Budinské nárečie alebo nárečie v Budinej je nárečie v obci Budiná na Slovensku.

Novohradské nárečia^[1] sa delia na štyri podskupiny: ipeľské, lučenské, vrchárske a modrokamenské^[2]. Aj keď sa Budiná nachádza na vrchoch, jej nárečie je lučenské. Jóna^[2] zaznamenal v medzivojnovom období niektoré prvky vrchárskeho nárečia (napr. kody-tody, kod), no súčasní hovorcovia zrejme vplyvom spisovnej slovenčiny využívajú skôr spisovnejšie tvary (kedy-tedy, ked).

Nárečie stredného Novohradu – lučenské nárečie – možno lokalizovať v obciach pozdĺž Krivánskeho a Tuhárskeho potoka. Pozdĺž Krivánskeho potoka vedie starodávna cesta zo Zvolena do Lučenca, čo mohlo podmieniť, že lučenské nárečie je spomedzi novohradských nárečí najbližšie ostatným stredoslovenským nárečiam, a tým aj spisovnej slovenčine ^[2].

Ukážka textu prerozprávaného v budinskom nárečí^[3]3">upraviť | upraviť zdroj

Nastalo peknvo jarnvo popoludňia. Na veži Babušinca zazvonev menší zvon a zatýn sa začaľi zhŕňať chlapi, čiernookí, čiernovlasí – Babušinčania boľi zväča takítoka – g‿oršarpaňej škoľe, ďe buďe skúška. Deťi, čo chodeľi do škoľi, boľi sviatočňe obľečeňje už šecke tan, aľe aňi druhje, kerje ňechoďeľi, nechibovaľi. Tie zababraňie s maťerjami prišľi sa ďívať, obstáľi dvercia, zaplniac aj pitvor. Žeňi ňejšľi nuka totiž, to by sa ňepatrelo sednúť si tan, ľen v pitvore a vo dverciach postávajúc, chváľeľi aľebo kriťizovaľi skúšku aj obľek ďeťí.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ Slovník slovenských nárečí. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1994. 933 s. ISBN 80-224-0183-8.
2. ↑ ^{a b c} JÓNA, Eugen. Novohradské nárečia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2009. 164 s. ISBN 978-80-224-1070-0.
3. ↑ TIMRAVA, Božena Slančíková. I (Zlatý fond slovenskej literatúry). 2. vyd. Bratislava : Tatran, 1975. 752 s. 61-565-75. S. 648.

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Blog v budinskom nárečí
• Stránka o budinskom nárečí