Ars antiqua (lat.) je staré umenie. Obdobie vo vývoji francúzskej hudby asi 1250-1320 charakterizované rozvojom viachlasu (moteto a conducty), kodifikáciou menzurálnej notácie.

Najznámejší organisti tej doby boli Leoninus a Perotinus – komponovali organá. Pôsobili tu viacerí teoretici, najdôležitejší z nich bol Franko Kolinský.

Pre ďalší vývoj hudby mala význam rytierska hudba. Po obsahovej stránke prinášala nový hud. materiál, prvky ľud. rytmu a melodiky, namiesto latinčiny materinský jazyk a namiesto stredovek. módov už aj iónsky (dnešný dur) a aiolský (dnešný mol) módus (avšak ešte veľmi opatrne). V hudobných formách trubadúri po prvýkrát vytvorili umelú sólovú pieseň.

Obdobie Ars antiqua sa zvykne nazývať aj obdobím menzurálnej hudby (resp. notácie, od slova menzúra - meranie – merateľná hudba). Existovali dve základné dĺžky: longa – na meranie dlhých hodnôt a brevis – na meranie krátkych hodnôt. Zápis bol bez taktovej čiary. Notačné systémy delíme na diastematické, teda také, ktoré používajú linajky a adiastematické, teda také, ktoré sa zaobídu bez nich. Linajka určuje presnú výšku a polohu noty. Objavil ju na prelome 10. a 11. storočia Guido z Arezza. Pôvodne používal štyri linajky rôznych farieb na lepšiu orientáciu, neskôr k nim pridal štvorčeky, ktorým sa hovorí kvadratická notácia. V tomto období sa používalo viac druhov kľúčov ako v súčasnosti a to najnižšie - F – kľúče (barytónový, basový a subbasový), ďalej C- kľúče (sopránový, mezosopránový, altový, tenorový a barytónový) a G – kľúče - diskantové - najnižšie (husľový a francúzsky).

Vývoj menzurálnej notácie prebiehal v 3 hl. fázach od r. 1250 – 1600:

1. Predfrankovská notácia (1240 – 60) – podstatou bolo základné striedanie brevis a longa (dlhých a krátkych hodnôt),

2. Frankovská notácia – všetky noty boli kolorované – čierne,

3. Biela notácia (od r. 1450).

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.