Cena Václava Havla za ľudské práva je medzinárodné ocenenie za mimoriadny prínos jednotlivca či mimovládnej organizácie alebo inštitúcie v oblasti ľudských práv v Európe i mimo nej.^[1] Ocenenie od roku 2013 každoročne udeľuje Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v spolupráci s Knižnicou Václava Havla a Nadáciou Charty 77.^[2]

Ocenenie, ktoré nesie meno bývalého prezidenta Česko-Slovenska a Česka Václava Havla, nahradilo Cenu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy za ľudské práva, ktorá bola vytvorená v roku 2009 a udeľovala sa každé dva roky. Cena je jednou z mnohých udeľovaných rôznymi inštitúciami Rady Európy a nemala by sa zamieňať s Cenou Václava Havla za kreatívny disident, s ktorou nijako nesúvisí.

O cene rozhoduje porota zložená z predsedu parlamentného zhromaždenia a šiestich nezávislých osobností s odbornými znalosťami v oblasti ľudských práv. Porota zostaví užší zoznam troch nominovaných každoročne v septembri, potom v októbri rozhodne o celkovom víťazovi. Cena sa udeľuje na špeciálnom ceremoniáli, ktorý sa koná počas jesenného plenárneho zasadnutia Parlamentného zhromaždenia v Štrasburgu. Medzi pozvanými hosťami je bývalá česká prvá dáma Dagmar Havlová. Knižnica Václava Havla každoročne organizuje v Prahe konferenciu na počesť víťaza ceny.

Dohodu o vytvorení ceny podpísali v Černínskom paláci v Prahe 25. marca 2013 predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Jean-Claude Mignon, Marta Smolíková za Knižnicu Václava Havla a profesor František Janouch za Nadáciu Charty 77. Hostiteľom podujatia bol prvý podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Českej republiky Karel Schwarzenberg. Polovicou z výhry 60 000 eur prispieva Parlamentné zhromaždenie a polovicou české ministerstvo zahraničných vecí.^[3]

Laureáti

• 2013 – Ales Bialiatski, bieloruský aktivista za ľudské práva, zakladateľ ľudskoprávneho centra Viasna. Cenu v jeho mene prevzala jeho manželka Natallia Pinchuk, keďže v čase udeľovania ceny bol vo väzení.^[4]
• 2014 – Anar Mammadli, azerbajdžanský bojovník za ľudské práva, ktorý založil organizáciu na monitorovanie volieb. Počas udeľovania ceny sa nachádzal vo väzení a tak zaňho cenu prebral jeho otec Asaf.^[5]
• 2015 – Ľudmila Alexejevová, ruská ochrankyňa ľudských práv, ktorá predsedala Moskovskej helsinskej skupine, mimovládnej organizácii, ktorá odsudzuje porušovanie ľudských práv v Rusku a ponúka pomoc obetiam porušovania ľudských práv.^[6]
• 2016 – Nadia Muradová, jezídska aktivistka z Iraku, ktorá bola unesená Islamským štátom v severnom Iraku a držaná ako sexuálna otrokyňa, až do jej úteku.^[7]
• 2017 – Murat Arslan, väznený turecký sudca ústavného súdu.^[8]
• 2018 – Ojub Titijev, čečenský aktivista a riaditeľ čečenskej kancelárie ruskej ľudskoprávnej organizácie Memorial. V čase udelenia ceny bol vo väzení.^[9]
• 2019 – Ilham Tohti, väznený ujgurský intelektuál, ktorý mapoval situáciu ujgurov v Číne a Mládežnícka iniciatíva za ľudské práva, ktorá sa snaží dosiahnuť zmierenie na Balkáne medzi mladými ľuďmi z rôznych etnických skupín, regiónov a krajín.^[10]
• 2020 – Ludžajn Hazlúlová, saudskoarabská aktivistka za práva žien, vedúca postava feministického hnutia v Saudskej Arábii, kde viedla kampaň za ukončenie systému mužského poručníctva, za zrušenie zákazu šoférovania pre ženy a za väčšiu ochranu žien. V čase udelenia ceny bola v domácom väzení a jej cenu prebrala jej sestra Lina.^[11]
• 2021 – Maryja Kalesnikavová, bieloruská opozičná líderka, ktorá bola v čase udelenia ceny vo väzení a tak cenu za ňu prebrala jej sestra.^[12]
• 2022 – Vladimír Kara-Murza, ruský politik, spisovateľ a historik, dlhodobý spolupracovník Borisa Nemcova. Od apríla 2022 je vo väzbe.^[13]
• 2023 – Osman Kavala, turecký podnikateľ, ľudsko-právny aktivista, filantrop a politický väzeň. Od roku 2017 je vo väzbe.^[14][15]

Referencie

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálna stránka