Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Alexandr Sergejevič Puškin
spisovateľ, básnik, dramatik
Osobné informácie
Narodenie	6. jún 1799
	Moskva, Ruské impérium
Úmrtie	10. február 1837 (37 rokov)
	Sankt Peterburg, Ruské impérium
Národnosť	ruská
Ovplyvnený	Nikolaj Karamzin, George Gordon Byron
Ovplyvnil	Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Vladimir Nabokov, Henry James
Podpis
Odkazy
Projekt Guttenberg	Alexandr Sergejevič Puškin (plné texty diel autora)
	Alexandr Sergejevič Puškin (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Ruský portál  Biografický portál

Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol ruský romantický básnik a prozaik.

Život a dielo

Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal ešte dvoch súrodencov: sestru Oľgu a brata Leva. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilišťa pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.

V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.

V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.

V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.

Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi – Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch – Eugen Onegin.

Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom – narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.

Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.

Ukážky

Výberová bibliografia

• 1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
• 1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
• 1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
• 1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
• 1827: Cigáni (Цыганы)
• 1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
• 1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela
• 1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
• 1836: Kapitánova dcéra (Капитанская дочка); novela

Do slovenského jazyka Puškinovu poéziu a prózu prekladali Janko Jesenský, Ivan Kupec, Milan Rúfus, Július Lenko a najnovšie Ján Ferenčík, Ján Buzássy a Ján Štrasser.

Literatúra

• BÁNSKY, Jozef: A. S. Puškin. Bratislava : Štátne vydavateľstvo, 1949. 97 s.
• BLAGOJ, Dmitrij Dmitrijevič: A. S. Puškin. Praha : Československý spisovatel, 1952, 668 s.
• ČERVEŇÁK, Andrej: A. S. Puškin - človek a básnik. Martin : Matica slovenská 1989, 183 s.
• ŠIMURKA, Jozef: Alexander Sergejevič Puškin. Martin : Matica slovenská, 1987, 105 s.
• TYNJANOV, Jurij Nikolajevič: A. S. Puškin. Praha  : Práce 1977, 530 s.
• VITALE, Serena: Puškinův knoflík. Praha - Příbram : Euroslavica - Pistorius a Olšanská, 2008. 334 s. ISBN 978-80-85494-86-0, ISBN 978-80-87053-24-9

Iné projekty

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Alexandr Sergejevič Puškin
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexandr Sergejevič Puškin

Externé odkazy

Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Alexander Sergejevič Puškin

• Pushkin.ru: Всероссийский музей А.С.Пушкина; stránka Puškinovho múzea (po rusky)
• Slovanské múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch na Slovensku; stránka Puškinovho slovanského múzea v Brozdanoch (po slovensky)