Dejiny Uruguaja je možné rozdeliť na štyri hlavné časti: predkolumbovská éra (do 16. storočia), španielska koloniálna vláda (cca 1516 až 1811), éra budovania národa (1811 až 1830) a éra Uruguaja ako samostatného štátu (od cca 1830). Prvé dôkazy ľudskej činnosti siahajú až 13 000 rokov do minulosti. S príchodom Španielov sa začalo územie súčasného Uruguaja viac osídľovať. Ako hraničné územie medzi dvoma juhoamerickými koloniálnymi mocnosťami, sa postupne stalo dôležitou nárazníkovou zónou, kde sa odohrávali pravidelne ozbrojené strety medzi Španielskom a Portugalskom. Rozhodujúcu úlohu pre získanie nezávislosti však zohrala Veľká Británia. Nasledovalo dlhé obdobie vnútorných konfliktov medzi bývalými spojencami v boji za nezávislosť z ktorého vyšla víťazne strana Colorado. Tá vládla Uruguaju skoro 100 rokov až do polovice 20. storočia. Nasledovala krátka vláda konkurenčnej Národnej strany, ktorú ukončilo obdobie nestability poznačené vojenským prevratom. K demokracii sa Uruguaj vrátil v roku 1985.

Prvé doložené stopy ľudského osídlenia na území Uruguaja siahajú až do obdobia 11 000 rokov pred našim letopočtom. Keďže toto územie sa nachádza na východnej strane Južnej Ameriky a od susedných oblastí je od západu navyše oddelené riečnymi tokmi, bolo osídlené od počiatku iba veľmi málo. Z tohto dôvodu tu žilo iba niekoľko tisíc pôvodných obyvateľov^[1].

Najpočetnejším kmeňom boli Guaraníovia, resp. kmene, ktoré boli s týmto početným spoločenstvom etnicky a jazykovo spriaznené, predovšetkým tzv. Charrúovia. Keďže miestni pôvodní obyvatelia boli veľmi vzdialení od vyspelých indiánskych civilizácií, zodpovedal tomu aj ich vývojový stupeň. Všetci miestni indiáni tak boli výhradne na úrovni lovcov a zberačov, ktorí kočovali z miesta na miesto podľa aktuálnej potreby, hlavne sa však zdržiavali pri riekach. Z archeologického hľadiska tak Uruguaj nemá prakticky žiadne indiánske pamiatky^[2].

Až do príchodu Španielov sa život pôvodného obyvateľstva vôbec nezmenil. Po ich príchode si však indiáni rýchlo osvojili schopnosti chovu dobytka, čo výrazne zmenilo ich spôsob života, keďže viaceré spoločenstvá sa tak začali postupne usádzať. V posledných rokoch indiánskej prítomnosti na území súčasného Uruguaja sa ako významná ukázala novo naučená schopnosť jazdy na koňoch, vďaka čomu sa indiáni stali oveľa mobilnejšími, čo im výrazne uľahčilo ich život^[2].

V roku 1512 bol na miesto vrchného kráľovského lodivoda Španielska menovaný Juan Díaz de Solís^[3]. V roku 1514 španielsky (vtedy stále formálne aragónsky kráľ) kráľ Ferdinand II. vyslal Solísa preskúmať novoobjavený Tichý oceán. Solís sa plavil pozdĺž východného pobrežia Ameriky až narazil v roku 1515 na veľkú riečnu deltu, ktorú nazval Mar Dulce, teda Sladké more (dnešné Río de la Plata). Na počiatku roka 1516 sa dostal až k dolnému toku rieky Uruguaj. Tu však padol do zajatia členov domorodého kmeňa Charrúov, ktorí jeho a niekoľko jeho vojakov pred zrakmi zvyšných členov expedície (ktorí zostali na lodiach) zabili a následne zjedli. Napriek tragickému koncu výpravy sa v Španielsku šírili chýry o bohatom vládcovi, ktorý sa mal nazývať Argentino, teda kráľ striebra^[4].

Oblasť na juh od Río de la Plata tak začala byť postupne objavovaná a kolonizovaná. V porovnaní s inými časťami Španielskeho impéria, však táto oblasť veľmi zaostávala. Avšak zaostalosť pôvodného obyvateľstva na území súčasného Uruguaja nepodnietila vytváranie žiadnych legiend o bohatstve regiónu, ktoré by motivovali Európanov, aby sem prichádzali. Z tohto dôvodu bolo toto územia aj v porovnaní so súčasnou Argentínou veľmi zaostalé. Prvá významnejšia španielska expedícia sem prišla až v 17. storočí. Táto bola vedená Hernandom Arias de Saavedrom, ktorý bol guvernérom Guvernérstva Río de la Plata a Paraguaj^[5]. Španieli postupne prešli od západných riečnych brehov až k Atlantickému oceánu. Keďže preskúmavané územie bolo tvorené prakticky iba pastvinami, nechal ho Saavedra obsadiť tisícami kusov hovädzieho dobytka, ktoré sa tam mohlo voľne pásť. Postupne tejto oblasti začali kolonizátori hovoriť Banda Oriental, teda Východný breh, konkrétne sa toto pomenovanie viazalo na východný breh rieky Uruguaj (Banda Oriental del Uruguay)^[6]. K založeniu prvej osady došlo až v roku 1625, keď katolícki misionári založili na brehu rieky Río Negro Santo Domingo de Soriano^[7].

Keďže územie Banda Oriental bolo úplne rovinaté a už desaťročia sa tu pásli voľne žijúce a nikomu nepatriace obrovské stáda dobytka, začali sa sem presúvať prví farmári. Avšak guvernéri Guvernérstva Río de la Plata zakázali v záujme ochrany dobytka zakladanie osád vo vnútrozemí, takže prvé osídľovanie sa zameralo iba na brehy hraničných riek a morské pobrežie. Keďže Banda Oriental nebola v Európe vôbec známa, noví obyvatelia sem prichádzali výhradne zo susedných oblastí. Často sa však jednalo o kriminálnikov, ktorí utekali pred autoritou španielskej koloniálnej vlády do málo osídlenej oblasti, aby sa tak vyhli trestu. Banda Oriental sa tak stala pomerne nebezpečným územím, čo tiež obmedzovalo prísun nových kolonistov^[6].

Napriek negatívam však Banda Oriental získala významné postavenie z dôvodu, že tvorila hranicu medzi Španielskom a Portugalskom. Portugalci využili, že Španieli obsadzovali región iba veľmi pomaly a navyše tu nemali dostatočnú autoritu. Na južnom pobreží Banda Oriental tak v roku 1680 založili osadu Colonia del Sacramento^[8]. Keďže sa táto osada nachádzala prakticky oproti Buenos Aires, teda centru španielskej vlády v oblasti, rozhodli sa Španieli hneď v roku 1681 novú osadu obsadiť a vyhnať Portugalcov na sever. Útok viedol guvernér Río de la Plata José de Garro. Tento bol úspešný, zajal portugalského guvernéra a následne vyhnal Portugalcov. Ako reakciu Portugalci pohrozili Španielsku vojenským konfliktom, na čo Španieli ustúpili a Portugalci sa tak mohli v roku 1683 znova vrátiť do Colonia del Sacramento, ktoré sa stalo pašeráckym centrom oblasti^[9]. Avšak následne sa počas vojny o španielske dedičstvo pridali Portugalci na stranu, ktorá bojovala proti Španielom^[10]. Španieli tak zorganizovali novú výpravu, ktorá Portugalcov znova vyhnala z Colonie del Sacramento. Po skončení tejto vojny bol podpísaný tzv. Utrechtský mier, ktorý osadu opätovne vrátil Portugalsku^[11].

Španieli sa tak dostali do situácie, keď priamo oproti ich najvýznamnejšiemu prístavu v regióne, fungoval nepriateľský prístav, ktorý jednak poskytoval útočisko pirátom, no predovšetkým podporoval nelegálny obchod a pašovanie do celej oblasti Río de la Plata a bol východiskovým bodom pre možný útok na Buenos Aires. 22. novembra 1723 portugalský poľný maršal Manuel de Freitas da Fonseca postavil pevnosť Montevieu na mieste súčasného mesta Montevideo^[12]. Toto sa už Španieli rozhodli riešiť okamžite a z Buenos Aires bola vyslaná vojenská výprava. Túto zorganizoval španielsky guvernér Bruno Mauricio de Zabala^[13]. 22. januára 1724 prinútili Španieli Portugalcov opustiť danú oblasť a začali osídľovať miesto, kde dnes stojí Montevideo, najprv so šiestimi rodinami, ktoré prišli z Buenos Aires. No už čoskoro potom prišli rodiny z Kanárskych ostrovov, ktorých miestni nazývali "guanches", "guanchos" alebo "canarios". Následne došlo k posilneniu vojenskej posádky, aby sa zabránilo návratu Portugalcov. Nové mesto dostalo názov San Felipe y Santiago de Montevideo^[14].

V roku 1750 podpísali Španieli a Portugalci tzv. zmluvu o výmene na základe ktorej odovzdali Španieli Portugalcom sedem najvýchodnejšie položených jezuitských misii na toku rieky Paraná výmenou za portugalskú osadu Colonia del Sacramento, ktorú dostalo Španielsko^[15]. Jedným z dôvodov tejto výmeny bola snaha oboch štátov o zníženie vplyvu Jezuitov, ktorých osadám sa v oblasti darilo oveľa viac, než osadám španielskych kolonistov. Avšak o nejaký čas došlo k anulovaniu tejto zmluvy a Portugalci sa tak opäť do Colonie vrátili. Po Sedemročnej vojne získali Španieli znova kontrolu nad osadou Colonia del Sacramento, no v bitke ju v roku 1777 zničili. Následne sa s Portugalcami dokázali Španieli dohodnúť aj zmluvne na tom, že Colonia (resp. zvyšky, ktoré zostali po poslednej bitke) už zostane španielska. V polovici 18. storočia však vznikol aj problém s indiánmi, ktorí sa naučili veľmi dobre využívať kone, ktoré sem Španieli pred tým priniesli. Následne indiáni pravidelne útočili na španielske osady, hlavne však na Montevideo, ktoré bolo najväčšie a najbohatšie. Aby sa zabezpečilo rýchle velenie nad miestnym vojskom a riešenie situácie s indiánmi, dostalo Montevideo svojho guvernéra^[16]. Ten nemusel čakať na pokyny z Buenos Aires, čo pomohlo k ukončeniu indiánskych útokov. K tomu tiež prispelo vybudovanie masívneho opevnenia okolo Montevidea. Vďaka tomu sa Montevideo stalo postupne najvýznamnejším mestom a prístavom Banda Oriental. Montevideo dokázalo konkurovať dokonca aj Buenos Aires napriek tomu, že bolo rozlohou a počtom obyvateľov menšie^[17].

Aj v 18. storočí zostávala Banda Oriental zaostalá a veľmi riedko zaľudnená. Negatívny vplyv malo aj rozhodnutie, ktoré obmedzovalo stavbu nových osád iba na brehy riek a pobrežie. Z tohto dôvodu tu boli stále iba štyri osady vrátane Montevidea a obnovenej Colonie del Sacramento. Avšak práve v polovici 18. storočia sa počet osídlení začal konečne rozširovať, no ani v tomto prípade sa nejednalo o masovú migráciu. Na konci 18. storočia tak žilo na území súčasného Uruguaja stále iba 50 000 ľudí. Stále to však bolo miesto, kam s ukrývali kriminálnici z celého regiónu^[18].

Za počiatky myšlienok na autonómiu alebo samostatnosť Uruguaja sa považuje začiatok 19. storočia. V roku 1806 začali do oblasti Río de la Plata prenikať Briti. Podarilo sa im dokonca obsadiť samotné Buenos Aires. Z tadiaľto ich však za krátky čas vytlačili miestne milície a tak britské vojsko ustúpilo na druhý breh Río de la Plata do Banda Oriental, kde sa vylodilo v zátoke Buceo^[19]. Následne pri osade Cardal britské vojsko o sile 5 000 mužov strelo so slabším španielskym a bez problémov vyhralo (20. januára 1807)^[20]. Už 3. februára 1807 sa britskému vojsku (ktoré bolo ešte početnejšie než pred tým) podarilo obsadiť Montevideo. Ani tu však nevydržali dlho a už na jeseň 1807 po ďalších porážkach opustili celú oblasť Río de la Plata. Briti však za viac ako pol roka, čo ovládali Montevideo a časť Banda Oriental, dokázali výrazne ovplyvniť miestne obyvateľstvo. Hlavne v otázke obchodu sa britské myšlienky miestnym obyvateľom naozaj pozdávali (keďže stále platili veľké reštrikcie Španielska, ktoré veľmi obmedzovalo obchod v kolóniách)^[21].

Úspech miestneho vojska, ktoré podobne ako v prípade Buenos Aires, dokázalo poraziť bez pomoci Španielska Britov, zvýšilo sebavedomie mnohým miestnym obyvateľom. Tí začali vo väčšej miere, podobne ako na juhu v Buenos Aires, presadzovať myšlienky autonómie. Miestni obyvatelia si uvedomovali, že územie Banda Oriental je vďaka svojej polohe strategicky veľmi dôležité a to nie len vojensky, ale i obchodne, keďže prístav Montevideo mal veľmi výhodnú polohu. Vďaka tomu sa tu stretávali záujmy Španielska, Miestokráľovstva Río de la Plata (resp. budúcich bojovníkov za nezávislosť z Buenos Aires), Portugalska (neskôr samostatnej Brazílie) a Britského impéria. Zrejme najdôležitejšou príčinou rastu podpory autonomistických myšlienok bol záujem na skutočne voľnom obchode bez španielskych obmedzení. V roku 1808 donútil francúzsky vládca Napoleon Bonaparte španielskeho kráľa Karla IV. abdikovať a jeho dediča Ferdinanda nechal uväzniť. Na španielsky trón Napoleon dosadil svojho brata Jozefa^[22]. Tým začala španielska vojna za nezávislosť. Tým sa Španielsko dostalo do vojny, čo spustilo obdobie bezvládia, ktoré vyplnili vlády chúnt, resp. regentskej vlády, čo zapríčinilo debaty o tom, kto má v prípade neprítomnosti kráľa právo vládnuť a ktorému územiu. Dovtedajší miestokráľ La Platy Santiago de Liniers čelil obvineniam zo sympatii k Napoleonovi^[23]. Guvernér Montevidea Francisco Javier de Elío žiadal, aby miestokráľ odstúpil^[24]. Liniers tak Elía odvolal z funkcie a vymenoval miesto neho nového guvernéra. Na to negatívne reagovali obyvatelia Montevidea, ktorí zvolali zasadanie mestskej rady (cabildo abierto), ktoré schválilo vytvorenie vlastnej chunty (vlády)^[25]. Nebola to však chunta bojujúca za nezávislosť, ale naopak za zachovanie španielskej vlády. To dokázala nová chunta tým, že okamžite prisahala vernosť chunte v Seville, čo bola dočasná protinapoleonovská vláda v Španielsku. Následne boli z Montevidea vyhnaní všetci zástancovia myšlienok autonómie a nezávislosti. Liniers musel aj tak následne odstúpiť a po čase ho nahradil nový miestokráľ Baltasar Hidalgo de Cisneros, ktorý prišiel zo Španielska^[26].

V priebehu mája 1810 bola chunta v Seville donútená pred Francúzmi odísť do Cádizu. To bola zámienka, na ktorú čakali mnohí obyvatelia Buenos Aires, ktorí žiadali autonómiu. Na miestokráľovi Cisnerosovi si vynútili zvolanie cabilda (mestskej rady). Zasadanie Cisneros zvolal na 22. mája 1810. Tu obyvatelia odhlasovali vytvorenie vlastnej chunty, ktorá neuznávala autoritu novej vlády z Cádizu. Na čelo chunty bol dosadený miestokráľ Cisneros. O krátky čas však bol Cisneros z čela vlády odvolaný^[27]. Udalosti v Buenos Aires sa nepozdávali španielskej vláde, ktorá v roku 1811 presunula hlavné mesto miestokráľovstva do lojálneho Montevidea a na čelo dosadila Francisca Javiera de Elía. Nový miestokráľ okamžite vyhlásil Buenos Aires a jeho vládu za zradcov^[28].

Z Montevidea sa stala bašta rojalistov. Prvý odpor rojalistom vytvorili vyhnanci z Montevidea, ktorí na začiatku roka 1811 obsadili osadu Mercedes. Buenos Aires a myšlienky autonómie však mali v Banda Oriental aj tak významnú podporu. Túto reprezentoval hlavne José Gervasio Artigas. Tento pochádzal z významnej rodiny z Montevidea a mal masovú podporu medzi vidieckym obyvateľstvom Banda Oriental^[29]. Artigas veril v myšlienku autonómie a chcel, aby autonómiu získala aj Banda Oriental a pripojila sa znova k laplatským provinciám. V roku 1811 sa Artigas oficiálne pripojil k Buenos Aires, pričom jeho krok okamžite podporilo aj obyvateľstvo Banda Oriental. Keďže Artigas vyjadril odpor španielskej vláde na čele s miestokráľom Elíom, nasledovalo aj obyvateľstvo jeho príklad a Banda Oriental sa tak náhle zmenila z bašty rojalizmu na baštu boja za nezávislosť^[30].

Artigas zhromaždil tisíce stúpencov a začal obsadzovať Banda Oriental. V máji 1811 vyhral bitku pri Las Piedras, pričom sa mu podarilo dokonca aj zajať španielskeho veliteľa^[31]. Práve Artigas sa pričinil o prvé významné vojenské úspechy bojovníkov za slobodu z Argentíny. Artigas postupne získal nie len podporu vidieckeho obyvateľstva, ale aj bohatých statkárov, ktorí chceli prelomiť španielske obchodné obmedzenia a tak podporili boj za nezávislosť. 21. mája 1811 sa začalo obliehanie Montevidea. Miestokráľ Elío z Montevidea v novembri 1811 radšej utiekol späť do Španielska a obranu mesta tak viedol dôstojník Gaspar de Vigodet^[32]. K obliehaniu sa pripojil aj Artigas a jeho vojsko, keďže Artigas bol spojencom Buenos Aires. Lenže už čoskoro sa začali prejavovať spory medzi novými vládcami Buenos Aires a Artigasom. Chunta z Buenos Aires vtedy ešte nebola úplne rozhodnutá vyhlásiť nezávislosť na Španielsku, no Artigas bol v tejto otázke vyhranený a nezávislosť požadoval. Následne sa začali obe strany sporiť o usporiadanie štátu, vláda Buenos Aires bola centralistická, kým Artigas veril vo federálny zväzok provincii. Artigas si tak získal podporu aj v provinciách La Platy, ktorým sa taktiež nepáčil centralizmus a dominancia Buenos Aires^[33].

V roku 1813 sa malo uskutočniť zasadnutie tzv. zhromaždenia roku 13 (Asamblea del Año XIII). Tu vyslal Artigas zástupcov z Banda Oriental, ktorí priniesli tzv. inštrukcie z roku 13, ktoré predstavovali ním navrhovaný projekt federálneho usporiadania Miestokráľovstva Río de la Plata bez prisahania vernosti španielskemu kráľovi, teda fakticky nezávislosť^[34]. Banda Oriental nebola v zmysle tohto návrhu ochotná jednať o inom usporiadaní, pričom súčasťou návrhu bola aj požiadavka, aby hlavné mesto nebolo Buenos Aires. To vyvolalo veľký nesúhlas v rámci zhromaždenia, najmä však zo strany zástupcov Buenos Aires^[35]. Práve toto je začiatok konfliktu medzi federalistami a unitaristami (centralistami). Artigasove návrhy tak boli jasne odmietnuté, ten tak stiahol svoje vojsko od Montevidea, na základe čoho bola na neho vypísaná v Buenos Aires odmena a bol zbavený všetkých hodností a vyznamenaní. Buenos Aires sa dostalo do vojenského stretu s Artigasom a jeho spojencami. Artigas mal však veľkú podporu nie len v Banda Oriental, ale i v iných provinciách Spojených provincii La Platy. V roku 1814 Montevideo aj bez Artigasovej účasti padlo, čo znamená koniec španielskej nadvlády nad oblasťou Río de la Plata^[36]. Na začiatku roka 1815 v bitke pri Guayabos vyhral Artigas nad vojskom Buenos Aires^[37]. Následne jeho oddiely obsadili aj Montevideo, kde sa nestretli so žiadnym odporom, pretože vojsko Spojených provincii radšej ustúpilo, keďže predchádzajúce bitky jasne prehralo. Artigas tak získal kontrolu nad celým územím Banda Oriental. K Artigasovi sa pridali aj niektoré provincie Spojených provincii a spoločne vytvorili tzv. Federálnu ligu, čo znamenalo ich odtrhnutie sa od Spojených provincii^[38].

Aby Artigas zaistil schopnosť nového štátu prežiť, začal s reformami. Reorganizoval územné usporiadanie a podporil poľnohospodárstvo. Súčasne začal odoberať majetky Španielom a ľuďom, ktorí nesúhlasili s jeho politikou. Túto následne prideľoval novým chudobným osadníkom, dokonca aj bývalým otrokom. V septembri 1815 vydal Artigas tzv. Provizórne predpisy Východnej provincie na podporu svojej kampane a bezpečnosti prenajímateľov pôdy (Reglamento Provisorio de la Provincia Oriental para el Fomento de su Campaña y Seguridad de sus Hacendados), v skratke iba Pozemkové nariadenia z roku 1815 (Reglamento de tierras de 1815). Týmto aj legislatívne podporil svoje pozemkové reformy^[39]. Napriek všetkému zostal Artigas veľmi skromný, hlavne však bol idealistom, ktorý obdivoval Spojené štáty a ich usporiadanie. Toto chcel čiastočne aplikovať aj v Banda Oriental, no pri súčasnom zachovaní tradícii regiónu. Aby koncentroval svojich odporcov na jednom mieste, mal ich pod kontrolou a súčasne potrestal, vytvoril Artigas v roku 1815 tábor nazvaný Purificación, teda Očistec^[40].

V roku 1816 napadli Banda Oriental Portugalci z Brazílie. Portugalcom sa jednak nepáčila Artigasova politika, pretože sa obávali myšlienok, ktoré hlásal. Zároveň však chceli po stáročiach využiť neprítomnosti Španielska a konečne obsadiť Banda Oriental^[41]. Artigas však bol v danom čase stále vo vojne so Spojenými provinciami a teda portugalský útok bol pre neho veľký problém. Portugalci prekvapivo našli podporu aj medzi mnohými obyvateľmi Banda Oriental, ktorí nesúhlasili s politikou Artigasa. Ani Spojené provincie neprotestovali voči portugalskému útoku, nakoľko sa tiež chceli Artigasa zbaviť. Portugalský útok súčasne znamenal koniec Federálnej ligy, keďže ani provincie mimo Banda Oriental neboli ochotné bojovať za Artigasa. Prvá veľká bitka sa uskutočnila v septembri 1816 pri Carumbé. Artigasove oddiely boli zdecimované, keď v boji padlo veľa Artigasových vojakov^[42]. V ďalšej bitke pri India Muerta už Artigasove vojsko viedol Fructuoso Rivera, no ani ten nedokázal vymyslieť účinnú taktiku a prehral^[43]. Po tejto bitke už Artigasovi nezostalo prakticky žiadne pozemné vojsko, iba časť jazdy. Artigas sa tak stiahol na severné hranice Banda Oriental a portugalské vojsko tak malo voľnú cestu priamo na Montevideo. Montevideo nemuseli Portugalci vôbec dobývať, nakoľko ešte pred ich príchodom sa vedenie mesta dohodlo, že sa im vzdá bez boja. Súčasne vedenie mesta obvinilo Artigasa, že je tyran, ktorý ich zatiahol do vojny proti Brazílii. Cabildo v Montevideu oficiálne požiadalo portugalského kráľa o ochranu, čím sa skončila krátka existencia Banda Oriental, ako samostatného štátu^[44].

Artigas sa tak stiahol na odľahlý vidiek, kde žil aj so zvyškom svojho vojska niekoľko rokov. Morálku jeho vojska narúšali aj sľuby vládcov z Buenos Aires. Na tieto reagovali niektorí jeho dôstojníci, ktorí sa následne pridali na stranu Spojených provincii. K nim patril aj Manuel Oribe^[45]. Rozhodujúca bitka sa uskutočnila 22. januára 1820, kedy pri Tacuarembó portugalské oddiely rozdrvili v Artigasovej neprítomnosti posledné zvyšky jeho vojska^[46]. Iní federalisti však boli úspešní v boji s Buenos Aires, kedy sa im po víťaznej bitke pri Cepeda na začiatku roka 1820 podarilo obsadiť aj Buenos Aires^[47]. Pre Artigasa však toto víťazstvo znamenalo de facto prehru, lebo noví federalistickí vládcovia o pár mesiacov neskôr porazili v bitke pri Cambay aj samotného Artigasa, ktorý radšej odišiel do exilu do Paraguaja, kde v odľahlej oblasti žil medzi miestnymi indiánmi. Tu v roku 1850 zomrel, pričom do Uruguaja sa už nikdy nevrátil napriek tomu, že neskoršie vlády mu ponúkli možnosť návratu^[48].

Portugalci tak vládli nad Banda Oriental prakticky bez odporu. Sústredili sa však hlavne v Montevideu, takže zvyšok územia nemali pod priamou stálou kontrolou. V júli 1821 oficiálne odobril portugalskú okupáciu kongres v Montevideu a vyhlásil vytvorenie tzv. Provincie Cisplatina ako súčasti Portugalska^[49]. V roku 1822, po tom, čo vzniklo nezávislé Brazílske cisárstvo, sa táto provincia stala jeho súčasťou. Aj v Brazílii však ešte niekoľko rokov prebiehala vojna za nezávislosť s bývalou európskou materskou krajinou. Táto vojna za nezávislosť sa čiastočne preniesla aj do provincie Cisplatina. Bývalý portugalský guvernér Montevidea Carlos Frederico Lecor sa pridal k bojovníkom za nezávislosť Brazílie a začal so svojim vojskom obliehať Montevideo, ktoré nakoniec v roku 1824 portugalskí rojalisti opustili^[50]. Zmena vlády Portugalcov za Brazílčanov však znamenala zmenu správania sa vládcov voči obyvateľstvu v provincii Cisplatina. Bol zavedený tvrdý vojenský režim, ktorý znamenal veľké represie. To znova zvýšilo počet ľudí, ktorí volali po opätovnej nezávislosti^[51].

Vodcovia hnutia za nezávislosť však žili v exile v Buenos Aires. Na ich čele stáli Juan Antonio Lavalleja^[52] a Manuel Oribe^[45], obaja bývalí Artigasoví dôstojníci. Títo zorganizovali malú vojenskú výpravu, ktorá dostala pomenovanie Treinta y Tres Orientales, teda Tridsaťtri orientálcov, resp. Tridsaťtri východniarov^[53]. Toto meno dostala skupina z dôvodu nízkeho počtu členov, ktorých bolo skutočne iba niekoľko desiatok, v skutočnosti však viac ako tridsaťtri. Túto skupinu tvorilo 21 členov pochádzajúcich z Banda Oriental, zvyšok boli ľudia z iných regiónov Río de la Plata a niekoľko bývalých čiernych otrokov. K tejto skupine sa nakoniec pridal aj Fructuoso Rivera, ktorý bol najskôr Artigasov dôstojník, no neskôr spolupracoval s Portugalcami^[54]. V roku 1825 sa táto skupina vylodila na pobreží Banda Oriental. Medzi miestnymi obyvateľmi si myšlienka získania slobody na Brazílii získala takú podporu, že tridsaťtri orientálcov sa veľmi rýchlo rozrástlo na skutočnú armádu, ktorá už v polovici roka 1825 dokázala zahájiť obliehanie samotného Montevidea^[55]. Už v júni 1825 došlo k vytvoreniu novej chunty, ktorú viedol Manuel Calleros^[56]. Následne bolo 25. augusta 1825 zvolané zhromaždenie, na ktorom bola vyhlásená nezávislosť Banda Oriental a opätovné pripojenie tejto provincie k Spojeným provinciám La Platy. Do týchto udalostí sa rozhodli zapojiť aj Briti, ktorí mali v oblastí vlastné záujmy, ktoré spočívali v snahe nepripustiť regionálnu dominanciu ani Spojených provincii a ani Brazílie. Banda Oriental mala podľa ich predstáv slúžiť ako zóna, ktorá bude pod ich vplyvom a bude vyvažovať silu oboch susedných štátov podľa britských predstáv. Briti taktiež považovali Montevideo za vhodné miesto, z ktorého by mohli posielať svoje tovary do celého regiónu^[57].

Argentínčania však mali vlastné záujmy, ktoré spočívali v snahe čo najrýchlejšie opäť pripojiť Banda Oriental k Spojeným provinciám a na začiatku roka 1826 tak vyhlásili Brazílii vojnu. K argentínskym oddielom sa pripojili aj bojovníci z Banda Oriental. Vo vojne boli striedavo úspešné oba štáty, no poslednú bitku vyhralo vojsko Spojených provincii na čele s generálom Riverom^[58]. Vojnu tak nakoniec de facto vyhrali Spojené provincie, no Banda Oriental nezískali. Do situácie vstúpili Briti a prinútili obe bojujúce strany podpísať mierovú dohodu podľa britských podmienok. Táto bola podpísaná 27. augusta 1828, kde obe krajiny museli uznať nezávislosť Banda Oriental. Uruguaj sa tak stal síce konečne nezávislým štátom, no na jeho území žilo iba 70 000 ľudí a nemal žiadnu infraštruktúru potrebnú na vedenie štátu^[59].

Získanie nezávislosti neznamenalo automaticky aj nadobudnutie schopnosti fungovať naplno ako samostatný štát. V Uruguaji žilo stále veľmi málo obyvateľov, no negatívom bola tiež nízka úroveň vzdelania (iba vyššie vrstvy absolvovali niekoľko rokov v cirkevných školách) a veľmi jednoduchá ekonomika založená výhradne na chove hovädzieho dobytka, čo sa nezmenilo prakticky od úplného príchodu Španielov na dané územie. Celá krajina bola taktiež poznačená rokmi ozbrojených konfliktov, ktoré sa tu za posledné desaťročia udiali. V Uruguaji nebolo dostatok ľudí, ktorí by boli schopní obsadiť vládne pozície a nahradiť tak bývalú španielsku úradnícku administratívu^[60]. Istú výhodu však Uruguaju predsa len poskytoval významný prístav v Montevideu, ktorý mal potenciál stať sa významným centrom obchodu. Španielske impérium vystriedali Briti, ktorí sa stali nie len iniciátorom vzniku Uruguaja ako samostatného štátu, ale ovplyvňovali aj jeho ďalšie fungovanie. Logicky sa aj medzi samotnými Uruguajcami začalo diskutovať, či vôbec je nový štát schopný fungovať a či nebola nezávislosť získaná priskoro. Po získaní nezávislosti stúpol počet obyvateľov v priebehu niekoľkých rokov iba na 75 000, z toho 30% žilo v Montevideu^[61].

Aj keď sa v nasledujúcich rokoch podarilo občas naštartovať rozvoj krajiny, bol tento rýchlo zastavený nejakým ozbrojeným konfliktom, ktorých bude v nasledujúcich desaťročiach viacero. Prvé vlády fungovali v podstate iba vďaka pôžičkám, niektorým bankám bolo dovolené tlačiť peniaze, čo ekonomickú situáciu krajiny iba zhoršilo. Veľmi skoro sa tak výrazne zadlžila. Mierne oživenie nastalo na začiatku druhej polovice 19. storočia, keď chov hovädzieho dobytka začal byť nahrádzaný lukratívnejším chovom oviec. To pomohlo aj zmeniť štruktúru obyvateľstva z prostých a často putujúcich chovateľov na trvale usadených farmárov, z ktorých neskôr vznikla stredná trieda. Poslednou vecou, ktorá mala vplyv na formovanie uruguajského štátu bolo prisťahovalectvo, ktoré bolo v prvej polovici 19. storočia významné, pričom až tretina obyvateľstva sa v danej dobe narodila v Európe. Práve európski prisťahovalci priniesli konečne nové myšlienky, keďže Uruguajci totiž do Európy veľmi necestovali a tak často revolučné európske myšlienky museli do krajiny priniesť až imigranti. Noví Uruguajci však zostávali hlavne v mestách, čím vzniklo delenie mesto a vidiek, čo bol taktiež jeden z dôvodov neskorších vnútorných konfliktov^[62].

Významnú úlohu zohralo prvé zasadnutie ústavodarného zhromaždenia na konci roka 1828 v meste San José de Mayo^[63]. Tu sa zišli všetky názorové prúdy uruguajskej spoločnosti. Za prvého guvernéra Uruguaja bol vymenovaný José Rondeau, ktorý bol bývalý director supremo Spojených provincii La Plata a bývalý veliteľ argentínskej severnej armády^[64]. Keďže Rondeau nepochádzal z Uruguaja (narodil sa v Buenos Aires), nemal medzi obyvateľstvom prakticky žiadnu autoritu. Nedokázal si získať ani širokú politickú podporu, takže aby sa udržal vo funkcii, musel sa pridať na stranu niekoho z mocných miestnych vodcov (caudillos). Ani to mu nepomohlo a už v roku 1830 radšej rezignoval. Nahradil ho hrdina boja za nezávislosť a vplyvný cuadillo Juan Antonio Lavalleja^[52]. Menovanie Lavalleja za nového guvernéra sa však nepáčilo inému miestnemu vodcovi Fructuosovi Riverovi, ktorý dokonca hrozil vojnou. Hrozbu konfliktu sa podarilo zvrátiť, keď obaja podpísali dohodu, na základe ktorej si rozdelili sféry vplyvu. Lavalleja zostal guvernérom a vládcom Montevidea a Rivera sa stal vládcom vidieckych častí štátu^[65]. V auguste 1830 sa konali prvé voľby. V týchto vyhral Rivera a jeho podporovatelia. 6. novembra 1830 sa tak Fructuoso Rivera stal prvým prezidentom Uruguaja. Nová vláda začala pracovať na novej ústave, ktorá mala priniesť pokoj a poriadok. Táto bola prijatá 18. júla 1830. Krajina dostala taktiež konečne nový názov a to Estado Oriental del Uruguay, teda "Východný štát (rieky) Uruguaj". Taktiež došlo k novému územnému rozdeleniu štátu na deväť departmentov a bol zavedený dvojkomorový parlament. Podľa novej ústavy však mal byť prezident volený nie občanmi, ale poslancami parlamentu, ktorí boli volení občanmi^[66].

Fructuoso Rivera mal v krajine veľkú autoritu, ktorá pochádzala ešte z Artigasových čias, kedy Rivera bojoval po jeho boku proti Španielom. Neskôr sa pripojil k boju proti Brazílčanom v snahe získať nezávislosť a viedol aj rozhodujúci bitku, kde vojsko Spojených provincii La Platy porazilo Brazílčanov. Rivera sa po prijatí novej ústavy snažil do krajiny prilákať hlavne európskych prisťahovalcov, ktorí mali osídliť prakticky prázdne vnútrozemie Uruguaja. Ďalšou úlohou bola zvýšenie miery vzdelania obyvateľstva, ktoré bolo stále veľmi nízke. Problémom začali byť tiež zvyšky domorodého kmeňa Charrúov, ktorí sa vzbúrili. Rivera na nich poslal vojsko, ktoré ich porazilo, no následne posledný väčší indiánsky kmeň prakticky vyhladilo. V roku 1834 sa proti prezidentovi rozhodol povstať bývalý guvernér Lavalleja. Rivera však bol aj v tomto konflikte úspešný a Lavalleja musel odísť do exilu. Rivera si postupne upevnil svoju moc, no stále mal (podobne ako aj v minulosti Artigas) oveľa bližšie k vidieku a v meste tak trávil menej času. Rozhodol sa teda vypísať nové voľby, čím mnohých prekvapil. Voľby vyhral iný významný vodca boja za nezávislosť a zároveň caudillo Manuel Oribe, ktorý sa 1. marca 1835 ujal funkcie prezidenta. Rivera si však ponechal vládu nad vidiekom, ktorú mu zaručovala ešte dohoda s Lavallejom^[67].

Oribe bol na rozdiel od Riveru skôr mestský typ človeka a za hlavnú úlohu si dal sám presadiť vládu ústavy a zákona. Predovšetkým sa mu nepáčilo rozdelenie moci, kedy Rivera vládol stále vidieku napriek tomu, že na to nemal ústavné oprávnenie. V januári 1836 tak Oribe zrušil Riverovi funkciu vládcu vidieka. Riverovi sa tento krok nepáčil a začal organizovať ozbrojený odpor. Bol však 19. septembra 1836 porazený v bitke pri Carpintería spojenými silami Oribeho a Lavalleju. Táto bitka však znamenala zrod dvoch významných politických strán, ktoré ovplyvňovali dianie v Uruguaji v jeho ďalšej existencii. Oribe založil Národnú stranu (Partido Nacional), zvanú tiež Biela strana (Partido Blanco). Rivera založil Stranu Colorado (Partido Colorado), teda Červenú stranu, aby sa farebne odlíšil od Oribeho bielej^[68]. Tieto strany však nemali vyhranenú ideológiu a skôr iba zastupovali záujmy svojich členov a sponzorov^[69].

Fructuoso Rivera sa však nevzdával a už v roku 1837 začal s ďalšími prípravami na vojnu. 15. júna 1838 sa odohrala bitka pri Palmar, kde Rivera drvivo porazil spojené vojsko Oribeho a Lavalleju^[70]. Oribe sa tak stiahol do Montevidea. Obe strany však nedisponovali silou, aby konflikt zvrátili jednoznačne na svoju stranu. Oribe tak o pomoc požiadal vládcu Buenos Aires a súčasne Argentínskej konfederácie Juana Manuela de Rosasa^[71]. Rivera sa tak v snahe nezaostať obrátil so žiadosťou o pomoc na Francúzsko. Tým začala tzv. Guerra Grande, teda Veľká vojna, čo je označenie pre uruguajskú občiansku vojnu^[67].

Oribe nemohol vykonávať úrad prezidenta a tak sa 24. októbra 1838 funkcie vzdal, nahradil ho predseda senátu Gabriel Antonio Pereira^[72]. Ten vo funkcii vydržal do marca 1839. Vtedy do Montevidea vstúpil konečne Fructuoso Rivera. Rivera po obsadení hlavného mesta vyhlásil vojnu Rosasovi a Argentínskej konfederácii, ktoré podporovali Oribeho. Následne boli vyhlásené voľby, ktoré vyhral práve Rivera, ktorý sa tak stal znova prezidentom. Riverove rozhodnutie vyhlásiť vojnu Rosasovi využilo niekoľko provincii Argentínskej konfederácie, ktoré tento krok nasledovali a taktiež sa vládcovi Buenos Aires postavili. Prvá veľká bitka sa odohrala 6. decembra 1842 pri Arroyo Grande v argentínskej provincii Entre Ríos. Tu však drvivo vyhrala armáda pod velením Manuela Oribeho^[73]. Porazený Rivera musel ustúpiť a vo februári 1843 začali Oribeho bieli s podporou Rosasa obliehať Montevideo^[74]. Na Riverovej strane stáli taktiež oddiely tvorené argentínskymi exulantmi, ktorí museli utiecť pred Rosasom. Z dôvodu politiky guvernéra Buenos Aires Juana Manuela de Rosasa sa postupne do konfliktu zapojili aj iné štáty, vrátane európskych mocností. Tieto však stáli proti Rosasovi a jeho spojencom. Obranu Montevidea viedol argentínsky generál José María Paz^[75]. Keďže v Montevideu žilo niekoľko desiatok tisíc obyvateľov, bolo potrebné zabezpečiť dostatočné zásobovanie, ktoré však bolo možné iba cez more. Morskej obrane Montevidea velil taliansky revolucionár Giuseppe Garibaldi, ktorý v konflikte velil talianskej légii^[76]. Významný vplyv mali taktiež rozhodnutia Rosasa, ktoré mali za následok francúzsku a neskôr spoločnú britsko-francúzsku blokádu prístavu Buenos Aires. Vďaka blokáde vzrástol význam prístavu Montevideo a to napriek jeho obliehaniu. Uruguajská občianska vojna sa tak postupne stala iba okrajovým konfliktom argentínskych občianskych vojen, do ktorých sa zapojili aj európske mocnosti, ktoré chceli presadzovať svoje záujmy v regióne. Ani jedna z bojujúcich strán tak nemohla robiť nezávislé rozhodnutia, ale závisela od vôle zahraničných mocností.

27. marca 1845 sa uskutočnila ďalšia významná bitka, keď sa pri India Muerta stretol Rivera a vojsko Argentínskej konfederácie na čele ktorého stál Justo José de Urquiza. Argentínčania Riverove vojsko drvivo porazili a Rivera musel utiecť do Brazílie^[77]. Obyvateľstvo už bolo dlhým konfliktom unavené a krajina ekonomicky úplne zdecimovaná. Rosas začal navyše vyjednávať s Francúzmi (ktorí podporovali obranu Montevidea). Uruguajskí obrancovia Montevidea tak začali rokovať s Brazílčanmi o možnej podpore. Obe strany spolu skutočne podpísali zmluvu v roku 1851. Táto zmluva bola pre Uruguaj veľmi nevýhodná, nakoľko Brazília získala niektoré územia patriace Uruguaju a mohla si tiež na jeho území vybudovať pevnosti s vojenskou posádkou. Zahraničné mocnosti tak začali rozhodovať o ďalšej existencii uruguajského konfliktu. Obe bojujúce strany museli pod tlakom svojich zahraničných spojencov urobiť ústupky a pristúpili k prímeriu. Aby sa predišlo budúcim konfliktom, bol výsledok občianskej vojny zmluvne spísaný tak, aby nikoho neurazil. Oribe dostal zmluvne potvrdené, že bojoval za nezávislosť Uruguaja proti európskym mocnostiam. Riverovi stúpenci na druhej strane dostali taktiež zmluvne potvrdené, že bojovali za nezávislosť Uruguaja proti Rosasovi. Keďže však konflikt skončil porážkou Oribeho spojenca Rosasa, občiansku vojnu v Uruguaji vyhrala strana Colorado, no už bez Riveru^[69].

Po vojne sa v novembri 1851 uskutočnili nové voľby. Tým sa malo ukončiť dvojvládie, nakoľko obe bojujúce strany počas konfliktu vytvorili vlastnú vládu s vlastným prezidentom. Na novom prezidentovi sa dohodli obe hlavné politické strany a stal sa ním Juan Francisco Giró z Národnej strany^[78]. Ten sa funkcie ujal 1. marca 1852. Hlavnou úlohou nového prezidenta bolo uzmierenie bývalých nepriateľov, no predovšetkým obnova vojnou poničeného štátu, ktorý nemal prakticky žiadne finančné zdroje. K tomu sa pridal aj veľký úbytok obyvateľstva, ktoré pred vojnou odišlo do susedných štátov. Koniec uruguajskej občianskej vojny nastal vďaka významným ústupkom v prospech Brazílie a Argentíny, ktoré však Uruguaj výrazne znevýhodňovali. Nový prezident sa preto ako diplomat pokúsil so susedmi vyjednávať, no neúspešne. Hlavná oblasť ekonomiky štátu, teda chov dobytka, bola kvôli vojne a zmluvnému zvýhodneniu brazílskych chovateľov, vo veľmi zlom stave. Jediným príjmom Uruguaja sa tak stal zmluvne dohodnutý príspevok od Brazílie, čo iba prehĺbilo podriadenosť Uruguaja na jeho susedoch. Úpadok štátu bol až taký veľký, že kriminalita sa prakticky dostala až na úroveň z čias Banda Oriental, kedy sa sem presúvali kriminálnici z celého regiónu^[79]. Moc tak získavali tí vodcovia (caudillos), ktorí dokázali reálne chrániť svoje záujmy a obyvateľov. Bezpečnostná situácia sa natoľko zhoršila, že v júli 1853 sa medzi sebou stretli v boji uruguajské vojsko a uruguajská národná garda. V septembri 1853 stratil prezident Giró aj zvyšky autority a požiadal o azyl na francúzskom veľvyslanectve. K moci sa dostal generál Venancio Flores, ktorý vytvoril novú vládu^[80]. Inšpiroval sa v histórii susednej Argentíny a vytvoril triumvirát. Okrem Floresa ho tvorili ešte bývalí nepriatelia z občianskej vojny Fructuoso Rivera a Juan Antonio Lavalleja. Avšak keďže obaja zomreli v priebehu krátkej dobe v rokoch 1853 a 1854, získal moc sám Flores^[81].

Keďže Flores nemal silu na to, aby bez spojencov presadil svoje záujmy, obrátil sa na Brazíliu so žiadosťou o podporu. Brazília skutočne vyslala do Uruguaja armádu na podporu Floresa. Na to reagovali obe hlavné politické strany, ktoré sa začali štiepiť a z bývalých nepriateľov sa stali spojenci v dvoch nových stranách. Časť vytvorila Liberálnu úniu (Unión Liberal) a časť sa združila v tzv. Dohode o jednote (Pacto de la Uníon)^[82]. Tieto pokusy však vydržali iba krátko, lebo bývalí nepriatelia spolu nedokázali reálne fungovať v rámci jednej strany. Po krachu týchto projektov sa všetci vrátili do svojich bývalých strán. Flores chcel predísť novému konfliktu a rozhodol sa dohodnúť s Oribem na mene nového prezidenta. Obaja sa zhodli, že prezidentom sa stane Gabriel Antonio Pereira^[72]. Pereira bol kompromisný kandidát a účastník Artigasových bojov za nezávislosť. V roku 1858 sa prezidenta pokúsil zvrhnúť generál César Díaz zo strany Colorado, no bol neúspešný, keď prehral v bitke pri Quinteros. Revolucionári boli bez súdu popravovaní, čo vyvolalo v krajine nové napätie. Strana Colorado následne využívala popravy po bitke pri Quinteros ako zámienku pri svojom ďalšom politickom boji^[83].

V roku 1860 sa konali ďalšie voľby. Prezidentom sa stal Bernardo Prudencio Berro z Národnej strany, ktorý tak nahradil neúspešného Pereiru^[84]. Ten sa rozhodol krajinu stabilizovať tým, že zakáže obe najsilnejšie politické strany. Tie považoval za hlavnú a jedinú príčinu nestability Uruguaja. Nový prezident začal postupne situáciu v krajine zlepšovať a stabilizovať. Proti Berrovi však povstal Venancio Flores, ktorý si ako zámienku vybral pomstu za popravy po bitke pri Quinteros. V skutočnosti však tieto nespáchali priaznivci Národnej strany, ale vojaci pravidelnej armády na rozkaz vlády nestraníka Pereiru. Flores si získal podporu Argentíny, ktorá mu dokonca poskytla vojnovú loď. Flores sa vylodil v Uruguaji, čím začal nový konflikt^[85]. Prezident Berro hľadal podporu v Paraguaji. Lenže tým sa uruguajský konflikt stal znova medzinárodným tak ako pred tým. Paraguaj mal totiž v danom období spory s Argentínou a Brazíliou o územia a otázky voľnej plavby po riekach. Flores si tak získal aj podporu Brazílie, ktorej sľúbil ešte väčšie výhody, než mala. Guvernér Buenos Aires (a neskôr argentínsky prezident) Bartolomé Mitre mal taktiež záujem na potlačení paraguajského vplyvu a tiež začal podporovať Floresa^[86]. Berro však svoje plány nestihol uskutočniť, keď bol 1. marca 1864 nahradený novým prezidentom Atanasiom Cruz Aguirrem^[87]. Floresa následne Brazílčania podporili blokádou dôležitej rieky Uruguaj. Prezident Aguirre ako odpoveď vyhlásil dohodu s Brazíliou z roku 1851 za neplatnú. Aguirre vydržal vo funkcii necelý rok, keď ho nahradil Tomás Villalba^[88]. Flores však mal už v tej dobe veľkú silu a tak bol prezident Villalba prinútený pristúpiť na mierovú zmluvu s Brazíliou. Túto však už za Uruguaj podpísal Venancio Flores, ktorý sa stal vo februári 1865 s podporou Brazílie novým prezidentom Uruguaja. To znamenalo návrat strany Colorado k moci, ktorú si udržala až do polovice 20. storočia.

Regionálne mocnosti Brazília a Argentína si za svoju podporu vynútili na Floresovi podpísanie zmluvy o Trojitej aliancii (1865). Na základe tejto zmluvy bol Uruguaj povinný sa zúčastniť sa prebiehajúcej vojny trojspolku, v ktorej už od októbra 1864 bojovali Brazília a Argentína proti Paraguaju. Flores sa však vo vojne prejavil zmierlivo a presadil, aby Argentína a Brazília po víťazstve ponechali Paraguaju nezávislosť a dokonca sa za Uruguaj zriekol vojenských reparácii od Paraguaja, ktoré vojnu nakoniec prehralo^[89]. V roku 1868 sa bývalý prezident Bernardo Prudencio Berro pokúsil vrátiť sa k moci ozbrojenou revolúciou. Tento pokus však skončil úplným fiaskom, keď bo Berro zatknutý pri pokuse o útek. Napriek tomu v čase, kedy sa mala uskutočniť revolúcia zavraždili neznámi páchatelia prezidenta Floresa a vládni vojaci v odvete zavraždili Berra, ktorý však o vražde Floresa nevedel^[90].

Po vojne trojspolku sa začal Uruguaj postupne konečne rozvíjať. V priebehu pár rokov sa počet obyvateľov Montevidea navýšil z cca 50 000 až na 120 000 ľudí. Nárast obyvateľstva bol hlavne vďaka migrácii z Európy, špeciálne z Talianska. V Montevideu tak tvorili prisťahovalci až 60% obyvateľstva. Hlavné mesto sa začalo masívne rozvíjať a modernizovať, ľudia začali konečne bohatnúť. Najviac sa darilo obchodníkom, ktorí ťažili z výborného obchodného potenciálu Montevidea^[91]. Vymaniť sa z diktátu Brazílie pomohli Uruguaju znova cudzinci, konkrétne európske mocnosti, ktoré začali v krajine otvárať vlastné banky a továrne, čím sa znížil význam brazílskych bánk, ktoré presadzovali predovšetkým záujmy Brazílie. Na konci 60. rokov 19. storočia otvorili Briti prvú železničnú trať v Uruguaji. Briti železnicu rozširovali a postupne tak ovládli celý železničný systém v krajine. Tieto zmeny pomohli aj uruguajským vládam, ktoré mohli konečne efektívne a účinne riadiť štát^[92].

Po atentáte na prezidenta Floresa bol za nového prezidenta zvolený ďalší zástupca strany Colorado Lorenzo Batlle y Grau^[93]. Tento sa ujal úradu 1. marca 1868. Musel však už o dva roky čeliť ďalšiemu ozbrojenému povstaniu. Niektorí členovia Národnej strany sa rozhodli povstať voči vláde strany Colorado a začala tzv. revolúcia kopií (Revolución de las Lanzas)^[94]. Na čele bielych stál vojak a caudillo Timoteo Aparicio. Išlo mu hlavne o vybojovanie podielu na moci pre jeho Národnú stranu. Jeho armáda však bola iba veľmi slabo a zastaralo vyzbrojená, preto aj revolúcia dostala meno revolúcia kopií. Konflikt trval necelé dva roky. V apríli 1872 podpísali obe strany mierovú zmluvu, čím revolucionári dosiahli svoj cieľ a Národná strana získala aspoň čiastočný podiel na moci v štáte. Konflikt však spôsobil nový rozkol v oboch hlavných stranách. Časť ich členov sa následne spojila a vytvorila novú stranu nazvanú Principistas, ktorá bojovala prakticky proti všetkému, čo predstavovali vtedajší Uruguaj^[95]. Vďaka tomu získali pomerne veľkú podporu a zastúpenie v parlamente. Od roku 1872 nemala krajina riadneho prezidenta, až v roku 1873 sa novým prezidentom stal José Eugenio Ellauri, člen strany Colorado, no sympatizant myšlienok Principistas^[96]. Jeho snahy boli tým pádom zamerané na reformu všetkých dôležitých zložiek štátu. Na to však nenašiel podporu ani jednej z dvoch hlavných strán a tak bolo jeho úsilie neúspešné. Krajina nemala dostatok peňazí na plány prezidenta. Proti nemu tak začali vo veľkom vystupovať bohatí statkári, ktorí ho s pomocou armády prinútili na začiatku roka 1875 odstúpiť. Novým prezidentom sa stal Pedro Varela^[97]. Nový prezident veril, že pokrok sa dá dosiahnuť iba pomocou vzdelania, ktoré však bude poskytovať štát a nie cirkev. V krajine sa postupne začali vytvárať nové školy a knižnice, to malo vplyv aj na rast gramotnosti. Súčasne bol Varela presvedčený, že sa musí vysporiadať s Principistas. Nechal teda pochytať popredných členov tohto hnutia, nalodil ich na loď menom Puig a odoslal do kubánskej Havany^[98]. Vyhnancom sa však podarilo vrátiť a pokúsili sa o povstanie, ktoré však bolo rýchlo potlačené. Krajina ale stále nemala dostatok peňazí a tak sa pokúsil prezident vyjednávať s brazílskymi bankami, ktoré následne posilnili svoj vplyv na rozpočet Uruguaja. Tento krok sa však stretol s veľkým odporom. Na jeho čelo sa postavil veliteľ uruguajskej armády Lorenzo Latorre^[99]. Latorre vyzval prezidenta k odchodu, ten jeho výzvu pochopil ako hrozbu vojenského prevratu a radšej požiadal o politický azyl na francúzskom veľvyslanectve.

Vládu 10. marca 1876 prevzal samotný Lorenzo Latorre, ktorý však vládol bez zvolenia, prakticky ako diktátor. Na rozdiel od iných vodcov, ktorí získali v Latinskej Amerike absolútnu moc, nezačal Latorre so žiadnymi represiami. Za svoj hlavný cieľ si stanovil zníženie kriminality a nastolenie vlády práva. Latorre sa následne rozhodol povoliť parlamentné voľby, ktoré prebehli v roku 1878. Nový parlament s väčšinou strany Colorado následne v roku 1879 zvolil Latorreho za nového prezidenta. Po získaní legitímneho mandátu začal aj Latorre s reformami. Štát začal s podporou poľnohospodárov a obchodníkov. Veľkej podpore sa dostalo predovšetkým britským investorom, ktorí jednak dostali od štátu dlhé daňové prázdniny a jednak mohli bez obmedzení podnikať. Nové reformy však znamenali zvýšenie nezamestnanosti, lebo došlo k modernizácii poľnohospodárskej práce, na ktorú už nebolo potrebných toľko pracovníkov. Súčasne však do Uruguaja smerovalo množstvo nových prisťahovalcov, no Uruguaj ich spolu s novými nezamestnanými z vidieka nedokázal zamestnať. Začali tak vznikať problémy. Keďže prezident chcel obmedziť moc caudillos, modernizoval vládnu armádu, aby jej oddiely miestnych vodcov nedokázali konkurovať. V roku 1880 sa však prezident Latorre rozhodol rezignovať. Dôvod jeho rozhodnutia nie je do súčasnosti presne známy. Latorre následne odišiel neďaleko Buenos Aires, kde sa venoval poľnohospodárstvu a neskôr tam aj dožil svoj život^[100].

Novým prezidentom sa v marci 1880 stal Francisco Antonino Vidal^[101]. Toho však už vo februári 1882 nahradil Máximo Santos, vojenský generál a minister vojny za vlády prezidenta Vidala, ktorý de facto vládol už počas vlády samotného Vidala^[102]. Aby Santos upevnil svoju moc, získal podporu strany Colorado. Keďže sám velil armáde, ktorej podporu aj mal, dosiahol tak politickú a spoločenskú stabilitu v celom štáte. Práve toto obdobie je považované za začiatok získania vplyvu armády v strane Colorado, cez ktorú aj v ďalších obdobiach uruguajské vojsko zasahovalo do politických záležitostí. Vláda sa musela armáde zavďačiť a presunula významnú časť štátneho rozpočtu do ministerstva vojny, aby došlo k uspokojeniu armádneho velenia. Santos však bol úplne iným typom politika, než Latorre. Santos obmedzil slobodu tlače, začal na štátne pozície dosádzať svojich priateľov a podporovateľov, zároveň sa veľmi rozšírila korupcia. Jeho politika však bola veľmi nepopulárna a aby zamedzil rozšíreniu odporu voči svojej osobe, rozhodol sa na konci mandátu v roku 1886 skutočne vzdať moci, no na pozíciu prezidenta dosadil znova svojho predchodcu Francisca Antonina Vidala, ktorého však úplne ovládal. Odpor voči Santosovi bol však taký silný, že obe najsilnejšie politické strany sa voči nemu spojili, čím začala tzv. revolúcia Quebracho (marec 1886). O zamýšľanej revolúcii sa však Santos dozvedel a v niekoľkých ozbrojených stretoch nespokojencov porazil. Vládne vojsko viedol generál Máximo Tajes^[103]. V máji 1886 sa Santos stal znova prezidentom. Ani porážka revolúcie však nezastavila opozíciu a v auguste 1886 čelil Santos pokusu o atentát. Santos postupne stratil úplne podporu a v novembri 1886 rezignoval^[104].

Novým prezidentom sa 18. novembra 1886 stal Máximo Tajes^[105]. Tajes umožnil opozícii pracovať na návrate k civilnej vláde. Nový prezident sa stal na rozdiel od Santosa pomerne populárny, keďže okrem skončenia represii, začali do krajiny prichádzať nové zahraničné investície. To znamenalo zakladanie množstva nových spoločností a aj bánk, čo konečne pomohlo ekonomike Uruguaja.

V roku 1890 sa uskutočnili nové voľby, v ktorých vyhral zástupca strany Colorado Julio Herrera y Obes^[106]. Hneď na začiatku vlády ohlásil nový prezident, že poskytne podiel na vláde aj politickým konkurentom a tak sa do vlády dostali aj zástupcovia Národnej strany. Paradoxne však podiel na moci pre Národnú stranu znamenal ešte menšie zastúpenie, aké mala pred tým, čo časť bielej strany odmietala. Proti prezidentovi sa však postavila aj časť členov jeho vlastnej strany Colorado, ktorú viedol José Batlle y Ordóñez^[107]. Táto skupina požadovala rozšírenie volebného práva a koniec manipulovaniu volieb. Samotný prezident však bol presvedčený, že za súčasnej situácie nie je možné umožniť voliť úplne všetkým. So zlepšujúcou sa ekonomickou situáciou v susednej Argentíne sa začalo výraznejšie investovať aj v Uruguaji. Vláda zlepšenú situáciu využila na získanie nových pôžičiek, čo znamenalo začiatok ekonomických problémov. V júli 1890 vyhlásila dokonca národná banka bankrot, čo spôsobilo, že nikto nemal záujem o obchodovanie v uruguajskej mene. Poľnohospodári si zrazu nemohli požičiavať peniaze, nasledovali krachy niekoľkých súkromných bánk a bankrot burzy v Montevideu. Vláda nedokázala tieto problémy vôbec riešiť, keď navyše prezident verejne podporil špekulantov zaoberajúcich sa predajmi pozemkov, stratil aj poslednú podporu.

Vo voľbách konaných v roku 1894 už prezident Herrera y Obes nekandidoval. Parlament sa však nevedel na novom prezidentovi dohodnúť a zasadal 21 dní v kuse. Po dlhých jednaniach bol nakoniec vybraný Juan Idiarte Borda^[108]. Ani prezident Borda nedokázal vyriešiť veľké problémy a na začiatku roka 1897 musel čeliť novej revolúcii zo strany Národnej strany. K revolúcii sa rýchlo pridávali tisíce chudobných vidiečanov, ktorí v dôsledku krízy nemali prácu. V následnom ozbrojenom konflikte sa viac darilo revolucionárom, no konflikt ešte zhoršil situáciu v krajine. Verejná mienka začala tlačiť prezidenta, aby pristúpil k mierovým rokovaniam, lebo ekonomické straty zasiahli úplne všetkých. Prezident jednania odmietal. 25. augusta 1897 však bol na ceste z kostola zavraždený, keď ho atentátnik zastrelil^[109]. Prezidentské kompetencie tak prešli na predsedu senátu Juana Lindolfa Cuestasa^[110]. Mier bol podpísaný o niekoľko týždňov, pričom strana Colorado sa v mierovej zmluve zaviazala, že umožní revolucionárom z Národnej strany účasť na vláde. Po dokončení mandátu zavraždeného prezidenta Bordu sa rozhodol v roku 1898 kandidovať na prezidenta osobne. Parlament však odmietal Cuestasa podporiť. Cuestas s podporou armády tak nechal rozpustiť parlament. Následne vytvoril štátnu radu, kde mali zastúpenie členovia všetkých významných strán. Cuestas ale pristúpil tiež k reformám volebného zákona, ktoré mali skutočne umožniť Národnej strane mať väčší podiel na moci.

Vo voľbách uskutočnených v roku 1903 vyhral José Batlle y Ordóñez^[107]. Už za krátko vyvolali členovia Národnej strany ďalšie ozbrojené povstanie, ktoré trvalo skoro celý rok. Nakoniec však boli 1. septembra 1904 revolucionári z Národnej strany porazení, v bitke padol aj ich vodca Aparicio Saravia, čím revolúcia skončila^[111]. Konflikt poskytol prezidentovi Batlle y Ordóñezovi zámienku, aby ukončil vládu členov Národnej strany v niektorých departmentoch, čo im zaručovala mierová dohoda uzavretá po predchádzajúcej vzbure. Mier mal byť uzavretý 6. septembra 1904, cestou na miesto rokovania však bol na prezidenta spáchaný atentát, ktorý však nebol úspešný. K podpisu mierovej zmluvy tak došlo až 24. septembra 1904. Na základe tejto zmluvy bola vyhlásená amnestia a vrátený zabavený majetok.

José Batlle y Ordóñez bol synom bývalého prezidenta Lorenza Batlle y Graua. Jeho rodina mala katalánsky pôvod a v Uruguaji hľadala lepší život. José Batlle y Ordóñez sa politicky angažoval už od mladosti, neskôr kritizoval vtedajšie vojenské vlády z pozície novinára. Práve vďaka svojim novinám získal Batlle y Ordóñez už skoro veľkú popularitu. Vojenský diktátor a zároveň prezident Máximo Santos ho nechal dokonca zatknúť. Batlle y Ordóñez však už bol v tom čase tak populárny, že ho musel režim čoskoro prepustiť na slobodu. Najväčšiu inšpiráciu pre svoje politické názory však našiel vo Francúzsku, kde nejakú dobu pôsobil^[112]. Po víťazstve v revolúcii sa Batlle y Ordóñez rozhodol predísť ďalším revoltám sociálnymi reformami. Voľby v roku 1903 vyhral s prísľubom rozšírenia volebného práva aj na mužov, ktorí ho stále nemali. Po voľbách začal reformovať aj vlastnú stranu Colorado, ktorú chcel pretvoriť na stranu pre strednú triedu. Podarilo sa mu zvíťaziť nad straníckymi oponentmi a presadil volebnú reformu. Nasledovalo rozšírenie strany Colorado aj do regiónov a jej otvorenie pre nových členov. Svoje snahy podporoval hlavne prostredníctvom svojich novín, ktoré boli masovo distribuované po celom štáte. Avšak na začiatku svojej vlády musel riešiť staré problémy Uruguaja, ktoré pretrvávali po celé desaťročia. Konkrétne vysokú nezamestnanosť, vysoký štátny dlh a slabú ekonomiku. Prvé roky svojej vlády však musel riešiť ozbrojený konflikt s priaznivcami Národnej strany, takže na reálne reformy mu nezostávalo veľa času. Stihol však zrušiť trest smrti, podporil rozvoj školstva (zavedenie povinnej školskej dochádzky a zakladanie nových škôl), no predovšetkým presadil uzákonenie rozvodu. Reformy prezidenta naozaj začali chudobným a robotníkom postupne zlepšovať ich životy. V roku 1906 začal Batlle y Ordóñez svoju najväčšiu reformu, konkrétne reformu zákonov upravujúcich prácu. V rámci reformy presadzoval zavedenie osemhodinového pracovného času a voľnú nedeľu. Presadenie reformy pracovného práva však trvalo oveľa dlhšie, než prezident očakával. Aj v ekonomickej oblasti bol prezident úspešný. Zrejme ako prvému sa mu konečne podarilo hospodáriť naozaj zodpovedne a štátny rozpočet začal vykazovať prebytky, darilo sa aj obchodu, ktorý výrazne rástol. Ako prvý prezident v histórii Uruguaja skončil v roku 1907 svoj mandát ako populárny politik. Slávnostného odchodu z funkcie sa zúčastnili tisíce nadšených obyvateľov Montevidea, ktorí prezidenta oslavovali^[113].

1. marca 1907 sa novým prezidentom stal Claudio Williman^[114]. Batlle y Ordóñez následne odcestoval do Európy, kde sa snažil získať nové skúsenosti, ktoré by využil pri svojej ďalšej prípadnej vláde. Nový prezident podporoval zahraničných investorov, hlavne britské železničné spoločnosti. Na presadenie ich záujmov bez problémov potlačil aj stávky robotníkov. S ľavicovými politikmi sa vysporiadal tak, že niektorých vyhostil z krajiny a iných nechal zavrieť do väzenia. Aj keď prezident Williman nesúhlasil s mnohými reformami svojho predchodcu, väčšinu z nich presadil práve on, keďže Batlle y Ordóñez to počas svojej vlády nestihol.

Na začiatku roka 1911 sa konali nové voľby, kde znova kandidoval José Batlle y Ordóñez^[115]. Vo voľbách kandidoval Batlle y Ordóñez s myšlienkou, aby štátu vládol kolektívny orgán, čim by sa zabránilo autoritatívnym vládam, súčasne hlásal odluku cirkvi od štátu, čo bola v danej dobe veľmi radikálna myšlienka. Batlle y Ordóñez vyhral voľby hlavne vďaka podpore chudobných a robotníkov. Následne začal presadzovať nové reformy, ktoré videl v Európe. Mal záujem na tom, aby mohli byť drobným podnikateľom poskytované menšie úvery. Aby tento cieľ presadil, znárodnil dve najväčšie banky v krajine. Tým si proti sebe postavil dve významné skupiny, veľkostatkárov (ktorí sa nechceli o úvery deliť s chudobnejšími podnikateľmi) a bankárov (ktorí nechceli požičiavať malé peniaze chudobným, ale veľké bohatým). V bankovom sektore tak Batlle y Ordóñez nebol veľmi úspešný, keďže sa skoro nič nezmenilo. Významným víťazstvom prezidenta bolo výrazné zníženie cien elektrickej energie, ktoré dosiahol vytvorením štátnej elektrárenskej spoločnosti. Následne začal Batlle y Ordóñez podporovať poľnohospodárov pred statkármi. Negatívne sa však prejavila obchodná nerovnosť so Spojenými štátmi. Tieto síce vyvážali veľké množstvo svojich produktov do Uruguaja, no neboli ochotné prijať žiadne uruguajské výrobky. Prezident tak pristúpil k ochranárskym opatreniam, no tieto iba zhoršili situáciu strednej triedy a chudoby. Batlle y Ordóñez sa snažil presadiť aj pred voľbami sľubovaný model kolektívnej vlády. S tým však nesúhlasila žiadna strana v krajine a vznikla tak veľká opozícia. Prezidentovi sa taktiež stále nepodarilo presadiť reformu pracovného práva. Vznikali tak stávky robotníkov, ktoré sa rozhodol Batlle y Ordóñez nechať potlačiť políciou a armádou (tieto však nestrieľali do demonštrantov). Prezidenta tak kritizovali všetky strany, pričom pre každú bol predstaviteľom iného triedneho nepriateľa. Napriek všetkému však Batlle y Ordóñez počas svojej vlády presadil mnohé reformy, ktoré urobili z Uruguaja moderný štát. Okrem iného sa usiloval o zvýšenie úrovne vzdelania žien a aj keď sa počas jeho vlády nepodarilo uzákoniť osemhodinový pracovný čas, bol to práve on, kto sa o to pričinil najviac. Jeho kritika vychádzala väčšinou z neochoty bohatých vrstiev, cirkvi a členov hlavných politických strán pristúpiť na zmeny z dôvodu obavy o ich majetok a vplyv^[116].

V roku 1915 sa skončilo druhé funkčné obdobie prezidenta Batlleho y Ordóñeza. Novým prezidentom sa stal Feliciano Viera^[117]. Po ďalších neúspechoch, kedy Batlle y Ordóñez nedokázal presadiť svoje ústavné reformy, odišiel zo všetkých straníckych funkcii. Aspoň čiastočne však Batlle y Ordóñez svoju reformu presadil. V parlamente pohrozil Národnej strane, že ak nepodporí aspoň čiastočne jeho návrhy, bude kandidovať v prezidentských voľbách. Parlament tak radšej schválil vytvorenie tzv. Národnej administratívnej rady, ktorá síce nevládla štátu, ale rozhodovala o niektorých oblastiach. V roku 1917 bola v referende prijatá nová ústava (v parlamente schválená v roku 1918 a účinná bola od roku 1919). Táto rozšírila volebné právo na všetkých uruguajských mužských občanov starších ako 18 rokov a stanovila odluku cirkvi od štátu. Teda všetko, čo pred tým presadzoval bývalý prezident Batlle y Ordóñez. Nová ústava taktiež pretvorila Východný štát Uruguaj na Uruguajskú východnú republiku (República Oriental del Uruguay)^[118]. Do prvej svetovej vojny sa Uruguaj nezapojil a zostal neutrálnym štátom. Avšak vďaka vývozu svojich poľnohospodárskych produktov do Európy sa veľmi posilnila ekonomická sila Uruguaja.

Po prvej svetovej vojne vystriedali Britániu v úlohe dominantnej mocnosti v regióne Spojené štáty. Do krajiny začala prichádzať nová prisťahovalecká vlna, veľkú časť z nej netvorili už iba Taliani, ale aj ľudia zo strednej a východnej Európy. V roku 1919 vyhral voľby Baltasar Brum a stal sa vo svojich 36. rokoch prezidentom^[119]. Brum bol výrazne proamerický, počas jeho vlády bola krajina ekonomicky stabilná. Napriek tomu čelil silnej opozícii aj vo vnútri vlastne strany Colorado. Hlavnou postavou opozičnej Národnej strany bol Luis Alberto de Herrera, ktorý voči prezidentovi vystupoval najviac^[120]. V roku 1923 sa prezidentom stal José Serrato^[121]. Počas jeho vlády bola konečne dostavaná budova parlamentu. Ďalšie voľby vyhral v roku 1927 Juan Campisteguy^[122]. V roku 1929 zomrel bývalý prezident José Batlle y Ordóñez, ktorý bol až do smrti politicky aktívny a snažil sa zasahovať do záležitostí strany Colorado a Uruguaja. Je otázne, nakoľko boli prezidenti, ktorí vládli po jeho odchode z funkcie samostatní a nakoľko ich ovládal Batlle y Ordóñez. Obdobie od začiatku 20. storočia až do smrti Batlle y Ordóñeza sa v súčasnosti hodnotí veľmi kladne, časť historikov túto éru označuje ako zlatú. Krajina sa počas tohto obdobia úplne zmenila a stala sa bohatou a úspešnou.

Smrť Batlle y Ordóñeza napriek tomu, že oficiálne už nejaký čas nemal žiadnu oficiálnu funkciu znamenala problém pre stranu Colorado, keďže reálne strane aj tak vládol Batlle y Ordóñez. V roku 1930 sa konali voľby, v ktorých zvíťazil Gabriel Terra, tento sa následne v marci 1931 stal prezidentom Uruguaja^[123]. Terra bol konzervatívec a podporovateľ obchodníkov a veľkostatkárov, súčasne nebol podporovateľom Batlle y Ordóñeza a ústava z roku 1918 nebola podľa neho vôbec dobrá, lebo ju považoval za veľmi ľavicovú. Nedokázal však presadiť svoju snahu o ústavné zmeny. Spojil sa tak s Národnou stranou a využil podporu polície, keď nechal v marci 1933 rozpustiť parlament, čím vykonal štátny prevrat v podstate sám proti sebe^[124]. Nasledovalo vyhlásenie neplatnosti ústavy z roku 1918 a súčasne sa začali represie voči radikálnejšej ľavici a komunistom. Okamžite sa začalo pracovať na novej ústave, ktorá bola schválená v roku 1934 v referende a hneď aj nadobudla účinnosť^[125]. V následnom období vládol Terra de facto ako diktátor, súčasne však nový parlament predĺžil jeho mandát do roku 1938. Jednou z hlavných zmien bolo zrušenie kolektívneho vládneho orgánu, ktorý presadzoval Batlle y Ordóñez. Vplyv na udalosti z roku 1933 mali rozhodne aj svetové ekonomické problémy po páde burzy na Wall Street. Uruguaj bol veľmi závislý na exporte poľnohospodárskych produktov a po tom, čo export začal mať veľké problémy, nastali problémy aj pre samotný Uruguaj. Nasledovali problémy priemyslu, ktorý zrazu nemal dostatok paliva pre svoje fungovanie. To malo vplyv na pád hodnoty národnej meny Uruguaja (peso). Keďže sa logicky zvýšila nezamestnanosť, vláda začala obmedzovať prisťahovalectvo. Vláda začala hľadať nové trhy pre svoje výrobky, súčasne sa snažila o diverzifikáciu exportu. Za nový trh boli vybrané Spojené štáty, ktoré mali nahradiť Európu, no predovšetkým Spojené kráľovstvo. Svoju vládu skončil Terra skutočne v roku 1938, teda v čase, ktorý mu stanovil parlament. Nebolo to však celkom z dôvodu, že by chcel Terra rešpektovať rozhodnutie parlamentu, no z dôvodu krízy, z ktorej Uruguaj nedokázal vyťažiť, stratil Terra väčšinu podporovateľov. Rozhodol sa preto neuchádzať sa o ďalší mandát.

Vo voľbách v roku 1938 vyhral jeden z armádnych veliteľov generál Alfredo Baldomir^[126]. Baldomir bol švagor Terru. Pomaly sa začínala druhá svetová vojna a nový prezident nemal záujem v tejto situácii predlžovať diktatúru. Uruguaju sa počas druhej svetovej vojny darilo, keď sa mu podarilo zvýšiť export. Krajina bola na počiatku neutrálna. Jej neutralita však bola ohrozená incidentom z decembra 1939. Pri Montevideu sa odohrala námorná bitka medzi nemeckým krížnikom Admiral Graf Spee a britskými loďami. Nemecká loď hľadala v Uruguaji ako neutrálnom štáte útočisko, keďže bola poškodená. Pred hrozbou obsadenia Britmi však Nemci svoju loď radšej sami potopili^[127]. Následne prerušil Uruguaj diplomatické styky s krajinami Osi, od roku 1943 dokonca začal Uruguaj otvorene spolupracovať so spojencami a v roku 1945 vyhlásil Ose vojnu. Baldomir však po čase zmenil názor na nepredlžovanie diktatúry a podobne ako jeho predchodca, zorganizoval aj on štátny prevrat (1942). Polícia obsadila parlament, ktorý bol následne rozpustený a voľby boli odložené. Policajti vstúpili tiež na pôdu najvyššieho súdu a do domov vodcov opozície, ktorých však nezatkli. V novembri 1942 presadil prezident novú ústavu (účinnosť nadobudla v roku 1943)^[128]. Vďaka novej ústave bol ukončený aspoň čiastočný podiel na moci pre členov Národnej strany a všetka moc sa sústredila v strane Colorado. Prezident sa následne rozhodol, že už nie je potrebné, aby ďalej vládol a vo voľbách v roku 1942 vyhral Juan José de Amézaga^[129]. Amézaga vládol po zvyšok vojny, pričom jeho mandát skončil v roku 1947. Novým prezidentom sa stal 72 ročný Tomás Berreta^[130]. Po polroku však tento zomrel a novým prezidentom sa tak stal Luis Batlle Berres, synovec prezidenta Batlle y Ordóñeza, ktorý sa tak stal ďalším prezidentom z politickej dynastie Batlleovcov^[131].

S príchodom ďalšieho Batlleho sa vrátil aj príklon strany Colorado k Batllerizmu, teda politickej filozofii presadzovanej bývalým prezidentom Batlle y Ordóñezom. Napriek skôr ľavicovej orientácii tohto politického smeru sa Uruguaj stal pevným spojencom Spojených štátov v oblasti. Po vojne získal Uruguaj konečne kontrolu nad železničnou sieťou, ktorá do tej doby patrila Britom. Výmenou za železnice odpustil Uruguaj Británii veľký dlh, ktorý voči nemu mala. Získaná železničná sieť však bola zastaralá, takže výmena štátneho dlhu za železnice sa ukázala ako pomerne nevýhodná. Po vojne sa Uruguaj chcel zamerať na rozvoj priemyslu, ktorý bol stále veľmi zanedbávaný a oproti poľnohospodárstvu mal nízku štátnu podporu. Príklon k priemyslu však automaticky znamenal odklon od podpory chovu dobytka a teda úpadok tohto sektora, pričom však tento sektor tvoril hlavnú časť exportu štátu. So zvyšovaním konkurencie chovateľov dobytka a poľnohospodárov z USA, Európy a Austrálie však začal mať Uruguaj problémy.

Nový prezident Luis Batlle Berres začínal v strýkových novinách, neskôr viedol vlastnú reláciu v rozhlase, postupne sa však prepracoval do politického života, kde pokračoval v tradíciách svojej rodiny a presadzoval myšlienky svojho strýka^[132]. Nový prezident sa zameral na reformy, čím sa batllerizmus transformoval na batlleberrismus. Batlle Berres začal zvyšovať podiel štátu v rôznych sektoroch, kde boli postupne vytvárané nové štátne podniky a orgány, ktorých úlohou bola správa nad niektorými dôležitými časťami ekonomiky. Batlle Berres tým chcel podporiť sociálne zmeny, lebo nechcel, aby sa v Uruguaji dialo to, čo u jeho susedov, teda nepokoje a revolúcie, ktoré by štát iba oslabili. Avšak vďaka reformám zo začiatku 20. storočia, ktoré presadil ešte Batlle y Ordóñez, nebola chudoba až taká rozšírená a hrozba sociálnych nepokojov tak bola oveľa nižšia, ako v susedných štátoch. Napriek všetkým pozitívam však Uruguaj nedokázal na svetových trhoch konkurovať viac konkurencieschopným farmárom a chovateľom zo Spojených štátov. To začalo spôsobovať problémy s vývozom. Súčasne začínala vznikať nerovnosť medzi dovozom a vývozom, ceny sa začali zvyšovať. To vyvolalo prvé problémy, ktoré chceli odborári riešiť stávkami. Na tieto snahy reagovala vláda prekvapivo tvrdo, keď začala s represiami^[133]. V roku 1950 sa uskutočnili nové voľby. Tieto vyhral Andrés Martínez Trueba^[134]. Za jeho vlády boli prijaté nové zákony zamerané proti stávkam a demonštráciám. V decembri 1951 bola v referende schválená nová ústava, ktorá nadobudla účinnosť v roku 1952^[135]. Na základe tejto ústavy bol post prezidenta nahradený kolektívnym orgánom nazvaným Národná vládna rada (Consejo Nacional de Gobierno)^[136]. Jednalo sa o systém kolektívnej hlavy štátu podľa švajčiarskeho vzoru, ktorú tvorilo deväť členov. Funkciu prezidenta vykonávali štyria zástupcovia víťaznej strany, ktorí sa striedali v jednoročných mandátoch. Paradoxom je, že Martínez Trueba presadil túto reformu, ktorá presne zodpovedala myšlienkam bývalého prezidenta Josého Batlle y Ordóñeza, s pomocou Národnej strany, ktorá historicky tomuto modelu odporovala.

Prvá Národná vládna rada sa ujala funkcie 1. marca 1952, čo znamenalo, že prezident Martínez Trueba bol vo funkcii iba jeden rok. V skutočnosti však Martínez Trueba vládol krajine ďalej do roku 1955, keďže prvej vládnej rade predsedal práve Martínez Trueba. Prví skutočne priamo volení členovia tejto rady mali byť zvolení až v roku 1954 v priamych voľbách. V susednej Argentíne sa na začiatku 50. rokov 20. storočia zhoršovala situácia prezidenta Juana Peróna, ktorý v snahe upevniť si moc pristupoval k represiám. Montevideo sa tak stalo cieľom mnohých opozičných predstaviteľov, ktorí tu hľadali útočisko pred Perónom. Perón tak zakázal Argentínčanom navštevovať Uruguaj a vzájomné vzťahy sa začali výrazne zhoršovať. Uruguajskí predstavitelia sa z obavy pred Perónom obrátili na Spojené štáty, s ktorými podpísali dohodu o vojenskej pomoci. Hrozbou pre Uruguaj však nebola Argentína, ale neschopnosť Uruguaja vysporiadať sa s narastajúcimi ekonomickými problémami. Stále sa znižujúca miera exportu a neustále oslabovanie pesa viedlo ku krachom viacerých veľkých podnikov. To zvýšilo nezamestnanosť. V roku 1954 sa uskutočnili voľby a následne od roku 1955 začala fungovať vládna rada^[137]. Prvým prezidentom na rok sa stal Luis Batlle Berres. V ďalších ročných mandátoch ho nasledovali Alberto Fermín Zubiría, Arturo Lezama a Carlos Fischer. Ani nový orgán nezastavil ekonomický úpadok Uruguaja. Európa sa postupne spamätávala z vojny a začala masívne dotovať svoje poľnohospodárstvo, čo situáciu Uruguaja zhoršilo ešte viac. Vláda sa preto ešte viac snažila podporiť priemysel, no to sa jej vôbec nedarilo. To začala využívať armáda, ktorá postupne preberala kontrolu nad niektorými priemyselnými odvetviami, aby si zaistila väčší vplyv. Nasledovalo tlačenie nových peňazí a zvýšenie inflácie. Nespokojnosť obyvateľstva výrazne narástla, čo spôsobilo prvé konflikty medzi rôznymi spoločenskými triedami. Bohatí, obchodníci, priemyselníci a statkári obviňovali vládu, že nezasahuje proti odborom, naopak odbory obviňovali vládu, že robotníkom nepomáha a žiadali vyššie mzdy. To využila Národná strana, ktorá vláde strany Colorado začala vyčítať dôsledky ľavicových opatrení. V roku 1958 sa uskutočnili nové voľby. Národná strana ťažila zo zlej situácie a dokázala vyhrať voľby s programom, ktorý sľuboval koniec ľavicovej štátnej politiky voči Uruguajcom^[138].

Veľké ekonomické a sociálne problémy Uruguaja pomohli Národnej strane dostať sa k moci prvýkrát od roku 1865. Po prehratých voľbách bola strana Colorado rozdelená na dve skupiny, konzervatívnu a ľavicovú batllistickú. Najväčšiu popularitu si získal člen vedenie Národnej strany Benito Nardone^[139]. Aj on, podobne ako Batlleovci, budoval svoju politickú kariéru najprv v médiách, konkrétne v rozhlase. Vďaka svojim rozhlasovým vystúpeniam si získal veľkú popularitu predovšetkým na vidieku, pretože kritizoval reformy a skupiny, ktoré mali negatívny vplyv na poľnohospodárstvo a chov dobytka. Aj Národná strana vládla v rámci Národnej vládnej rady. Prvým prezidentom na rok sa v roku 1959 stal Martín Echegoyen, toho nasledovali postupne Benito Nardone, Eduardo Víctor Haedo a Faustino Harrison^[140]. Nová vláda sa podľa tradície Národnej strany zameriavala viac na vidiek, teda na poľnohospodárstvo, no najmä na chov dobytka. Chovatelia žiadali devalváciu meny, aby mohli dosiahnuť lepšiu konkurencieschopnosť na zahraničných trhoch. V skutočnosti však dobytkári zaostávali hlavne pre zastarané metódy. Proti uprednostňovaniu vidieka sa však postavilo mesto, obchodníci a priemyselníci. Národná strana sa tak dostala do rovnakých problémov, aké mala pred tým strana Colorado, teda neschopnosti vyhovieť všetkým častiam spoločnosti. Žiadne opatrenie nepomohlo a ekonomika bola stále v zlom stave, zahraničný obchod bol stále nevyrovnaný v neprospech Uruguaja a dlh krajiny sa ešte zvýšil. Na druhej strane sa podarilo znížiť infláciu a naštartovať ekonomický rast^[141].

V roku 1962 sa konali nové voľby, aj tieto síce vyhrala Národná strana, no už iba tesne^[142]. Novými prezidentmi v rámci vládnej rady sa stali postupne Daniel Fernández Crespo, Luis Giannattasio, Washington Beltrán a Alberto Héber Usher. Úplne noví prezidenti znamenali odklon Národnej strany od dovtedajšej politiky. Noví prezidenti patrili k umiernenému krídlu strany, ktorá presadzovala reformy, no miernejšou formou^[143]. Ani druhej vláde bielych sa nedarilo riešiť problémy štátu. Štátny rozpočet bol stále v mínusových číslach, krajina sa tak stále viac zadlžovala. Situácii nepomáhali ani miestne banky, ktoré neboli veľmi ochotné poskytovať rozumné úvery menším podnikateľom, namiesto toho sa snažili o rôzne špekulatívne investície. Tieto investície sa ukázali ako rizikové, nakoľko spôsobili veľkú uruguajskú bankovú krízu v roku 1965. Niektoré z najväčších bánk sa dostali do takej situácie, že neboli schopné plniť svoje záväzky. Na to štát reagoval vyhlásením nútenej správy nad viacerými súkromnými bankami. K tomu sa pridali odhalenia, ktoré naznačovali, že banky svoje špekulatívne správanie zaisťovali úplatkami politikom vo vedení krajiny. Aby nedošlo k dominovému efektu, pristúpila vláda k zatvoreniu všetkých bánk na dobu troch týždňov. Nasledovalo vyšetrovanie a desiatky obvinených osôb^[144].

Uruguaj sa tak dostal do veľkej krízy, keďže projekty oboch najväčších strán stratili dôveru verejnosti. Obe strany tak začali hľadať nové politické filozofie, ktoré by prestavili voličom. Strana Colorado sa tak stala pravicovou liberálnou stranou. K liberalizmu sa nakoniec priklonila aj Národná strana. Aby odbory dokázali lepšie presadzovať svoje záujmy, spojili sa do jednej veľkej organizácie CNT^[145]. Svoje pozície však začali posilňovať aj ľavicové strany, no hlavne ľavicové myšlienky. Z tých vzniklo najznámejšie uruguajské gerilové hnutie Tupamaros, teda Hnutie národného oslobodenia (Movimiento de Liberación Nacional-Tupamaros)^[146]. Jednalo sa o radikálne marxistické hnutie, ktoré verilo v ozbrojený boj, ktorý by viedol k zmenám v spoločnosti k socializmu. Toto situáciu iba zhoršilo. Výsledkom bolo odmietnutie systému kolektívnej vlády. V roku 1966 tak v referende Uruguajci odhlasovali prijatie novej ústavy, ktorá znamenala návrat k prezidentskému systému a koniec kolektívnej vlády^[147]. Súčasne sa konali aj voľby, po ktorých sa k moci dostala späť strana Colorado. 1. marca 1967 sa tak prezidentom stal Óscar Diego Gestido zo strany Colorado^[148].

Bližšie informácie v článkoch: Tupamaros a Operácia Condor

Nová vláda musela pristúpiť k tvrdým opatreniam. Peso bolo devalvované, štát prestal s protekcionistickou politikou na domácom trhu. Prezident Óscar Diego Gestido však zomrel náhle v decembri 1967^[149]. Nahradil ho viceprezident Jorge Pacheco Areco^[150]. Pacheco Areco bol oveľa konzervatívnejší, než zosnulý prezident a pristúpil ešte k tvrdším opatreniam. Paradoxne však Pacheco Areco pochádzal z rodiny Batlleovcov, ktorí skôr inklinovali k sociálnejšej politike. Pacheco Areco však nechcel ľavici dovoliť odporovať jeho reformám, tak pristúpil k zákazu najradikálnejších ľavicových strán a zatvoril niektoré ľavicové noviny. Tieto kroky ešte vystupňovali akcie ľavicových organizácii. Tvrdé opatrenia však boli účinné. Už v prvom roku vlády sa výrazne znížila inflácia. Zlepšenie trvalo iba krátko a tak ani Pacheco Areco nezískal dostatočne silnú pozíciu. Na toto reagovali ľavicové hnutia, hlavne Tupamaros, ktoré začali svoje ozbrojené útoky. Tupamaros si postupne vybudovali silnú podzemnú sieť, ktorú využívali na svoje akcie. Prvé akcie tohto hnutia boli skôr politické, kedy výmenou za prepustenie uneseného obchodníka alebo významného predstaviteľa vlády požadovali zrušenie nejakého reštriktívneho politického opatrenia. Tupamaros sa postupne rozrástli na niekoľko tisíc členov. Keď sa však situácia v krajine nemenila podľa predstáv Tupamaros, začalo toto hnutie s oveľa agresívnejšími útokmi. Svoje akcie vystupňovali v roku 1970, kedy uniesli niekoľko zahraničných občanov, ktorých následne popravili alebo prepustili po veľmi dlhej dobe^[146].

Na katastrofálnu bezpečnostnú situáciu zareagovala vláda, ktorá pristúpila na tvrdé represie. Tieto sa zamerali proti celej opozícii ako celku, teda nie iba proti gerilovým skupinám, ktoré skutočne spôsobovali problémy. Na tieto reštrikcie zareagovala opozícia zjednotením, kedy sa všetky menšie opozičné strany spojili do tzv. Širokého frontu (Frente Amplio)^[151]. Nová strana mala radikálny ľavicový program. V roku 1971 sa uskutočnili nové voľby^[152]. Za stranu Colorado kandidoval Juan María Bordaberry, ktorý následne voľby vyhral^[153]. Na čele neúspešnej Národnej strany bol Wilson Ferreira Aldunate, ktorý síce osobne získal najviac hlasov, no jeho strana v celkovom súčte s červenými prehrala. Veľkú podporu však získal aj ľavicový Široký front. Nová vláda však od začiatku čelila problémom, ktoré de facto zdedila. Nasledovali viaceré stávky. Na tieto reagovala vláda vyhlásením výnimočného stavu.

Keďže prezident Bordaberry bol veľký antikomunista, videl v stávkach komunistické sprisahanie. Podobne sa situáciu pozeralo aj velenie armády. Generáli verili, že sú povinní zabrániť komunistickej revolúcii, či už by vzišla z volieb alebo by bola presadená gerilami. Velenie armády bolo presvedčené, že je potrebné, aby sa armáda zapojila do politického života v krajine. Ich snahu uľahčili teroristické útoky zo strany Tupamaros z roku 1972^[154]. Armáda tak pristúpila na odvetné opatrenia, konkrétne začala s tvrdými represiami, ktoré zahŕňali masové vraždy či mučenia. Vďaka tomu sa armáde podarilo skutočne akcie Tupamaros zastaviť už v roku 1972. Armáda zatkla viac ako 2 000 ľudí, ktorých označila za ľavicových teroristov^[155]. Velenie armády bolo presvedčené, že keďže sa práve armáde podarilo za krátky čas vyriešiť problém s Tupamaros, ktorý civilné vlády nedokázali vyriešiť, je to práve armáda, ktorá dokáže vyriešiť aj ostatné problémy Uruguaja.

Armáda svoje snahy o prevzatie moci veľmi netajila a spoločnosť, vrátane politikov očakávala, kedy sa tak stane. Prvé náznaky problémov sa objavili vo februári 1973. Pozemné vojsko a letectvo odmietlo menovanie generála Antinia Francesa na post ministra obrany^[156]. Prezident Bordaberry hľadal podporu naprieč politickým spektrom a dokonca aj u verejnosti. Nikto ho však nepodporil, jednak pre jeho politiku a jednak zo strachu pred armádou. Aby Bordaberry zachránil svoju pozíciu, uzavrel s armádou dohodu Boiso Lanza (Pacto de Boiso Lanza), ktorá dostala pomenovanie podľa mena leteckej základe Kapitána Juana Manuela Boiso Lanzu, kde došlo k jej podpisu^[157]. Podľa znenia danej zmluvy došlo k vytvoreniu tzv. výboru pre národnú bezpečnosť (Consejo de Seguridad Nacional, v skratke COSENA)^[158]. Tento výbor tvorili členovia generálneho štábu. Zmierený prezident následne verejne oznámil, že od danej chvíle sa budú ozbrojené sily podieľať na riadení štátu a starať sa o verejný poriadok. Proti týmto zmenám nikto neprotestoval. Uruguajci si jednak uvedomovali, čo sa dialo v prípade protestov v susedných štátoch, kde moc prebrala armáda a jednak dúfali, že armáda dokážte vyriešiť nahromadené problémy. Preto sa rozhodli neprotestovať. Ani uzavretie tejto dohody však neznamenalo zrušenie parlamentu a štát de iure fungoval naďalej rovnako. Ku skutočnému prevratu prišlo 27. júna 1973. Prezident Bordaberry rozpustil parlament a vytvoril tzv. radu štátu (Consejo de Estado). Tu formálne zasadali spoločne ľudia menovaní prezidentom, ale i predstavitelia armády. Armáda následne demonštratívne obsadila prázdny parlament, aby dala najavo začiatok svojej vlády. Súčasne časť poslancov oboch komôr požiadala v Buenos Aires o azyl^[159].

Začiatok armádnej vlády znamenal začatie reštrikcii v oblastí médií, boli zakázané ľavicové strany a odbory. Ďalšie opatrenia boli vo forme zatýkania každého, o kom sa armáda domnievala, že je ľavicový živel alebo odborár. Už veľmi skoro nabrali represie rozmerov, ktoré nemali v histórii moderného Uruguaja obdobu^[160]. Z počiatku boli vojenské represívne opatrenia čiastočne tolerované obyvateľstvom, lebo armáda sľúbila nastolenie poriadku, ktorý krajine dlhé roky chýbal. Už na začiatku prijalo vojsko tzv. národný plán rozvoja, ktorý mal za cieľ liberalizáciu ekonomiky štátu. Teoreticky sa vďaka tomu mali znížiť štátne výdavky a znížiť mzdy. Avšak reálne neboli v ekonomickej oblasti vyprodukované žiadne zmeny. Stále sa rozširoval už tak priveľký štátny sektor, krajina sa stále zadlžovala a exportu sa vôbec nedarilo. Armáda dokonca zakázala privatizáciu. Hospodársky rast bol nakoniec iba krátkodobý. Najväčší nárast zaznamenal počet vojakov a s tým spojené navýšenie armádneho rozpočtu. Pri konci vojenskej vlády sa výrazne navýšila aj inflácia. Armáda postupne začala vydávať pravidelné príspevky, kde ospravedlňovala svoju vládu údajnými novo odhalenými ľavicovými pokusmi o kontrarevolúciu. Prezident Bordaberry sa novým poriadkom rýchlo prispôsobil. Napriek tomu, že bol dlhoročným členom strany Colorado, začal presadzovať novú éru bez tradičných politických strán, kde by tieto boli nahradené novými nezávislými politikmi, ktorí by vládli s pomocou armády. Ani nové predstavy podporujúce armádu prezidenta nezachránili a v roku 1976 ho vo funkcii vystriedal iný člen strany Colorado Alberto Demicheli^[161]. Armáda pristúpila k zákonným zmenám, ktoré mali za cieľ zastavenie činnosti politických strán na 15 rokov. Tieto zmeny odmietol prezident Demicheli podpísať a tak ho armáda zosadila a nahradila novým. Toho armáda vybrala v konkurenčnej Národnej strane a stal sa ním Aparicio Méndez^[162]. Ten bol ochotný armáde schváliť všetko, čo žiadala a tak podpísal aj faktický zákaz činnosti, ktorý postihoval aj jeho vlastnú stranu. Armáde išlo o to, aby obe hlavné strany zbavila osôb, ktoré považovala za nežiaduce. Nasledovalo tak ďalšie zatýkanie. Represie armády však spôsobili, že Uruguaj stratil podporu veľmocí. Medzinárodné nevládne organizácie označovali počínanie vojenskej chunty veľmi kriticky a Uruguaj označovali za krajinu, ktorá patrí medzi najhoršie v dodržiavaní ľudských práv na svete. Pri konci vojenskej vlády sa ekonomická situácia ešte viac zhoršila. K vysokej inflácii sa pridalo aj veľké zníženie miezd obyvateľstva, čo malo za následok nárast počtu chudobných, ktorí zrazu v niekedy bohatom štáte, tvorili väčšinu obyvateľstva.

Ekonomická a sociálna situácia v Uruguaji bola na počiatku 80. rokov 20. storočia veľmi zlá. Generáli tak zrušili pozastavenie činnosti politických strán, keďže sa domnievali, že toto opatrenie im prinesie väčšiu ľudovú podporu, no zároveň boli presvedčení, že si dokážu udržať nad stranami kontrolu. Vojsko vymyslelo nový systém, kedy by víťazná strana vo voľbách získala automaticky absolútnu väčšinu, súčasne zriadili orgán na dohľad nad stranami. Armáda vyhlásila referendum, kde však obyvateľstvo jednoznačne tieto návrhy odmietlo^[163]. Proti sa postavili aj najväčšie politické strany. Armádni predstavitelia však nechceli vyhrocovať situáciu a pristúpili na zmeny, ktoré mali viesť k prechodu k civilnej demokratickej vláde. V roku 1981 prišla armáda s programom, ktorý stanovil trojročné prechodné obdobie. Hlavným cieľom bolo okrem postupného a pokojného prechodu k demokracii predovšetkým zaistiť beztrestnosť pre vojenských predstaviteľov. Na čelo štátu bol v septembri 1981 menovaný generál Gregorio Álvarez^[164]. Bol to prvý člen armády, ktorý počas jej vlády otvorene vládol ako prezident. Jeho vláda však znamenala od začiatku pokračovanie v represiách. Zároveň sa spomalili rokovania so stranami, keďže nový prezident nebol veľkým podporovateľom prechodu k civilnej vláde.

Ekonomické problémy štátu sa začali v tomto období už naplno prejavovať. Krajina sa dostala do úplnej krízy, kedy bolo jasné, že štátny dlh už nie je krajina schopná splácať. Bolo teda potrebné pristúpiť k výrazným rozpočtovým škrtom. Došlo k veľkému zníženiu miezd zamestnancov. To znamenalo, že armáda stratila akúkoľvek podporu^[165]. Národná strana a väčšina ostatných strán neboli s vojskom vôbec ochotné vyjednávať, iba strana Colorado prejavila záujem s armádou situáciu riešiť. Rokovania viedli k postupnému prepúšťaniu politických väzňov. Následne boli povolené aj niektoré ľavicové strany. Na koniec roka 1984 bolo dohodnuté usporiadanie slobodných volieb. Zástupcovia strany Colorado sa súčasne dohodli s odbormi, aby tieto počas začiatku demokratického zriadenia neprotestovali a dali tak novej vláde čas na prácu. Problémom sa však zdalo, že vodca Národnej strany bol stále väznený a popredným členom strany Colorado nechcela armáda dovoliť kandidovať. Na čelo strany Colorado sa vo voľbách postavil Julio María Sanguinetti^[166], volieb sa nakoniec zúčastnila aj Národná strana (jej predseda bol stále vo väzení). Voľby vyhrala strana Colorado, druhá bola Národná strana a tretí ľavicový Široký front^[167].

Po skončení vojenskej vlády bolo zahájené vyšetrovanie, ktoré zistilo, že 164 ľudí bolo zavraždených, pričom miesto, kde sa nachádzajú ich pozostatky nie je známe. Napriek tvrdým opatreniam armády, však tieto nikdy nedosiahli úrovne a krutosti z Argentíny alebo Čile. Za celé obdobie hlavných armádnych represii, teda od roku 1973 do roku 1982, bolo zatknutých cca 9 000 ľudí^{[168] [169]}.

1. marca 1985 sa prezidentom stal Julio María Sanguinetti zo strany Colorado. Ten patril k batllistickej časti strany a už v minulosti zastával viaceré ministerské posty. Počas vojenskej vlády bol prenasledovaný^[170]. Sanguinetti patril medzi vedúce osobnosti, ktoré s vojskom vyjednávali prechod krajiny k demokratickému systému. Aby splnil predchádzajúce dohody s odbormi, okamžite povolil ich fungovanie, súčasne zrušil zákaz všetkých politických strán a nechal prepustiť zvyšných politických väzňov. Prezident Sanguinetti presadil aj schválenie zákona, ktorý zaručil armáde a ľavicovým gerilám amnestiu za činy spáchané v období vojenskej vlády. Toto rozhodnutie však bolo veľmi nepopulárne, no podarilo sa ho presadiť. Vďaka amnestii sa aj Tupamaros mohli legalizovať a zmenili sa na politickú stranu. Po vyriešení problémov spojených s vládou chunty bolo potrebné začať riešiť zlú ekonomickú situáciu. Vláda musela pristúpiť k zoštátneniu niektorých bánk, ktorým hrozil úplný krach. Kroky vlády postupne ekonomickú situáciu mierne zlepšili, no táto bola neustále veľmi zaťažená vysokým štátnym dlhom a vysokou infláciou. Ani exportu sa stále veľmi nedarilo a bol stále veľmi nevyrovnaný v porovnaní s dovozom^[171].

Nová demokratická vláda už nebola v rámci zahraničnej politiky výrazne proamerická, ako vlády počas vojenského vplyvu. Prezident Sanguinetti dokonca vyjadril solidaritu s Kubou, ktorá bola vystavená americkému embargu. Napriek tomu sa však nedá konštatovať obrátenie zahraničnej politiky na protiamerickú stranu, keďže Uruguaj zostal v podstatných otázkach stále proamerický, avšak nie až tak výrazne ako pred tým. V roku 1989 sa konali nové voľby^[172]. Víťazom sa pre zmenu stala Národná strana a jej kandidát na prezidenta Luis Alberto Lacalle. Ten sa 1. marca 1990 ujal úradu prezidenta^[173]. Keďže však Národná strana nezískala vo voľbách absolútnu väčšinu, vytvorila koaličnú vládu so stranou Colorado. Prezident Lacalle čelil v minulosti pokusu o atentát, ktorý však nebol úspešný. Nová vláda presadila reformu daní, ktorá znamenala zvýšenie daňovej záťaže. V tomto období sa Uruguaj stal jedným zo zakladajúcich členov juhoamerickej obchodnej organizácie Mercosur^[174]. Ekonomické reformy sa však vláde nepodarili podľa jej predstáv, keďže v roku 1992 odmietli občania snahu vlády o privatizáciu štátnych podnikov^[175].

Nové voľby sa konali v roku 1994, tieto iba veľmi tesne vyhrala strana Colorado a tak sa prezidentom stal v roku 1995 znova Julio María Sanguinetti. V týchto voľbách však začal nástup Širokého frontu, ktorý skončil iba veľmi tesne tretí, keď na prvé miesto stratil iba 1,5%^[176]. Obe tradičné politické strany tak museli znova vytvoriť koaličnú vládu. Vláda sa začala snažiť lákať zahraničných investorov, lebo jej členovia boli presvedčení, že práve zahraničné investície dokážu riešiť ekonomické problémy. Veľkým problémom boli veľké výdavky v sociálnej oblasti. Vláda sa teda rozhodla, že tieto výdavky bude potrebné znížiť. To sa však stretlo s odporom verejnosti, no hlavne odborov. Nasledovali protesty a stávky^[177]. Vláda sa súčasne zamerala na reformu ústavy, ktorú považovala za zastaralú. Táto bola nakoniec schválená v roku 1996 v referende. Došlo tak k úpravám volieb a decentralizácii^[178].

Ďalšie voľby sa konali v roku 1999. Ich výsledky znamenali definitívny koniec dominancie dvoch tradičných strán. Najviac kresiel v oboch komorách parlamentu získala ľavicová Široká koalícia, druhá skončila strana Colorado. Národná strana skončila s výraznou stratou až na treťom mieste. Prezidentské voľby však v dvoch kolách vyhral kandidát strany Colorado Jorge Batlle, syn bývalého prezidenta Luisa Batlle Berresa, ktorý tak patril taktiež do politickej rodiny Batlleovcov. Batlle tesne porazil kandidáta Širokej koalície Tabarého Vázqueza, ktorý sa však dostal do širokého verejného povedomia^[179].

Jorge Batlle sa ujal funkcie 1. marca 2000. Rovnako aj tento prezident Batlle začínal ako novinár, kde si postupne vybudoval svoje meno^[180]. Batlle bol výrazne proamerický, čo sa prejavilo aj na jeho zahraničnej politike. Vďaka tomu dosiahol nárast export Uruguaja do USA, čo sa pred tým nedarilo. V roku 2002 však musel Uruguaj čeliť novej kríze. Túto však nevyvolal samotný Uruguaj, ale susedná Argentína, kde pred tým začala veľká hospodárska kríza, ktorá vyvrcholila zmrazením bankových účtov a následným štátnym bankrotom. Keďže si Argentínčania nemohli svoje peniaze vyberať v Argentíne, začali cestovať do susedných štátov. Práve do Uruguaja mieril najväčší počet Argentínčanov, čím sa banková kríza v roku 2002 presunula aj do Uruguaja^[181]. To malo za následok nie len veľké ekonomické problémy Uruguaja, ale aj zhoršenie vzťahov s Argentínou, keďže Batlle ostro kritizoval vtedajšieho argentínskeho prezidenta Eduarda Duhaldeho za neschopnosť jeho vlády riešiť vlastné problémy. Všetky pôvodné plány prezidenta Batlleho skončili so začiatkom bankovej krízy, kedy väčšina bánk nemala zrazu žiadne peniaze, niektoré dokonca úplne skrachovali. Prezident Batlle síce kritizoval argentínskych predstaviteľov, no jeho vláda voči hrozbe, ktorá sa vzhľadom na počet argentínskych klientov uruguajských bánk dala predpokladať, prakticky vôbec nezasiahol. Keď banková kríza vrcholila, rozhodla vláda na týždeň zatvoriť všetky banky^[181]. Kríza (na rozdiel od Argentíny) však neprerástla do násilností. Aby vláda vyriešila problémy, požičala si peniaze v USA. Vláda následne vďaka tomu prijala nový zákon, ktorý mal riešiť vzniknuté bankové problémy. Tento síce znemožňoval Uruguajcom vybrať si svoje peniaze naraz, no garantoval im, že o svoje peniaze neprídu. Napriek tomu, že Uruguaj sa vyhol veľkým problémom, aké postihli Argentínu, nezamestnanosť sa výrazne zvýšila a znova sa zvýšil aj podiel chudobných v spoločnosti. V roku 2004 sa konali nové prezidentské voľby. Po bankovej kríze sa popularita prezidenta Batlleho a jeho strany Colorado výrazne prepadla. Kandidát červených dostal vo voľbách iba 10% hlasov, čo bol rekordný prepad popularity pre Colorado. Národná strana síce získala oveľa viac % ako pred tým, no obsadila iba druhé miesto. Voľby vyhral Tabaré Vázquez, kandidát ľavicovej Širokej fronty, ktorý tak ukončil viac ako 170 rokov trvajúcu vládu dvoch tradičných (skôr pravicových) politických strán^[182].

Prezidentom sa Tabaré Vázquez stal 1. marca 2005. Tento pochádzal z robotníckej rodiny, na štúdium medicíny si musel privyrábať ako robotník^[183]. Vázquez sa zameral na pomoc chudobným, zlepšenie sociálnej situácie v krajine a rozvoj školstva. Jeho ľavicová vláda sa okrem toho zamerala aj na zrovnoprávnenie nezosobášených rodín s deťmi s tradičnými rodinami. Vláde sa podarilo výrazne znížiť nezamestnanosť vďaka rôznym rekvalifikačným programom a podpore zamestnanosti^[184]. Vázquez postupne presadil obnovenie vyšetrovania zločinov poslednej vojenskej vlády. Vyšetrovanie nakoniec viedlo k odsúdeniu niektorých čelných predstaviteľov režimu, vrátane dvoch vtedajších prezidentov. Na medzinárodnej scéne prestala ľavicová vláda s výraznou proamerickou politikou Uruguaja a zamerala sa na spoluprácu s ostatnými ľavicovými vládami v Latinskej Amerike. Nedá sa však povedať, že Vázquez bol ľavičiarom klasického latinskoamerického typu, keďže vychádzal aj z tradície západnej ľavice. Preto aj odklon od proamerického zamerania bol iba mierny, keďže pre Uruguaj sú Spojené štáty stále veľmi dôležitým partnerom (najdôležitejším obchodným partnerom). Vzťahy so susednou Argentínou sa nezlepšili ani počas vlády Vázqueza, naopak v roku 2006 poznačili vzájomné vzťahy veľké blokády vzájomných hraníc zo strany argentínskych demonštrantov^[185]. Títo protestovali proti ekologickému ohrozeniu rieky Uruguaj, ktorého sa podľa ich názoru Uruguaj dopúšťal. Veľkú domácu nespokojnosť vyvolali Vázquezove rozhodnutia, ktorými udelil široké amnestie. Súčasne s tým vzrástla v Uruguaji aj kriminalita, keďže bezpečnostné zložky boli za jeho vlády finančne poddimenzované. V roku 2009 sa uskutočnili nové voľby. Tu však vzhľadom na ústavné obmedzenie opakovaného mandátu po sebe nemohol Vázquez napriek veľkej popularite kandidovať. Široká koalícia napriek tomu jednoznačne vyhrala, úspešným prezidentským kandidátom sa stal jej člen José Mujica^[186].

José Mujica sa prezidentom stal 1. marca 2010. Mujica bol v minulosti aktívnym členom teroristickej skupiny Tupamaros, kvôli čomu bol 15 rokov vo väzení. Niekoľkokrát bol postrelený. Hneď na počiatku svojej vlády zaujal rozhodnutím, že sa odmietol presťahovať do prezidentského paláca a rozhodol sa dávať 90% svojej mzdy chudobným. So svojou manželkou zostali žiť na malej farme a vlastnia iba veľmi skromný majetok^[187]. Mujica vytvoril vládu z celého spektra, ktoré tvorí Široký front. Do vlády sa tak dostali aj členovia komunistickej strany. Na konci roka 2011 rozhodol prezident Mujica o zákaze prijímania lodí, ktoré sa plavia z Falklandských ostrovov v rámci prejavenia podpory susednej Argentíne. Toto rozhodnutie zhoršilo vzťahy Uruguaja a Spojeného kráľovstva^[188]. Ďalšou udalosťou, ktorá poznačila medzinárodné vzťahy krajiny, bolo v marci 2012 rozhodnutie prezidenta o nákupe iránskej ropy napriek sankciám zo strany USA na Irán (napriek tomu, že Uruguaj je blízkym spojencom USA v regióne). Za túto mal Uruguaj zaplatiť ryžou, ktorú by poskytol Iránu^[189]. V roku 2012 prijala vláda pod vedením Mujicu zákon, ktorý legalizoval užívanie marihuany, čo bolo aj na svetové pomery pomerne kontroverzným rozhodnutím. Vláda však toto opatrenie odôvodnila potrebou bojovať proti drogovej kriminalite a zdravotným problémom spojených s nekontrolovaným užívaním drog^[190]. Mujicova vláda však bola pomerne úspešná. Keď prezident končil vo funkcii, Uruguaj bol ekonomicky stabilizovaný a mal pomerne zdravé hospodárstvo. V sociálnej otázke bola krajina taktiež stabilizovaná^[191]. Vo voľbách v roku 2014 opäť kandidoval bývalý prezident Vázquez. Široký front znova vyhral a Vázquez vyhral obe kolá prezidentských volieb^[192].

1. marca 2015 sa tak Tabaré Vázquez vrátil do úradu prezidenta.

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk