Daniel Iráni
uhorský politik a publicista
Narodenie	24. február 1822 Toporec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	2. november 1892 (70 rokov) Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko)
Odkazy
Commons	Daniel Iráni
Biografický portál

Daniel Iráni (maď. Irányi Dániel; vlastným menom Daniel Halbschuh, 24. február 1822, Toporec – † 2. november 1892, Budapešť) bol uhorský politik, poslanec uhorského snemu, publicista.

Životopis

Jeho rodičmi boli Daniel Halbschuh a Žofia Cecília Czapkay de Nemesszegh. Základné a stredné školy navštevoval v Prešove, Kežmarku a Rožňave. Právo a filozofiu študoval na luteránskom lýceu v Prešove. V roku 1842 požiadal o zmenu priezviska na Iráni. Prvý rok právnickej praxe absolvoval ako prísediaci súdu v Prešove a následne sa presťahoval do Budapešti, kde v roku 1844 zložil záverečné skúšky z verejného a dedičského práva. Bol vymenovaný za notára a stal sa jedným z najvyhľadávanejších advokátov v hlavnom meste, čo mu pomohlo k zoznámeniu sa s Ľudovítom Košutom a ďalšími predstaviteľmi reformnej opozície. Zúčastňoval sa činnosti opozičných spolkov a stal sa súčasťou mládežníckého hnutia, ktoré zohralo zásadnú úlohu v uhorskej revolúcii v roku 1848.

Jeho činnosť v rokoch 1848 – 1849

Spoločne s tzv. marcovou mládežou sa aktívne podieľal na udalostiach 15. marca 1848. Po vzniku prvej revolučnej vlády Uhorska (tzv. Baťánovej vlády) pôsobil ako tajomník oddelenia prípravy legislatívy ministerstva spravodlivosti. V júli 1848 sa stal poslancom revolučného snemu, ktorý ho zvolil za sekretára snemu.

Ako dobrovoľník vstúpil do ozbrojených zložiek a zúčastnil sa bitky pri Pákozde. Po bitke sa vrátil do hlavného mesta a bol vymenovaný za vládneho splnomocnenca Šarišskej župy. Opätovne však vstúpil do armády a po sérii porážok, spoločne s vládou a revolučným snemom sa stiahol do Debrecína.

Aktívne sa podieľal na práci parlamentu, nadšene podporoval politiku Ľudovíta Košuta a ostro vystupoval proti činnosti Mierovej strany. V roku 1849 počas rokovania snemu, ktorý vyhlásil nezávislosť Uhorska, viedol zápisnicu rokovaní snemu. Po oslobodení Pešti bol vymenovaný za vládneho komisára s plnou mocou pre hlavné mesto. V lete 1849 ako jeden z vládnych komisárov organizoval odpor proti ruským vojskám. Po zhoršení vojenskej situácie nasledoval vládu a snem do Segedína a Aradu. Po porážke revolúcie vo Világoši sa mu podarilo vyhnúť zatknutiu a ujsť do Švajčiarska.

V neprítomnosti bol odsúdený na smrť, na čo takmer doplatil jeho brat Štefan, ktorý sa vydával za Daniela. Takmer bol popravený, čomu zabránil gróf Štefan Sirmaj.

V emigrácii

V Paríži sa živil žurnalistikou a krátky čas vyučoval aj angličtinu, latinčinu a nemčinu. Udržiaval styky s maďarskou emigráciou. V roku 1859 sa stal tajomníkom Maďarského národného výboru, ktorý plnil úlohu uhorskej exilovej vlády. Zúčastnil sa na rokovaniach Ľudovíta Košuta s Napoleonom III. a predsedom vlády Sardínsko-piemonstského kráľovstva grófom Cavourom, ktoré však nemali želateľný výsledok pre uhorskú emigráciu. V roku 1861 odišiel na Košutovu žiadosť do Turína ako vyslanec uhorského exilu. V roku 1866 navštívil Berlín, aby prerokoval vznik uhorských légií v Prusku, ktorý však zmaril prusko-rakúsky mier. Cestoval po Belgicku, Spojenom kráľovstve a Švajčiarsku. Domov sa nevrátil ani po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, keďže nebol ochotný zložiť prísahu vernosti cisárstvu ako podmienku amnestie. Napriek tomu bol v roku 1868 zvolený za poslanca snemu za volebný okrsok Pécs. Výsledok volieb parlament anuloval, no v opakovanej voľbe získal mandát opäť. Potom sa vrátil domov, ale prísahu vernosti nezložil nikdy.

Politické pôsobenie po vyrovnaní

Po návrate domov, až do svojej smrti bol poslancom uhorského snemu, najskôr ako vyslanec mesta Pécs, od roku 1872 mesta Békés. V roku 1869 bol zvolený za predsedu Krajinskej osemaštyridsiatnickej strany. Bol tvorcom opozičného programu proti politike vyrovnania – úplnej nezávislosti Uhorska, ktorú presadzovali tzv. „48kári“. V rokoch 1874 až 1884 bol predsedom Osemaštyridsiatnickej strany nezávislosti (Negyvennyolcas Függetlenségi Párt), ktorá sa v roku 1884 spojila so Stranou nezávislosti (ktorej predsedom bol Ľudovít Močári). Až do svojej smrti bol potom predsedom tejto Nezávislej a osemaštyridsiatnickej strany (Függetlenségi és Negyvennyolcas Párt).

Bol jedným z najznámejších členov dolnej komory snemu. Jeho prísnu morálku a čistý charakter uznávali aj jeho politickí oponenti. V roku 1886 sa stal zakladajúcim prezidentom Mravoučného spolku.

Jeho články o Uhorsku uverejňovali zahraničné periodiká ako napr. francúzske Siècle a Presse, talianske Opioné a Allianza a belgické Independence Belgen. Jeho spomienky na uhorskú revolúciu vyšli knižne v Paríži (Daniel Irányi–Charles-Louis Chassin: Histoire politique de la Revolution de Hongrie 1847 – 1849, I–II. Pagnerre, Paris, 1859 – 1860). Množstvo článkov mu vychádzalo v novinách Magyar Újság, ktorých bol redaktorom.

V Budapešti a v ďalších maďarských mestách sú po ňom pomenované ulice.

Pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia mu bola v rodnej obci – Toporci odhalená pamätná tabuľa.^[1][2]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Daniel Iráni

Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike – evanjelická farnosť; pokrstený ako Daniel Elias Halbschuch

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Irányi Dániel na maďarskej Wikipédii.