Arménska genocída je súhrnné označenie pre systematické vyvražďovanie približne 1,5 milióna etnických Arménov Turkami medzi rokmi 1915 až 1918, počas prvej svetovej vojny. Podľa niektorých názorov ide o prvú jednoznačne historicky zdokumentovanú genocídu v dejinách. Podobné genocídy Turci na miestnom obyvateľstve v tomto období spáchali i na území dnešného Grécka a Iránu. 24. apríl, teda deň, v ktorý sa odohrala prvá významná udalosť genocídy (Červená nedeľa), je vo viacerých krajinách sveta každoročne pripomínaný ako pamätný deň arménskej genocídy.

Berlínskou zmluvou z roku 1878 sa stalo Arménsko súčasťou európskych záujmov a zámienkou pre humanitárnu intervenciu. Osmanská ríša behom celého 19. storočia strácala európske územia v dnešnom Srbsku, Moldavsku, Rumunsku i Grécku a turecký sultán Abdülhamid II. sa tak začal obávať straty vplyvu nad ďalším územím. Zo svojho sídla v európskej Anatólii sa tak Arménom i európskym mocnostiam rozhodol pohroziť tým, že počas rokov 1895 a 1896 nechal vyvraždiť 80 až 300 tisíc Arménov (tzv. Hamídijské masakry), čim v podstate započal sériu genocíd. Po týchto udalostiach začali silnieť arménske odbojové hnutia, rovnako s nimi však i nenávisť osmanských Turkov. V roku 1909 sa odohrala ďalšia masakra v Kilíkii, kde bolo zabitých 30 tisíc Arménov. Jej iniciátorom bola turecká strana Jednota a pokrok (tzv. mladoturci).

V roku 1912 vypukla Prvá balkánska vojna, ktorá skončila porážkou Osmanskej ríše. V jej dôsledku stratila krajina 85 percent svojich európskych území. Mnohí obyvatelia ríše chápali porážku ako „Alahov trest spoločnosti, ktorá nedokázala držať spolu“. Turecké národné hnutie postupne začalo v Anatólii vidieť svoje posledné útočisko. S tým, že arménska populácia tvorila v tejto oblasti významnú menšinu, vo svojich plánoch počítali aj Traja pašovia (trojica tvorená predsedom vlády a ministrom vnútra Talatom, ministrom námorníctva Ďžamalom a ministrom vojny Enverom), ktorí samotnú arménsku genocídu napokon uskutočnili.

Významným dôsledkom balkánskych vojen bolo masové vyhnanie moslimov z Balkánu. V skutočnosti boli už od polovice 19. storočia v dôsledku rusko-tureckých vojen a balkánskych konfliktov vyhostení alebo iným spôsobom prinútení k odchodu z Kaukazu a Balkánu státisíce moslimov, vrátane Turkov. Moslimská spoločnosť v ríši bola prílivom týchto utečencov rozzúrená. Jeden z konštantínopolských denníkov vyjadril náladu tejto doby: „Toto nech je varovaním... Nerobte si pohodlie! Nenechajte svoju krv vychladnúť, dokým sa nepomstíte.“ Až 850 tisíc z týchto utečencov sa usadilo v oblastiach, kde už v rokoch 1878 až 1904 prišli a usadili sa Arméni. Utečenci len s nevôľou prijímali status ich pomerne dobre zabezpečených susedov a, ako poznamenal historik Taner Akçam i ďalší, títo utečenci neskôr zohrali pri vraždení Arménov a zaberaní ich majetku počas genocídy kľúčovú úlohu.

2. novembra 1914 sa Osmanská ríša zapojila do prvej svetovej vojny na strane centrálnych mocností (tzv. Trojspolku). Krátko na to v januári 1915 sa turecká Tretia armáda stretla s ruskými vojskami na arménskom území a v bitke pri Sarikamiši bola porazená. Arméni boli neoprávnene obvinení z toho, že boli príčinou tureckej porážky. Vládna strana Jednota a pokrok začala pripravovať genocídy, akú si Arménsko, ani žiadne iné okolité krajiny nepamätali. Z bývalých kriminálnikov boli vytvorené vojenské oddiely, tzv. čete. Tieto komandá od mája 1915 deportovali Arménov z východných provincií smerom ku koncentračným táborom v meste Aleppo. Väčšina z nich tento transport pre drastické podmienky, ktoré panovali (hlad, smäd, choroby), neprežila. Tí, ktorí mali väčšie predpoklady k prežitiu (mladí muži), boli odvedení a popravení. Významní ľudia boli popravení ešte pred vydaním príkazu k deportácii. Tí, ktorí prežili presun do Aleppa, boli v ďalšej etape poslaní cez Sýrsku púšť do tábora Dajr az-Zaur v Mezopotámii a ak prežili i to, boli vyhnaní do púšte alebo upálení zaživa. V Dajr az-Zaur bol na pamiatku obetiam genocídy postavený kresťanský pamätník. V septembri 2014 bol tento pamätník zničený radikálnymi moslimskými stúpencami Islamského štátu.

Iba malej časti sa podarilo vyhladzovaniu uniknúť. Boli to hlavne obyvatelia provincie Van a tí, ktorí utiekli počas transportu do Konštantínopolu. Svoje útočisko našli v Egypte, Sýrii alebo na Cypre. Zachránených bolo asi 600 tisíc ľudí. Už v dobe organizácie vyvražďovania sa mnoho významných verejných činiteľov, diplomatov (americký a nemecký veľvyslanec v Turecku Henry Morgenthau, resp. Paul Wolff Metternich) a duchovných (nemecký kňaz Johannes Lepsius) pokúsilo poukázať na udalosti, ktoré sa v tej dobe v Osmanskej ríši diali, ale bez výsledkov.

Nemožnosť dovolať sa spravodlivosti na medzinárodnej úrovni pre vinníkov masakry arménskeho a poťažmo kresťanského obyvateľstva zapríčinila vznik rôznych skupín volajúcich po spravodlivosti v rámci arménskych možností. Na základe týchto okolností tak vznikol po skončení prvej svetovej vojny arménsky plán uskutočniť odvetnú akciu, ktorá získala názov Nemesis. V rámci operácie Nemesis boli hlavní strojcovia genocídy za svoj podiel postupne likvidovaní prostredníctvom série atentátov.

Turecko, islamská krajina a Arménsko majú na udalosti zásadne odlišné pohľady. Predstavitelia Arménska trvajú na tom, že išlo o genocídu, počet zabitých odhadujú na 1 až 2 milióny a od Turecka žiadajú odškodnenie a poučenie sa z udalostí do budúcnosti. Predstavitelia Turecka vnímajú genocídu ako smrť niekoľkých stotisícov ľudí oboch národností v dôsledku zmätkov spôsobených nutnosťou rýchlo riešiť problém kolaborácie Arménov. Oba národy si väčšinovo stoja za názormi svojich štátnych predstaviteľov. Genocídu uznali v mnohých štátoch sveta, okrem Arménska aj na Slovensku, v Česku, Rusku, Spojených štátoch, Kanade, Francúzsku, Švédsku, Litve, Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Luxembursku, Švajčiarsku, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Vatikáne, Grécku, Bulharsku, Cypre, Libanone, Argentíne, Brazílii, Čile, Paraguaji, Uruguaji, Venezuele a Bolívii.

Prvou krajinou, ktorá uznala genocídu bol Uruguaj. Česko oficiálne uznalo genocídu Arménov v apríli 2017. Spolkový snem SRN prijal 2. júna 2016 rezolúciu, ktorou boli udalosti v Osmanskej ríši označené za genocídu. Na Slovensku je v ako prvej krajine EÚ popieranie genocídy Arménov trestným činom s trestom odňatia slobody až na 5 rokov. Vláda Spojeného kráľovstva odmieta uznať masakry Arménov za genocídu, predovšetkým s ohľadom na Turecko ako významného člena NATO a regionálneho spojenca. Žiadna z ústredných islamských krajín, ani Izrael genocídu Arménov neuznávajú.

24. apríla sa každoročne pripomína začiatok arménskej genocídy z roku 1915, kedy bolo do zadržiavacieho tábora odvedených okolo 250 arménskych intelektuálov. Ministerstvo vnútra vtedy nariadilo zatknúť všetkých arménskych politických a regionálnych vodcov podozrívých z protištátnej alebo nacionalistickej činnosti. Len v Konštantínopole bolo behom nasledujúcich niekoľko týždňov zadržaných a popravených 2 345 Arménov. Veľká časť z nich neboli nacionalisti, ani neboli nijakým spôsobom prepojení s politikou. Nikto z nich nebol súdený pre vojnové ani iné zločiny a absolútna väčšina z nich neprežila.

V Arménsku je tento deň štátnym sviatkom. Prvú pripomienku organizovala skupina preživších genocídy a konala sa v Konštantínopole v roku 1919 v miestnom arménskom kostole sv. Trojice. V Jerevane navštevujú k pripomienke 24. apríla desaťtisíce ľudí večný plameň pri pamätníku genocídy, na vrchole arménskej hory Cicernakaberd. Táto udalosť bola historikmi popísaná ako dekapitácia, ktorá mala arménske obyvateľstvo zbaviť vedenia a šance na odpor.

O arménskej genocíde pojednáva rozsiahly historický román rakúsko-židovského spisovateľa Franza Werfela Štyridsať dní (v originále Die vierzig Tage des Musa Dagh) z roku 1933. Štyridsať dní je doba, počas ktorej trval zúfalý a beznádejný boj Arménov s Turkami.

Nemecký Žid Edgar Hilsenrath svojím románom Das Märchen vom letzten Gedanken (Rozprávka o poslednej myšlienke) vytvoril plastický obraz života arménskej komunity a jej tradícií v tejto pohnutej dobe. Autor v ňom približuje vtedajšie udalosti prostredníctvom rozprávky v nekonečnom dialógu doplnenom pre autora charakteristickým čiernym humorom. Téma genocídy Arménov sa ocitla i v tvorbe hudobnej skupiny System of a Down, ktorej členovia spolupracovali na dokumente Screamers (2006) a ktorí majú tiež arménskych predkov. Téma bola tiež spracovaná v mnohých filmoch, napr. vo filme režisérov Paola a Vittoria Tavianiho La masseria delle allodole (2007). O genocíde sa zmieňuje vo svojej knihe Vtáci bez krídel britský spisovateľ Louis de Bernières.

Nie je náhodou, že nacisti pri príprave židovského holokaustu za predlohu zvolili ten arménsky. Základný cieľ bol rovnaký a prostriedky tiež (Turci zriadili 25 koncentračných táborov a vymysleli pochody smrti). Keď v septembri 1915 poslal turecký minister vnútra inštrukcie na tému čo robiť s Arménmi, zneli takmer rovnako ako rozkazy, ktoré boli neskôr vydávané jednotkám SS.

Heinrich Himmler: „Ich existencia musí byť ukončená, je nevyhnutné prijať ľubovoľne tvrdé opatrenia, nesmie sa brať ohľad na vek či pohlavie ani na akékoľvek morálne zábrany.“

Turci tiež spočítali, koľko Arménov sa vojde do „dobytčákov“. Bolo ich presne 90 a rovnaký počet väzňov vozili i vozne v Tretej ríši. V sýrskej púšti sú komplexy podzemných jaskýň. Turci do nich najprv Arménov nahnali, potom pri vstupe založili ohne a následný dym a popol postupne všetkých v jaskyni udusili. Boli to primitívne, prvé plynové komory.

• Arménski utečenci
• 
  Arménka kľačí pri mŕtvom dieťati
• 
  Potravinová pomoc
• 
  Žena s dieťaťom
• 
  Transport Arménov
• 
  Transport do Grécka
• 
  Transport do Grécka
• 
  Ďalší utečenci
• 
  V provincii Van
• 
  Stany v Aleppe
• 
  Aleppo, Sýria
• 
  Sýria
• 
  Arméni v Sýrii
• 
  Bejrút
• 
  Port Said, Egypt.
• 
  Bitlis
• 
  Sivas
• 
  Arménske deti blízko Atén v roku 1923, po výmene obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom
• 
  5 tisíc detí z Karputu na ceste s oslami

• ŘOUTIL, Michal; KOŠŤÁLOVÁ, Petra; NOVÁK, Petr. Katastrofa křesťanů : likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši v letech 1914 – 1923. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2017. 742 s. (Pro Oriente; zv. 37.) ISBN 978-80-7465-254-7.
• Křesťanská Golgota v Malé Asii (1914 – 1923) : svědectví, vzpomínky, dokumenty. Ed. Michal Řoutil; preklad Michal Řoutil, Drahomíra Michnová, Nicole Votavová Sumelidisová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2023. 512 s. (Pro Oriente; zv. 58.) ISBN 978-80-7465-629-3.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Arménská genocida na českej Wikipédii.