Asdreni (vlastným menom Aleksandër Stavre Drenova, 1872 – 1947). Jadrom obsahu je prísaha bojovať pod spoločným práporom na obranu vlasti.
Štátne sviatky
Štátne sviatky, ktoré sú v Albánsku dňom pracovného pokoja, sú: 1. január (Nový rok), 1. máj (Sviatok práce) a 28. november (Národný sviatok, vyhlásenie albánskej samostatnosti). Okrem toho má Albánsko aj niekoľko pamätných dní. Existujú i náboženské sviatky, a to ako kresťanské (Vianoce, Veľká noc), tak moslimské (Veľký a Malý Ramadán).[16] Celkom sa v krajine slávi 16 rôznych sviatkov či významných dní.
Geografia
Albánsko leží v juhozápadnej časti Balkánskeho polostrova. Jeho západné prímorské teritórium v priestore polostrova Karaburun a ostrovov Sazan a Ksamil vlastne oddeľuje Iónske more od Jadranského mora. Albánsko je svojou územnou rozlohou 28 748 km2 (z toho súš 27 400 km2) takmer ako polovica Slovenska. Štát sa rozprestiera zo severu na juh. Má výhodnú a strategicky dôležitú polohu. Maximálna dĺžka albánskeho územia od severu k juhu meria 300 až 340 km. Šírka krajiny od západu k východu je tiež kolísavá, dosahuje od 90 do 148 km.
Celá balkánska oblasť (vrátane Albánska) je seizmicky aktívna oblasť, ktorá sa nachádza na hranici arabskej a euroázijskej litosferickej dosky. Tektonické pohyby nie sú dosiaľ úplne ukončené a prejavujú sa i dnes častými zemetraseniami na albánskom území. Krajina je prevažne hornatá, pretože väčšinu povrchu zaberajú vysočiny a hory. Zo severu sem z mohutného oblúka zasahujú Dinárske Alpy, na juhu sa dvíha pohorie Pindos. V geologickej stavbe zaujímajú predné miesto vápence, dolomity a bridlice. Niektoré pásma pohorí sú zložené z pieskovca a flyšových hornín.[17]
Georeliéf
Albánsko s priemernou nadmorskou výškou 700 m sa považuje za jednu z najvyššie položených európskych krajín. Územie Albánska pozostáva zo 4 oblastí: na sever od najväčšej rieky Drin (dĺžka 281 km) sú Albánske Alpy s masívom Prokletije (Maja Jezercë 2 694 m n. m.). Zvlnený georeliéf má i stredná vnútrozemská oblasť s najvyšším albánskym vrchom Korab (2 751 m n. m.), ktorý sa týči na hraniciach so Severným Macedónskom. Na juh od početných horských masívov sa rozprestiera panva dvoch krasových jazier – Ohridského a Prespanského. Tretiu juhovýchodnú časť krajiny tvorí krasové územie povodia rieky Vjosy po grécku hranicu. Poslednou oblasťou je pobrežná nížina tiahnuca sa od juhu až k Skadarskému jazeru na hranici s Čiernou Horou. Menšie nížiny sa rozprestierajú iba pri pobreží a sú tvorené množstvom plytkých zálivov, lagún a naplavenín.
Podnebie
Albánsko má subtropické podnebie stredomorského typu, ktoré je smerom do vnútrozemia modifikované kontinentálnymi vplyvmi. Meteorologické podmienky sa rýchlo menia od juhozápadu na severovýchod, teploty v tomto smere klesajú. Teplejšia stredomorská klíma sa uplatňuje najmä v južných častiach krajiny chránenej vysokými pohoriami s miernou a daždivou zimou (Sarandë 8 – 10 °C) a suchým teplým letom (25 °C pri 180 bezoblačných dňoch na Albánskej riviére). Albánsko patrí k najdaždivejším krajinám Európy. Zrážky prináša západné prúdenie. Na prímorskej strane spadne 1 500 až vyše 2 000 mm zrážok ročne. V kotlinách na odvrátenej strane menej ako 700 mm. Zrážky sa vyskytujú najmä v zimnom období.[18]
Vodstvo
Riečna sieť Albánska je hustá a vývojovo mladá. Jej základom sú krátke vodné toky bystrinného charakteru. Všetky rieky odvádzajú svoje vody z hôr smerom k pobrežiu (Jadranského a Iónskeho mora), pričom väčšina územia Albánska patrí do úmoria Jadranského mora. Medzi významné rieky Albánska patrí: Drin, Mat, Shkumbin, Vjosa a iné menšie rieky.
V Albánsku sa nachádza viac ako 170 väčších či menších jazier rôzneho pôvodu – krasové, tektonické, glaciálne, lagúnové a riečne. Medzi najväčšie jazerá v Albánsku patrí:
- Skadarské (Liqeni i Shkodrës) rozloha 356 – 388 km² (premenlivá plocha), z toho 148 km² v Albánsku, patrí medzi krasové jazerá a je najväčšie na Balkáne
- Ochridské (Liqeni i Ohrit) rozloha 367 km², z toho 119 km² v Albánsku, hlboké až 286 m, vzniklo ako tektonické jazero – prepadom horstva a zatopením krasových polí, je najväčším jazerom tohto druhu na svete, vyznačuje sa bohatstvom endemických živočíšnych a rastlinných druhov, nachádza sa tu aj dôležité rekreačné stredisko Pogradec
- Prespanské (Liqeni i Prespës) komplex tektonicko-krasových jazier Veľkej a Malej Prespy o celkovej rozlohe 285 km², z toho 49,5 km² v Albánsku, vo výške 853 m n. m., hĺbka 54 m
- Lurské jazerá (Liqenet e Lurës) sústava malých horských glaciálnych jazierok v národnom parku rovnakého mena, často sú vyhľadávané turistami
- Butrintské (Liqeni i Butrintit) rozloha 16 km², je príkladom lagúnového jazera oddeleného úzkym prielivom od Iónskeho mora na juhu krajiny.
Príroda
.jpg)
Albánsko má krásnu prírodu s mnohými špecifickým rastlinnými a živočíšnymi druhmi. V posledných rokoch však dochádza k znečisťovaniu životného prostredia, čo má negatívny vplyv na miestne biotopy a prírodné spoločenstvá. Albánci síce začínajú venovať pozornosť čistote a ochrane prírody, ale zatiaľ medzi priority stále patria napr. opravy ciest a budovanie dopravnej infraštruktúry.
Rastlinstvo
Flóra Albánska je jednou z najbohatších zo všetkých balkánskych štátov. Rastie tu cez 3250 druhov rastlín a niekoľko desiatok endemitov, teda druhov, ktoré sa vyskytujú len tu a nikde inde na svete. Charakteristická je výšková pásmovitosť, ktorá albánsku flóru vertikálne rozčleňuje do vegetačných pásem. Stredomorské vždyzelené rastlinstvo s tvrdolistou tŕnitou vegetáciou (tzv. macchie) pri pobreží prechádza s nadmorskou výškou do dubových a bukových, neskôr do borovicových lesov až alpínskych lúk. Lesy pokrývajú 38 % rozlohy krajiny, v minulosti bola veľká časť územia odlesnená a premenená na krovité porasty.[13][19] Národným kvetom je vlčí mak (Papaver rhoeas), ktorý hojne rastie po celej krajine.
Živočíšstvo
Fauna je pomerne bohatá, ale jednotlivé druhy sú nerovnomerne zastúpené. V biotopoch sú veľmi rozdielne pomery. Žije tu celkom okolo 1500 druhov stavovcov, vtákov a rýb. Najrozšírenejšie sú druhy charakteristické pre pôvodné listnaté lesy vrátane horskej fauny. Lesy sú pomerne chudobné na vysokú zver, veľmi početný je však výskyt zajacov a diviakov, zo šeliem treba spomenúť vlka dravého (Canis lupus), líšku hrdzavú (Vulpes vulpes), rysa ostrovida (Lynx lynx), šakala zlatého (Canis aureus), kunu lesnú (Martes martes) a divú mačku (Felis sylvestris).
Albánsko má prívlastok krajina orlov, štátnym znakom a národným symbolom Albáncov je orol skalný (Aquila chrysaetos) hniezdiaci v miestnych horách. Nachádza sa tu 350 druhov vtákov, niektoré tu žijú trvalo, iné len časť roku. Vplyvom ázijskej i africkej fauny v Albánsku nájdeme tiež druhovú pestrosť plazov a obojživelníkov. Vo vodách Albánska našlo úkryt okolo 110 druhov rýb – sladkovodných aj morských.
Okrem bežnej stredomorskej fauny stojí za povšimnutie najmä endemický pstruh koran (Salmo letnica) v Ochridskom jazere a hniezdiská ohrozeného pelikána kučeravého (Pelecanus crispus) a kormorána malého (Phalacrocorax pygmeus) v lagúne Karavasta, západne od mesta Lushnjë.
Ekológia
Na albánskom území došlo počas stáročí k devastácii lesnej pokrývky. Neracionálna ťažba a nedostatočná ochrana lesov spôsobovali vážne problémy. V nižších polohách to viedlo k nadmernej pôdnej erózii a kolísaniu vodného stavu riek. Väčšie lesné oblasti sa uchovali len na severe krajiny. V súčasnosti je snaha o zalesňovacie programy pomocou zahraničných investícií. Ale ani zákonnými nariadeniami sa nedarí úplne zabrániť ilegálnemu výrubu lesného bohatstva. Ďalším naliehavým problémom Albánska sú lesné požiare.
So živelným rozvojom priemyslu a motorizmu v Albánsku hrozí veľmi vážne nebezpečenstvo znečistenia unikátnych ekosystémov. Predovšetkým v okolí ropných polí pri meste Fier boli počas komunizmu rozsiahle územia zasiahnuté ekologickým vandalizmom. Miestna flóra a fauna tiež utrpela neregulovaným lovom a rybolov.[17]
Ochrana prírody
Ochrana prírody a krajiny má v Albánsku vyše šesťdesiatročnú tradíciu. Nachádza sa tu 15 národných parkov. Okrem národných parkov je predmetom ochrany ešte 24 prírodných rezervácií a približne 2 000 prírodných pamiatok.
Medzi najvýznamnejšie národné parky v Albánsku patrí:
- Bredhi Drenovës rozprestiera sa na svahoch pohoria Moravë juhovýchodne od mesta Korçë
- Dajti zalesnená vrcholová časť rovnomenného masívu s pôvodným listnatým lesom na vápenci vo výške 1 600 m n. m., východne od Tirany
- Divjakës situovaný v lagúne Karavastasë; rozľahlé porasty zamokreného lesa s borovicou píniovou (Pinus pinea) a hniezdisko vzácneho pelikána kučeravého (Pelecanus crispus)
- Llogaras v krajinársky estetickej oblasti s cestnými serpentínami do horského sedla vo výške 1 027 m, je predmetom ochrany vo väčšej miere pôvodný borovicový porast vo výške 1 400 m
- Lurës oblasť centrálnej pahorkatiny západne od Peshkopi so zaujímavými krasovými a glaciálnymi javmi – napr. sústava jazier ľadovcového pôvodu
- Thet vysokohorský národný park s krasovými javmi vápencov a dolomitov s bohatým zastúpením alpínskych druhov rastlín a lúkami podhorského pásma pri hranici s Čiernou Horou
- Tomori vysokohorský národný park v nadmorskej výške 800 – 2 400 m n. m. východne od mesta Berat.
Obyvateľstvo
V Albánsku dnes žije kolo 2,9 milióna obyvateľov, čo je o polovicu menej ako na Slovensku.[20] Hustota zaľudnenia dosahuje 98 obyvateľov na km2. Medzi európskymi štátmi vyniká pôrodnosťou a najvyššími prirodzenými prírastkami. Populácia je národnostne takmer jednotná. Z celkového počtu obyvateľstva je až 95 % etnických Albáncov. Albánci patria medzi najchudobnejších obyvateľov Európy, a preto mnohí mladí ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia. Miestne obyvateľstvo býva tradične rozdeľované do dvoch hlavných etnických skupín – Gegovia (sever Albánska a Kosovo) a Toskovia (juh Albánska).
Etnické zloženie
Národnostná skladba Albánska nie je celkom ujasnená, keďže miestna politika často nepriznáva pravdivé čísla, ktoré prikrášľuje v prospech Albáncov.[17] Najsilnejšia menšina sú Gréci, ktorí tvoria asi 2 % obyvateľstva, nasledujú Arumuni (1 %) a zvyšok tvoria Srbi, Rómovia, Turci, Čiernohorci, slovanskí Macedónci a tzv. Egypťania (albanizovaní Arabi). Z hľadiska náboženského vyznania, približne 75% tvoria moslimovia (Albánci), zvyšok tvoria kresťania, z ktorých sa viac ako polovica hlási ku katolíkom (Albánci), zvyšok sú grécki pravoslávni kresťania (Gréci, Arumuni, Albánci).[21]
Gréci už od staroveku žijú v južnej časti Albánska, sústreďujú sa v kultúrnom stredisku Gjirokastër (novogr. Αργυρόκαστρο Arjyrokastro), Himarë (novogr. Χειμάρρα Chimara), ďalej v mestách Sarandë (novogr. Άγιοι Σαράντα Ajii Saranda), Vlorë (novogr. Αυλώνα Αvlona), Delvinë (novogr. Δελβινο Delvino). Gréci obývajú aj albánsky ostrov Ksamil (novogr. Εξαμίλια Examilia), ktorý sa nachádza pri gréckom ostrove Korfu.
Arumuni obývajú južné a stredné Albánsko a obývajú aj ostrov Sazan (novogr. Σάσων Sason). Najväčším strediskom Arumunov je však mesto Korçë (novogr. Κορυτσά Koritsa, arum. Corceao), ktoré bolo známe svojimi podnikateľskými aktivitami už v osmanskej dobe. Známym arumunským centrom je aj mesto Voskopojë (novogr. Μοσχόπολη Moschopoli, arum. Moscopole). V Moscopoli žili aj grécki podnikatelia. V strede krajiny žijú Arumuni v meste Divjakë.
Slovanské obyvateľstvo žije hlavne na hranici so Severným Macedónskom, pri jazere Prespa. Mnoho etnických Grékov sa po páde komunizmu vysťahovalo do Grécka a emigrácia pokračuje aj dnes. Okrem Grékov z Albánska emigrujú do Grécka aj mnohí etnickí Albánci.
Náboženské zloženie
Územie Albánska sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú tri veľké náboženstvá – sunnitský islam, rímsky katolicizmus a pravoslávie. Rímsky katolicizmus je rozšírený hlavne v severných oblastiach štátu, ktoré boli dlho pod kontrolou Benátskej republiky. V týchto oblastiach odolali katolíci aj násilnej islamizácii od 15. storočia a v 20. storočí aj násilnej ateizácii. Pravoslávie je rozšírené hlavne na juhu krajiny, ktorý bol dlho súčasťou Byzantskej ríše a aj v súčasnosti tu žije silná grécka komunita.
Albánsko je typicky moslimskou krajinou. Islam sa rozšíril hlavne v strednej časti štátu, ale vyznávajú ho aj Albánci v Kosove a v Macedónsku. V rokoch 1967 až 1990 bolo Albánsko vyhlásené za ateistický štát a všetky kostoly a mešity boli zatvorené, zničené alebo zmenené na múzeá, športové haly alebo poľnohospodárske budovy. Kňazi a iní náboženskí predstavitelia boli buď popravení alebo zatvorení na dlhé roky do väzenia. Náboženský život sa začal pomaly obnovovať až po páde komunistického režimu v roku 1990. Dnes je akákoľvek viera opäť povolená.
Podľa údajov z roku 2011 žije v Albánsku:
- 56,70 % sunnitských moslimov
- 10,03 % rímskych katolíkov
- 6,75 % pravoslávnych
- 2,09 % šiitskych bektašov (moslimská sekta)
- 0,14 % ostatných kresťanov (hlavne protestantov)
- 2,50 % ateistov bez vierovyznania
- 13,79 % nedeklarovalo svoje vyznanie
Tradičná kultúraupraviť | upraviť zdroj
Albánci sú pohostinný balkánsky národ, hrdý na svoju kultúru. Majú pestré ľudové zvyky, vrátane hudby a tanca. Piesne často hovoria o ťažkom živote, ktorému ale nechýba úsmev. Sociálne pomery medzi bohatými a chudobnými bývajú veľmi kontrastné. Ale životná úroveň je stále veľmi nízka. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že na horalskom vidieku sa dodnes zachovala neslávne známa obyčaj – krvná pomsta. Ľudové umenie v Albánsku i medzi albánskym obyvateľstvom mimo územia Albánska je stále živé a veľmi rozmanité. Má radu spoločných prvkov s ľudovým umením ostatných balkánskych národov, súčasne je však originálne, osobité a bohaté. K tradičnému albánskemu mužskému kroju patrí suknica fustanella, ktorú nosia aj pevninskí Gréci a južní Albánci. Na vidieku, najmä v horských oblastiach, je dodnes veľmi časté pestré ľudové odievanie. Tradičný albánsky kroj sa líši v závislosti od regiónu.
Hudba a tanecupraviť | upraviť zdroj
Tradičná ľudová hudba (albán. këngë) sa dá rozdeliť medzi severoalbánskym a južnoalbánskym štýlom. Hudba na severe Albánska je v typickom balkánskom štýle, podobá sa srbskej národnej hudbe. Ľudová hudba z južného Albánska sa viac podobá gréckej ľudovej hudbe, hlavne tej z kraja Epirus. Hlavným nástrojom je klarinet a husle. Spievajú sa polyfonické melódie, ktoré majú pôvod v starovekom Grécku. V albánskej hudbe je badateľný aj taliansky vplyv, hlavne v tej zo severu krajiny. Ľudová spevec spieval monotónnu melódiu a sprevádzal sa pritom na jednoduchý jednostrunný alebo dvojstrunný hudobný nástroj, podobný lutne (lahuta) alebo mandolíne. Používa sa celé rada ľudových nástrojov strunových (sazja, çiftelia), dychových – rôzne druhy píšťal, gajdy a rôzne druhy bubnov. Na juhu Albánska sú piesne živšieho rytmu, v strednej časti krajiny sú piesne väčšinou pomalšie.
Miestny folklór si dosiaľ uchoval svoju životnosť. Rozšírené sú ľudové tance jednak sólové, ale aj skupinové v kruhu. Typický je albánsky chorovod, horalský tanec logu zo severu Albánska a presja me tagan – súbojový šabľový tanec. Pravidelne sa v krajine koná rada festivalov ľudových piesní a tancov, ktoré majú vysokú úroveň. Najväčší z ich sa koná v Gjirokastre. Menší význam má divadelníctvo a filmová tvorba.
Mytológia a ľudová slovesnosťupraviť | upraviť zdroj
Albánsko sa môže popýšiť bohatou mytológiou, ktorá má ešte pohanské, predkresťanské korene a vykazuje istú podobnosť s gréckou mytológiou. Kultúrne rozdiely existujú medzi severnými a južnými Albáncami. Severní Albánci majú kultúru podobnú ostatnému Balkánu, zatiaľ čo tí južní boli vystavení silnému gréckemu kultúrnemu vplyvu, čo vidieť aj na tradičnej kultúre. Obidve časti však odrážajú aj silný osmanský kultúrny odkaz. Najznámejšie albánske legendy sú Gjergj Elez Alia či Rozafa.
Ústna ľudová slovesnosť Albáncov má korene hlboko v minulosti, kedy do istej miery kompenzovala domácu písanú literatúru. S každodenným životom sa spájali spevy k rôznym príležitostiam, zvykom a obradom, ako boli svadby, narodenie dieťaťa, pohreby a oslavy sviatkov. Albánska ľudová lyrika obsahuje junácke či milostné piesne; zaznamenané sú porekadlá, príslovia a hádanky. V epike sú to rozprávky, uspávanky, elégie, hrdinské spevy a balady. Známe sú i rôzne turecké motívy či reminiscencie, tematicky blízke s balkánskou oblasťou. Charakteristickým rysom albánskej ľudovej epiky je dôraz kladený na hrdinstvo v boji, preukazované už od ranej mladosti, na osobnú česť a vzťah k matke, ako strážkyni rodinného krbu. Veď až donedávna rodili ženy mnoho detí a rodina bola dôležitou súčasťou miestneho spôsobu života.[22]
Jazykupraviť | upraviť zdroj
Úradným a edukačným jazykom je albánčina. Albánsky jazyk (albán. Gjuha shqipe) je pravdepodobne moderným potomkom starovekej tráko-ilýrčiny a tvorí samostatnú európsku vetvu. Albánčina sa rozdeľuje podľa pôvodu na dve nárečia: severoalbánsky a juhoalbánsky dialekt (gheg a tosk) a patrí medzi gramaticky najzložitejší balkánsky jazyk. Počas svojho vývinu od tráko-ilýrčiny sa do tohto jazyka dostalo mnoho slov z gréčtiny a latinčiny. Silný latinský charakter nadobudla stará tráko-ilýrčina z územia Albánska počas rímskej doby, množstvo gréckych slov sa do albánskeho jazyka dostalo už v staroveku, ale aj počas byzantskej a tureckej nadvlády. Najviac gréckeho vplyvu v jazyku nachádzame v južnoalbánskom dialekte.
Slová gréckeho pôvodu sú napr. kopilje (dievča, po grécky kopela), kopšt (záhrada, grécky kipos), gjitone (sused, grécky jitonas) a klišë (kostol, grécky ekklisia). Slová latinského pôvodu sú napr. mik (kamarát, latinsky amicus), libër (kniha, latinsky libra), qytet (mesto, latinsky civitas), kafšë (vec, latinsky causa), rjetë (sieť, latinsky rete), šërbej (slúžiť, latinsky servire), šekulli (storočie, latinsky secullum), ëšte (je, latinsky est). Albánčina obsahuje aj niekoľko slovanských a tureckých slov.
V krajine sa oficiálne používa tzv. „spisovný jazyk“, ktorého pravidlá vznikli syntézou oboch nárečí. K zjednoteniu albánskeho pravopisu a kodifikácii súčasného spisovného jazyka došlo v novembri 1972. Albánci nemali po dlhú dobu ani jednotnú abecedu. V závislosti na rozdielnych kultúrnych vplyvoch používali dlho paralelne latinské, grécke aj arabské písmo. Až v roku 1908 bola na kongrese v Bitole definitívne zavedená latinka, ktorá má 36 písmen, z toho sedem samohlások a 29 spoluhlások.[8]
Medzi hlavné cudzie jazyky na území Albánska patrí gréčtina (ellinika/ellēniká, na juhu), rómčina (olašská, romani šib), macedónčina a srbochorvátčina. Albánske úrady uznávajú arumunčinu (armina) ako minoritný jazyk. Rozšírená je i znalosť angličtiny, ruštiny, francúzštiny a taliančiny v jednotlivých regiónoch Albánska.
Literatúraupraviť | upraviť zdroj
Albánska literatúra písaná v albánskom jazyku bola vďaka nadvláde Turkov vzácna a až do 19. storočia sa vyskytovala veľmi sporadicky. Albánsky písané knihy tak veľmi často vznikali alebo boli vydávané mimo územia Albánska. Najstaršie dielo písané v albánčine pochádza z roku 1210 (Gjon Buzuku). Až do 1. polovice 19. storočia mala prevažne náboženský ráz.[23]
Zmena nastala až pri národnom obrodení v 18. a 19. storočí, kedy začali vznikať kvalitné diela – tomuto obdobia sa hovorí „albánska renesancia“. Duch tejto doby sa prejavil predovšetkým v diele básnika Naima Frashëri (1846 až 1900). Zmienku si zaslúži aspoň jeden z najvýznamnejších albánskych autorov, rukopis Národné spevy albánske. Známy je i Pashko Vasa (1825 – 1892), Thimi Mitko (1820 – 1890), Gjergj Fishta (1871 – 1940), Çajupi (Andon Zako, 1866 – 1930) alebo Asdreni (A. S. Drenova, 1872 – 1947), ktorého báseň sa neskoršie stala národnou hymnou. Títo obrodeneckí spisovatelia a básnici položili základy modernej albánskej literatúry a poézie. Próza vznikla až v 30. rokoch 20. storočia: Ernest Koliqi (1903 až 1975), Strej Spasse (1914 – 1989).
Významnými básnikmi medzi dvoma svetovými vojnami boli občiansky lyrik Fan Noli (1882 – 1965) a symbolista Lasgush Pogradeci (1899 – 1987). Ideovou predchodkyňou dnešnej albánskej literatúry bola revolučná a spoločenská kritická generácia 1935, z ktorej najvýraznejší bol Migjeni (Millosh G. Nikolla, 1911 – 1938). Za vojny prevládala vlastenecká partizánska poézia; téma odboja a vojnového hrdinstva bola hlavnou tematikou i povojnovej literatúry, rozvíjanou hlavne v románe. Na tradíciu buditeľov nadviazala povojnová generácia, ktorá sa hlásila k socialistickému realizmu.
Od 60. rokov 20. storočia nadobúda na význame literatúra venovaná súčasnému životu. Medzi najúspešnejších spisovateľov sa zaradili Dritëro Agolli (1931 – 2017), Fatos Arapi (1930 – 2018), Naum Prifti (1932) a najmä Kadare. Prví dvaja boli známi predovšetkým ako básnici, zatiaľ čo Priftiho povesť sa zakladá hlavne na jeho knihe poviedok z ktorých najpopulárnejšia je Çezma e floririt (1960, Zlatá fontána). Vynikajúca postava v modernej albánskej literatúre je Ismail Kadare (1936), ktorého priekopnícky román Gjenerali i ushtrisë së vdekur (Generál mŕtvej armády) ho preslávil i vo svete. Román bol preložený i do slovenčiny.[19]
Mestá a sídlaupraviť | upraviť zdroj
Sídelná štruktúra krajiny je ovplyvnená historickým vývojom tradičnej albánskej spoločnosti. V súčasnej dobe žije väčšina obyvateľov v mestách, urbanizácia dosahuje úroveň 60,3 % (v roku 2018).[21] Všetky mestá populačne rastú, najmä v strednej časti pobrežnej nížiny. Počet vidieckych obyvateľov ďalej klesá, v horských dedinách dnes zostávajú bývať hlavne starší ľudia a malé deti. Hlavným a najväčším mestom Albánska je Tirana (Tiranë). Albánska metropola s celkovým počtom obyvateľov cez 850 tisíc je aj najhustejšie osídlenou časťou krajiny. Medzi ďalšie väčšie sídla patria prístavy Drač (Durrës) a Vlora (Vlorë), priemyselné stredisko Elbasan či mestečko Skadar (Shkodër).