Štruktúra typickej živočíšnej bunky:
1. Jadierko
2. Jadro
3. Ribozóm (malé bodky)
4. Vezikula
5. Drsné endoplazmatické retikulum
6. Golgiho aparát
7. Cytoskelet
8. Hladké endoplazmatické retikulum
9. Mitochondria
10. Vakuola
11. Cytosól (spolu s ostatnými organelami tvorí cytoplazmu)
12. Lyzozóm
13. Centrozóm spolu s centriolami
14. Cytoplazmatická membrána

Cytosól (iné názvy pozri nižšie) je gélovité vnútorné prostredie bunky javiace sa v elektrónovom mikroskope amorfne (beztvaro).

Cytosól spolu s tekutinami vnútri jadra (a ostatných organel) sa označuje názvom vnútrobunkové tekutiny (=intracelulárne tekutiny).

Názvy

V literatúre sa vyskytujú tieto názvy: cytosól^[1], cytosol^[2][3][4], cytozól^[5], cytozol^[6], základná plazma^[7], cytoplazma v užšom zmysle^[8][9], základná cytoplazma^[2][4][10], hyaloplazma^[2], cytoplazmatický matrix ^[4][10], plazmový matrix ^[11][10], matrix v užšom zmysle ^[12], základná cytoplazmatická substancia (bunky)^[10][12].

O cytoplazme v širšom zmysle pozri cytoplazma.

Názov matrix v širšom zmysle označuje celú hmotu bunky (t.j. vrátane organel, inklúzií, povrchu atď.)^[2]. Ďalšie významy slova matrix pozri v článku matrix.

Zloženie cytosólu

Cytosól tvorí vnútorné prostredie bunky. Je tekutý až rôsolovitý a vykonáva mnoho úloh. V prvom rade ide o všeobecné bunkové prostredie, ktorého 75 až 80 % tvorí voda. Gélovitosť cytosólu závisí od množstva anorganických a organických látok a biomakromolekúl rozpustených v tejto vode. Prítomnosť určitej látky v bunke je často podmienená jej rozpustnosťou vo vode. Najčastejšími anorganickými látkami v cytosóle okrem vody sú anorganické zlúčeniny kyslíka (napr. molekulový kyslík alebo kyslíkové radikály), uhlíka (napr. oxid uhličitý), dusíka (napr. amoniak), fosforu (napr. pyrofosfát) a síry a ďalej ióny draslíka, sodíka, vápnika, horčíka, mangánu, zinku a ďalších. Najčastejšími organickými látkami v cytosóle sú aminokyseliny, mastné kyseliny, nukleotidy, organické kyseliny a rôzne metabolické medziprodukty. Najčastejšími biomakromolekulami v cytosóle sú proteíny (napr. enzýmy), sacharidy, lipidy a nukleové kyseliny.^[13] Cytoplazma v bunke nie je homogénnou emulziou; pri povrchu bunky je tekutejšia (ektoplazma), vo vnútri viskóznejšia (endoplazma).

Vlastnosti cytosólu

Fakt, že je tvorený prevažne vodou, dáva cytosólu charakteristické vlastnosti. Voda je polárne rozpúšťadlo a dobre rozpúsťa polárne a hydrofilné látky. Napríklad proteíny môžu svoju funkciu plniť iba vtedy, keď sú v bunke v rozpustenom stave. Inak fungujú hydrofóbne látky, ktoré sa vo vode nerozpúšťajú, ale naopak agregujú (zhlukujú). Typicky hydrofóbne sú lipidy; vďaka vodnému prostrediu sa zachováva štruktúra biomembrán, ktorú tvoria prevažne lipidy.

Medzi výhody vodného charakteru cytosólu patria i termoregulačné schopnosti. Voda dobre vedie teplo, takže "prehriatie" určitej oblasti bunky a jej následné tepelné poškodenie v dôsledku výraznej metabolickej aktivity tak ľahko nehrozí.

Ďalšou vlastnosťou cytosólu je to, že voda je univerzálne prostredie pre biochemické reakcie. Veľkosť molekúl vody, veľká kyslíková elektronegativita, ľahká protonizácia vodíka a schopnosť tvoriť vodíkové mostíky poskytujú dostatočne flexibilné prostredie pre mnohé typy chemických reakcií. Poskytovať priestor pre biochemické procesy je najdôležitejšou schopnosťou cytosólu. Prebiehajú v ňom malé biochemické reakcie, zložité enzymatické cykly aj komplexné biochemické dráhy. Spomenúť možno glykolýzu, syntézu bielkovín, hydrolytické procesy a mnohé ďalšie.

V cytosóle látky ľahko difundujú, takže vnútrobunkový transport je pre mnohé molekuly rýchly a nenáročný. Tekutosť cytosólu takisto umožňuje nielen pohyb v ňom, ale i pohyb jeho samotného, spolu s presunom organel, ktoré obklopuje - tieto pohyby sa označujú ako prúdenie cytoplazmy.

Zdroje

• Radovan Malina: Všeobecná zoológia – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.