Drak sa vracia
Žáner	dráma
Dĺžka	81 minút
Štát	Česko-Slovensko
Pôvodný jazyk	slovenský
Rok	1967
Filmový štáb
Réžia	Eduard Grečner
Scenár	Eduard Grečner
Hudba	Ilja Zeljenka
Kamera	Vincent Rosinec
Strih	Bedrich Voderka
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD
Pozri aj Filmový portál

Drak sa vracia je film slovenského režiséra Eduarda Grečnera z roku 1967. V Dejinách slovenskej kinematografie je definovaný ako „príbeh o láske, nenávisti a hľadaní cesty z osamelosti.“^[1] Grečner však nebol prvým autorom, ktorý sa pokúsil novelu Dobroslava Chrobáka adaptovať na filmové plátno.

Preskočiť obsah diela

Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Balázsov posun

Prvýkrát sa o sfilmovanie novely pokúsil filmový teoretik Béla Balázs.^[3] Jeho synopsa a ani na jej základe napísaný scenár neboli v konečnom dôsledku realizované.

V Balázsovej adaptácii došlo k výraznému posunu, ktorý je možné dokázať len hlbším rozborom samotnej novely. V Chrobákovej próze je Drak vykreslený ambivalentne. Na jednej strane rozprávkovo-mytologicky - akoby iba on vedel vyviesť dobytok z nebezpečenstva plameňov, na druhej strane ako drak, ktorý ničí. To, že sa celý príbeh novely dá čítať rozprávkovo-mytologickým kódom dokazuje aj nastolenie rovnováhy v závere diela, kedy je Drak dedinčanmi prijatý.

Bela Balazs však Draka interpretuje inak. Dedinčania majú voči nemu predsudky a považujú ho za stelesneného syna diabla. Drak odchádza do mesta, kde sa zamestná vo fabrike vyrábajúcej keramiku. Nastáva uňho ideologický prerod a do dediny sa vracia ako uvedomelý občan. V dedine po záchrane dobytka neostáva, lebo má ešte veľa práce v meste; Drak teda znova odchádza.^[4]

Balázs zobral len fabulu Chrobákovej novely a na nej vytvoril úplne odlišný sujet obohatený o viacero nových motívov, z ktorých najdominantnejším je práve Drakov odchod do mesta. Na scenári a príprave zamýšľaného projektu spolupracoval s divadelným režisérom Jánom Jamnickým, ktorý Chrobákovu novelu na realizáciu preferoval a bol aj jeho (Chrobákovým) rovesníkom.^[4] Jamnický začal na projekte spolupracovať 15. októbra 1947, keď mu Slofis písomne potvrdil osobný dohovor s riaditeľom výroby o prípravných prácach na filmovom námete.^[4] Zaviazal sa, že do konca marca 1948 spolu s Chrobákom napíše filmovú poviedku, scénosled aj scenár.^[5] Balázs sa už na týchto prípravách nezúčastňoval.

Schvaľovací proces

Schvaľovacia komisia 7. mája 1948 konštatovala, že filmový scenár navrhnutý Chrobákom s Jamnickým „má predpoklady stať sa silnou a rýdzo slovenskou drámou.“^[5] Jej členovia k nej mali však viacero pripomienok. Preto bol opätovne prizvaný odmietnutý Béla Balázs.^[5] S Jamnickým podpísal 15. mája 1948 dohodu o spoločnom vypracovaní scenára, ktoré bolo podmienené schválením Ústrednej Filmovej Komisie.^[5] O štyri dni neskôr obhájili v triumviráte spolu s Chrobákom novú koncepciu námetu.^[5] Tomuto námetu dominuje sociálno-kritické hľadisko. Situácia sa však nepochopiteľne zvrtla po zasadaní UFK 6. augusta 1948. Námet zahŕňajúci mestskú epizódu bol označený za nedostatočný.^[5] Béla Balázs informoval Jána Jamnického o tom, že dostal list zo Slofisu, v ktorom mu píšu, že rezignujú na ich ďalšiu spoluprácu. Scenár filmu vraj musí byť napísaný domácim autorom.^[5] Projekt stroskotal. Chrobákova novela sa dočkala sfilmovania až v roku 1967 Eduardom Grečnerom.^[5]

Počiatky práce na natáčaní filmu Drak sa vracia popisuje Eduard Grečner slovami: „Bolo to veľmi odvážne, pustiť sa do prerozprávania sugestívnej Chrobákovej prózy do reči filmu.“^[6] Dodáva, že dôvodmi ukončenia spoločného projektu Balázsa a Jamnického boli podľa neho nastupujúca kultúra komunistickej ideologickej nadvlády a záchranné pokusy o „ideologické vylepšenie“ scenára.^[6]

Prvé pokušenie sfilmovať novelu Grečnera vábilo už na filmovej škole v Prahe. Prvá verzia scenára, ktorý Grečner písal, bola určená pre režiséra Stanislava Barabáša.^[6] Na réžiu si Grečner ešte netrúfal. Jeho kvalitný a hodnotný scenár však neprešiel ideologickým sitom. Z dôvodu zmien spoločensko-politických pomerov bolo v päťdesiatich rokoch zakázaných sedem scenárov vrátane Draka.^[6]

Po siedmych rokoch, v roku 1965, predložil Eduard Grečner posudzovacej komisii svoj režisérsky scenár Draka.^[6] Scenár získal priaznivú odozvu.^[6] Podarilo sa premôcť vtedajšie kritické hlasy. „Proti tlakom, ktoré chceli film zakázať, pomohla brilantná argumentácia o tom, že Drak sa vracia je kultové dielo slovenskej literatúry a dielo treba pre realizáciu zaradiť do kolónky: zobrazenie kultúrneho dedičstva nášho ľudu.^[6]

Do hlavnej úlohy mal byť pôvodne obsadený Ján Jamnický. Ten ju pre vysoký vek odmietol. Režisér Eduard Grečner do tejto úlohy obsadil českého divadelného herca Radovana Lukavského.^[6] Do slovenčiny bol predabovaný Štefanom Kvietikom. Medzi najzaujímavejšie črty filmu patrí okrem pôsobivej kamery a skvelej predlohy aj originálna „avantgardná“ hudba Iľju Zelienky. Film zaznamenal pozitívne ohlasy už v dobovej tlači. „Je to dielo vizuálnej kultúry, pásmo čistých filmových obrazov. Pripomína klasickú tragédiu, zároveň je to však svojím myšlienkovým vyznením film súčasný“.^[7] Ivan Gerlach vo svojom texte Grečnerova filmová balada píše, že „výsledkom je nezvyčajný filmový tvar, baladické filmové podobenstvo, dovolávajúce sa divákových citov a zmyslov i jeho spolupráce.^[8]

"Drak sa vracia" získal aj mnoho ocenení. Vďačí im za ne práve Iľjovi Zeljenkovi. V roku 1968 na piatom ročníku súťaže o najlepšie hudobné dielo vytvorené pre československý film a československú televíziu a bola mu udelená cena za hudbu v kategórii celovečerný film.^[9] V tom istom roku bola filmu udelená aj cena IGRIC.^[9] „Grečnerov film je v režisérovej interpretácii „symbolom nadčasovej osamelosti, v ktorej ´peklo sú tí druhí´.“^[9]

Hudba vo filme ako jedna z postáv

Grečnerova snímka je ojedinelá aj hudbou. Špeciálne pre film ju skomponoval hudobný skladateľ Ilja Zeljenka. Hudba hrá významnú, skoro až dejotvornú úlohu a je možné ju zaradiť medzi postavy príbehu filmu. Zeljenka ňou dokáže podtrhnúť dôležité momenty a využíva ju nielen na ilustrovanie aktuálneho filmového obrazu, ale na jeho doplnenie - najmä o nové významy.

Režisér Eduard Grečner nepodľahol šablóne veci len otrocky opisovať alebo dopovedať. Vo filme je na literárnu adaptáciu slov veľmi málo. Zeljenkova hudba je podobná symfónii. Ozýva sa tu pohanské búšenie bubnov, ale aj veľmi kreatívna práca s babským šepotom.^[10] Práve zvuky povyšujú literárnu adaptáciu známeho diela na jeden z najvýraznejších a najzaujímavejších titulov v histórii slovenskej kinematografie.

Referencie

Bibliografia

• Bela Balazs: Chvála filmového umenia. Bratislava: Asociácia slovenských filmových klubov, Slovenský filmový ústav, Vysoká skola muzických umení.
• MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Kunešová. Dejiny slovenskej kinematografie, vyd. Martin: Osveta, 1997.

Externé odkazy

Profil filmu na FDb.cz