Ceyhan (rieka)

	Ceyhan
	tur. Ceyhan; starogr. Πύραμος – Pyramos
	turecká rieka
	Pohľad na rieku Ceyhan v Osmaniye, Turecko
Štát	Turecko
Zdrojnica	Aladağ
Ústie	Stredozemné more
Dĺžka	475/519 km
Povodie	21 982 km² (2 198 200 ha)
	Wikimedia Commons: Ceyhan River
	Geografický portál

Ceyhan alebo Ceyhan Nehri (iné názvy pozri nižšie) je najvýchodnejšia rieka v Kilíkii, v južnom Turecku. Ústi do Iskenderunského zálivu vo východnej časti Stredozemného mora.^[1]^[2] Pramení v pohorí Aladağ a je dlhá okolo 475^[2]/519^[3] kilometrov.

Rozloha povodia Ceyhanu je 21 982 km^²,^[3]^:648 jeho priemerný ročný prietok 230 m³/s.^[4]

Rieka je využívaná na zavlažovanie a výrobu elektrickej energie – je na nej vybudovaných viacero priehrad a hydroelektrární. Na rieke leží mesto Ceyhan^[4] a historická Mopsuestia^[5] (dnes Yakapınar)

Názvy

starogr. Πύραμος^[5] – Pyramos^[4]; lat. Pyramus^[5]
podľa stredovekého geografa Štefana z Byzancie bol starším názvom^[6] starogr. Λευκοσύρος – Leukosyros^[6], po latinsky: Leukosyrus^[3]^:648

Rieka

Rieka pramení v nadmorskej výške 3000 m n. m. a jej hlavný tok vzniká spojením niekoľkých menších vodných tokov z Aladağu, ktoré sa zlievajú v blízkosti mesta Elbistan. Preteká nížinou Çukurova a rozsiahlou deltou, ktorú tvorí spolu s riekou Seyhan, ústi do Iskenderunského zálivu v Stredozemnom mori.^[4] Podložie Ceyhanu pozostáva predovšetkým z paleozoického, mezozoického a treťohorského podložia. Rozšírené sú aj krasové karbonátové horniny.^[3]^:648

V povodí Ceyhanu sa pobrežná nížina a vnútrohorské nížiny premenili na poľnohospodársku pôdu. Pasenie zvierat je rozšírené v horách a vo vnútrozemských stepiach. Horské svahy pokrývajú ihličnaté a listnaté lesy. Vplyv človeka, ktorý sa v historických dobách obmedzoval na odlesňovanie, sa v priebehu minulého storočia zosilnil s výstavbou priehrad a začatím rozsiahlych poľnohospodárskych činností.^[3]^:654

V dolnom povodí boli rieky Seyhan a Ceyhan kanalizované v rokoch 1948 až 1953 a v 60. rokoch 20. storočia sa začali ďalšie odvodňovacie práce, aby sa zabránilo malárii.^[3]^:656

Fauna a flóra

V rieke bolo zaznamenaných 39 druhov rýb, z toho 35 pôvodných, tri vysadené a dva endemické. Potvrdených bolo osem druhov obojživelníkov, z toho šesť ohrozených. Triturus vittatus cilicensis je endemický.^[3]^:666

Oblasťami ekologickej ochrany sú lagúna Ağyatan (2 200 ha) a lagúna Yumurtalık (16 430 ha). Pozdĺž pobrežia Stredozemného mora sa nachádza lokalita chránená Ramsarským dohovorom.^[3]^:668

Ekonomický význam

Pozdĺž rieky bolo vybudovaných osem veľkých priehrad a mnohé ďalšie sú v štádiu plánovania alebo realizácie. Nádrže sú využívané na rybolov a rafting.^[3]^:668

História

Na rieke ležia zvyšky neskorochetitskej pevnosti Azatiwadija (aj Azitavatija), ktorá vznikla v prvom tisícročí pred Kristom (Karatepe).^[7]

V staroveku rieka tiekla inou, dnes už neexistujúcou vetvou a jej ústie ležalo na západ od Magarsy, blízko starovekého ústia rieky Seyhan (v staroveku Sarus). Z tohto dôvodu sa obe rieky občas spojili. Dnes sa ústie kvôli aluviálnym nánosom posunulo ďaleko na východ, pričom tento proces spomínajú už staroveké pramene: veštba dokonca hovorila, že rieka jedného dňa dosiahne Cyprus (Strabón 1,3,7; 12,2,4). Rieka bola splavná až po Mallos, kde ju bolo možné prekonať po jednom z dodnes zachovaných rímskych mostov. Ďalší rímsky most v Mopsuestii bol súčasťou pútnickej cesty Itinerarium Burdigalense.^[5]

V stredoveku ovládali Kilíkiu, a teda aj povodie, viaceré štáty: Byzantská ríša, Arabský kalifát a Arméni, ktorí v ňom mali spočiatku kniežatstvo a neskôr kráľovstvo.

Galéria

Hrad Amouda na rieke Ceyhan, v dedine Gökçedam, Turecko
pohľad Z hory Düldül na priehradu Aslantaş na rieke Ceyhan, Turecko
Pohľad na dolný koniec priehrady Berke na rieke Ceyhan z hory Düldül, Turecko
Pohľad na rieku Ceyhan v Misis, Turecko
Pohľad na rieku Ceyhan neďaleko dediny Gökçedam, Turecko
Hrádza priehrady Kilavuzlu, Turecko
Pohľad na krajinu v Onikişubat, Turecko
Čiastočný pohľad na priehradu Sır z Başkonuş hory Onikişubat, Kahramanmaraş, Turecko

Referencie

↑ Iskenderunský záliv. In: Universum: všeobecná encyklopedie. Praha : Odeon, 2000. ISBN 80-207-1072-8. S. 228.
↑ ^a ^b Ceyhan. In: Malá československá encyklopedie. Sv. 1. A – Č. Praha : Academia, 1984. S. 684.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ Nuray (Emir) Akbulut et al. Rivers of Turkey. In: Rivers of Europe. Second Edition Amsterdam : Elsevier, 2022. ISBN 978-0-08-102612-0. S. 643.
↑ ^a ^b ^c ^d Ceyhan. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 2. Bell – Czy. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2001. Dostupné online. ISBN 80-224-0671-6. S. 529.
↑ ^a ^b ^c ^d Pyramus. In: Brill's New Pauly: Encyclopaedia of the Ancient World. Volume 12. Prol – Sar. Leiden, Boston : Brill, 2008. ISBN 978-90-04-14217-6. S. 251 – 252.
↑ ^a ^b Leukosyros. In: JOHANN, Tischler. Kleinasiatische Hydronomie: Semantische und morphologische Analyse der griechischen Gewässernamen. Wiedesbaden : Ludvig Reichert Verlag, 1977. ISBN 3-88226-001-7. S. 89.
↑ Karatepe. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0. S. 169.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Iskenderunský záliv. In: Universum: všeobecná encyklopedie. Praha : Odeon, 2000. ISBN 80-207-1072-8. S. 228.

[MČE-2] Ceyhan. In: Malá československá encyklopedie. Sv. 1. A – Č. Praha : Academia, 1984. S. 684.

[RT-C-3] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ Nuray (Emir) Akbulut et al. Rivers of Turkey. In: Rivers of Europe. Second Edition Amsterdam : Elsevier, 2022. ISBN 978-0-08-102612-0. S. 643.

[Cey-4] Ceyhan. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 2. Bell – Czy. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2001. Dostupné online. ISBN 80-224-0671-6. S. 529.

[BP-5] Pyramus. In: Brill's New Pauly: Encyclopaedia of the Ancient World. Volume 12. Prol – Sar. Leiden, Boston : Brill, 2008. ISBN 978-90-04-14217-6. S. 251 – 252.

[KH-6] Leukosyros. In: JOHANN, Tischler. Kleinasiatische Hydronomie: Semantische und morphologische Analyse der griechischen Gewässernamen. Wiedesbaden : Ludvig Reichert Verlag, 1977. ISBN 3-88226-001-7. S. 89.

[Beliana-Karatepe-7] Karatepe. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0. S. 169.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]