Bitka pri Kerlési
Súčasť uhorských bojov s Kumánmi
Miniatúra zobrazujúca knieža Ladislava bojujúceho s Kumánom, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 1068 Miesto Kerlés, Uhorsko (v súčasnosti Chirales, Rumunsko) Výsledok Víťazstvo uhorských vojsk
Protivníci
Uhorsko	Pečenehovia, hoci Obrázková kronika ich označuje ako Kumánov
Velitelia
uhorský kráľ Šalamún nitrianske knieža Gejza biharské knieža Ladislav	Ozul
Sila
neznáma	neznáma
Straty
neznáme	neznáme
Historický portál

Bitka pri Kerlési (maď. kerlési csata) známa aj ako bitka pri Cserhalome (maď. cserhalmi csata) bola stretom medzi vojskom Pečenehov a Uzov, ktorým velil Ozul, a vojskami uhorského kráľa Šalamúna a jeho bratrancov, nitrianskeho vojvodu Gejzu a biharského vojvodu Ladislava, v Sedmohradsku v roku 1068. Pečenehovia boli dominantným národom najzápadnejších oblastí euroázijských stepí od roku 895. Veľké skupiny Pečenehov sa však presunuli na Balkánsky polostrov v rovnakom čase ako prebiehala západná migrácia Uzov a Kumánov v 40. rokoch 10. storočia. K prvému zaznamenanému vpádu Pečenehov do Sedmohradska došlo za vlády Štefana I. (r. 997-1038). V roku 1068 útočníci prenikli do Transylvánie cez priesmyky Karpát. Archeologické nálezy naznačujú, že zničili najmenej tri pevnosti zo zeminy a dreva, vrátane pevnosti Doboka (dnes Dăbâca v Rumunsku) a Sajósárvár (dnešná Șirioara). Pokračovali lúpežným nájazdom v regióne Nyírség, na západ od Sedmohradska. Po získaní veľkej koristi plánovali opustiť Uhorsko, ale Uhri ich prepadli a zlikvidovali na kopci pri Doboke. Podľa ľudovej legendy sa „kumánsky“ bojovník pokúsil utiecť z bojiska, pričom vzal uhorské dievča, ale vojvoda Ladislav ho porazil a zabil.^[1]:216

Predohra

Uhorsko bolo vystavené nájazdom susedných kočovných národov. Podľa menšej legendy svätého Štefana podnikli Pečenehovia lúpežný nájazd do Sedmohradska už za vlády kráľa Štefana. Uhorská kronika Henricha z Mügelnu zaznamenáva nájazd v roku 1028. Opát Thierry zo St Hubert-en-Ardenne, ktorý chcel počas svojej púte do Svätej zeme v roku 1053 precestovať Uhorsko, bol nútený vrátiť sa pre „vpád barbarov“ do Uhorska. Historik Jonathan Riley-Smith spája týchto barbarov s Pečenehmi.^[2]:37 Invázia Pečenehov do Uhorského kráľovstva, ktorá sa skončila bitkou pri Kerlése, sa odohrala za vlády uhorského kráľa Šalamúna. Šalamún nastúpil na trón s nemeckou pomocou ako desaťročný v roku 1063. Jeho bratranci Gejza, Ladislav a Lampert sa ho pokúsili zosadiť z trónu s poľskou pomocou, no v čase invázie panoval medzi nimi mier.

Bitka

Obrázková kronika a ďalšie uhorské kroniky zo 14. a 15. storočia uchovávajú podrobné správy o vpáde do východných oblastí Uhorska v roku 1068. Obrázková kronika uvádza, že veliteľ útočníkov, Ozul, bol strážcom „Gyulu, vojvodu Kumánov“.^[3]:219 Na druhej strane Šimon z Kézy, ktorý uvádzal, že k bitke došlo za vlády Šalamúnovho bratranca Ladislava, zaznamenal, že nájazdníci boli Pečenehovia. Bratislavské anály uvádzajú, že nájazdníci boli Pečenehovia, ale bitku nesprávne datujú do roku 1071. Invázia bola nesprávne datovaná do roku 1059 v západo-ruskej kronike, ktorá identifikovala útočníkov ako Kumánov a Vlachov ( Rumunov ).^[4]:118 Moderní historici sa zhodujú, že útočníkmi v roku 1068 boli Pečenehovia alebo Pečenehovia a Uzovia; v stredovekých uhorských kronikách etnonymum Cuni zahŕňalo všetky kočovné turkické národy. Historik István Bóna píše, že zmienka o „Gyulovi, vojvodovi z Comanov“ v Obrázkovej kronike odráža spomienku na kmeň Pečenehov Jula, ktorý sídlil na západ od rieky Dnester.^[5]:147

Pečenehovia prekročili „Mezežskú bránu“ a vyplienili oblasť Nyírség, dostali sa až k pevnosti v Bihare.^[3]:219 Po získaní veľkej koristi sa vrátili do Transylvánie pozdĺž údolia rieky Someș a plánovali návrat do svojej vlasti cez priesmyk Borgó (priesmyk Tihuța, teraz v Rumunsku). Kráľ Šalamún a jeho bratranci, knižatá Gejza a Ladislav, zhromaždili svoje jednotky v pevnosti Doboka, aby bojovali s nájazdníkmi neďaleko sútoku riek Bistrița a Șieu. Prieskum z Marosújváru (dnes Ocna Mureș v Rumunsku) informoval uhorskú armádu o pohyboch nepriateľa.^[5]:148 V snahe vyhnúť sa bitke Pečenehovia utiekli na kopec, kde ich Uhri vyhladili. Vrch dostal meno podľa bojového pokriku Uhrov – Kyrie eleis.^[5]:148 Alternatívny názov bitky (bitka pri Cserhalome) pochádza z nesprávneho napísania mena od Antonia Bonfiniho, ktorý napísal o „Cherhelem“ namiesto „Kyrie eleis“.^[5]:148

Bitka v naračných prameňoch

Dohra - legenda svätého Ladislava

Najznámejšia legenda o vojvodovi Ladislavovi – ktorý bol kanonizovaný za kráľa svätého Ladislava – sa odohrala počas bitky pri Kerlés. Podľa legendy, ktorá obsahuje prvky skorších orientálnych rozprávok, sa „kumánsky“ bojovník pokúsil o útek z bojiska a vzal so sebou aj krásne dievča z Varadína. Vojvoda Ladislav bojoval v súboji s „Kumánom“ a napriek tomu, že bol zranený, „pohana“ zabil. Legenda bola zaznamenaná krátko po Ladislavovej smrti, pretože dievča identifikovala ako dcéru varadínskeho biskupa a Ladislavov nástupca Koloman Učený zakázal sobáše biskupov. Legenda bola vyobrazená na stenách mnohých kostolov v uhorskom kráľovstve, najmä na severnom a juhovýchodnom území (na území dnešného Slovenska a Rumunska). Rozšírené je zobrazenie svätoladislavskej legendy, ktoré "komiksovou formou" rozpráva príbeh boja svätého Ladislava s Kumánom. V mnohých kostoloch freska zobrazujúca tento príbeh pokrýva celú severnú stenu lode (Kraskovo, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo). Príbeh začína vyobrazením vojska svätého Ladislava pred Veľkým Varadínom, pokračuje prenasledovaním Kumána, ktorý uniesol dievčinu Ladivu, v nasledujúcej scéne Ladiva seká Kumánovi do päty, a príbeh končí scénou Ladislava odpočívajúceho v lone Ladivy.

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Battle of Kerlés na anglickej Wikipédii a Cserhalmi csata na maďarskej Wikipédii.