Benjamin Netanjahu בנימין נתניהו
Benjamín Netanjahu v roku 2019
13. a 17. premiér Izraela
V úrade 31. marca 2009 – 13. júna 2021
Prezident	Šimon Peres Reuven Rivlin
Ehud Olmert Naftali Bennett
V úrade 18. júna 1996 – 6. júla 1999
Prezident	Ezer Weizman
Šimon Peres Ehud Barak
18., 20. a 24. minister financií Izraela
V úrade 28. februára 2003 – 9. augusta 2005
Silvan Šalom Ehud Olmert
V úrade 18. decembra 1998 – 23. februára 1999
Ja'akov Ne'eman Me'ir Šítrit
V úrade 20. júna 1997 – 9. júla 1997
Dan Meridor Ja'akov Ne'eman
Biografické údaje
Narodenie	21.10.194921. október 1949 (74 rokov) Tel Aviv, Izrael
Politická strana	Likud
Rodina
Súrodenci	Jonatan Netanjahu Ido Netanjahu
Manželka	Sára Ben-Arci (1991 – súčasnosť) Fleur Cates (1981 – 1984) Miriam Weizman (1976 – 1978)
Odkazy
Benjamin Netanjahu בנימין נתניהו na https://www.netanyahu.org.il/en/, https://www.netanyahu.org.il/ar/, https://www.netanyahu.org.il/ru/ org.il
	Benjamin Netanjahu (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Benjamin Netanjahu (hebr. בנימין נתניהו, angl. Benjamin Netanyahu; známy pod prezývkou Bibi,^[1] * 21. október 1949, Tel Aviv, Izrael) je izraelský politik, predseda strany Likud a bývalý izraelský premiér v rokoch 1996 - 1999 a 2009 - 2021.

Dodnes je jediným izraelským ministerským predsedom, ktorý sa narodil po založení štátu.^[1] Celkom trikrát zastával post ministra financií a posledné funkčné obdobie v tomto úrade ukončil rezignáciou na protest proti jednostrannému stiahnutiu z Gazy, ktoré obhajoval vtedajší premiér Ariel Šaron.^[1] Po odchode Šarona prevzal 20. decembra 2005 vedenie strany. V decembri 2006 sa stal oficiálnym lídrom opozície v Knesete a predsedom strany Likud. V auguste 2007 zvíťazil v primárkach Likudu, keď porazil Mošeho Feiglina.^[2] V minulosti zastával rôzne ministerské posty.

Vo voľbách do Knesetu vo februári 2009 sa ním vedená strana Likud umiestnila na druhom mieste s 27 mandátmi.^[3] Na rozdiel od predsedkyne víťaznej strany Kadima, Cipi Livniovej, však Netanjahu disponoval podporou väčšiny strán v 120 člennom Knesete, a tak bol nakoniec prezidentom Šimonom Peresom poverený zostaviť koaličnú vládu.^[4]

Detstvo a mladosť

Narodil sa v Tel Avive, jeho otcom bol Benzion Halevi Netanyahu a matkou Celia Zila Segal.^[5] Je prostredným z troch bratov. Vyrastal v Jeruzaleme a keď mal 14 rokov^[6] presťahoval sa s rodinou do USA. Rodina sa usadila na philadelphskom predmestí v Cheltenhame, kde študoval na strednej škole. Jeho otec bol emeritným profesorom židovských dejín na Cornellovej univerzite a prominentným členom revizionistického tábora.^[7] V roku 1967 sa Benjamin Netanjahu vrátil do Izraela, aby splnil povinnú vojenskú službu v Izraelských obranných silách.^[8] Bol prijatý do elitnej vojenskej jednotky Sajeret Matkal a zúčastnil sa radu nebezpečných operácii behom opotrebovacej vojny,^[9] vrátane oslobodenia rukojemníkov z lietadla spoločnosti Sabena na Ben-Gurionovom letisku, pri ktorej bol zranený.^[10] Z armády odišiel po šiestich rokoch služby v hodnosti kapitána.^[11] Do Izraela sa vrátil v októbri 1973 po vypuknutí jomkipurskej vojny, v ktorej sa zúčastnil bojov pri Suezskom prieplave a na Golanských výšinách.^[12]

Potom opäť odišiel do USA a začal študovať na Massachusettskom vzdelávacom inštitúte MIT, kde v roku 1975 získal bakalársky titul z architektúry a o dva roky neskôr magisterský titul v obchodovaní.^[11] Potom študoval politológiu na MIT a Harvard University.^[11] Po dokončení postgraduálneho štúdia pracoval v rokoch 1976 až 1982 v súkromnom sektore, najprv v poradenskej firme v Bostone a neskôr v spoločnosti Rim Furniture Industries v Izraeli.^[13]

Veľmi ovplyvnený smrťou svojho najstaršieho brata Joniho, ktorý padol ako veliteľ operácie Entebbe, pri ktorej došlo k oslobodeniu izraelských rukojemníkov letu spoločnosti Air France v Ugande inicioval usporiadanie dvoch medzinárodných konferencii o boji proti medzinárodnému terorizmu, ktoré sa konali v roku 1979 v Jeruzaleme a v roku 1984 vo Washingtone.^[11] Napísal tiež niekoľko kníh, vrátane dvoch o terorizme. Mladší brat Benjamina Netanyahua Ido je röntgenológ a spisovateľ. Všetci traja bratia slúžili v Sajeret Matkal.

Bol trikrát ženatý a má tri deti.^[14] S prvou ženou Miriam Weizmanovou, s ktorou má dcéru Nou, sa zoznámili pri práci v Bostone.^[12] Jeho druhou ženou, s ktorou sa oženil v roku 1982 bola Fleur Cates, ktorá konvertovala na judaizmus, mala len židovského otca.^[12] Od roku 1991 žije so svojou treťou ženou, psychologičkou Sárou, rodenou Ben-Arci, s ktorou má synov Ja’ira a Avnera.^[12]

Diplomacia a začiatky politickej kariéry

V roku 1982 sa stal zástupcom izraelského veľvyslanca v USA Mošeho Arenseho a na tejto pozícii zotrval dva roky.^[11] Bol tiež členom prvej delegácie rozhovorov o strategickej spolupráci medzi Izraelom a USA.^[7] V rokoch 1984-1988 pôsobil ako stály zástupca Izraela pri Organizácii spojených národov.^[11] Počas svojho pôsobenia v OSN bol známy ako skúsený a energický rečník a debatér, ktorý vedel ako komunikovať so západnými médiami.^[11] V pozícii obhajcu Izraela na medzinárodnej scéne pomohol porozumeniu bezpečnostných potrieb medzi vplyvnými Američanmi.^[11] V pozícii izraelského veľvyslanca pri OSN viedol v roku 1987 snahy o sprístupnenie archívov nacistických vojnových zločinov.^[10]

Po návrate do Izraela v roku 1988 vstúpil do politiky a v októbri toho istého roku úspešne kandidoval v parlamentných voľbách za stranu Likud, s ktorou bola jeho rodina spätá po dve generácie. Okrem postu poslanca bol vymenovaný za námestníka ministra zahraničných vecí vo vláde Jicchaka Šamira.^[11] V tejto funkcii zotrval štyri roky, počas ktorých došlo k intifáde, vojne v Zálive a Madridskej mierovej konferencii, ktorá iniciovala priame rozhovory medzi Izraelom a jeho susedmi.^[11] Vďaka dobrým komunikačným schopnostiam Benjamina Netanyahu a najmä umu jednania s médiami, došlo opäť k lepšiemu vnímaniu Izraela v zahraničí.^[11] V roku 1992 prehral Likud pod Šamirovým vedením predčasné parlamentné voľby a ten preto odišiel z politiky.

O rok neskôr Benjamin Netanyahu priznal krátko pred straníckymi primárkami v rozhovore pre televíziu Kanál 1 nemanželskú aféru,^[15] ktorá mala byť podľa jeho slov „zneužitá pri volebnom boji spolustraníkom z Likudu“.^[12] Stranícke voľby však Benjamin Netanyahu vyhral,^[16] keď porazil Bennyho Begina, syna niekdajšieho premiéra Menachema Begina a skúseného politika Davida Levyho.^[17] O post predsedu strany sa na začiatku uchádzal i Ariel Šaron, ale svoju kandidatúru stiahol, keď zistil, že má iba minimálnu podporu. Benjamin Netanyahu bol vodcom opozície v období, ktoré predchádzalo vražde premiéra Jicchaka Rabina v dobe rastúceho spoločenského napätia kvôli mierovým dohodám z Osla a opätovného nárastu palestínskeho terorizmu.^[11] Ľavica ho obvinila z vyhrocovania už napätej situácie,^[18] pretože dohody z Osla označoval za „predmostie ku zničeniu Izraela“,^[19] a v pozícii vodcu opozície vystupoval s búrlivými prejavmi na protivládnych demonštráciách.^[20] Ostro tiež vystupoval proti izraelskému stiahnutiu sa z Pásma Gazy a západného brehu Jordánu.^[21]

Prvýkrát ministerským predsedom

Parlamentné voľby v roku 1996 boli neobvyklé tým, že si Izraelčania vôbec prvýkrát mohli zvoliť svojho premiéra priamo.^[22] Benjamin Netanyahu sa v predvolebnej kampani zameral na rastúcu vlnu teroru, ktorá decimovala Izrael, charedim navrhol zbavenie vojenskej služby pre ortodoxných mužov, zvýšenie sociálnej podpory, garanciu svätenia šabatu a na námietky pravice voči akýmkoľvek ďalším územným ústupkom.^[22] Zároveň však vyhlásil, že dodrží medzinárodné záväzky, vrátane dohôd z Osla, ale jedným dychom dodal, že mierový proces sa spomalí a bude striktne vyžadovať reciprocitu.^[23] Jedným z predvolebných hesiel bolo „pre Židov je dobrý Netanyahu“.^[22] Náboženské strany vítali dôrazný nacionalizmus Likudu, ktorý bol odozvou predštátneho revizionistického sionizmu.^[23] Rabíni zo strany Šas dokonca pred voľbami rozdávali veriacim amulety, ktoré tvrdili, že voľba Benjamina Netanyahu je požehnaním.^[23] Pre Benjamina Netanyahua bola priaznivá i skutočnosť, že izraelskí Arabi, ktorí by inak volili jeho protivníka Šimona Peresa, sa zľakli nedávnej Peresovej operácie Hrozná hnevu, a namiesto hlasu pre neho vhadzovali do volebných urien prázdne lístky, ktorých nakoniec bolo približne 180 000.^[22] Podľa nového volebného systému by sa stal premiérom ten, kto by získal v priamej voľbe viac než 50% hlasov.^[24] V súvislosti s tým sa Benjamin Netanyahu obával, že by Peresove šance zvíťaziť v prvom kole boli väčšie, keby proti nemu kandidovalo viac pravicových kandidátov.^[24] Z pravice kandidovali okrem Benjamina Netanyahua tiež Rafa’el Ejtan zo strany Comet a David Levy zo strany Gešer.^[24] Oboch však Benjamin Netanyahu presvedčil, aby svoju kandidatúru stiahli výmenou za významné vládne posty a nakoniec sa mu ešte pred voľbami podarilo vytvoriť spoločnú kandidátku týchto troch strán Likud, Gešer a Comet.^[24]

Vo voľbách, ktoré sa konali 29. mája 1996, síce mierne zvíťazila Strana práce,^[22] avšak v priamych voľbách vyhral o 30 000 hlasov Benjamin Netanyahu,^[24] ktorý sa stal najmladším izraelským premiérom a prvým izraelským premiérom zvoleným v priamych voľbách.^[12] Vytvoril koaličnú vládu pozostávajúcu z Likudu, Gešeru, Cometu, Národnej náboženskej strany, Zjednoteného judaizmu Tóry, Jisra’el ba-aliji, Šasu a Tretej cesty.^[22][25]

Bezprostredne po zostavení vlády chcel ukázať, že bude pokračovať v mierovom procese.^[26] V skutočnosti však Arafatovým sľubom neveril.^[27] Z funkcie premiéra sa naopak snažil kompromisy s palestínskymi Arabmi odďalovať a akcentoval jordánsko palestínsku konfederáciu namiesto nového samostatného štátneho útvaru.^[27] Jedna z prvých vecí z nastávajúcej agendy, vyplývajúca z Oselských dohôd, mala byť odovzdanie Hebronu.^[28] Dňa 4.septembra 1996 sa uskutočnilo jeho prvé stretnutie s Arafatom, ktoré však neprinieslo žiadne výsledky. Benjamin Netanyahu naopak oznámil výstavbu nových židovských osád,^[28] čo poznamenalo vzťahy Izraela a USA.^[27] Jeho politika sa opierala o tzv. tri nie. NIE stiahnutiu z Golanských výšin, NIE diskusiám o statuse Jeruzalema a NIE vyjednávaniu pod ultimátami.^[29]

Medzi jeho agendu vo funkcii premiéra nepatril iba izraelsko palestínsky mierový proces, ale okrem iného tiež ozdraviť izraelskú ekonomiku.^[11] Za jeho vlády došlo k zavedeniu opatrení slúžiacich zamedzeniu rastu inflácie a ďalších krokov majúcich za cieľ zníženie štátneho rozpočtového deficitu.^[11] Nová ekonomická politika bola zameraná na reštruktualizáciu ekonomiky a privatizáciu štátnych spoločností a služieb.^[11]

Referencie

1. ↑ ^{a b c} Profil: Benjamín Netanjahu . BBC, . Dostupné online. (anglicky)
2. ↑ Netanjahu potvrdený v čele Likudu . Eretz, . Dostupné online. Archivované 2008-02-05 z originálu.
3. ↑ FINGERLAND, Jan. Izraelské voľby vyhrala Kadima . Český rozhlas, 2009-2-11, . Dostupné online.
4. ↑ Izraelskú vládu nezostaví víťaz volieb. Prezident poveril Netanjahua . iDNES.cz, 2009-2-20, . Dostupné online.
5. ↑ Benjamin ביבי Halevi Netanyahu 9th Israeli PM . geni_family_tree, . Dostupné online.
6. ↑ mfa.gov.il, . Dostupné online.
7. ↑ ^{a b} Biography of Benjamin Netanyahu . www.zionism-israel.com, . Dostupné online.
8. ↑ mfa.gov.il, . Dostupné online.
9. ↑ Benjamin "Bibi" Netanyahu . www.jewishvirtuallibrary.org, . Dostupné online.
10. ↑ ^{a b} 1936-, Gilbert, Martin,. Izrael : dějiny. Praha : BB art, 2002. (1. vyd. v českém jazyce.) Dostupné online. ISBN 8072577409.
11. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o} mfa.gov.il, . Dostupné online.
12. ↑ ^{a b c d e f} . Dostupné online.
13. ↑ Benjamin Netanyahu . www.globalsecurity.org, . Dostupné online.
14. ↑ www.knesset.gov.il, . Dostupné online.
15. ↑ HABERMAN, Clyde. Jerusalem Journal; In Likud's Future, the Man With a Naughty Past?. The New York Times, 1993-03-24. Dostupné online cit. 2019-03-15. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
16. ↑ 1975-, Čejka, Marek,. Izrael a Palestina : minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. Brno : Společnost pro odbornou literaturu - Barrister & Principal, 2007. (2., aktualiz. vyd.) Dostupné online. ISBN 9788087029169.
17. ↑ Answers - The Most Trusted Place for Answering Life's Questions online. Answers.com, cit. 2019-03-15. Dostupné online. (po anglicky)
18. ↑ DUŠEK, Jiří. Zahraniční spolupráce krajů ČR: minulost, současnost, budoucnost online. Masarykova univerzita, 2015, cit. 2019-03-15. Dostupné online. DOI:10.5817/cz.muni.p210-7861-2015-40
19. ↑ 1938-, Krupp, Michael,. Sionismus a Stát Izrael : historický nástin. Praha : Vyšehrad, 1999. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 8070212659.
20. ↑ ZLOPORUBOVIĆ, Luka. Značaj odbrambene industrije za državu Izrael. Vojno delo, 2018, roč. 70, čís. 4, s. 22–28. Dostupné online cit. 2019-03-15. ISSN 0042-8426. DOI: 10.5937/vojdelo1805022z.
21. ↑ Benjamin Netanyahu | Biography & Facts online. Encyclopedia Britannica, cit. 2019-03-15. Dostupné online. (po anglicky)
22. ↑ ^{a b c d e f} DUŠEK, Jiří. Zahraniční spolupráce krajů ČR: minulost, současnost, budoucnost online. Masarykova univerzita, 2015, cit. 2019-03-16. Dostupné online. DOI:10.5817/cz.muni.p210-7861-2015-40
23. ↑ ^{a b c} DOLEŽALOVÁ, Antonie. Hospodářské dějiny nebo dějiny hospodářství?. Politická ekonomie, 2012, roč. 60, čís. 3, s. 419–422. Dostupné online cit. 2019-03-16. ISSN 0032-3233. DOI: 10.18267/j.polek.853.
24. ↑ ^{a b c d e} Cover Picture: phys. stat. sol. (a) 206/1. physica status solidi (a), 2009-01, roč. 206, čís. 1, s. NA–NA. Dostupné online cit. 2019-03-16. ISSN 1862-6300. DOI: 10.1002/pssa.200990000.
25. ↑ ZLOPORUBOVIĆ, Luka. Značaj odbrambene industrije za državu Izrael. Vojno delo, 2018, roč. 70, čís. 4, s. 22–28. Dostupné online cit. 2019-03-16. ISSN 0042-8426. DOI: 10.5937/vojdelo1805022z.
26. ↑ IZRAEL’, Yu. A.. Ecology and Control of the Natural Environment. Dordrecht : Springer Netherlands, 1992. Dostupné online. ISBN 9789401054997. S. 215–264.
27. ↑ ^{a b c} DUŠEK, Jiří. Zahraniční spolupráce krajů ČR: minulost, současnost, budoucnost online. Masarykova univerzita, 2015, cit. 2019-03-16. Dostupné online. DOI:10.5817/cz.muni.p210-7861-2015-40
28. ↑ ^{a b} Author index to volumes 216-217. Hearing Research, 2006-06, roč. 216-217, s. 235–236. Dostupné online cit. 2019-03-16. ISSN 0378-5955. DOI: 10.1016/s0378-5955(06)00141-9.
29. ↑ Turkey and Israel online. web.archive.org, 2011-02-22, cit. 2019-03-16. Dostupné online. Archivované 2011-02-22 z originálu.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Benjamin Netanjahu

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálne internetové stránky (po anglicky) (po hebrejsky) (po rusky)
• Curriculum vitae Benjamína Netanjahu (po anglicky)

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Benjamin Netanjahu na českej Wikipédii.