Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Ejina (gr. Αίγινα - Ejina, iné prepisy: Aigina, Egina) resp. v staroveku Aigina (starogr. Αἴγινα - Aigina, lat. Aegina) je grécky ostrov neďaleko Atén a ostrova Salamina, nachádza sa v Atike. Počet obyvateľov je 13 552. Hlavné mesto je Ejina, iné mestá sú Vatheos, Aja Marina, Kypselis, Kesagru a Perdikas.

Dejiny

Starovek

Ostrov pôvodne obývali Pelasgovia, ostrov bol významným kultúrnym strediskom Ranoheladského obdobia. Sídlisko Kolonna z včasnej doby bronzovej bolo archeologicky skúmané v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a neskôr v rokoch 1993-2002 rakúskymi archeológmi. Osídlenie je dobre doložené v stupňoch EH II-III. Sídlisko bolo opevnené a jeho analógiami sú napr. Poliochni na ostrove Lemnos, Lithares v Boiótii a Lerna v Argolide.^[1] Významnými nálezmi sú napr. predpokladaná metalurgická pec, ale aj depot zlatých a strieborných šperkov.^[2]

Neskôr tu boli udržiavané obchodné styky s minojskou Krétou a následne s mykénskou civilizáciou, ktorá sa tu udržala aj po príchode Dórov do Grécka. Dóri sa na ostrove usadili až v 9. stor., kedy tu bola vytvorená kolónia z Epidauru, odvtedy tu žili dórski Gréci. V 8. stor. bol ostrov súčasťou Kalauriskej ligy. Neskôr sa z Aiginy stalo veľmi dôležité centrum námorného obchodu, Aiginčania mali veľkú flotilu a svojim počínaním ohrozovali aj záujmy Atén. Z Aiginy sa tak stal jeden z najvýznamnejších gréckych štátov. V tomto období tu boli postavené mnohé významné budovy a akropola s chrámom bohyne Atény Afeye. Sochárska výzdoba z oboch štítov chrámu sa dnes nachádza v mníchovskej Glyptotéke.^[3] Aigina nezaložila žiadne kolónie. V 5. stor. pred Kr. si ostrov podmanili Peržania, no po ich porážke Grékmi dobyli Aiginu Aténčania, a tak sa zároveň skončilo obdobie prosperity. Počas Peloponézskej vojny Aténčania vyhnali Aiginčanov na Peloponéz, lebo sa spojili so Spartou a na ostrove boli usadení Aténčania. Po vojne sa však mnohí Aiginčania vrátili na ostrov. V 3. stor. pred Kr Aiginu ovládli Macedónci a v 2. stor. Rimania a stala sa súčasťou Rímskeho impéria. Na ostrove sa postupne rozmáha kresťanstvo, od roku 395 patrí Východorímskej (Byzantskej) ríši. V 5. stor. sa na ostrov utiahli mnohí Peloponézania pred vpádmi Gótov či Hunov.

Stredovek a turecká nadvláda

V 6. stor. ostrov vyplienili Avari a Slovania, opäť sa tu usadili mnohí Peloponézania. Obyvateľstvo Aiginy sa utiahlo do vnútrozemia ostrova. Od 13. stor. patrí ostrov Európanom, Kataláncom, neskôr Benátčanom. V 16. a 17. stor. vypukli vojny medzi Benátčanmi a Turkami, Turci mnohokrát vyplienili Ejinu a mnohí obyvatelia odtiaľto ušli, alebo ich Turci predali do otroctva. V nasledujúcej, tureckej vláde bola Ejina vyľudnená a tak sa tu usadil malý počet Arvanitov. Ostrov opäť ovládli Benátčania. V tom období vypukol mor v Atike. Veľmi veľa Grékov z Atiky, predovšetkým z Atén ušlo na ostrov Ejina a vytvorili tu nové osídlenie. Veľký počet Grékov na ostrove tak rýchlo pohltil malý počet Arvanitov. V roku 1715 ostrov definitívne ovládli Turci. Ejinčania hrali významnú úlohu v Gréckej vojne za nezávislosť, okrem iného sa zúčastnili na dobytí pevnosti Akropoli v Aténach a teda na oslobodení Atén.

Moderné dejiny

V roku 1828 sa Ejina stala historicky prvým hlavným mestom oslobodeného Grécka a sídlo premiéra Ioannisa Kapodistriasa. V roku 1829 bolo hlavné mesto premiestnené do Nafplia a z Ejiny sa stal pokojný ostrov. V 20. stor. sa veľa Ejinčanov vysťahovalo do Atén.

Kultúra

Ejina je obľúbená dovolenková destinácia Aténčanov vďaka svojmu pokojnému životu a neoklasicistickej architektúre z 19. stor. Väčšina obyvateľov sa živý rybárstvom a pestovaním viniča, olív a pistácií. Nachádzajú sa tu taverny s tradičnou hudbou Rembetiko. Konajú sa tu aj hudobné slávnosti.

Na Ejine sa hovorí gréckym dialektom, ktorý si zachoval mnohé spoločné prvky so starogréčtinou, hlavne vo fonetike. Tento dialekt je pôvodom dialektom obyvateľov Atiky, ktorí na Ejinu ušli v 17. stor.

Galéria

1. ↑ WALTER, Hans. Die Leute im alten Ägina: 3000-1000 v.Chr. Stuttgart : Urachhaus, 1983. ISBN 978-3-87838-381-9.
2. ↑ REINHOLDT, Claus. Der frühbronzezeitliche Schmuckhortfund von Kap Kolonna: Ägina und die Ägäis im Goldzeitalter des 3. Jahrtausends v. Chr. Wien : Verl. der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2008. (Ägina - Kolonna.) ISBN 978-3-7001-3948-5.
3. ↑ Antike am Königsplatz - Geschichte der Skulpturensammlung in der Glyptothek . www.antike-am-koenigsplatz.mwn.de, . Dostupné online.