Apollo 11

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Apollo 11
COSPAR ID:	1969-059A
Veliteľský modul:	CM-107
Servisný modul:	SM-107
Lunárny modul:	LM-5
Nosná raketa:	Saturn V SA-506
Volací znak:	veliteľský modul: Columbia lunárny modul: Eagle
Posádka:	3
Kozmodróm (rampa):	Kennedyho vesmírne stredisko (LC-39A)
Štart:	16. júl 1969, 13:32:00,63 UTC
Pristátie na Mesiaci:	20. júl 1969, 20:17:39,90 UTC More pokoja 0°40′26.69″S 23°28′22.69″V / 0,6740806°S 23,4729694°V / 0.6740806; 23.4729694 (Miesto pristátia Apolla 11)Súradnice: 0°40′26.69″S 23°28′22.69″V / 0,6740806°S 23,4729694°V / 0.6740806; 23.4729694 (Miesto pristátia Apolla 11)
Dĺžka výstupu na povrch:	2 hodiny, 31 minút, 40 sekúnd
Čas na povrchu:	21 hodín, 36 minút, 20 sekúnd
Hmotnosť vzoriek:	21,55 kg
Pristátie:	24. júl 1969, 16:50:35 UTC severná oblasť Tichého oceánu; 1 500 km juhozápadne od Honolulu 13°19′S 169°09′Z / 13,317°S 169,150°Z / 13.317; -169.150 (Miesto pristátia Apolla 11)
Trvanie:	8 dní, 3 hodiny, 18 minút, 35 sekúnd
Počet obehov Mesiaca:	30
Čas na orbite Mesiaca:	2 dni, 11 hodín, 30 minút, 25,79 sekundy
Hmotnosť:	pozri parametre misie
Fotografia posádky
Zľava doprava: Armstrong, Collins a Aldrin
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Apollo 10 Apollo 12
Kozmonautický portál

Apollo 11 bolo piatym americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo a prvým, pri ktorom ľudia pristáli na Mesiaci. Prvými ľuďmi, ktorí pristáli na Mesiaci, sa v nedeľu 20. júla 1969 o 20:17:39 svetového času (UTC) stali veliteľ Neil Armstrong a pilot lunárneho modulu Edwin „Buzz“ Aldrin. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem. Pilot veliteľského modulu Michael Collins bol v tom čase na obežnej dráhe okolo Mesiaca. V pondelok 21. júla o 02:56:15 UTC Armstrong ako prvý človek vstúpil na povrch Mesiaca a povedal:

„	Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.	“
– Neil Armstrong ( orig. audio)

Podľa odhadu viac ako 600 miliónov televíznych divákov na celom svete sledovalo tento historický let. Dosiahnutím povrchu Mesiaca posádka Apolla 11 splnila cieľ vyhlásený 25. mája 1961 prezidentom Spojených štátov Johnom F. Kennedym – do konca desaťročia pristáť na povrchu Mesiaca a bezpečne sa vrátiť späť na Zem.

Posádka

Let uskutočnila trojčlenná posádka:

• Neil A. Armstrong (letel na misiách Gemini 8 a Apollo 11), veliteľ
• Michael Collins (letel na misiách Gemini 10 a Apollo 11), pilot veliteľského modulu
• Edwin E. „Buzz“ Aldrin, Jr. (letel na misiách Gemini 12 a Apollo 11), pilot lunárneho modulu

Záložná posádka

• James A. Lovell, Jr., veliteľ
• William A. Anders, pilot veliteľského modulu
• Fred W. Haise, Jr., pilot lunárneho modulu

Podporná posádka

• Ken Mattingly (CAPCOM)
• Ronald Evans (CAPCOM)
• William Pogue
• John Swigert
• Charles Duke (CAPCOM)
• Bruce McCandless II (CAPCOM)
• James Lovell (CAPCOM)
• William Anders (CAPCOM)
• Fred Haise (CAPCOM)
• Don L. Lind (CAPCOM)
• Owen K. Garriott (CAPCOM)
• Harrison Schmitt (CAPCOM)

Letoví riaditelia

• Clifford E. Charlesworth (zelený tím), štart a EVA (výstup do otvoreného vesmíru)
• Gerald D. Griffin (zlatý tím), záloha pre zelený tím
• Gene Kranz (biely tím), pristátie na Mesiaci
• Glynn Lunney (čierny tím), štart z Mesiaca
• Milton Windler (hnedý tím), plánovanie

Posádky pre Apollo 11 boli menované koncom roka 1968. Podľa zavedeného zvyku na miesto hlavnej posádky postúpila záložná posádka o tri čísla nižšieho letu, teda Apolla 8. Tvorili ju Neil Armstrong, Fred Haise a Edwin „Buzz“ Aldrin. Do záložnej posádky prišli James Lovell a William Anders, pričom miesto pilota lunárneho modulu zostalo zatiaľ neobsadené. Predtým v júli 1968 vypadol z posádky Apolla 9 Michael Collins kvôli operácii kostných výrastkov na chrbtici, ktorú podstúpil 23. augusta. Začiatkom roka 1969 získal späť letový status a v Armstrongovej posádke nahradil Freda Haisa, ktorý sa presunul do záložnej posádky. Zloženie hlavnej a záložnej posádky Apolla 11 NASA oficiálne oznámila 9. januára 1969. Podpornú posádku tvorili Ken Mattingly, Ronald Evans, William Pogue a John Swigert. Začiatkom roka 1969 sa William Anders rozhodol, že na jeseň toho istého roku odíde z NASA. Ken Mattingly sa preto pripravoval spolu s ním, aby ho mohol nahradiť, keby bol let Apolla 11 odložený.

Ciele misie

Hlavným cieľom letu Apolla 11 bolo doletieť k Mesiacu, pristáť na jeho povrchu a bezpečne sa vrátiť na Zem. Tým by bol splnený cieľ vyhlásený 25. mája 1961 prezidentom Spojených štátov Johnom F. Kennedym – do konca desaťročia dopraviť astronautov na Mesiac a bezpečne ich vrátiť na Zem. Posádka dostala aj niekoľko vedľajších úloh. Priviezť vzorky mesačného materiálu, umiestniť na povrchu Mesiaca televíznu kameru a uskutočniť niekoľko vedeckých experimentov – vykonať merania toku slnečného vetra pomocou hliníkovej fólie zachytávajúcej častice; zanechať tu laserový kútový odrážač k presnému meraniu vzdialenosti Zem – Mesiac a seizmometer.

Emblém misie a mená modulov

Emblém misie Apollo 11 navrhol Collins, pričom mal symbolizovať mierumilovný a americký charakter prvého pristátia na Mesiaci. Lovell navrhol použiť orliaka bielohlavého, symbol Spojených štátov z amerického štátneho znaku. Collins potom nakreslil obraz orla vznášajúceho sa nad povrchom Mesiaca so Zemou v pozadí a nápisom Apollo Eleven. Armstrong zamietol pre cudzincov nezrozumiteľné anglické slovo eleven, po váhaní nad rímskymi číslicami sa zhodli na Apollo 11. Inštruktor Tom Wilson astronautom poradil olivovú ratolesť ako symbol mierumilovnosti výpravy, umiestnili ju orlovi do zobáka. Vedenie NASA usúdilo, že prázdne orlove pazúry nad Mesiacom vyzerajú príliš uchvatiteľsky, a preto olivovú vetvu presunulo do nich. Posádka sa rozhodla neuviesť svoje mená na embléme, aby reprezentoval všetkých, ktorí prispeli k pristátiu na Mesiaci.

Potom, čo posádka Apolla 10 pomenovala svoju loď Charlie Brown (veliteľský modul) a Snoopy (lunárny modul), podľa postáv z komiksu Peanuts, asistent manažéra pre styk s verejnosťou, Julian Scheer, napísal riaditeľovi Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center), aby požiadal posádku Apolla 11 o serióznejšie pomenovanie lode. Najprv boli používané mená Snowcone a Haystack, ale posádka sa ich rozhodla zmeniť. Pre veliteľský modul vybrala meno Columbia, po Columbiade, obrom dele z románu Julesa Verna Cesta na Mesiac. V románe delo, umiestnené na Floride, vystrelí náboj s tromi dobrodruhmi, ktorí obletia Mesiac a vrátia sa na Zem. Columbia je tiež tradičná ženská personifikácia USA. Lunárny modul dostal meno Eagle (orol) podľa orla v embléme výpravy.

Prípravy na let

Prípravy na misiu Apollo 11 sa začali v priebehu januára 1969, kedy na Kennedyho vesmírne stredisko začali prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-506. Ešte 8. januára prišiel na kozmodróm návratový stupeň lunárneho modulu a 12. januára aj jeho zostupový stupeň. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. Dňa 23. januára prišiel na kozmodróm veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Koncom februára sa vo Vehicle Assembly Building (VAB) začala na pohyblivom vypúšťacom zariadení zostavovať nosná raketa, ktorej budovanie trvalo do začiatku marca. Koncom marca sa skúšky veliteľského, servisného aj lunárneho modulu skončili a začalo sa s montážou ich zostavy. Dňa 14. apríla sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. V priebehu 20. mája sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A a 6. júna bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety.^[1]

Prvé miesto pristátia pre lunárny modul programu Apollo, v južnej časti Mora pokoja (Mare Tranquillitatis), približne 20 km juhozápadne od krátera Sabine D, bolo vybrané sčasti preto, lebo bolo automatickými pristávacími sondami Ranger 8 a Surveyor 5 ako aj orbitálnou mapovacou sondou Lunar Orbiter charakterizované ako relatívne ploché a hladké, a tým pádom si nevyžadovalo nejaké namáhavé povrchové aktivity posádky. Armstrong ho pohotovo hneď po pristátí nazval „Tranquility Base“ (Základňa Tranquility/Základňa pokoja).

Všeobecný termín štartu Apolla 11 bol stanovený na 16. júla 1969, ale až jedna z porád, nazývaných Flight Readiness Review (revízia pripravenosti letu), konaná 17. júna 1969 a trvajúca deväť hodín, potvrdila šestnásty júl s definitívnou platnosťou. Termíny štartov záviseli najmä od svetelných pomerov počas pristátia na Mesiaci. Slnečné svetlo muselo dopadať pod uhlom v rozmedzí od 5° do 14°. Pri menšom uhle by vrhané tiene skresľovali skutočnú topografiu terénu, pri väčšom uhle by intenzita svitu „vymazala“ kontrast a orientačné znaky, podľa ktorých sa astronauti riadili. Apollo 11 malo odštartovať tak, aby Slnko v okamihu pristátia lunárneho modulu Eagle stálo 10,8° nad mesačným obzorom. Termín štartu sa blížil a tempo príprav bolo prudké. Dňa 26. júna sa posádka presťahovala do ubytovní pre astronautov v Budove pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) v Kennedyho vesmírnom stredisku, aby nebola rušená vo svojom sústredení. Posledné dva týždne pred štartom posádka strávila v karanténe, najmä z dôvodu izolácie pred možnou nákazou a nutnosti koncentrácie na let. Nikto však neriešil ako mali astronauti uniknúť nákaze, napríklad od obsluhy simulátoru a ostatného personálu. Počas záverečných príprav, kedy Armstrong a Aldrin nacvičovali v simulátore, ktorý bol prepojený s riadiacim strediskom tak, ako počas skutočného letu, im SimSup (Simulation Supervisor – riadiaci simulácie) zadal situáciu so zaseknutou tryskou orientačného systému lunárneho modulu. Riadiace stredisko s prerušením pristátia váhalo. Armstrong vedel, že v takejto situácii treba prerušiť pristátie, ale čakal na reakciu strediska. Bolo už neskoro, keď riadiace stredisko vyzvalo posádku na prerušenie pristátia – lunárny modul sa simulovane roztrieštil o mesačný povrch. Aldrin nemohol pochopiť, prečo Armstrong čakal na reakciu strediska. On však chcel otestovať reakcie riadiaceho strediska a z toho mu vyplynulo, že v určitých prípadoch bude na kritické rozhodnutia úplne sám. V priebehu 2. a 3. júla sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 14. júla o 17:00:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie.^[1] Posádka sa v ten deň zaoberala poslednými nácvikmi v simulátoroch a lietala na nadzvukových cvičných prúdových lietadlách T-38, aby si oživila reflexy a eliminovala možný nástup kinetózy počas letu.

Priebeh letu

Štart a let k Mesiacu

V stredu 16. júla 1969 o 04:15 miestneho času astronautov prebudil Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok. Následne sa Neil Armstrong, Michael Collins a Edwin „Buzz“ Aldrin osprchovali, obliekli a absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom. O 05:00 sa podávali raňajky, ktoré tradične pozostávali z pomarančového džúsu, steaku zo sviečkovice, miešaných vajíčok, toastu a kávy. Raňajkovali v spoločnosti Deka Slaytona a člena záložnej posádky Williama Andersa. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 06:27 astronauti vyšli z Budovy pilotovaných letov, zamávali tlieskajúcemu davu a spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Po príchode na miesto si astronauti všimli, že konštrukcia okolo rakety je úplne opustená, zatiaľ čo pri simulovaných odpočtoch a testoch bolo na mieste množstvo pracovníkov. Michael Collins na to po rokoch spomínal: „Hovoril som si – kde všetci dočerta sú? Že by vedeli niečo, čo ja neviem?“ Počas cesty výťahom k „bielej miestnosti“, cez ktorú sa vstupovalo do interiéru veliteľského modulu, sa výťah zastavil o poschodie nižšie pod spomínanou miestnosťou, aby Aldrin vystúpil a počkal, kým budú Armstrong a Collins usadení na svojich miestach. V „bielej miestnosti“ totiž nebol dostatočný priestor pre všetkých troch a Aldrin mal ako pilot lunárneho modulu výnimočne sedieť v strede. Na tomto sedadle sedával pilot veliteľského modulu, ktorým bol tentokrát Mike Collins, ale vzhľadom na to, že Aldrin počas výcviku pre záložnú posádku Apolla 8 prešiel kompletným výcvikom na toto miesto a Collins bol kvôli zdravotným problémom s chrbticou v tom čase vyradený z letového stavu, rozhodlo sa o výnimke a Aldrin mal počas štartu fungovať ako pilot veliteľského modulu. Pred nástupom do veliteľského modulu čakal na posádku „uzavierací tím“ pod vedením legendárneho Guentera Wendta a pilot lunárneho modulu záložnej posádky Fred Haise, ktorý od skorého rána kontroloval stav kozmickej lode. Guenter Wendt daroval Neilovi Armstrongovi darček v podobe polystyrénového Mesiaca, ktorý bol pokrytý alobalom a oznámil mu, že je to kľúč k Mesiacu. Od Armstronga Wendt dostal poukaz na taxík platný medzi dvoma ľubovoľnými planétami a Collins Wendtovi daroval drevenú plaketu s pribitým malým pstruhom a nápisom „Trofejný pstruh Guentera Wendta“ (Guenter Wendt Trophy Trout), keďže Wendt bol známy rybársky nadšenec. Potom, čo sa posádka usadila na svoje miesta a vykonali sa nevyhnutné kontroly, Wendt uzavrel poklop prielezu.

Odpočítavanie prebiehalo podľa plánu. V čase T-3 minúty odpočítavanie prevzal automatický sekvencer. Kontroly stavu nosnej rakety a kozmickej lode prebiehali každú sekundu. V čase T-50 sekúnd štartovacia zostava úplne prešla na vlastné zdroje energie. V čase T-16,968 sekúnd navigačný počítač Saturnu dostal poslednú aktualizáciu o svojej polohe voči bodu, do ktorého má zamieriť, a ktorý leží vo výške 190 km a horizontálne je vzdialený 2 705 km severovýchodne od štartovacej rampy. Od tohto momentu už navigačný počítač pracoval úplne nezávisle. V čase T-8,90 sekúnd dostal prvý stupeň S-IC povel k zážihu motorov. V T-6,40 sekúnd sa zapálil prostredný motor č. 5 a v 300 milisekundových intervaloch aj zostávajúce štyri. Raketa Saturn V s hmotnosťou 3 238,94 ton začala vibrovať. Misia Apollo 11 odštartovala 16. júla 1969 o 09:32:00,63 miestneho času (13:32:00,63 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. V čase T+0,30 sekundy nastal prvý vertikálny pohyb Saturnu. V T+0,63 sekundy sa rozbehli palubné hodiny. Rýchlosťou 1,65 km/h sa nosná raketa začala dvíhať nad rampu. Riadenie letu prevzal Houston. Obežnú dráhu Zeme Apollo dosiahlo po 11 minútach a 49 sekundách od štartu. Po jeden a pol oblete Zeme sa o 16:22:13 UTC znova na šesť minút zapálil tretí stupeň Saturnu (S-IVB) a uviedol Apollo na dráhu k Mesiacu. Po navedení na dráhu k Mesiacu mali astronauti možnosť oknami sledovať vzďaľujúcu sa Zem. O pol hodinu neskôr (od 16:49 UTC) astronauti prestavali loď – s veliteľským modulom sa odpojili, otočili ho a pripojili k lunárnemu modulu. Potom, o 17:49 UTC, odhodili nepotrebný tretí stupeň S-IVB. Stupeň S-IVB bol ďalším zážihom navedený na obežnú dráhu okolo Slnka.

Let k Mesiacu trval tri dni. Posádke začal rutinný kolobeh prác, ktorého úlohou bolo, udržať loď v perfektnom stave. O lete rozprávala posádka divákom v niekoľkých televíznych reportážach. V druhý deň letu bola vykonaná plánovaná korekcia dráhy, čím sa po prvýkrát otestoval hlavný motor SPS v servisnom module. Korekcia dráhy v skutočnosti nebola potrebná, išlo o overenie funkcie motora. Apollo 11 letelo k Mesiacu po dráhe voľného návratu (Free Return Trajectory), čo znamenalo, že v prípade zlyhania motora loď veľkým oblúkom preletí okolo Mesiaca a späť k Zemi sa vráti na ideálnom kurze pre vstup do atmosféry. V tretí deň letu posádka kontrolovala interiér a systémy lunárneho modulu. Astronauti sa začali pripravovať na manéver LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) a 75 hodín, 41 minút a 23 sekúnd po štarte sa Apollo 11 dostáva nad odvrátenú stranu Mesiaca. Spojenie s Houstonom sa prerušilo. Na sekundu presne v očakávanom čase bol sledovacou stanicou v Madride zachytený signál Apolla. Navedenie na obežnú dráhu Mesiaca prebehlo úspešne. Brzdiaci zážih motora SPS, ktorý trval 5 minút a 57,53 sekúnd spomalil kozmickú loď o potrebných 3 201,3 km/h. O dve hodiny neskôr nasledoval ešte jeden zážih motora SPS, LOI-2, ktorý obežnú dráhu upravil na výšku v rozmedzí 122,4 km – 100,9 km nad mesačným povrchom. Medzi zážihmi sa uskutočnil ešte jeden televízny prenos a po zážihu LOI-2 Armstrong s Aldrinom kontrolovali lunárny modul a čiastočne ho oživili. Potom sa posádka uložila k spánku.

Zostup na mesačný povrch

O takmer 12 hodín neskôr, 20. júla navečer svetového času, sa Armstrong a Aldrin premiestnili do lunárneho modulu. Po niekoľkých hodinách práce sa nad odvrátenou stranou Eagle odpojil od veliteľského modulu Columbia. V narážke na meno lunárneho modulu Armstrong ohlásil: „Orol má krídla!“ Lunárny modul sa následne otáčal pred veliteľským modulom, aby ho mohol Mike Collins vizuálne skontrolovať. V momente, keď bol Eagle voči Columbii obrátený o 180°, Mike Collins zhodnotil: „Myslím, že máte veľmi pekný lietajúci stroj, Eagle, aj keď je hore nohami.“ Neil Armstrong mu z lunárneho modulu odpovedal: „Neviem, kto je tu hore nohami.“ Z lunárneho modulu vyzerala celá situácia úplne opačne. Potom sa veliteľský modul Columbia začal pomaly vzďaľovať. Než začal lunárny modul zostupovať na mesačný povrch, vykonali Armstrong s Aldrinom ešte zážih DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu). Zážihom DOI bola obežná dráha lunárneho modulu upravená tak, aby jej najnižší bod ležal vo výške približne 13 km nad mesačným povrchom. Po vynorení sa spoza odvrátenej strany riadiace stredisko zaregistrovalo prvé problémy; komunikácia s lunárnym modulom je prerušovaná a chvíľami sa stráca úplne. Problém bol vyriešený tak, že pokyny zo Zeme Collins tlmočil Armstrongovi a Aldrinovi. Riadiace stredisko dalo týmto spôsobom posádke povolenie pre PDI (Powered Descent Initiation – navedenie na motorový zostup). V čase 102 hodín, 33 minút a 5 sekúnd po štarte bol nehlučne zažihnutý motor zostupového stupňa.

Skoro však spozorovali, že motory boli v činnosti dlhšie a Eagle bol o štyri sekundy pred plánovanou trasou a pristával na kilometre vzdialený od pôvodne plánovaného miesta. Navigačný a riadiaci počítač hlásili hneď niekoľko alarmov zapríčinených vychýlením sa z plánovanej trasy, a to prinútilo posádku sústrediť sa na riadenie modulu. V riadiacom stredisku NASA mladý operátor Steve Bales však oznámil riaditeľovi letu, že napriek alarmom je bezpečné pokračovať v zostupe. Alarmy, ktoré generoval program lunárneho modulu, signalizovali, že počítač nie je schopný dokončiť výpočty vo vyhradenom čase („executive overflows“). Ako sa neskôr zistilo, príčinou bolo, že počítač strávil neplánovaný čas obsluhou stretávacieho radaru, ktorý sa počas zostupu nepoužíval. Steve Bales za svoje „pokračujeme“ v napätej chvíli zostupu dostal Medailu slobody (Medal of Freedom).

Pristátie

Hneď ako posádka mohla obrátiť svoju pozornosť naspäť k výhľadu von, astronauti videli, že počítač ich vedie priamo na miesto plné veľkých kameňov v okolí veľkého krátera. Vo výške 150 metrov Armstrong prevzal manuálnu kontrolu nad lunárnym modulom a počítaču nechal na starosť iba ovládanie ťahu motora. Kamenitú oblasť preletí a nakláňa Eagle vpred a znižuje rýchlosť klesania. Armstrong nemal čas vysvetliť svoje rozhodnutie riadiacemu stredisku, o mieste plnom veľkých kameňov zatiaľ vedel iba on, Aldrin sledoval displej počítača a ukazovatele rýchlosti a klesania Eaglu, ktoré neustále hlásil Armstrongovi. Komunikátor Charlie Duke na návrh Deka Slaytona ticho navrhol: „Asi by sme teraz mali byť potichu.“ Riadiace stredisko nechcelo posádku vyrušovať zo sústredenia. Medzitým sa začali zásoby paliva lunárneho modulu rýchlo zmenšovať. Armstrong konečne našiel vhodné miesto na pristátie a začal s lunárnym modulom spomaľovať. Vo výške 30 metrov sa rozsvietila kontrolka minimálneho množstva paliva. Vo výške 22 metrov nad povrchom prišlo z riadiaceho strediska hlásenie o zostávajúcom palive na 60 sekúnd. Neskôr však vyšlo najavo, že zostávajúceho paliva bolo oveľa viac, než sa zdalo. Palivo, ktoré sa prudko prelievalo v nádržiach, predčasne odhalilo senzor kritického množstva paliva, a to spustilo kontrolku, od ktorej sa následne odvíjali hlásenia o množstve paliva z riadiaceho strediska. Medzitým Armstrong oznamuje: „40 stôp, 2,5 nadol. Zdvíhame trochu prachu!“ Následne z riadiaceho strediska prichádza informácia o stave paliva na 30 sekúnd. O deväť sekúnd neskôr sa jedna z troch tyčových sond na nohách Eaglu dotkla mesačného povrchu a Aldrin ohlásil: „Signálka kontaktu!“ Vzápätí odpovedal Armstrong: „Vypínam!“ Lunárny modul pristál v nedeľu 20. júla 1969 o 20:17:39,90 svetového času (15:17:39,90 houstonského času). Posádka ihneď zabezpečila systémy Eaglu a po niekoľkých sekundách sa Armstrong s Aldrinom otočili k sebe, podali si ruky a pobúchali sa vzájomne po chrbtoch. Komunikátor Charlie Duke z Houstonu ohlásil: „Vidíme, že ste dole, Eagle.“ Armstrong si pripravil svoj nový volací znak, o ktorom vopred nikomu nepovedal: „Houston, tu je základňa Tranquility. Orol pristál!“ Charliemu Dukovi sa prekvapene zaplietol jazyk: „Rozumiem, Tuanq... Tranquility. Vidíme vás na zemi, kvôli vám tu veľa chlapov zmodrelo. Teraz znovu dýchame, vďaka!“

Podľa plánu mali astronauti pred výstupom na povrch päť hodín spať, boli totiž hore od skorého rána. Na mieste však Armstrong s Aldrinom usúdili, že by nezaspali; rozhodli sa preto rovno začať prípravu k výstupu na povrch. Tá sa namiesto plánovaných dvoch hodín pretiahla na tri a pol. Cez dvojicu trojuholníkových okien, z ktorých mali 60° výhľad, astronauti vyberali miesto pre balík s vedeckým vybavením EASEP (Early Apollo Scientific Experiment Package) a vlajku USA. Päť hodín pred samotným výstupom na povrch Mesiaca Aldrin ešte vybral malú plastovú nádobu s omšovým vínom a kúsok hostie, a následne prijal eucharistiu. Pri výstupe z lunárneho modulu mal Armstrong spočiatku problém prejsť prielezom so svojím PLSS (Portable Life-Support System, príručný systém pre zabezpečenie životných podmienok – „batoh“, ktorý mali astronauti na chrbte). Podľa veterána letov Apollo, Johna Younga, pri návrhu batoha s PLSS nebolo zohľadnené neskoršie zmenšenie prielezu lunárneho modulu; takže najvyšší pulz astronautov bol zaznamenaný v priebehu vstupov a výstupov z lunárneho modulu.

Činnosť na mesačnom povrchu

O 02:39 UTC, 21. júla, Armstrong otvoril prielez, vyliezol von a o 02:51 UTC začal zostupovať po rebríku na povrch Mesiaca. Kvôli kontrolnému a ovládaciemu panelu skafandra, pripevnenému na hrudi, si nevidel na nohy. Počas zostupu po deväťstupňovom rebríku Armstrong potiahol za ovládač, aby rozbalil oddiel s vybavením (Modular Equipment Stowage Assembly, MESA) zložený na boku lunárneho modulu a aktivoval v ňom umiestnenú televíznu kameru. Prvé obrázky boli nasnímané systémom pomalobežnej televízie (Slow-scan television) a v pozemných strediskách ich cez obrazovku snímali kamery bežného televízneho systému, čo spôsobovalo značnú stratu kvality. Signály boli zachytené observatóriom Goldstone v USA a v austrálskom Honeysuckle Creek. O niekoľko minút neskôr bolo televízne vysielanie prepnuté na signál z citlivejšieho rádioteleskopu v austrálskom observatóriu Parkes. Kvôli niektorým technickým a poveternostným ťažkostiam, bol rozostrený čierno-biely obraz prvej prechádzky po povrchu Mesiaca zachytený a ihneď vysielaný pre najmenej 600 miliónov ľudí na Zemi. Po opise povrchu („vyzerá ako veľmi, veľmi jemne zrnitý… je to skoro ako prach“), Neil Armstrong zostúpil z rebríka lunárneho modulu a ako prvý človek v histórii vkročil do iného sveta. Dňa 21. júla o 02:56 UTC, šesť a pol hodiny po pristátí, vkročil na povrch Mesiaca a predniesol pamätnú vetu:

„	Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.	“
– Neil Armstrong ( orig. audio)

Okrem splnenia primárneho cieľa vysloveného prezidentom Kennedym, a to pristáť na Mesiaci s ľudskou posádkou do konca 60. rokov, bolo Apollo 11 zároveň testom všetkých systémov Apollo, preto Armstrong odfotografoval lunárny modul, aby konštruktéri boli schopní posúdiť stav modulu po pristátí. Potom do vrecúška na palici odobral vzorky pôdy. Vrecúško poskladal a vložil ho do pravého vrecka na stehne. Odmontoval televíznu kameru z MESA, urobil panoramatický záber a pripevnil ju na 12-metrový stojan lunárneho modulu. Kábel od kamery zostal trocha zašpinený a predstavoval potenciálne riziko počas celého výstupu.

Aldrin sa k Armstrongovi čoskoro pridal a obaja strávili dve a pol hodiny navrtávaním mesačného povrchu, fotografovaním všetkého, čo videli, a zbieraním kameňov a iných vzoriek. Armstrong spolu s Aldrinom testovali rôzne možnosti pohybu po mesačnom povrchu, vrátane dvojnohých kengurích skokov. Batoh s PLSS mal tendenciu ich prevažovať dozadu, ale ani jeden z astronautov nemal vážne problémy s udržaním stability. Pohyb pri mesačnej gravitácii, šestinovej oproti gravitácii na Zemi, Armstrong opísal ako „možno ešte ľahší ako počas simulácií“. Preferovaným spôsobom pohybu sa stal „cval“. Astronauti hlásili, že si potrebujú naplánovať pohyby na šesť až sedem krokov dopredu. Jemná pôda bola celkom šmykľavá. Aldrin poznamenal, že aj keď pri presune zo Slnkom osvetleného miesta do tieňa Eaglu sa teplota vo vnútri skafandra nezmenila a keďže na slnku bola helma viac ohrievaná, v tieni sa cítil chladnejšie.

Astronauti spolu vztýčili vlajku USA – zem bola veľmi tvrdá, a tak sa im ju podarilo zasunúť do hĺbky nie viac ako 20 cm. Potom prijali telefonát od prezidenta Richarda Nixona. Po telefonáte nainštalovali súpravu vedeckých prístrojov EASEP, ktorá obsahovala pasívny seizmometer a laserový retroreflektor. Potom Armstrong „odcválal“ asi na 120 m od lunárneho modulu, aby urobil fotografie z okraja Východného krátera, kým Aldrin zbieral vzorky. Použil na to geologické kladivo – bolo to jediné použitie tohto nástroja počas celej misie. Astronauti potom do nádob pomocou predĺžených klieští pozbierali vzorky kameňov. Väčšina ich povrchových aktivít trvala dlhšie ako očakávali, takže museli zastaviť dokumentáciu vzoriek v polovici vyhradených 34 minút.

• 

  Aldrin pri lunárnom module

• 

  Aldrin salutuje americkej vlajke

• 

  Aldrinova stopa v mesačnom prachu

• 

  Armstrong ukladá vzorky

• 

  Edwin „Buzz“ Aldrin na Mesiaci

• 

  Aldrin rozmiestnil vedecké prístroje na Mesiaci; seizmometer (Passive Seismic Experiment Package, PSEP), za ním laserový retroreflektor

• 

  Lunárny modul Eagle na Mesiaci

Štart z Mesiaca a návrat k Zemi

V tom čase riadiace stredisko využilo kódované správy, aby varovalo Armstronga, že jeho hodnoty metabolizmu sú vysoké, a že by mal spomaliť. Pre krátkosť času sa veľmi ponáhľal a skákal od úlohy k úlohe. Keďže hodnoty metabolizmu oboch astronautov boli menšie ako sa očakávalo, tak riadiace stredisko povolilo 15-minútové predĺženie „prechádzky“. S malými problémami astronauti pomocou zariadenia Lunar Equipment Conveyor (jednoduchá lanovka pre dopravu predmetov hore do úložného priestoru lunárneho modulu) naložili film a dve krabice, ktoré obsahovali 21,55 kg vzoriek, do úložného priestoru lunárneho modulu. Aldrin vstúpil do Eaglu ako prvý. Armstrong potom vyskočil na tretí stupienok rebríka a vyšplhal sa do lunárneho modulu. V čase 05:11:13 UTC Aldrin uzavrel prielez. Na povrchu zanechali vedecké prístroje ako, napríklad pole retroreflektorov určených na Lunar Laser Ranging Experiment. Tiež zanechali vlajku USA a iné pripomienky pobytu, vrátane plakety (pripevnenej na rebríku zostupovej časti lunárneho modulu), na ktorej sú dve kresby Zeme (západná a východná pologuľa), nápis a podpisy astronautov a prezidenta Richarda Nixona. Na plakete je napísané:

Here men from the planet Earth

first set foot upon the Moon

July 1969, A.D.

We came in peace for all mankind

Tu sa ľudia z planéty Zem

prvý raz dotkli nohami Mesiaca

Júl 1969, r.P.

Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva

Po presune do lunárneho modulu astronauti upratovali vybavenie a triedili už nepotrebný odpad. Fotografovali sa a potom sa snažili trochu najesť. Naposledy, dve a pol hodiny po ukončení výstupu na mesačný povrch, ešte raz vypustili z Eaglu atmosféru, aby mohli prielezom vyhodiť už nepotrebné batohy s PLSS a odpad na mesačný povrch. Nasledoval odpočinok, pri ktorom si Armstrong púšťal hudbu z kazety, ktorú mal pribalenú vo svojom osobnom balíčku. Na kazete mal dve skladby, a to Music Out of the Moon (Hudba z Mesiaca) od Samuela Hoffmana a Dvořákovú Symfóniu „Z Nového sveta“. Astronauti bez prilieb ucítili aj zvláštny pach, ktorý bol podobný vypálenému strelnému prachu – zistili ako vonia Mesiac. Nastal čas na spánok, pre ktorý však v kabíne lunárneho modulu nebolo veľa miesta. Obom astronautom sa nedalo príliš zaspať a až ku koncu času vyhradeného na spánok sa Armstrongovi podarilo na dve hodiny upadnúť do bezsenného spánku. Astronautov po siedmich hodinách, o 15:32 UTC, zobudilo riadiace stredisko. Začali sa pripravovať na štart z Mesiaca, na ktorý mali iba jednu šancu. Ak by zlyhal motor v návratovom stupni, zostali by navždy na povrchu Mesiaca. Pre tento prípad mal prezident Nixon pripravený smútočný prejav. Táto možnosť sa takmer stala realitou, keď Aldrin zistil, že je zlomený klobúčik ističa, ktorý patril poistke vzletového motora. K zlomeniu klobúčika došlo pravdepodobne počas pohybov v nemotorných skafandroch pred a po výstupe na mesačný povrch. Situáciu improvizovane vyriešil Aldrin, keď k úplnému stlačeniu ističa použil fixku, ktorú má dodnes starostlivo uschovanú. Aldrin následne odpočítaval posledné sekundy pred štartom a o 17:54:00 UTC nastal zážih vzletového motora a návratový stupeň úspešne vzlietol.

Navedenie na lunárnu obežnú dráhu bolo tiež úspešné a po troch hodinách od štartu z Mesiaca a potrebných korekčných zážihoch boli Armstrong s Aldrinom už celkom blízko k veliteľskému modulu Columbia, na palube ktorého ich čakal Mike Collins. Collins pri tejto príležitosti zažartoval: „Pozerám, že nemáte podvozok.“ Bola to narážka na fakt, že zostupový stupeň aj s pristávacími nohami zostal na povrchu. Armstrong vzápätí Collinsovi odpovedal: „To je v poriadku... Nevieš, ku ktorému koncu sa máš pripojiť, čo?“ V čase 21:35 UTC sa Columbia pripojila k Eaglu. Armstrong s Aldrinom následne hodinu a pol deaktivovali niektoré systémy lunárneho modulu a pripravovali presun nákladu do veliteľského modulu. Až potom Collins otvoril prielez, aby mohol astronautov privítať. Z Mesiaca priviezli 21,55 kg kameňov a prachu.^[2]

Eagle zostal po odpojení od Columbie na obežnej dráhe okolo Mesiaca. Neskoršie NASA oznámila, že táto obežná dráha nebola udržateľná, čo vyústilo do pádu Eaglu na „neznáme miesto“ na povrchu Mesiaca. Posádka Apolla 11 sa následne začala pripravovať na manéver TEI (Trans-Earth injection – uvedenie na dráhu k Zemi). Hlavný motor SPS v servisnom module bol úspešne zažihnutý 22. júla o 04:55:42 UTC. Motor pracoval presne podľa plánu a kozmická loď bola navedená na dráhu k Zemi. Počas návratu k Zemi sa posádka zaoberala úlohami a procedúrami potrebnými k údržbe kozmickej lode. O uplynulých historických udalostiach astronauti rozprávali divákom po celom svete v dvoch televíznych prenosoch, pričom počas prvého posádka predviedla divákom ukážku efektov v beztiažovom stave a počas druhého prenosu Neil Armstrong, ktorý si vzal slovo ako prvý, pripomenul odkaz Julesa Verna. Michael Collins poukázal na všetkých ľudí, ktorí sa podieľali na konštrukcii, stavbe a testovaní strojov, ktoré ich doviezli až na Mesiac. Aldrin následne poukázal na ľudskú zvedavosť, bez ktorej by túto misiu nebolo možné uskutočniť. Neil Armstrong uzavrel celý prenos tým, že pripomenul všetkých tých, ktorí sa priamo aj nepriamo podieľali na lete Apolla 11.

Návrat na Zem a karanténa

Do pôvodne plánovanej oblasti kozmická loď pristáť nemohla, pretože sa v tých miestach začala formovať silná tropická búrka. Lietadlová loď USS Hornet preto dostala pokyn presunúť sa do pokojnej oblasti, približne 400 km na severozápad. Medzitým kozmická loď naberala rýchlosť, keďže sa čím ďalej, tým viac dostávala do gravitačného poľa Zeme. Pristátie bolo očakávané za úsvitu 24. júla. Servisný modul bol oddelený v čase 16:21:12 UTC vo vzdialenosti 3 293 km od Zeme. Potom musel byť veliteľský modul Columbia zorientovaný tak, aby do atmosféry vstúpil tepelným štítom v smere letu. Pri tejto príležitosti komunikátor (CAPCOM) Ronald Evans žartom upozornil posádku: „Tu je váš priateľský záložný pilot veliteľského modulu. Šťastnú cestu a nezabudnite vstúpiť do atmosféry BEF!“ („blunt end forward“ – plochou časťou vpred). Ideálny uhol vstupu do atmosféry mal mať sklon 6,5° pod horizont. Veliteľský modul Columbia vstúpil do hustých vrstiev atmosféry v čase 16:35:05 UTC rýchlosťou 39 715,4 km/h. Pri tejto rýchlosti by trenie kozmickú loď zničilo, a preto vo výške 90 km počítač natočil modul tak, aby vzniknutý vztlak loď „odrazil“ späť do vesmíru. Medzitým sa pôsobením trenia rýchlosť lode znížila a po balistickej krivke Columbia vstúpila do atmosféry už definitívne.

Presne po 9 minútach od vstupu do atmosféry sa otvoril vyťahovací, potom brzdiaci padák a následne tri malé pilotné padáčiky v závese s bielo-oranžovými kopulami troch hlavných padákov. Záchrannými jednotkami bol potvrdený vizuálny kontakt a k očakávanému miestu pristátia zamierili vrtuľníky. Na privítanie posádky sa pripravoval aj prezident Nixon a lodná kapela na lodi USS Hornet. Veliteľský modul Columbia pristál 24. júla 1969 o 16:50:35 svetového času (05:50:35 havajského času) do vĺn severného Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 3,1 km od stredu pristávacej oblasti, 24 km od záchrannej lietadlovej lode USS Hornet, 1 500 km juhozápadne od Honolulu, 380 km južne od Johnstonovho atolu a približne 2 660 km východne od ostrova Wake. Veliteľský modul najprv pristál hore dnom, ale počas niekoľkých minút sa pomocou nafukovacích balónov otočil do správnej polohy.

Z vrtuľníkov zoskočili štyria potápači v ochranných odevoch (Biological Isolation Garments), ktorí stabilizovali Apollo pomocou nafukovacích vakov. Jeden z nich, otvoril vstup do lode a podal astronautom tie isté odevy, aby sa do nich prezliekli. Dôvodom bola obava z možného prinesenia mimozemského života. Potom astronautov vyzdvihli do vrtuľníka, ktorý ich odviezol na Hornet. Tu boli zavretí v izolovanom kontajneri MQF („Mobile Quarantine Facility“ – mobilná karanténna jednotka). Na Hornete sa s astronautmi, cez okno karantény, pozdravili prezident Nixon, riaditeľ NASA Thomas Paine a kolega astronaut Frank Borman. Hornet doplával do Pearl Harboru, odkiaľ astronauti pokračovali letecky do Strediska pilotovaných letov v Houstone, kde na nich čakali rodiny a špeciálna budova, v ktorej boli skúmané privezené vzorky, a kde astronauti strávili zvyšok 21-dňovej karantény. Karanténa skončila 10. augusta o 9. hodine večer miestneho času. Po skončení karantény mali deň voľna, ktorý strávili s rodinami, a od 13. augusta vyrazili na slávnostné turné po USA. Neil Armstrong, Edwin „Buzz“ Aldrin a Michael Collins sa stali svetovými celebritami. Dňa 16. septembra boli prijatí v Kongrese Spojených štátov a 29. septembra odleteli z Houstonu na 38-denné turné „Giant Leap“ (Veľký skok), počas ktorého navštívili 29 miest v 24 krajinách sveta. Svetové turné zakončili 5. novembra vo Washingtone, D. C. Veliteľský modul Apolla 11 sa dnes nachádza v Národnom múzeu letectva a kozmonautiky (National Air and Space Museum) vo Washingtone, D. C.

Alternatívne televízne posolstvo

V Národnom archíve vo Washingtone, D. C. sa nachádza kópia nasledujúceho posolstva nazvaného „V prípade havárie na Mesiaci“ s dátumom 18. júl 1969, ktoré pripravil William Safire pre televízne vystúpenie prezidenta Nixona v prípade, že sa astronauti nebudú môcť vrátiť na Zem.

„Osud to zariadil tak, že muži, ktorí navštívili Mesiac, aby ho v mieri (pokoji) skúmali, tam teraz budú odpočívať v pokoji. Títo odvážni muži, Neil Armstrong a Edwin Aldrin, vedia, že nie je žiadna nádej na ich záchranu. Ale tiež vedia, že svojou obeťou dali nádej celému ľudstvu.

Títo dvaja muži položili svoje životy pre najvznešenejší cieľ: hľadanie pravdy a porozumenia. Budú oplakávaní svojimi rodinami a priateľmi; budú oplakávaní svojím národom; budú oplakávaní ľuďmi celého sveta; budú oplakávaní Matkou Zem, ktorá odvážne vyslala dvoch svojich synov do neznáma.

Svojím výskumom dovolili ľuďom celého sveta pocítiť jednotu, svojou obeťou pevnejšie zomkli celé ľudstvo. V minulosti ľudia pozerali na hviezdy a videli v nich svojich hrdinov. Dnes robíme to isté, ale naši hrdinovia sú skutoční ľudia z mäsa a kostí.

Iní ich budú nasledovať, ale tí určite nájdu svoju cestu domov. Ľudská zvedavosť sa nedá zastaviť. Ale títo muži boli prví a zostanú navždy v našich srdciach.

Každá ľudská bytosť, ktorá odteraz zdvihne svoj zrak k Mesiacu bude vedieť, že tam niekde v cudzom svete existuje kút, ktorý je navždy náš.“ (there is some corner of another world that is forever mankind.)

Posledný riadok prehlásenia je parafrázovaním básne Ruperta Brooka „The Soldier“. Báseň sa začína:

If I should die, think only this of me:

That there’s some corner of a foreign field

That is forever England.

Voľný preklad:

Ak zomriem, iba tak na mňa spomínaj:

Že tam niekde v cudzom poli

je navždy kúsok Anglicka.

Po tomto prehlásení mal byť prerušený rádiový kontakt s Mesiacom, aby astronauti mohli v pokoji umrieť, kým kňaz odprevadil ich duše do „najhlbšej z hĺbok“ podobne, ako keby boli pochovaní do mora.

Fakty a legendy

Fakty

• Niektoré interné dokumenty NASA uvádzajú volacie znaky veliteľského modulu a lunárneho modulu ako „Snowcone“ a „Haystack“; tieto boli v tichosti zmenené predtým, ako boli oznámené tlači.
• Krátko po pristátí, predtým ako začala príprava na „prechádzku“ po povrchu, Aldrin odvysielal:

Tu je pilot lunárneho modulu. Rád by som využil túto príležitosť, aby som požiadal všetkých, ktorí počúvajú, nech je to ktokoľvek a kdekoľvek, aby sa na chvíľu zastavili a pouvažovali nad udalosťami posledných hodín a každý svojím spôsobom vzdal vďaku.

Potom v súkromí prijal eucharistiu. V tom čase sa NASA stále súdila s Madalyn Murray O’Hairovou, ktorá namietala proti tomu, že posádka Apolla 8 čítala z knihy Genezis, čo znamenalo, že astronauti sa nezdržali náboženských aktivít vo vesmíre. Aldrin to nikdy nespomínal, dokonca to nepovedal ani svojej manželke a niekoľko rokov trvalo, kým s tým vyšiel na verejnosť.

• V niekoľkých knihách bolo spomenuté, že nie Neil Armstrong, ale Edwin „Buzz“ Aldrin bol prvým človekom na Mesiaci. Tieto knihy tiež opisujú, že Aldrin aktívne loboval za to, aby bol prvý. Pravda je, že otvorené dvierka lunárneho modulu čiastočne blokujú pilotovi cestu von. To vedie k tomu, že veliteľ a nie pilot lunárneho modulu bol ten, ktorý ako prvý vystúpil na povrch.
• Replika stopy, ktorú na Mesiaci zanechal Neil Armstrong je umiestnená v Tranquility Park v Houstone; park bol slávnostne otvorený v roku 1979 pri príležitosti desiateho výročia prvého pristátia na Mesiaci.
• Austrálsky film, The Dish (2000), hovorí (trochu fiktívny) príbeh o tom, ako boli obrázky z Mesiaca zachytávané rádioteleskopom v observatóriu Parkes v Novom Južnom Walese.
• Podľa seriálu HBO, Zo Zeme na Mesiac, Michael Collins mal vlastný nápad, čo má Armstrong povedať, keď vstúpi na povrch: „Ak máš gule, povieš ‚Ó Bože, čo to je?‘ potom vykríknuť a vypnúť mikrofón.“
• Armstrong tvrdil, že povedal „That’s one small step for a man, one giant leap for mankind.“, aj keď „a“ nebolo zachytené pozemnou kontrolou. Predpokladá sa, že audio a video signál bol niekde prerušený (čiastočne kvôli búrkam v blízkosti observatória Parkes) a je teda celkom možné, že „a“ bolo povedané, ale nebolo zachytené pozemnou kontrolou.
• Lety programu Apollo sa pozorne sledovali aj vo vtedajšom Česko-Slovensku. Politická situácia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 spôsobila, že viacero ľudí obracalo svoju pozornosť a priazeň skôr k USA než sovietskej propagande. Prvé pristátie ľudí na Mesiaci sa tak očakávalo s napätím. Česko-slovenská televízia (ČST) uskutočnila k všeobecnej spokojnosti divákov a komentátorov aj priamy prenos z tejto udalosti. Počas zostupu lunárneho modulu Eagle na povrch Mesiaca sa na televíznej obrazovke striedavo objavovali zábery zo štúdia ČST a riadiaceho strediska v Houstone. Komentátori museli v priebehu zostupu lunárneho modulu viackrát upozorňovať rozhorčených divákov, ktorí telefonovali do ČST, že televízne zábery z lunárneho modulu počas letu sa z technických dôvodov nemôžu vysielať a že to bude možné až po pristátí počas výstupu astronautov na mesačný povrch. Napriek tomu, že Armstrong vstúpil na povrch Mesiaca v pondelok ráno 21. júla o 03:56:15 stredoeurópskeho času, bol záujem o tento prenos tak veľký, že veľa ľudí vtedy nespalo a vydržalo po celý čas u televíznych prijímačov. Celý prenos sa vysielal zo záznamu ešte raz v popoludňajších hodinách 21. júla a vo večerných televíznych správach toho dňa sa z prenosu opakovalo niekoľko dlhších zostrihaných záberov. Televízie v susedných štátoch tiež pravidelne informovali o programe Apollo, ale také nadšenie a záujem divákov, aký bol vtedy v Česko-Slovensku, u susedov nebol.^[3]

Legendy

• V jednom momente počas pobytu na povrchu Mesiaca Armstrong vraj povedal: „Veľa šťastia Mr. Gorski.“ O niekoľko rokov neskôr pán Gorski zomrel, takže Armstrong mohol vysvetliť túto poznámku. Ako chlapec začul manželský rozhovor z vedľajšieho vchodu, žena vravela: „Orálny sex? Chceš orálny sex? Budeš ho mať až keď chlapec od susedov bude chodiť po Mesiaci, pán Gorski!“ Táto príhoda nie je pravdivá.^[4]
• Neil Armstrong mal podľa všetkého na sebe tartan v čase, keď sa ešte nenosil. Na svojom skafandri mal pripnutý nepatrný prúžok ako symbol škótskeho klanu. Iná vec, ktorú mal Armstrong so sebou na Mesiaci bola špeciálna nášivka, ktorú dali Dekovi Slaytonovi vdovy po posádke lode Apollo 1. Nášivka mala letieť na lodi Apollo 1 a potom mala byť odovzdaná Slaytonovi, ale kvôli nehode mu ju vdovy odovzdali hneď po pohrebe. Deke ju dal Neilovi, aby ju zanechal na mieste pristátia.
• S misiou sú spájané dve hlavné konšpiračné teórie.
  • Prvá je, že pristátie Apolla na Mesiaci bolo fingované. Nebola to pravda, ale aj tak to pomaly naberalo na popularite, najmä po filme Kozorožec 1 (1978), ktorý opisuje pokus NASA sfalšovať pristátie na Marse.
  • Druhá, menej známa legenda hovorí, že astronauti boli počas svojho pobytu na Mesiaci sledovaní mimozemskou civilizáciou a že videli jej vozidlo. Táto legenda nabrala na popularite po vydaní knihy Someone else is on our Moon (doslova „Niekto iný je na našom Mesiaci“).
• Podľa inej legendy, prieskum v Maroku v osemdesiatych rokoch ukázal, že výrazné percento ľudí si nemyslí, že ľudia pristáli na Mesiaci. Nie kvôli konšpiračným teóriám, ale preto, že o tom jednoducho nepočuli!

35. výročie

Dňa 20. júla 2004, pri príležitosti 35. výročia prvého pristátia ľudí na Mesiaci, NASA usporiadala oslavu, na ktorej sa zúčastnilo veľa bývalých astronautov. Konala sa v Národnom múzeu letectva a kozmonautiky vo Washingtone, D. C. Nasledujúci deň prijal astronautov Apolla 11 prezident George W. Bush.

Parametre misie

• Hmotnosť:
  • štartovacia: 2 923 387 kg
  • celej lode: 43 866 kg
    • veliteľského/servisného modulu (CSM): 28 801 kg, z toho CM 5 557 kg a SM 23 244 kg
    • lunárneho modulu (LM): 15 065 kg
• Oblety Zeme: jeden a pol pred odletom a približne jeden po prílete
• Oblety Mesiaca: 30

Parkovacia obežná dráha Zeme

• Perigeum: 190,6 km
• Apogeum: 192,1 km
• Inklinácia: 32,521°
• Doba obehu: 88,18 minút

Parkovacia obežná dráha Mesiaca

• Perilun: 113,4 km
• Apolun: 312,1 km
• Inklinácia: 1,2°
• Doba obehu: 2,15 hodiny
• Miesto pristátia: 0°40′26.69″S 23°28′22.69″V / 0,6740806°S 23,4729694°V / 0.6740806; 23.4729694 (Miesto pristátia Apolla 11)Súradnice: 0°40′26.69″S 23°28′22.69″V / 0,6740806°S 23,4729694°V / 0.6740806; 23.4729694 (Miesto pristátia Apolla 11)^[5]

Spojenie LM-CSM

• Rozpojenie: 20. júl 1969 – 17:44:00 UTC
• Spojenie: 21. júl 1969 – 21:35:00 UTC

Výstupy mimo kozmickej lode (EVA)

• Otvorenie dvierok LM: 21. júl 1969, 02:39:33 UTC

• Armstrong
  • výstup z LM: 02:51:16 UTC
  • vstup na Mesiac: 02:56:15 UTC
  • návrat do LM: 05:09:00 UTC

• Aldrin
  • výstup z LM: 03:11:57 UTC
  • vstup na Mesiac: 03:15:16 UTC
  • návrat do LM: 05:01:39 UTC

• Zatvorenie dvierok LM: 21. júl, 05:11:13 UTC
  • Trvanie: 2 hodiny, 31 minút, 40 sekúnd

Galériaupraviť | upraviť zdroj