Claude Debussy

	Claude Debussy
Základné informácie
Narodenie	22. august 1862; Saint-Germain-en-Laye, Francúzsko
Úmrtie	25. marec 1918 (55 rokov); Paríž, Francúzsko
Národnosť
Obdobie tvorby	1879 – 1916
Hudobný smer	impresionizmus, moderna
Dielo
Počet diel	142 (141 v Lesurovom katalógu)
Ťažiskové žánre	orchestrálne skladby, klavírna hudba, komorná hudba
	Kľúčové diela
Doplnkové informácie
Významné ocenenia
Odkazy
	Claude Debussy; multimediálny obsah na commons
	Hudobný portál; Francúzsky portál; Biografický portál

(Achille) Claude Debussy (* 22. august 1862, Saint-Germain-en-Laye, Francúzsko – † 25. marec 1918, Paríž) bol francúzsky hudobný skladateľ. Je považovaný za zakladateľa hudobného impresionizmu, hoci sám tento termín odmietal.

Jeho hudba sa vyznačuje odklonom od tradičného tonálneho systému, veľmi bohatou harmonickou paletou a dôrazom na senzualitu a náladu diela. Z hľadiska vývoja hudby ide o zásadnú a nesmierne vplyvnú postavu, jeho umelecké postupy boli veľmi inovatívne a jeho tvorba tvorí prechod medzi romantizmom a modernými smermi hudby 20. storočia. Jeho odkaz spočíva okrem jednej opery hlavne v niekoľkých významných orchestrálnych dielach a klavírnej tvorbe.

Životopis

Rané roky a rodinné zázemie

Claude Achille Debussy sa narodil v roku 1862 v St. Germain-en-Laye. Vtedajší skladatelia pochádzali z bohatých rodín, ale jeho rodičia boli takí chudobní, že nemali prostriedky na to, aby svojmu synovi zabezpečili len to najzákladnejšie vzdelanie. Debussy v neskoršom veku rodičov spomínal zriedka – pravdepodobne mu dali málo po ľudskej a ešte menej po umeleckej stránke. Malého Clauda učila mama – nechodil do školy, čo spôsobilo, že mal až do svojej tridsiatky problémy s pravopisom. Rodičia syna preto radšej zverili do opatery bohatšej Claudovej tety, ktorá prišla s myšlienkou prihlásiť ho na hodiny klavíra k starému učiteľovi. Jeho talent si všimla pianistka Mauté de Fleurville (Chopinova žiačka), ktorá sa ponúkla, že bude dávať Claudovi hodiny zdarma. Debussy rýchlo postupoval a Mauté ho na prekvapenie celej rodiny prihlásila na parížske konzervatórium. Debussyho predkovia boli prevažne remeselníci a od umenia mali všetci ďaleko. Otec túžil mať z najstaršieho syna námorníka. Pod vidinou peňazí, ktoré vtedy obľúbení virtuózi zarábali, však s konzervatóriom súhlasili. Tu Debussy študoval hru na klavíri, ale aj hudobnú teóriu a kompozíciu.

Konzervatórium a pobyt v Rusku

Debussy začal študovať na konzervatóriu vo svojich desiatich rokoch. Najviac mu dali hodiny solféže s mladým Albertom Lavignacom. Veľké konflikty mal s profesorom harmónie Emilom Durandom. Kompozíciu študoval okrem iných u Césara Francka a neskôr u Ernesta Guirauda, ktorý mal pre neho viac pochopenia. Celé štúdium na konzervatóriu sprevádzali konflikty konzervatívnych profesorov a už vtedy osobito rozmýšľajúceho študenta. Do konca života spomínal Debussy na konzervatórium s trpkosťou: "Zaoberajú sa priemerom, a skutočné talenty zabíjajú." Počas štúdia na konzervatóriu prišla ponuka učiť hru na klavír deti Nadeždy von Meck, slávnej mecenášky Čajkovského. Pre Debussyho to bolo vyslobodenie z tesného prostredia konzervatória. Odišiel za rodinou von Meck najprv do Švajčiarska a Talianska a o rok neskôr do Ruska, kde sa zoznámil s dielami Mocnej hŕstky a Čajkovského. Rezervovaná Nadežda si Debussyho nakoniec obľúbila, najmä kvôli jeho vynikajúcej schopnosti hry z listu pri štvorručnom prehrávaní skladieb. Debussymu sa však zapáčila Nadeždina dcéra a preto požiadal pani vo Meck o jej ruku. Narazil však na spoločenské rozdiely. Odpoveďou pani von Meck bol lístok na vlak do Paríža.

Rím

Debussy vo Villa Médici v Ríme, 1885, v strede v žakete.

Po návrate, napriek konfliktom s profesormi, alebo možno práve preto, ctižiadostivý Debussy túžil získať trofej najcennejšiu – prestížnu Rímsku cenu (Grand prix de Rome). Profesor Giraud nad jeho kompozíciami len krútil hlavou : "Všetko je to veľmi zaujímavé, ale takto Rímsku cenu nikdy nevyhráte." Debussy teda spravil ústupok a zložil kantátu Márnotratný syn v massenetovskom duchu. Bol to zásah do čierneho. V roku 1884 získal prvé miesto a teda štipendium na študijný pobyt vo Vile Medici v Ríme. V Ríme bol však nešťastný a trpel depresiami. Nenašiel tu vhodné prostredie pre komponovanie. Inštitútu, ktorý mu cenu udelil, musel však preukazovať činnosť. Po získaní ceny sa už neusiloval dostať sa do priazne profesorov a do Paríža posiela symfonickú skladbu Jar. Na profesorov dojem neurobil. Ocenili síce jeho zmysel pre zvukovú farebnosť, vyčítali mu však záľubu vo zvláštnostiach, nedostatok formy a línií. Varovali ho pred neurčitou náladovosťou – "cet impresionisme vague", ktorá je nepriateľkou pravdy v umení. To len posilnilo Debussyho nechuť z Ríma. Z vily, ktorá bola snom mnohých jeho spolužiakov nakoniec odchádza.

Prvé manželstvo

Po Gabrielle bola ďalšou ženou v jeho živote Lilly (Rosalie) Texierová. Lilly bola krajčírka a bola elegantnejšou verziou Gabrielle. Sám Debussy sa o Lilly vyjadril, že je to "rozkošná žena a nič viac", a presne to si na nej aj cenil. Nakoniec sa s ňou oženil. V manželstve sa však vynorili tie isté problémy, ktoré boli vo vzťahu s Dupontovou... rozkošná žena prestala stačiť a Debussy začal túžiť po žene, s ktorou by mohol zdieľať umelecké a intelektuálne problémy. Túto ženu našiel v osobe Emmy Bardacovej. Emma bola vzdelaná a bola amatérskou speváčkou. Vtedy žila v krachujúcom manželstve. Debussy sa bezvýhradne zamiloval. Začalo sa však pravé peklo. Lilly zúrila, robila mu scény, dokonca si kúpila pištoľ a pokúsila sa o samovraždu. Strela však minula srdce. Takýto škandál vtedy už slávneho skladateľa bol výborným sústom pre bulvár tej doby. Aféra sa nafúkla do nechutných rozmerov. Mnohí priatelia sa k Debussymu obrátili chrbtom. Nakoniec však došlo k rozvodu, a pre Debussyho sa skončilo jedno z najťažších období v jeho živote. Práve počas tohto obdobia ale komponoval vynikajúce dielo – More, ktoré dokončil v druhom manželstve.

Druhé manželstvo

Satisfakciou za ťažké časy rozvodu bolo pre Debussyho druhé manželstvo s Emmou Bardacovou. Toto manželstvo bolo šťastné a vydržalo do konca Debussyho života. Emma Debussyová mu porodila dcérku Claude-Emmu, ktorej však šťastný otec nehovoril inak než prezývkou Chou-chou. Keď vyrástla a začala navštevovať klavírne hodiny, venoval jej otec najkrajší darček akého bol schopný – čarovnú zbierku ľahších klavírnych skladbičiek Detský kútik.

Choroba a smrť

V roku 1909 sa u Debussyho objavili prvé príznaky rakoviny hrubého čreva. Jeho stav sa postupne zhoršoval, čoraz viac bol odkázaný na pomoc okolia, i bežné úkony ako obliekanie boli pre neho "jednou z Herkulových úloh". V roku 1917 mu lekári urobili kolostómiu a ostal pripútaný na lôžko. K nepriaznivému psychickému stavu prispeli aj depresie z prvej svetovej vojny. Zomrel 25. marca 1918. Kvôli nepriaznivým spoločenským udalostiam a nemeckému bombardovaniu Paríža mu nebol vystrojený štátny pohreb. Je pochovaný na cintoríne Cimetière de Passy spolu s manželkou a dcérou Chou-Chou, ktorá zomrela len rok po ňom na diftériu.

Charakteristika tvorby

Debussy sa do dejín zapísal ako hudobný impresionista i keď toto pomenovanie nemal rád. Dokonca mu neboli zvlášť blízke ani obrazy francúzskych impresionistických maliarov, vo výtvarnom umení najviac jeho vkusu vyhovoval Turner a Whistler. Debussy je hudobný revolucionár, a jeho význam pre vývoj hudby je epochálny. Faunovo popoludnie je považované za medzníkové dielo, ktoré predeľuje hudbu 19. a 20. storočia. Skladateľ uznával len veľmi málo z diela predchádzajúcich generácií. Beethoven ho nudil, Brahms preňho neznamenal vôbec nič. Negatívne sa vyjadroval tiež na adresu žijúcich francúzskych skladateľov, z ktorých šetril len Chaussona a d'Indyho. Inšpiráciu čerpal hlavne v predbarokovej a orientálnej hudbe. Úplne ho očaril exotický gamelanový orchester z Jávy, ktorý počul hrať v Paríži na slávnej Svetovej výstave EXPO v roku 1889. "Počul som tam kontrapunkt, oproti ktorému je ten Palestrinov len detská hračka," referoval vtedy vzrušene svoje dojmy. V raných rokoch tvorby sa orientoval na Wagnera, čoskoro ale úplne zmenil smer a začal vyhlasovať, že francúzska hudba si musí nájsť vlastnú cestu a odvrátiť sa od Wagnera. Po zvyšok života bol vášnivým antiwagneriánom. Ak sa dá o nejakom skladateľovi povedať, že ho skutočne inšpiroval, bol to Musorgskij, s ktorého tvorbou sa zoznámil počas pobytu v Rusku. Debussy bol inovátorom vo viacerých oblastiach hudobnej tvorby.

Pracoval s harmóniou tak odvážne, ako nikto predtým, uvoľnil zaužívané harmonické väzby, často používal kvartové a alterované akordy. Naozaj revolučné boli aj jeho zmeny v tradičnej orchestrácii. Sláčiky zbavil vysoko dominantného postavenia, využíval viac dychové nástroje a vynikajúco pracoval s hlbokými tónmi fláut. Harfa v jeho kompozíciách predstavuje jeden z najvýznamnejších nástrojov.

Debussy významne ovplyvnil aj vývoj klavírnej hry a štýlu, tak ako sa to predtým podarilo azda len Chopinovi. Chcel zbaviť klavír perkusívneho zvuku, usiloval sa o to, aby tóny klavíra v jeho kompozíciách vyznievali tak, akoby klavír nebol kladivkový nástroj a hráč sa dotýkal priamo strún ("Nemám rád klavírne koncerty Mozarta, no priam nenávidím koncerty Beethovenove", vyjadril sa raz v tejto súvislosti). K svojmu cieľu sa dopracoval i pomocou nového používania klavírnych pedálov.

Forma a ustálená štruktúra ako zložka hudobného diela preňho takisto neznamenala mnoho. "Základy o zbytočnosti symfónie položil už Beethoven", povedal raz so suverenitou jemu vlastnou. Nezanechal ani jednu symfóniu alebo koncert klasickej stavby. Jeho diela väčšinou nesú konkrétny názov, ktorý označuje, čím boli inšpirované. Každé dielo má formu, ktorá je mu ušitá na mieru. Všetky tieto zmeny, spôsobili veľký rozruch u jeho súčasníkov, čo viedlo až k vzniku smeru označovaného ako debusionizmus. Sám Debussy sa ale k nemu nehlásil. Vycítil, že po zmenách, ktoré v jeho hudbe nastolil, treba predsa len hľadať určitú štruktúru a logiku. To ovplyvnilo neskoršiu fázu jeho tvorby.

Diela

Klavírna tvorba

Debussy pri klavíri, za ním stojí skladateľ Ernest Chausson, 1893

Arabesky
Pour le piano
Rytiny
Masques
Ostrov radosti (L'Isle Joyeuse, 1904)
Obrazy I. a II.
Detský kútik
Prelúdiá I. a II.
Na bielych a čiernych
Etudy I. a II.
Suite Bergamasque (jej súčasťou je Claire de Lune)

Komorná tvorba

Sláčikové kvarteto g-mol
Syrinx
Sonáta pre violončelo a klavír
Sonáta pre flautu, violu a harfu
Sonáta pre husle a klavír

Orchestrálne skladby

Jar (Printemps, 1887)
Fantázia pre klavír a orchester
Faunovo popoludnie (Prélude à l'après-midi d'un faune, 1892 – 1894)
Nokturná (Nocturnes, 1897 – 1899)
Kráľ Lear
More (La Mer, 1903 – 1905)
Tance (Danses, 1904)
Rapsódia pre altový saxofón a orchester (1901 – 1911)
Rapsódia pre klarinet a orchester (1909 – 1910)
Obrazy pre orchester (Images pour orchestre, 1909 – 1912)

Balety

Khamma
Jeux
La Boite a joujoux

Opera

Pelléas a Melisanda

Jediná dokončená opera. Pracoval na nej 26 rokov.

Osobnosť

Debussy bol nižšieho vzrastu a až trochu bizarného vzhľadu. Podľa jedného dobového opisu jeho hlava pripomínala skôr panvu. Charakteristická bola i skladateľova osobnosť. Od detstva bol samotár, držal sa skôr v ústraní, a tak to bolo po celý jeho život, hoci sebavedomie mu nikdy nechýbalo. Na ľudí nazeral skôr s ironickým nadhľadom a mal ich rád len do tej miery ako to bolo nutné. Bol absolútne sebecký a zaujímali ho vždy len jeho vlastné potreby a ciele. Radšej než ľudí mal siamské mačky, ktoré choval – vždy mal aspoň jednu. Veď sám Debussy mal povahu a charakter kocúra. Jeho vzťahy so ženami neboli práve príkladné. Spokojnosť a lásku mu ale nakoniec priniesla druhá manželka Emma, ktorá mu aj porodila milovanú dcéru. Okrem nich mal Debussy len veľmi málo blízkych osôb. Jeho najlepšími priateľmi bol skladateľ Ernest Chausson a Švajčiar Robert Godet, ktorý bol jedným z mála, ktorí ho podržali i v ťažkých časoch rozvodu, čo si Debussy nesmierne cenil. O vrúcnom vzťahu inak rezervovaného Debussyho k svojmu priateľovi svedčia úryvky z ich vzájomnej korešpondencie.

Debussy bol výborný klavirista a mal mimoriadne nadanie hlavne na hru z listu. Od mladosti ho zaujímali aj iné druhy z umenia, v jednom parížskom kníhkupectve sa stretával s básnikmi, ktorí sa stali slávnymi až neskôr, medzi nimi bol i Mallarmé. Obdivoval i výtvarné umenie, ktoré ho počas jeho tvorby viackrát inšpirovalo. Debussy mal osobitý, veľmi vycibrený vkus. Obklopoval sa umeleckými dielami a vzácnymi rytinami, hoci často nemal ani na chlieb. O jeho vkuse sa môžeme veľa dozvedieť i z jeho hudby – napriek tomu že písal vo voľnej forme, jeho zmysel pre proporcionalitu diela je mimoriadny.

Zdroje

Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
Holzknecht, Václav: Claude Debussy. Praha: SHV, 1958
Kuna, Milan: Skladatelia svetovej hudby. Bratislava: Mladé letá, 1993. ISBN 80-85768-07-0
Hendrik Lücke: Mallarmé - Debussy. Eine vergleichende Studie zur Kunstanschauung am Beispiel von „L'Après-midi d'un Faune“. (= Studien zur Musikwissenschaft, Bd. 4). Dr. Kovac, Hamburg 2005, ISBN 3-8300-1685-9
Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341-905-X
Schnierer, Miloš: Svět orchestru 20. století I. Brno: M+M, 1995. ISBN 80-238-1564-4

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Claude Debussy
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Claude Debussy

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.