Alfred Redl
rakúsky dôstojník
Alfred Redl v uniforme
Narodenie	14. marec 1864 Ľvov, Rakúske cisárstvo dnes Ukrajina
Úmrtie	25. máj 1913 (48 rokov) Viedeň, Rakúsko-Uhorsko dnes Rakúsko
Známy vďaka	ruský špión
Profesia	dôstojník generálneho štábu
Odkazy
Commons	Alfred Redl
Biografický portál

Alfred Redl (* 14. marec 1864, Ľvov, Halič, Rakúske cisárstvo dnes Ukrajina – † 25. máj 1913, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko dnes Rakúsko) bol plukovník rakúsko-uhorskej armády a veliteľ generálneho štábu VIII. zboru (Praha) a špión. Vo svojej predošlej kariére pracoval zväčša v riadiacej pozícii rakúsko-uhorskej vojenskej spravodajskej služby Evidenzbureau (slov. Evidenčná kancelária). Kvôli jeho homosexualite^[1] bol vydierateľný, čo využila ruská tajná služba, ktorá ho naverbovala ako špióna. Tým, že mal prístup k takmer všetkým tajným armádnym dokumentom sa stal najdôležitejším špiónom cárskeho Ruska. Ku koncu kariéry poskytoval tajné dokumenty aj talianskej a francúzskej tajnej službe. Spáchal samovraždu.

Životopis

Roky mladosti

Alfred Redl sa narodil v roku 1864 v meste Ľvov, vtedajšom hlavnom meste rakúskej provincie (korunnej krajiny) Halič. Jeho rodičia boli Franz a Mathilde Redl. Alfredov otec začal najprv kariéru dôstojníka, ale ako 31 ročný musel armádu opustiť, keďže nedokázal zložiť k svadbe potrebnú svadobnú kauciu.^{[pozn 1]} Následne sa mu podarilo získať adekvátne zamestnanie v c. k. Carl Ludwig Bahn^{[pozn 2]}, v ktorej časom postúpil na pozíciu vrchného inšpektora železníc. Deti Franza Redla boli úspešné. Dvaja z jeho synov sa stali dôstojníkmi, jeden architekt, ďalší právnik. Obidve dcéry sa stali učiteľkami. Aj skutočnosť, že deti vyrastali trojjazyčne – poľsky, rusínsky a nemecky; zohrala v Alfredovej kariére rozhodujúci význam. Ako 15-ročný nastúpil na c. k. Školu pre kadetov Karthaus, ktorá sa nachádzala na predmestí Brna. Existuje domnienka, že tento čisto mužský svet v kombinácii s dominantnou výchovou jeho matky jeho homoerotické sklony ešte viac stupňoval. Pokiaľ by sa jeho orientácia a tieto sklony dostali na verejnosť bol by zo štátnej správy prepustený, čakalo by ho súdne konanie a spoločensky by bol odpísaný. V roku 1883 v Karthaus-e skončil ako kadet – dôstojnícky nástupca s vyznamenaním. Po štvorročnom nasadení v pozemnej pechote 9. regimentu v Ľvove ho dôstojnícky zbor uznal ako vhodného na povýšenie do dôstojníckej hodnosti poručíka. S nadpriemerne dobrým posudkom od nadriadeného sa so stovkami iných uchádzačov, uchádzal o miesto výcviku na c. a k. Vojenskej škole pre dôstojníkov generálneho štábu. Nielen to, že výberové konanie ako absolvent obyčajnej školy pre kadetov zvládol pozitívne, ale aj to že v roku 1894 s 25 ďalšími dôstojníkmi úspešne ukončil svedčí o jeho mimoriadnych schopnostiach. Hlavne v technických predmetoch dosahoval nadpriemerné výsledky. Pred povolaním ku generálnemu štábu sa musel liečiť na syfilitické ochorenie.^{[pozn 3][2]}

Dôstojník generálneho štábu

Po skončení vojenskej školy pracoval Alfred Redl do roku 1895 v Eisenbahnbureau (slov. Železničná kancelária) podliehajúcej vojnovému ministerstvu c. a k., na pracovisku ktoré sa venovalo hlavne plánovaniu transportov a presunu. K tejto práci patrilo takisto skúmanie železničných tratí možného nepriateľa. Hlavne v Rusku, kde v tom čase podliehali mapy tajnosti a trasy mnohých železničných tratí sa dali určiť len priamym osobným scestovaním. Po tomto krátkom pracovnom nasadení neskôr viac rokov pracoval v štáboch podzemných vojsk najprv v Budapešti a následne – už ako kapitán – v meste svôjho pôvodu, Ľvove. V roku 1899 bol na príkaz šéfa generálneho štábu Friedricha von Beck-Rzikowského poslaný na jazykový kurz do Ruska. V meste Kasan získal vedomosti, ktoré podmienili jeho pracovné využitie (od roku 1900) v „ruskej skupine“ v Evidenzbureau vo Viedni. Evidenzbuero sústreďovala armádne relevantné hlásenia z rôznych zdrojov, ktoré boli denne predkladané šéfovi generálneho štábu a jedenkrát týždenne (do roku 1913 rukopisne) vtedajšiemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. Pracovalo na tom 20 dôstojníkov, čo predstavovalo len zlomok personálu v porovnaní s nemeckým či ruským generálnym štábom. Deficit personálu a finančných prostriedkov bol podmienený hlavne skutočnosťou, že Evidenzbureau podliehalo ministerstvu zahraničných vecí, na ktorého financovaní sa podieľalo Uhorsko, ktoré spoločným inštitúciám poskytovalo finančné prostriedky v minimálnej výške. Alfred Redl sa rýchlo vyšvihol. Po niekoľkých mesiacoch ho zaradili do výzvedného oddelenia, ktoré pracovalo na informačno-spravodajskom monitorovaní všetkých zahraničných štátov. V roku 1905 ho povýšili do hodnosti major a v roku 1907 sa stal vedúcim výzvedného oddelenia. Následne po niekoľkých mesiacoch sa stal zástupcom šéfa Evidenzbuereau, čím sa stal jedným z najbližších dôverníkov šéfa generálneho štábu. Po povýšení do hodnosti plukovníka v máji 1912 bol 18. októbra toho istého roku prevelený do Prahy, na pozíciu šéfa Generálneho štábu VIII. armádneho zboru. VIII. armádny zbor v Prahe komandoval bývalý šéf Evidenzbureau generál Arthur Giesl von Gieslingena.

Špión

Naverbovanie ruskou Ochrankou

Okolo prelomu storočí Ruská ríša postavila vojenskú špionáž na nové základy. Zahraničná špionáž podliehala ruskej štátnej polícii Ochranka, ktorá prevádzkovala kancelárie v Moskve, Petrohrade a vtedajšej ruskej Varšave. Ochranka úzko pracovala s „Oddelením pre výzvednú činnosť“ cárskeho generálneho štábu. Rakúsko podliehalo oddeleniu Ochranky vo Varšave, v ktorom pracovalo 50 osôb a 150 rezervistov. Šéfom výzvednej služby bol plukovník Nikolaj Stepanovič Batjuschin, ktorý v roku 1901 do Viedne poslal perfektne nemecky hovoriaceho „dovolenkára“ z Pobaltia menom Pratt, s úlohou naverbovať podľa možnosti čo najvyššie postaveného konfidenta z viedenského Evidenzbuereau. Pri skúmaní súkromného života týchto dôstojníkov s cieľom nájsť slabé miesta, našiel v roku 1903 kapitána Redla, ktorý v tom čase udržoval homosexuálny kontakt s poručíkom Meterlingom z Dragúnskeho regimentu č. 3. Pratt napísal Redlovi nasledovný list:

Redl na stretnutie prišiel a na spolupráci s „Ochrankou“ súhlasil. Najprv sa oňho staral osobne ruský vojenský atašé Baron de Roop. Cisár František Jozef I. podobnú činnosť svojim atašé v iných krajinách výslovne zakázal. Potom ako de Roop musel krajinu kvôli špionáži opustiť, prevzal starostlivosť o Alfreda Redla de Roopov nástupca plukovník Mitrofan Martušenko v roku 1906^[4], ktorý bol neskôr vykázaný z toho istého dôvodu. Tento o Redlovi v októbri 1907 napísal nasledovné hodnotenie:

Vďaka vysokým sumám od Rusov viedol Redl život, ktorý si mohla dovoliť len aristokracia. Zásadne sa zabával len v lokáloch na vysokej úrovni a kúpil si dva drahé automobily. Značnú časť peňazí využil na financovanie homosexuálnej lásky, čím sa stal ešte vydierateľnejším. Aby optimalizoval svoje príjmy, začal predávať podklady aj talianskej a francúzskej tajnej službe, čím dosiahol ročný príjem vo výške 50.000 korún (lístok na električku vo Viedni stál v roku 1913 19 halierov). Redl podklady nedodával často, ale keď nejaké dodal boli rozsiahle a vysoko relevantné.

V roku 1909 sa v hodnosti podplukovníka stal šéfom rakúskej výzvednej služby a v roku 1912 sa stal náčelníkom generálneho štábu VIII.armádneho zboru v Prahe, čo mu umožnilo vyzradiť plán operačného rozvinutia ozbrojených síl rak.-uh. armády.^[4]

Poskytoval informácie ohľadom takmer všetkého, čo v cisárskej armáde podliehalo tajnosti (plány mobilizácie, sila vojenských oddielov, inšpekčné hlásenia, plány opevnení). Podklady fotografoval a snímky sám vyvolával. Odtajil aj rakúskych špiónov, ktorí boli v Rusku zásadne popravení. Okrem toho sa staral o to, aby generálny štáb získaval prostredníctvom sfalšovaných správ, zavádzajúce informácie ohľadom sily a kvality ruských jednotiek, dĺžky mobilizácie a výkonnosti ruských zložiek, pričom tieto správy uvádzali menšiu výkonnosť oproti skutočnosti. Neúspechy rakúskej výzvednej služby boli zjavné. Redl a jeho objednávatelia dokázali tieto neúspechy nenápadne kompenzovať falošnými ruskými tajnými dokumentmi a „úspešnými akciami“ proti ruským agentom, ktorí sa pre Redlových objednávateľov stali nezaujímavými. Nepochopiteľná je skutočnosť, že zdroje Redlovho navonok viditeľného veľkého majetku nikoho nezaujímali. Stačil len údaj o dedičstve, ktoré však v skutočnosti bolo zanedbateľné. Raz sa Redl vyhol odhaleniu iba náhodou. V roku 1909 bol armádnym atašé v Petrohrade major Lelio Spannocchi, ktorý si získal aj cisárovu dôveru a na tento post sa kvalifikoval zásluhami.^{[pozn 4]} V Petrohrade sa skamarátil s britským vojenským atašé Guyom Percym Wyndhamom, ktorý sa mu jedného dňa zdôveril, že nejaký vysokopostavený rakúsky dôstojník generálneho štábu dodáva Rusom informácie podľa priania. Spanocchi toto oznámil šéfovi Evidenzbureau, plukovníkovi Hordlickovi, ktorý podozrenie nebral vážne a potom ako Spannocchi chcel podať hlásenie ministrovi vojny osobne, mu odporučil obrátiť sa nie na ministra vojny, ale na plukovníka Redla. Redl v spolupráci s Rusmi Spannocchiho následne skompromitoval, dosiahol jeho odvolanie z Moskvy a dočasne poškodil jeho kariéru.

Odhalenie Alfreda Redla ako špióna

Dňa 18. októbra 1912 bol Alfred Redl prevelený do Prahy, kde nastúpil ako náčelník generálneho štábu VIII. c. a k. armádneho zboru. V novej funkcii bolo priam nemožné sa nenápadne stretávať so styčnými ľuďmi nepriateľskej strany, preto boli peniaze posielané väčšinou poštou v balíkoch. Jednu z poste restante uložených zásielok peňazí, ktorá bola adresovaná na istého Nikona Nizetasa a nebola načas vyzdvihnutá, Hlavný poštový úrad Viedeň, odoslal po uplynutí úložnej lehoty s poznámkou prijímateľ neznámy späť na poštový podací úrad v mieste Černyševskoje (nem. Eydtkuhnen) vo Východnom Prusku. Tam potom ako list otvorili, z dôvodu pátrania po adresátovi, bolo v liste objavených 6 000 korún a niekoľko adries. List postúpili nemeckej tajnej službe. Major Walter Nikolai z nemeckej tajnej služby našiel v liste dve Prusom a Rakúšanom známe špionážne adresy a informoval o tom majora v generálnom štábe Maximiliana Rongeho z Evidenzbureau. Na jeho prosbu Nikolai poslal list späť do Viedne a šéf rakúskej štátnej polície Edmund von Gayer nechal priečinok s uloženými zásielkami vyše mesiaca sledovať. Keď Redl list 25. mája 1913 vyzdvihol, sledovali ho a podľa podacieho a príjmacieho lístku, ktoré odhodil bol jednoznačne identifikovaný.

Pokus generálneho štábu o utajenie

Pre šéfa c. a k. generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorfa, ktorý bol ako šéf sporný pre Uhorsko a aj pre Ministerstvo zahraničných vecí, to bol dvojitý úder. Okrem vyzradenia tajných skutočností mu hrozil trápny proces ohľadom pochybenia pri výberových konaniach dôstojníkov pre kľúčové pozície, ktorý by Uhorsku dodal množstvo "munície", ktorá by mohla viesť k jeho odvolaniu. Z tohto dôvodu nariadil najvyšší stupeň tajnosti. Zostavil delegáciu dôstojníkov, ktorá mala Redla tajne navštíviť v jeho hoteli (viedenský Hotel Klomser v ulici Herrengasse) a naznačiť mu, aby spáchal samovraždu. Delegácia dôstojníkov pozostávajúca z audítorov Vorlicek, Urbanski, Conrad a zástupcov Höfler a Ronge, našla Redla, ktorý tušil svoje odhalenie, v jeho hotelovej izbe pripravujúceho sa na samovraždu. Svojmu bývalému spolupracovníkovi dôstojníkovi Ronge podal priznanie, že „v rokoch 1910 a 1911 vo veľkom poskytoval informácie cudzím štátom“, a že pracoval bez komplicov.^[5] Následne mu odovzdali pištoľ a ampulku s jedom a stiahli sa do úzadia, aby „zločincovi umožnili ukončiť život ráznym spôsobom s rýchlym koncom“.^[5] Čakali až do skorých ranných hodín, v ktorých skonštatovali jeho smrť. Dôstojník Conrad bol spokojný a následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d'Este, ktorý bol generálnym inšpektorom c. a k. armády, podal hlásenie prostredníctvom telegramu, že plukovník Redl sa „z dosiaľ neznámych príčin“ zastrelil.^[2] Cisár František Jozef I. bol informovaný podobným spôsobom.

Odhalenie celej aféry

Delegácia bola bezodkladne poslaná do Prahy, aby preskúmala Redlove ubytovanie a zaistila stopy. Dorazili tam v poludňajších hodinách dňa samovraždy. Keďže to bolo v nedeľu, zámočníka zo štátnej kľúčovej služby, ktorý by bol schopný otvoriť dvere a schránky, sa zohnať nepodarilo. Preto objednali civilného zámočníka, ktorý tieto práce vykonal. Tento zámočník patril k futbalovému družstvu DBC Sturm Prag a kvôli tejto objednávke zmeškal dôležitý zápas, za čo ho čestný predseda klubu a zároveň miestny reportér nemecky píšucich pražských novín Bohemia Egon Erwin Kisch karhal. Keď sa Kisch dozvedel pravý dôvod chýbania so všetkými detailami, rozpoznal súvislosť so správou v novinách o smrti Alfreda Redla a domyslel si, že išlo o byt plukovníka Redla. Podľa údajov zámočníka išlo o špionáž a homosexualitu. Z dôvodov cenzúry mohol túto senzáciu uverejniť len ako dementi, správa bola uverejnená hrubotlačou na titulnej strane pondelkového vydania Bohemie:

Originálne znenie (1) a voľný preklad (2):

Táto správa vyvolala veľkú pozornosť. Cisár a následník trónu sa o indíciách okolo Redlových vážnych pochybení dozvedeli až týmto spôsobom. O prípad sa začal zaujímať húf reportérov. Ministerstvo zahraničných vecí reagovalo o tri dni neskôr správou, že Redl si zobral život, krátko predtým ako sa ho podarilo usvedčiť z homosexuality a vyzradenia tajomstiev cudzím mocnostiam. Skutočnosť, že Redl bol k samovražde donútený, a tým pádom objasnenie prípadu znemožnené, ministerstvo popieralo aj neskôr. Vedúci Evidenzbureau, Urbanski, neskôr uviedol, že jeho hlásenie bolo neprikrášlené, ale armádnou kanceláriou následníka trónu následne upravené. Pri vyšetrovaní prípadu, rakúska kontrarozviedka na Redlovom bankovom účte vo Wiener Sparkasse, skonštatovala nápadne narastajúce vklady v častých sériách, ktoré medzi rokmi 1905 až 1913 dosiahli výšku 116 700 korún. Obdobie a výška vkladov naznačovali dlhšiu a výraznejšiu činnosť než Redl pred samovraždou uviedol. Presnejšie objasnenie skutočností po Redlovej smrti už možné nebolo.

Vojenské následky

Potom ako sa v Redlovej pozostalosti našli vojnový Ordre de Bataille (slov. Zoznam veliteľov armády), plány mobilizácie v eventuálnych prípadoch (teda zoradenia vojakov vo vážnych prípadoch, postupy hlásení, kto bude informovaný ako prvý a ako), príručku rezervistov (akým spôsobom budú rezervisti upovedomení a zmobilizovaní), súbor opatrení voči špionáži v Haliči, krycie adresy cudzích generálnych štábov, špionážnu korešpondenciu, dokumenty výzvednej služby a mnoho ďalších sa vychádzalo z najhoršieho možného scenára – vyzradenia rakúskeho plánu zoradenia proti Rusku (nájdené dokumenty popisovali množstvo jednotiek k zahájeniu vojnových operácií a ich prerozdelenie v priestore). Túto domnienku ruskí historici potvrdili. Keď sa aféra okolo A. Redla dostala na svetlo aj napriek jeho samovražde, pokúšala sa tajná služba zo všetkých síl na verejnosti aféru bagatelizovať. Prvý náznak špionáže existoval údajne v marci 1912, Redlova zvýšená potreba finančných prostriedkov daná do súvislosti s jeho osudovou vášňou – mužskou prostitúciou a zverejnením výsledkov obdukcie bola na mozgu skonštatovaná chorobná zmena. Zároveň sa najvyšším tempom pracovalo na zmene plánu rozostavenia proti Rusku, pričom sa nepriateľovi sugerovalo, že plány rozostavenia ostali nezmenené a pôvodný plán v platnosti. Predpokladá sa, že Redlova zrada výrazne prispela k porážkam počas začiatku prvej svetovej vojny, pretože prezradené plány boli rozsiahle a medzi samovraždou a vypuknutím vojny sa ich podarilo prepracovať len z časti. Okrem toho Redl prezradil rakúskych a nemeckých špiónov v Rusku a zo všetkých síl zavádzal informáciami o ruskom zbrojení, takže rakúsko-uhorská armáda mala príliš optimistickú predstavu o rozložení síl. Rakúsky poslanec Ríšskej rady gróf Adalbert Sternberg sa po prvej svetovej vojne vyjadril (a v súvislosti so zradou na ruskom plukovníkovi generálneho štábu Kyrilla Petrowič Laikowa)

Na druhej strane cársky generálny štáb zjavne taktiež veril na nezmenenú platnosť ich získaného plánu rozmiestnenia a bol prekvapený, keď rakúsko-uhorská armáda prenikla voči predpokladu o 100 až 200 km ďalej západne, čo viedlo k rakúskym úspechom v bitke pri meste Kraśnik a meste Komarow.

Argumentácia špionážneho autora Phillipa Knightleya^[9] podopiera názor niektorých historikov, podľa ktorého A. Redl nezohral žiadnu vážnejšiu úlohu a bol použitý iba ako obetný baránok pre ospravedlnenia za porážky v prvej svetovej vojne.

Zobrazenie A. Redla ako zodpovedného za zničujúce porážky rakúsko-uhorskej armády v prvej fáze vojny s Ruskom, je v knihe autora popísané ako dosť neurčité a v podstate nedokázané.

Bibliografia

• Heinz Hoehne:Der Krieg im Dunkeln. Macht und Einfluss der deutschen und russischen Gemeimdienste. Mníchov 1985, str.87
• Georg Markus: Der Fall Redl. Viedeň, Mníchov 1984

Filmografia

• 1925: Oberst Redl, Nemecko, réžia Hans Otto Löwenstein, obsadenie Robert Valberg
• 1931: Der Fall des Generalstabs - Oberst Redl^[10], (D/ČSSR) réžia Karel Anton, obsadenie Theodor Loos, Lil Dagover, Otto Hartmann
• 1955: Spionage^[11], Rakúsko, réžia Franz Antel, obsadenie Ewald Balser, Rudolf Forster, Gerhard Riedmann, Oskar Werner, autentické podanie Redlovej špionážnej činnosti, rekonštrukcia historického a psychologického pozadia udalostí
• 1974: Un bon patriote^[12], Francúzsko, francúzsky televízny film, nakrútený podľa predlohy divadelnej hry Johna Osborna A patriot for me
• 1985: Plukovník Redl^[13], Maďarsko/Rakúsko, réžia István Szabó, obsadenie Klaus Maria Brandauer, Armin Mueller-Stahl, Gudrun Landgrebe, film stvárňuje postavu plukovníka Redla, tento film nie je založený na historických faktoch, na čo je výslovne na začiatku filmu upozornené textom. Zjednodušene by sa dalo povedať, že film je presným opakom faktov.

Poznámky

1. ↑ Pokiaľ sa chcel dôstojník rakúsko-uhorskej armády oženiť, potreboval nato zvolenie svojho nadriadeného. Považoval tento jeho partnerku za neprimeranú (k stavu dôstojníka) mohol takýto sobáš zakázať resp. určiť výšku kaucie po ktorej zložení by bol sobáš možný. Ak si chcel dôstojník partnerku aj napriek tomu zobrať za ženu, musel buď zaplatiť plnú výšku určenej kaucie alebo armádu bez zaplatenia kaucie opustiť. Kaucia pravdepodobne fungovala ako donucovací prostriedok na udržanie dôstojníka v armáde.
2. ↑ Železnica bola záchytným táborom pre bývalých vojakov, hlavne poddôstojníkov. Medzi dôstojníkmi vo vtedajšej armáde prevažovali hlavne takzvané historické národy, teda Nemci, Maďari, Česi a Poliaci. Chorváti, Srbi, Taliani a Rumuni a Slováci iba v tom prípade, ak boli maďarizovaný. Redlov otec a Alfred Redl mali ako Rusíni sťažené podmienky.
3. ↑ Pred objavením antibiotík tieto ochorenia prebiehali chronicky a často končili smrťou. Obhliadka Redlovho tela po samovražde dokázala nielen to, že bol chronicky chorý, ale aj to, že by na následky syfilisu čoskoro umrel.
4. ↑ Lelio Spannocchi bol strýkom, Emila Spannocchi, ktorý bol od roku 1973 do roku 1981 veliteľom ozbrojených síl rakúskej spolkovej armády.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alfred Redl