Dodekafónia (z gréckeho dodeka – dvanásť a fónia – znenie) alebo dvanásťtónová kompozičná technika^[1] alebo dvanásťtónová hudba je kompozičná technika a druh hudby, založenej na rovnoprávnom využití všetkých dvanástich tónov chromatickej stupnice.^[2] Vznikla ako dôsledok snahy po organizácii atonality, ktorá sa dostala do štádia, hraničiaceho s anarchiou. Základným princípom dodekafónie je rovnomerné, pravidelné využívanie všetkých tónov chromatickej stupnice. V prísnej dodekafónii sa nesmie žiaden tón zopakovať skôr, kým nezaznie všetkých ostatných 11 tónov.

S dvanásťtónovými témami sa stretávame už v romantických skladbách napr. Lisztovej, Faustovskej symfónii – téma Fausta v prvej časti, v Straussovej symfonickej básni, Tak vravel Zarathursta atď. Ide však len o dvanásťtónové témy, ktoré sú chromatickým obohatením tonality. S experimentálnymi snahami o vytvorenie dvanásťtónového systému sa stretávame v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia u Golyševa, Hauera, ale predovšetkým u rakúskeho skladateľa Arnolda Schönberga, ktorého dodekafonický systém bol najprepracovanejší, takže ho môžeme považovať za „otca dodekafónie“.

Základným prvkom dodekafonickej hudby je rad- zoradenie dvanásť tónov na základe určitých pravidiel:

• Žiaden tón sa nesmie zopakovať, kým nezaznie ostatných 11 tónov v horizontálnom alebo vertikálnom smere
• V rade sa striedajú menšie intervaly s väčšími, pričom sa uprednostňujú menšie (sekundy a tercie). Využívajú sa intervaly menšie než septima, nepripúšťajú sa rozšírené intervaly.
• Nesmú po sebe nasledovať viac než dva rovnaké intervaly.
• Je nutné vyhýbať sa postupom, pripomínajúcim tonálno-akordické útvary.
• Používanie posuviek je podstatne ľubovoľné

Rad je prípravným materiálom z ktorého sa vytvára pridaním rytmu, metra, dynamiky a agogiky melodický tvar, celé polyfonicky vedené hlasy aj harmónia. Rad teda nie je totožný s témou.

Každý rad má sedem modifikácií, čiže odvodených radov (módov). Všetky modifikácie základného radu spočívajú v zrkadlovom obraze buď horizontálnom alebo vertikálnom smere.

Referencie