David Woodard

	David Woodard
	americký hudobný skladateľ,; dirigent a spisovateľ
	; Woodard v roku 2020
Narodenie	6. apríl 1964 (59 rokov); Santa Barbara, Kalifornia, USA
Manželka	Sonja Vectomov
Deti	Melia Ethel Woodard; John Floyd Woodard
Odkazy
Webstránka	davidwoodard.com
Commons	David Woodard
	Biografický portál

David Woodard ( /ˈwʊdɑːrd/; * 6. apríl 1964, Santa Barbara, Kalifornia, USA) je americký spisovateľ, hudobný skladateľ a dirigent. V deväťdesiatych rokoch vytvoril termín prequiem, zlúčenina preemptive a requiem, aby opísal svoju budhistickú prax zloženia oddaného hudobného diela, ktorá má byť vydaná počas alebo chvíľu pred smrťou jej predmetu.^[1]^[2]

Pamätné udalosti v Los Angeles, v ktorých Woodard pôsobil ako dirigent alebo hudobný režisér, zahŕňajú občianske slávnosti z roku 2001, ktoré sa konali v dnes už zaniknutej lanovke Angels Flight, pripomínajúc si úmrtie Leona Praporta a jeho zranenú vdovu Lolu.^[3]^[4]^:125 Timothy McVeigh pozval Woodarda, aby v predvečer jeho popravy v Terre Haute v Indiane vykonal omšu prequiem; hoci Woodard uznal „hrozný skutok“ spoločnosti McVeigh, súhlasil s úmyslom „poskytnúť útechu“.^[5]^:240–241 Predniesol rekviem na ochranu divej zveri, vrátane kalifornského hnedého pelikána na pláži na bermovom hrebeni, kde toto zviera zahynulo.^[6]^[7]^:152–153 Na prípravu hudobných partitúr používa pestrofarebné atramenty.^[8]^:173

Je známy svojimi replikami Dreamachine, mierne psychoaktívnej lampy, ktorá bola vystavená v múzeách umenia po celom svete. V Nemecku a Nepále je známy príspevkami do literárneho časopisu Der Freund, vrátane spisov o medzidruhovej karmy, vedomí rastlín a Paraguajskej osade Nueva Germania.^[9]

Vzdelanie

Študoval na New School for Social Research a University of California v Santa Barbare.

Nueva Germania

V roku 2003 bol zvolený za radcu v Juniper Hills (Los Angeles County) v Kalifornii. V tejto funkcii navrhol mestský sesterský vzťah s Nueva Germania v Paraguay. Aby posunul svoj plan ďalej, odcestoval do bývalej vegetariánskej / feministickej utópie a stretol sa s vedením mesta. Po počiatočnej návšteve sa rozhodol nepokračovať vo svojom pláne, ale v tejto komunite našiel predmet štúdia pre neskoršie spisy. To, čo ho obzvlášť zaujíma, sú proto-transhumanistické myšlienky speváka Richard Wagnera a Elisabeth Förster-Nietzsche, ktorí spolu s jej manželom Bernhardom Försterom založili a žili v tejto kolónii v rokoch 1886 až 1889.^[10]^[11]^:28–31

Woodard a Burroughs s Dreamachine v roku 1997^[12]^:98–101

V rokoch 2004 až 2006 viedol početné expedície do Nuevy Germania a získal aj podporu od amerického viceprezidenta Dicka Cheneyho.^[13] V roku 2011 dal Woodard švajčiarskemu spisovateľovi Christianovi Krachtovi povolenie zverejniť jeho rozsiahlu osobnú korešpondenciu, ktorá sa týka najmä Nuevy Germania,^[14]^:113–138 v dvoch zväzkoch pod hlavičkou Wehrhahn Verlaga z univerzity v Hannoveru.^[15]^:180–189 Na výmenu listov Frankfurter Allgemeine Zeitung hovorí: „ zničia hranice medzi životom a umením.“^[16] Der Spiegel predpokladá, že prvá časť, Five Years, vol. 1,^[17] je „duchovná prípravná práca“ pre nadchádzajúci Krachtov román Imperium.^[18]

Podľa Andrewa McCanna „Kracht sprevádzal Woodarda na výlete do toho čo zostalo z miesta, kde potomkovia pôvodných osadníkov žijú za drasticky obmedzených okolností.“ Ako vyplýva z korešpondencie, Kracht podporoval Woodardovu túžbu rozvinúť kultúrny profil komunity a vybudovať miniatúrnu operu Bayreuth na mieste, kde kedysi stávala rodinná rezidencia Elisabeth Förster-Nietzsche.^[19]^[20] V uplynulých rokoch sa Nueva Germania zmiernila vo viac žoviálnejšiu destináciu s ubytovaním pre cestujúcich a provizórnym historickým múzeom.

Dreamachine

Od roku 1989 do roku 2007 vyrábal Woodard repliky Dreamachine,^[21]^[22] stroboskopického výtvoru, ktorý navrhli Brion Gysin a Ian Sommerville, ktorý zahŕňa štrbinový valec vyrobený z medi alebo papiera, ktorý sa otáča okolo elektrickej lampy—pri pozorovaní so zavretými očami môže stroj spúšťať mentálne aberácie porovnateľné s drogovou intoxikáciou alebo snívaním.^[23] Potom, čo daroval Dreamachine do 1996 LACMA vizuálnej retrospektívy Ports of Entry^[24]^[25] patriacej Williamovi S. Burroughsovi, sa spriatelil s autorom a na jeho 83.^[26]^[27]^:23 a posledné narodeniny predstavil „Bohémsky model“ (papierový) Dreamachine. Spoločnosť Sotheby's vydražila tento stroj súkromnému zberateľovi v roku 2002 a posledný z nich zostáva na rozšírenej expozícii z Burrowsovho sídla v Spencerovom múzeu umenia v Lawrence, Kansas.^[28]

Referencie a poznámky

↑ Carpenter, S., „In Concert at a Killer's Death“, Los Angeles Times, 9. mája 2001.
↑ Rapping, A., Portrét Woodarda (Seattle: Getty Images, 2001).
↑ Reich, K., „Family to Sue City, Firms Over Angels Flight Death“, Los Angeles Times, 16. marca 2001.
↑ Dawson, J., Los Angeles' Angels Flight (Mount Pleasant, SC: Arcadia Publishing, 2008), str. 125.
↑ Siletti, M. J., Sounding the last mile: Music and capital punishment in the United States since 1976, dizertačná práca vedená prof. J. Magee, University of Illinois na Urbana–Champaign, 2018, str. 240–241.
↑ Manzer, T., „Pelican's Goodbye is a Sad Song“, Press-Telegram, 2. októbra 1998.
↑ Allen, B., Pelican (Londýn: Reaktion Books, 2019), str. 152–153.
↑ Kracht, C., & Nickel, E., Gebrauchsanweisung für Kathmandu und Nepal: Überarbeitete Neuausgabe (Mníchov: Piper, 2012), str. 173.
↑ Carozzi, I., „La storia di Nueva Germania“, Il Post, 13. októbra 2011.
↑ Kober, H., „In, um und um Germanistan herum“, Die Tageszeitung, 18. mája 2006.
↑ Lichtmesz, M., „Nietzsche und Wagner im Dschungel: David Woodard & Christian Kracht in Nueva Germania“, Zwielicht 2, 2007, str. 28–31.
↑ Chandarlapaty, R., „Woodard and Renewed Intellectual Possibilities“, v Seeing the Beat Generation (Jefferson, NC: McFarland & Company, 2019), str. 98–101.
↑ Epstein, J., „Rebuilding a Home in the Jungle“, San Francisco Chronicle, 13. marca 2005.
↑ Schröter, J., „Interpretive Problems with Author, Self-Fashioning and Narrator“, v Birke, Köppe, redaktori, Author and Narrator (Berlín: De Gruyter, 2015), str. 113–138.
↑ Woodard, D., „In Media Res“, 032c, leto 2011, str. 180–189.
↑ Link, M., „Wie der Gin zum Tonic“, Frankfurter Allgemeine Zeitung, 9. novembra 2011.
↑ Kracht, C., & Woodard, Five Years (Hannover: Wehrhahn Verlag, 2011).
↑ Diez, G., „Die Methode Kracht“, Der Spiegel, 13. februára 2012.
↑ McCann, A. L., „Allegory and the German (Half) Century“, Sydney Review of Books, 28. augusta 2015.
↑ Švajčiarsky klasický filológ Thomas Schmidt prirovnáva Woodardov epistolárny hlas k postave v pozadí románu Thomasa Pynchona.
↑ Allen, M., „Décor by Timothy Leary“, The New York Times, 20. januára 2005.
↑ Stirt, J. A., „Brion Gysin's Dreamachine—still legal, but not for long“, bookofjoe, 28. januára 2005.
↑ V roku 1990 vynašiel fiktívny psychoaktívny stroj, Feraliminal Lycanthropizer, ktorého účinky sú údajne opačné ako u Dreamachine.
↑ Knight, C., „The Art of Randomness“, Los Angeles Times, 1. augusta 1996.
↑ Bolles, D., „Dream Weaver“, LA Weekly, 26. júla–1. augusta 1996.
↑ Veľvyslanectvo Spojených štátov v Prahe, „Literární večer s diskusí“, október 2014.
↑ Woodard, „Burroughs und der Steinbock“, Schweizer Monat, marec 2014, str. 23.
↑ Spencer Museum of Art, Dreamachine, Univerzita v Kansase.

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o David Woodard
Commons ponúka multimediálne súbory na tému David Woodard

Externé odkazy

Francúzska národná knižnica: cb16616878t
Nemecká národná knižnica: 1014196620
ISNI: 0000 0003 5593 5615
VIAF: 174755630
WorldCat: 174755630
David Woodard v Kiddle

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Carpenter, S., „In Concert at a Killer's Death“, Los Angeles Times, 9. mája 2001.

[2] Rapping, A., Portrét Woodarda (Seattle: Getty Images, 2001).

[3] Reich, K., „Family to Sue City, Firms Over Angels Flight Death“, Los Angeles Times, 16. marca 2001.

[4] Dawson, J., Los Angeles' Angels Flight (Mount Pleasant, SC: Arcadia Publishing, 2008), str. 125.

[5] Siletti, M. J., Sounding the last mile: Music and capital punishment in the United States since 1976, dizertačná práca vedená prof. J. Magee, University of Illinois na Urbana–Champaign, 2018, str. 240–241.

[6] Manzer, T., „Pelican's Goodbye is a Sad Song“, Press-Telegram, 2. októbra 1998.

[7] Allen, B., Pelican (Londýn: Reaktion Books, 2019), str. 152–153.

[8] Kracht, C., & Nickel, E., Gebrauchsanweisung für Kathmandu und Nepal: Überarbeitete Neuausgabe (Mníchov: Piper, 2012), str. 173.

[9] Carozzi, I., „La storia di Nueva Germania“, Il Post, 13. októbra 2011.

[10] Kober, H., „In, um und um Germanistan herum“, Die Tageszeitung, 18. mája 2006.

[11] Lichtmesz, M., „Nietzsche und Wagner im Dschungel: David Woodard & Christian Kracht in Nueva Germania“, Zwielicht 2, 2007, str. 28–31.

[12] Chandarlapaty, R., „Woodard and Renewed Intellectual Possibilities“, v Seeing the Beat Generation (Jefferson, NC: McFarland & Company, 2019), str. 98–101.

[13] Epstein, J., „Rebuilding a Home in the Jungle“, San Francisco Chronicle, 13. marca 2005.

[14] Schröter, J., „Interpretive Problems with Author, Self-Fashioning and Narrator“, v Birke, Köppe, redaktori, Author and Narrator (Berlín: De Gruyter, 2015), str. 113–138.

[15] Woodard, D., „In Media Res“, 032c, leto 2011, str. 180–189.

[16] Link, M., „Wie der Gin zum Tonic“, Frankfurter Allgemeine Zeitung, 9. novembra 2011.

[17] Kracht, C., & Woodard, Five Years (Hannover: Wehrhahn Verlag, 2011).

[18] Diez, G., „Die Methode Kracht“, Der Spiegel, 13. februára 2012.

[19] McCann, A. L., „Allegory and the German (Half) Century“, Sydney Review of Books, 28. augusta 2015.

[20] Švajčiarsky klasický filológ Thomas Schmidt prirovnáva Woodardov epistolárny hlas k postave v pozadí románu Thomasa Pynchona.

[21] Allen, M., „Décor by Timothy Leary“, The New York Times, 20. januára 2005.

[22] Stirt, J. A., „Brion Gysin's Dreamachine—still legal, but not for long“, bookofjoe, 28. januára 2005.

[23] V roku 1990 vynašiel fiktívny psychoaktívny stroj, Feraliminal Lycanthropizer, ktorého účinky sú údajne opačné ako u Dreamachine.

[24] Knight, C., „The Art of Randomness“, Los Angeles Times, 1. augusta 1996.

[25] Bolles, D., „Dream Weaver“, LA Weekly, 26. júla–1. augusta 1996.

[26] Veľvyslanectvo Spojených štátov v Prahe, „Literární večer s diskusí“, október 2014.

[27] Woodard, „Burroughs und der Steinbock“, Schweizer Monat, marec 2014, str. 23.

[28] Spencer Museum of Art, Dreamachine, Univerzita v Kansase.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]

[19]

[20]

[21]

[22]

[23]

[24]

[25]

[26]

[27]

[28]