Angelo Acerbi
kardinál Svätej rímskej cirkvi apoštolský nuncius
kardinál Angelo Acerbi v r. 2010
Fide Et Lenitate Viera a jemnosť
Štát pôsobenia	Taliansko
Funkcie a tituly
apoštolský nuncius
22. jún 1974 – 27. február 2001
Predchádzajúce funkcie
titulárny arcibiskup diecézy Zella 1974 – 2024 apoštolský nuncius v Holandsku 1997 – 2001 apoštolský nuncius v Maďarsku a Moldavsku 1990 – 1997 apoštolský nuncius v Kolumbii 1979 – 1990 apoštolský nuncius v Fidži 1979 – apoštolský nuncius v Novom Zélande 1974 – 1979 apoštolský delegát v Tichom oceáne 1974 – 1979
Biografické údaje
Narodenie	23.09.192523. september 1925 (99 rokov) Sesta Godano, Talianske kráľovstvo
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	27. marec 1948 (22 rokov)
Biskup
Menovanie	22. jún 1974 (48 rokov) Pavol VI.
Konsekrácia	30. jún 1974 (48 rokov)
Svätiteľ	Pavol VI. 262. rímsky biskup
Spolusvätitelia	Giovanni Benelli Florenský arcibiskup Duraisamy Simon Lourdusamy sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov
Kardinál
Menovanie	7. december 2024 (99 rokov) František
Stupeň	kardinál - diakon 2024 – súčasnosť
Titulárny kostol	Santi Angeli Custodi a Città Giardino
Odkazy
Angelo Acerbi na catholic-hierarchy.org angl. Angelo Acerbi
Taliansky portál  Vatikánsky portál  Biografický portál

Mons. Angelo Acerbi (* 23. september 1925, Sesta Godano, Talianske kráľovstvo) je taliansky rímskokatolícky kňaz, arcibiskup a kardinál. Pôsobil v diplomatických službách Svätej stolice ako apoštolský nuncius na Novom Zélande v Holandsku, Kolumbii, Maďarsku a Moldavsku.

Angelo Acerbi sa narodil v Sesta Godano 23. septembra 1925. 27. marca 1948 bol vysvätený za kňaza pre diecézu La Spezia.

Po získaní diplomu z kanonického práva získal licenciu v teológii. Po ukončení štúdia na Pápežskej cirkevnej akadémii v roku 1954^[1] vstúpil do diplomatických služieb Svätej stolice.

Pracoval na nunciatúrach v Kolumbii, Brazílii, Japonsku a Francúzsku, ako aj na oddelení medzinárodných vzťahov Štátneho sekretariátu Svätej stolice. V marci 1974 bol vyslaný na misiu do Španielska, aby zmiernil napätie medzi cirkvou a štátom v dôsledku kázania biskupa Antonia Añoverosa Ataúna z Bilbaa, ktorý obhajoval väčšiu slobodu pre španielskych Baskov.^[2]

22. júna 1974 ho pápež Pavol VI. vymenoval za arcibiskupa Zella v Tunisku a za apoštolského pronuncia na Novom Zélande a za apoštolského delegáta pre Tichý oceán. Biskupské svätenie prijal 30. júna od pápeža Pavla VI.; spolusvätiteľmi boli arcibiskupi Giovanni Benelli, zástupca pre všeobecné záležitosti Štátneho sekretariátu, a Duraisamy Simon Lourdusamy, sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov. 6. februára 1979 bol vymenovaný za apoštolského pronuncia aj na Fidži.

14. augusta 1979 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za apoštolského nuncia v Kolumbii. Dňa 27. februára 1980 bol zajatý spolu s viac ako tuctom ďalších diplomatov a viac ako štyridsiatimi ďalšími, keď komunistické partizány patriace k Hnutiu 19. apríla zaútočili na veľvyslanectvo Dominikánskej republiky v Bogote. Bol jedným z posledných prepustených v Havane 28. apríla. Smel v zajatí denne slúžiť omšu.^[3]

28. marca 1990 bol preložený do Maďarska^[4] ako prvý apoštolský nuncius, ktorý bol menovaný po nastolení komunizmu v tejto krajine. Svätá stolica počas diplomatického pridelenia Acerbi v Maďarsku uzavrel s Maďarskou republikou dohodu o náboženskej pomoci ozbrojeným silám a hraničnej polícii^[5] a pripravila ďalšiu, ktorá sa týkala financovania verejných a iných čisto náboženských aktivít vykonávaných OZ. Katolíckej cirkvi v Maďarsku, najmä financovanie vzdelávacích aktivít, ktoré sa podpísalo krátko po skončení pôsobenia Acerbi v Maďarsku. Dňa 13. januára 1994 bol tiež vymenovaný za apoštolského nuncia v Moldavsku. Dňa 8. februára 1997 bol preložený na nunciatúru v Holandsku. Dňa 27. februára 2001 pápež Ján Pavol II. vymenoval Françoisa Bacquého za jeho nástupcu v tejto pozícii, čím ukončil svoju kariéru aktívneho nuncia.^[6]

Dňa 2. júna 2001 pápež Ján Pavol II. ho vymenoval do dvoch kuriálnych funkcií, člena Kongregácie pre evanjelizáciu národov a člena rady kardinálov a biskupov pre sekciu pre vzťahy so štátmi Štátneho sekretariátu.^[7] Dňa 4. apríla 2002 pápež pridal členstvo v Kongregácii pre biskupov.^[8]

21. júna 2001 bol vymenovaný za preláta Zvrchovaného vojenského rádu Malty, ktorého úlohou je dohliadať na kňazský život jeho kaplánov a pomáhať vodcom rádu pri presadzovaní náboženských obradov jeho členov. 21. januára 2006 odsúdil komentáre uverejnené v talianskom týždenníku Panorama mesiac predtým, v ktorých sa uvádzalo, že vedie frakciu mladých prívržencov rádu, ktorí sú nespokojní s tým, že nezdôrazňujú svoju kresťanskú identitu. Pápež František vymenoval 4. júla 2015 nového preláta, monsignora Jeana Laffitteho.^[9]

Mal viesť duchovnú meditáciu počas trojročného stretnutia diplomatov Svätej stolice v septembri 2022.

Dňa 7. decembra 2024, ako bolo oznámené v októbri^[10] pápež František vymenoval Acerbiho za kardinála a ako člena rádu kardinálov diakonov ho poveril diakoniou Santi Angeli Custodi a Città Giardino.^[11] Svojím povýšením prekonal Estanislaa Estebana Karlica a stal sa najstarším žijúcim kardinálom.^[12]

• Zoznam žijúcich kardinálov
• Zoznam kardinálov vymenovaných pápežom Františkom

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Angelo Acerbi

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Angelo Acerbi na anglickej Wikipédii.