Gaius Caesar Caligula
rímsky cisár
Narodenie	31. august 12
Úmrtie	24. január 41 (28 rokov)
Odkazy
Commons	Caligula
Biografický portál

Caligula, celým menom Gaius Caesar Caligula alebo Gauis Caesar Augustus Germanicus (* 31. august 12 – † 24. január 41) bol od marca 37 do 24. januára 41 cisárom Rímskej ríše z júliovsko-klaudiovskej dynastie.

Pri nástupe na trón bol medzi obyvateľmi dosť populárny, ale hýrivým životom čoskoro minul všetok Tibériov (čiže štátny) majetok. Tento majetok nahradzoval konfiškáciami majetku senátorov. Jeho politické metódy sa stávali čoraz výstrednejšími. Zaviedol procesy za velezrady a mnohí ho označovali za blázna. V roku 40 bolo proti nemu zosnované sprisahanie a bol zavraždený príslušníkmi prétoriánskej gardy.

Životopis

Caligula bol syn Germanica, synovca a adoptívneho syna Tiberia. Narodil sa 31. augusta roku 12. Od útleho detstva sa so svojím otcom pohyboval po vojenských kasárňach a bol vojakmi zbožňovaný. Tiež od nich dostal meno, pod ktorým vošiel do dejín. Keď sa ako päťročný chlapec objavil po otcovom boku na triumfálnom vojenskom voze, oblečený v kompletnej legionárskej uniforme, začali mu vojaci hovoriť Caligula (čižmičkár), čo v latinčine znamená vojenská (caliga) topánka. Keď mal Caligula sedem rokov, zomrel jeho zbožňovaný otec a na Tiberia v padli podozrenia z otravy, ktoré sa ale nikdy nepotvrdili. Od tej doby bol Caligula nútený čeliť stále sa zvyšujúcej Tibériovej nevraživosti.

Cisár Caligulu povolal v jeho osemnástich rokoch na Capri v snahe dostať ho pod bližší dohľad. Zatiaľ čo jeho starší bratia boli vyhlásení za nepriateľov štátu a umučení, Caligula preukázal obratnú prispôsobivosť. Podľa niektorých zdrojov sa údajne zúčastnil orgií, ktoré na Capri usporadúval Tiberius. O jeho sexuálnom živote je nesporných dôkazov dosť. Počínajúc jeho vzťahom k manželke prefekta prétoriánov Macrona Ennia a končiac údajným vzťahom k vlastnej sestre Drusille. To však priamo súviselo s jeho až chorobným obdivom k Egyptu.

Ťažko povedať, čo všetko prebehlo Caligulovi hlavou, keď ho 18. marca 37, po smrti Tiberia, vyhlásili za principa – cisára, a dvadsaťtriročnému mladíkovi bola vložená do rúk absolútna moc. Spočiatku skutočne plnil rolu múdreho a láskavého vládcu, ktorý miluje svoj ľud. Vedený svojimi skúsenými poradcami, predovšetkým veliteľom prétoriánov Macronom, upevňoval až obdivuhodne svoju autoritu a popularitu. Bol veľmi štedrý a často rozhadzoval peniaze so svojou podobou medzi rímsky ľud. Ihneď po nástupe dostal titul imperátora, ale vrátil senátu jeho právomoci. Zastavil nezmyselné Tibériove procesy pre urážku majestátu, dal amnestiu všetkým perzekvovaným a vyhlásil, že „pre donášača nemá uši“.

Tieto sľubné začiatky však netrvali príliš dlho. Vlastne len niekoľko mesiacov. Po nich sa Caligula úplne nepochopiteľne zmenil. Začalo u neho šialenstvo, ktoré nemalo obdoby. Dnes sa vedci domnievajú, že jeho šialenstvo bolo následkom encefalitídy. V Caligulovom prípade išlo najskôr o menšiu poruchu v čelnom laloku mozgu. Neskôr to viedlo ku strate zábran, potom k rozpadu spoločenských návykov a nakoniec k dezintegrácii osobnosti a demencii. Caligula si za svoj vzor zvolil nie Augusta, ale Caesara, a to navyše v tom najnegatívnejšom zmysle. Jeho politickým ideálom sa stáva absolútna monarchia helenistického typu vo svojej najvýraznejšej forme, t. j. egyptskej forme.

Egyptománia sa však u neho postupne rozrástla do obludných rozmerov. Obnovil kult egyptskej bohyne Isidy, zakázanej za Tibéria. Tibérius totiž, aj keď bol nakoniec tyran a mal v priebehu svojej vlády celý rad chýb, nikdy podobnej mánii neprepadol. Zo všetkého najstrašnejšie však bolo, ako sa Caligula vžil do svojej božskej úlohy. Často mal pozlátenú bradu, v ruke držal odznaky bohov, ako blesk, trojzubec alebo berlu, ba bolo ho vídať aj v šatách Venuše. Bol presvedčený, že je mu všetko dovolené. Údajne žil v incestnom vzťahu so svojou sestrou Drusillou (čo však mohli byť len výmysly, keďže sa o tom nezmienil žiaden z jeho súčasníkov) a svojmu milovanému koňovi postavil mramorové stajne so žľabom zo slonoviny a údajne z neho plánoval urobiť konzula, hoci aj to sú len špekulácie, ktoré neboli potvrdené.

Toto božské vystupovanie však chcelo peniaze. Keď po roku svojej vlády vyčerpal štátnu pokladňu až do dna nezmyselnými podnikmi a vlastným rozhadzovaním, začal sužovať obyvateľstvo prehnane vysokými daňami. Nebolo vari ničoho a nikoho, na čo by nebol uvalil daň. Používal aj tie zjavne najbezprávnejšie metódy, ako sa dostať k peniazom. Zavládol čas, keď bohatí ľutovali, že nie sú chudobní.

V zahraničnej politike ukázal mimoriadnou hlúposť. Nedosiahol žiadne vojenské úspechy. Vytiahol len raz a uspokojil sa s niekoľkými šialenými a zbytočnými demonštráciami – chytal už raz zajatých nepriateľov, ktorých rozkázal znovu pustiť, a svojmu vojsku, nastúpenému k boji na brehoch mora, prikázal zbierať mušle s tým, že ide o „korisť zobratú oceánu“.

Bol taktiež veľmi známy vďaka svojmu divokému sexuálnemu životu. Povráva sa, že mal milostný pomer s Marcom Lepidom a s tanečníkom Mnesterom, ako aj s niekoľkými rukojemníkmi. Mladý Valerius Catullus, pochadzajúci z konzúlskej rodiny, sa nijako netajil tým, že mal s Caligulom sexuálny pomer a vďaka tomu aj ochorel. Okrem tohto páchal údajne incest so všetkými svojimi sestrami, najmä však s jeho obľúbenkyňou Drusillou. V Ríme sa vraj nenachádzala žena vznešeného rodu, ktorú by nechal na pokoji. Často ich pozýval, spoločne s manželmi, na večeru a pokiaľ sa mu zachcelo, tak odišiel z jedálne a dal si zavolať tú, ktorá sa mu zapáčila. Potom sa vracali naspäť s čerstvými stopami chlipnosti a ženu buď verejne chválil alebo hanil, poprípade ešte opisoval jej chovanie pri súložení. Bol vraj v sexe tak nenásytný, že mu nestačili ani jeho mužskí milenci. S obľubou sa obliekal do ženských šiat a nosieval parochne.

Svojou choromyseľnosťou a stratou všetkých zábran vyvolal cisár silné napätie medzi senátormi a jazdcami, ku ktorým sa neskôr pridali aj prétoriáni. To bol Caligulov koniec. A tak bol po svojej štyri roky trvajúcej vláde zavraždený. Koncom januára roku 41 n. l. sa na nádvorí Palatinu ako každoročne konali slávnosti na uctenie pamiatky cisára Augusta. Ten deň, 24. januára, pozoroval Caligula slávnosti už od rána. Okolo jednej hodiny opustil divadlo, aby sa vykúpal a najedol v paláci. V sprievode iba jedného senátora zamieril ku krytému priechodu, kde stála skupina chlapcov z Ázie, ktorí mali neskôr vystupovať v divadle. Tu sa ale správy rozchádzajú a existujú dva varianty toho, ako bol zavraždený. Prvý je, že Caligula sa s nimi dal do reči a v tom okamihu ho tribún prétoriánov Chaerea bodol mečom so slovami: „Tak teda, do toho!“ (Chaerea si Caligula po Macronovej smrti sám vybral a patril k legionárom jeho otca, ktorí začali hovoriť päťročnému chlapcovi topánka). Rana vraj nebola smrteľná, čepeľ skĺzla po kľúčnej kosti. Caligula vykríkol a ubehol niekoľko metrov. Potom ho chytil tribún Sabinus a vrazil mu meč priamo do hrude. Na ležiaceho Caligulu sa vrhli ďalší a jeho telo pokrylo celkom asi tridsať rán. Druhý variant je, že Sabinus odstránil ľud za pomoci centúriov, ktorí boli tiež zasvätení do sprisahania, a podľa vojenského zvyku žiadal od Caligulu heslo; keď mu dal heslo „Jupiter“, tak Chaerea vraj zvolal: „Nech ťa strestá!“. Keď sa cisár obrátil, prerazil mu úderom čeľusť. Zostal ležať na zemi, zvíjajúc sa v bolestiach a keď ustavične kričal, že ešte žije, tu ho potom ešte ostatní sprisahanci dorazili tridsiatimi zásahmi, lebo heslom všetkých bolo: „Ešte!“ (niektorí mu dokonca vrazili meč do genitálií). Nenávisť ku Caligulovi bola taká veľká, že potom zabili aj jeho manželku (prebodnutá mečom) a jednoročnú dcéru (roztrieskaná o múr).

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Caligula