Dagerotypia (staršie daguerrotypia; franc. daguerréotypie, angl. daguerreotypy, nem. Daguerrotypie) je prvá prakticky používaná komplexná metóda fotografovania. Vynašiel (a pomenoval) ju francúzsky výtvarník Louis Daguerre po 23 rokov dlhom výskume, ktorý úspešne zavŕšil v roku 1824. Snímka zhotovená dagerotypiou sa nazýva dagerotyp alebo zriedkavejšie dagerotypia.

Francúzska vláda vynález od Daguerra a Isidora Niepceho (syna zomrelého Nicéphora Niepceho, Daguerrovho predchodcu a spolupracovníka) odkúpila výmenou za doživotnú rentu. 19. augusta 1839 potom na slávnostnom zasadaní francúzskej Akadémie dagerotypiu darovala celému svetu bez nároku na odmenu. Pravda s výnimkou Spojeného kráľovstva, kde si o päť dní skôr Daguerre v zastúpení nechal svoj objav patentovať.

Technika dagerotypie sa skladá z troch relatívne samostatných princípov: Prvý z nich (médium citlivé na svetlo vďaka jodidu striebornému) objavil Daguerre už niekedy po roku 1816. Druhý (vyvolanie latentného obrazu parami ortuti) v roku 1837 a tretí (ustálenie obrazu - najskôr pomocou chloridu sodného, neskôr zdokonalené použitím tiosulfátu sodného) v roku 1838.

Ako médium sa používala platnička zo striebra alebo silno postriebrenej medi. Musela byť dokonale hladká a leštená do vysokého lesku. Platnička sa vložila do zvláštnej skrinky nad misku s kryštálmi jódu. Tu postupne zožltla a nakoniec zmodrala, ako sa jej tenká povrchová vrstva pôsobením pár jódu menila na jodid strieborný v chemickej reakcii: 2 Ag + I₂ → 2 AgI V tejto fáze už bola platnička citlivá na svetlo. Dagerotypista ju musel potme založiť do dreveného puzdra a v ňom zasunúť do camery obscury.

Osvietenie trvalo podľa intenzity svetla od niekoľkých minút po niekoľko hodín. Svetlo na platničke redukovalo jodid strieborný späť na elementárne striebro (ktoré potom malo čiernu alebo tmavohnedú farbu), a to nasledujúcim spôsobom: len čo fotón zasiahne kryštál jodidu strieborného, vyrazí z iónovej mriežky elektróny. Voľné elektróny sa zhlukujú v štruktúrnych poruchách kryštálu, priťahujú k sebe strieborné katióny Ag⁺ a neutralizujú ich elektrický náboj.

Exponovaná doštička potom bola v temnote prenesená do ďalšej skrinky, kde na ňu pôsobili pary ortute. Tie na osvetlených miestach vytvorili so striebrom amalgám mliečno bielej farby. Dagerotypista sledoval vykresľovanie obrazu zvláštnym okienkom a v pravú chvíľu dosku vyňal.

Nakoniec bolo treba platničku vložiť do roztoku tiosuflátu sodného Na₂S₂O₃. Tiosulfát s amalgámom nereaguje, ale so striebornými katiónmi Ag⁺ z jodidu strieborného (ktorý zostal na neosvetlených miestach) vytvára rozpustný komplex ^- a ten sa potom z doštičky zmyje do roztoku. Cieľom ustaľovania bolo odstrániť zostávajúce, dosiaľ nedotknuté halogenidy striebra, ktoré by inak na svetle obraz aj naďalej rozkladali a spôsobovali jeho tmavnutie a zánik. Do roku 1840 sa ustaľovanie robilo horúcim nasýteným roztokom kuchynskej soli.^[1]

Tým bola dagerotypia konečne hotová, doštičku však bolo nutné opatrne usušiť a ihneď zaskliť - aj najmenší dotyk totiž zotrel vrstvičku amalgámu a obrázok zničil.

Dagerotypia bola prvou svojho druhu, preto sa počas krátkej doby rozšírila po celom svete (s výnimkou Spojeného kráľovstva) a stala sa veľkou módou, takmer mániou. Dagerotypisti sa nepovažovali za remeselníkov, ale za skutočných umelcov.

Dagerotypia však mala rad nevýhod: Predovšetkým bola drahá a náročná. Neumožňovala ani kopírovanie, každý obrázok bol originál. Snímky mali malé rozmery a boli nezreteľné, pretože ich tmavé plochy tvorilo striebro, zatiaľ čo svetlé amalgám. Pôvodne boli viditeľné iba pod určitým uhlom, čo sa neskôr podarilo vylepšiť tónovaním zlatom (po roku 1840). Zlato dodalo dagerotypiám teplejší tón, zamatový nádych, vyšší kontrast i trvanlivosť.^[2]

Pri výrobe hrozila dagerotypistovi otrava ortuťovými parami. Dlhá doba expozície bola veľmi nepohodlná pre zobrazované osoby, ktoré sa po celú dobu expozície nesmeli ani hnúť, dokonca ani mrknúť. Používali sa preto rôzne držiaky hláv, rúk a nôh, podobné mučiacim nástrojom. Ateliéry sa stavali čo najviac otvorené slnečnému svitu, a niekedy mali modré sklá, pretože vrstva jodidu strieborného bola najcitlivejšia na modré svetlo.

V roku 1841 Brit Henry Fox Talbot objavil techniku kalotypie, ktorá dovoľovala vytvoriť z jediného negatívu neobmedzené množstvo kópií a po nej prišli ďalšie, ešte dokonalejšie metódy. Dagerotypia, bez možnosti ďalšieho vývoja, bola skoro opustená a stala sa vlastne slepou uličkou dejín fotografie. V presnosti a jemnosti detailov i poltónov ju však prekonala až archerotypia (tzv. mokrý kolódiový proces, F. S. Archer 1851), v astronómii sa používala dokonca až do 80. rokov 19. storočia.

Pôvodná snímka Kráľovského paláca v Paríži z roku 1840, zhotovená osobne Daguerrom, sa nachádza vo fotografickej zbierke Národného technického múzea. Ďalšou je zátišie z roku 1839, ktoré autor daroval rakúskemu kancelárovi Metternichovi a Národnému technickému múzeu ju zapožičal Národný pamiatkový ústav v Plzni do roku 2008.^[3]

1. ↑ SCHEUFLER, Pavel. Historické fotografické techniky.  : Artama Praha, 1993. ISBN 80-7068-075-X. S. 42. (český)
2. ↑ SCHEUFLER, Pavel. Historické fotografické techniky.  : Artama Praha, 1993. ISBN 80-7068-075-X. S. 14.
3. ↑ ŘÍHA, Miloš. Zámek Kynžvart - Kynžvartské muzeum příběhů : Nejstarší fotografie na světě . Zámok Kynžvart: 2004, . Dostupné online.

Ďalšie historické fotografické techniky:

• Heliografia (okolo 1822)
• Kalotypia (tiež talbotypia, alebo argyrotypia; okolo 1835)
• Ambrotypia (okolo 1850)
• Ferrotypia (niekedy plechová fotografia; okolo 1850)
• Kolódiový proces (archerotypia alebo mokrý proces, okolo 1850)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dagerotypia

• The Daguerrian Society (po anglicky)
• Daguerreotypes contemporains par Jonathan Danforth Archivované 2009-12-03 na Wayback Machine (po anglicky)
• R. Derek Wood’s articles on the History of early Photography, daguerrotypie a diorama (po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Daguerrotypie na českej Wikipédii.