Emil František Burian
český básnik, publicista, spevák, herec, hudobník, skladateľ, dramaturg, dramatik a režisér
Narodenie	11. jún 1904 Plzeň, Predlitavsko, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	9. august 1959 (55 rokov) Praha, Česko-Slovensko
Rodičia	Emil Burian
Manželka	Ludmila Matějovská (1927 - r. 1931) Maria Šubrtová (1934 - ) Zuzana Kočová
Deti	Jan Kateřina
Odkazy
Commons	Emil František Burian
Biografický portál

Emil František Burian (* 11. jún 1904, Plzeň – † 9. august 1959, Praha) bol český básnik, publicista, spevák, herec, hudobník, hudobný skladateľ, dramaturg, dramatik a význačný režisér.

Narodil sa v Plzni, kde bol jeho otec spevák. Dostal sa v Prahe na konzervatórium, do jeho majstrovskej školy.^[1]

Bol členom ľavicovo orientovanej literárnej skupiny Devětsil. V rokoch 1926 – 1927 spolupracoval s Osvobozeným divadlem,^[2] odkiaľ po rozporoch s Jindřichom Honzlom spolu s Jiřím Frejkom odišli a založili si vlastné Divadlo Dada. Potom spolupracoval s Frejkovou scénou Moderní studio.

V roku 1923, t. j. Vo svojich devätnástich rokoch, vstúpil z presvedčenia do KSČ, čo ovplyvnilo jeho ďalšiu činnosť, ktorá bola často až agitačná.

Roku 1927 založil hudobne recitačný súbor Voice-band.

V sezóne 1930/31 ho angažoval riaditeľ Antonín Drašar ako režiséra do divadla v Olomouci, kde Burian využíval aj svoj voiceband a sám sa tiež uplatnil ako jazzový spevák. V druhej polovici roka 1931 sa vrátil Burian krátko do Brna do Zemského divadla.^[3]

Koncom roka 1933 založil divadlo D 34, kde uskutočňoval svoj program politicky vyhraneného ľavicového divadla – každý rok názov divadla posúval o jedno číslo (v roku 1935 sa teda volalo D 35 a tak ďalej až do D 41). V predvojnových rokoch okrem iného vo svojom divadle zorganizoval protestnú petíciu proti uväzneniu slávneho ruského režiséra Mejercholda, ktorý bol neskôr Stalinom zavraždený. Pre rad komunistických funkcionárov bol preto, hoci bol presvedčeným stúpencom ich hnutia, nepohodlným a nepravidelným členom.

V roku 1941 bol zatknutý a celý zvyšok druhej svetovej vojny prežil v koncentračných táboroch. Najprv bol v Terezíne, potom v Dachau a nakoniec v Neuengamme (predmestie Hamburgu), tu pracoval v továrni s vojnovou výrobou, vo voľnom čase sa, podľa svojich spomienok, podieľal na organizovaní ilegálnych kultúrnych relácií pre väzňov. 3. mája 1945 sa mu za dramatických okolností podarilo zachrániť sa z lode Cap Arcona po spornom útoku britského kráľovského letectva RAF.

Po vojne založil ešte divadlo D 46 a D 47, mimo týchto divadiel riadil ešte tri brnianske scény a karlínsku operetu, ktoré boli združené do tzv. Družstva divadla práce.

Vo voľbách roku 1948 bol zvolený do Národného zhromaždenia za KSČ vo volebnom kraji Kladno. Zasadal tu do konca funkčného obdobia, teda do roku 1954.^[4]

Roku 1951 potom, čo hrozil bezprostredný zánik jeho divadla, previedol svoje D 51 do zväzku Česko-slovenskej armády, a to sa potom stalo Armádnom umeleckým divadlom. V roku 1955 z armády odišiel a toto divadlo premenoval opäť na D 34.

V povojnovej dobe sa stal jedným z popredných účastníkov nastupujúcej nomenklatúry komunistickej kultúry. Patril však k osobnostiam, ktoré boli do značnej miery režimu nepohodlné a nevypočítateľné a bol často kritizovaný sprava aj zľava. Krátko riadil týždenník Kulturní politika, v ktorom pôsobil rad neskôr známych novinárov – Antonín Jaroslav Liehm, Stanislav Budín a i.

V roku 1954 bol menovaný národným umelcom.

V roku 1958 navštívil ZSSR a pod vplyvom Chruščovovej kritiky Stalina a jeho praktík vystúpil v Španielskej sále Pražského hradu so zásadným sebakritickým prejavom.

Bol niekoľkokrát ženatý – s prvou ženou Ludmilou Matějovskou (nar. 1902), absolventkou majstrovskej školy pražského konzervatória, sa oženil v roku 1927 a rozviedol v roku 1931. V roku 1934 sa oženil s Mariou Šubrtovou (nar. 1906), s ktorou sa zoznámil v Brne, kde študovala na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity.^[5] Jeho poslednou manželkou bola Zuzana Kočová.

Zomrel 9. augusta 1959 v Prahe, za dosiaľ nevyjasnených okolností v štátnom sanatóriu na zlyhanie pečene.

Jeho dielo bolo ovplyvnené dadaizmom, futurizmom a poetizmom, je silne ľavicové a prakticky miestami až agitačné. Napriek tomu predovšetkým svojou divadelnou tvorbou pozitívne ovplyvnil celé moderné české divadlo. Jeho inscenačné postupy boli na svoju dobu objavné (metafora ako hlavný výrazový prostriedok, poézia, symbol, "vynálezy" theatergraph a voice-band atď.) A divadlo z nich čerpá dodnes.

• Věra Lukášová (1939), vlastný scenár podľa novely Věry Benešovej
• Chceme žít (1949), vlastný scenár podľa románu Karla Nového

Okrem filmovej hudby, opier a baletov písal tiež scénickú hudbu a koncertné skladby.

Burian zložil hudbu k dvadsiatim filmom^[6], napríklad

• Před maturitou (1932), réžia Vladislav Vančura a Svatopluk Innemann
• Ze světa lesních samot (1933), režie Miroslav Josef Krňanský
• Svítání (1933), réžia Václav Kubásek
• Vojnarka (1936), réžia Vladimír Borský
• Ulička v ráji (1936), réžia Martin Frič
• Jan Výrava (1937), réžia Vladimír Borský
• Věra Lukášová (1939), hudba k vlastnému filmu
• Čekanky (1940), réžia Vladimír Borský
• Siréna (1947), réžia Karel Steklý, na VIII. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkách získal film okrem Veľkej ceny tiež Cenu za filmovou hudbu
• Chceme žít (1949), hudba k vlastnému filmu
• Mordová rokle (1951), réžia Jiří Slavíček
• Psohlavci (1955), réžia Martin Frič
• Cesta do pravěku (1955) Karel Zeman

• Alladina a Palomid (1923)
• Před slunce východem (1925)
• Bubu z Montparnassu (1927)
• Mistr Ipokras, mastičkář drkolenský (1928)
• Maryša (1940)
• Císařovy nové šaty (1947)
• Opera z pouti (1955)
• Račte odpustit (1956)
• Evžen Oněgin (1957), melodráma

• Autobus (1928)
• Fagot a flétna (1920)

• U muziky (1940), libreto k baletu J. Zicha
• Maryša (1940), libreto k vlastnej opere
• Císařovy nové šaty (1947), libreto k vlastnej opere
• Opera z pouti (1956), libreto k vlastnej opere
• Evžen Oněgin (1957), libreto k vlastnej melodráme

• Vojna (1935), dramatická montáž z ľudovej poézie zozbieranej K. J. Erbenom
• Jaroslav Hašek: Dobrý voják Švejk (1935)
• Karel Hynek Mácha: Máj (1935) Hudba Karel Reiner. Premiéra 35' a 36' v D 36. Roku 36' natočil EFB s Voicebandom v Čs. rozhlase inscenáciu, tá sa stala podľa pamätníkov legendou, ale záznam sa nepodarilo v archíve ČsR nájsť. Existuje len niekoľko natočených záberov Máchových zvučiek. Rok 1936 bolo práve 100. výročie Machovho úmrtia.
• Karel Hynek Mácha: Kat (1936)
• Frank Wedekind: Procitnutí jara (1936)
• Alexandr Sergejevič Puškin: Evžen Oněgin (1937)
• Johann Wolfgang Goethe: Utrpení mladého Werthera (1938)
• První lidová suita (1938), obsahuje Hra o sv. Dorotě, Salička a Žebravý Bakus
• Druhá lidová suita (1939), obsahuje Vojáci sv. Řehoře, Komedie o Františce a Honzíčkovi a Jak se kdy v Čechách strašívalo
• Viktor Dyk: Krysař (1940)
• Charles De Coster: Ulenspiegel (1946)
• Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Bílé noci (1946)
• Marie Majerová: Siréna (1950)
• a ďalšie

Vlastné divadelné hry začal Burian písať až po roku 1945, kedy sa úplne priklonil k modelu socialistického realizmu a stal sa jeho zaujatým obhajcom.

• Hráze mezi námi (1947)
• Krčma na břehu (1948)
• Láska ze všech nejkrásnější (1948)
• Není pozdě na štěstí? (1948)
• Pařeniště (1950)
• Ani láska není sama (1957)
• Proč žiješ, Václave Řího? (1958)
• Dálky (1959)
• Rozcestí (1959)

Burianové literárne dielo zahŕňa filmové scenáre, libreta, divadelné hry a dramatizácie (pozri vyššie), básne, beletriu a práce o hudbe a divadle.

• Idioteon (1926), básne
• O moderní ruské hudbě. Populární úvod (1926, štúdia
• Polydynamika (1926), štúdia
• Jazz (1928), štúdia
• Černošské tance (1929), stať k fotografiám
• Divadlo práce. Studie divadelního prostoru (1938)
• O nové divadlo 1930–1940 (1946), výbor z prác, obsahuje napr. Zameťte jeviště (1936) alebo Pojďte, lidé, na divadla s železnýma kladivama (1940)
• Jeden ze všech (1947, román vo veršoch (v tom istom roku aj inscenované)
• Viděno slzami (1947), básne z rokov 1925 – 1947
• Atomový mír (1950), báseň (v tom istom roku aj inscenované)
• Horkým srdcem (1950), básne
• Osm odtamtud (1954), poviedky, rozšírené 1956 s titulom Osm odtamtud a další z řady
• Vítězové (1955), román, roku 1965 rozšírené o druhú časť s titulom Trosečníci z Cap Arcony
• Básně (1955)

1. ↑ BARTOŠ, Josef; KOVÁŘOVÁ, Stanislava; TRAPL, Miloš. Osobnosti českých dějin. Olomouc : ALDA, 1995. ISBN 80-85600-39-0. Kapitola Burian Emil František, s. 38.
2. ↑ Jaromír Pelc: Meziválečná avantgarda a Osvobozené divadlo. Ústav pro kulturně výchovnou činnost, Praha, 1981, 248 s. Týž: Zpráva o Osvobozeném divadle. Práce, Praha, 1982, 216 s. Týž: Osvobozené divadlo. Mladá fronta, Praha, 1990, 488 s., ISBN 80-204-0165-2. Zde v oddílu "Osvobozené divadlo neznámé" podrobněji o akcích kulturní levice, při nichž postupovalo D 34 E. F. Buriana v součinnosti s Osvobozeným divadlem J. Voskovce a J. Wericha.
3. ↑ Jaroslav Kladiva: E.F.Burian, Jazzová sekce, Praha, 1982, str. 98 – 9
4. ↑ jmenný rejstřík . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (česky)
5. ↑ Jaroslav Kladiva: E.F.Burian, Jazzová sekce, Praha, 1982, str. 14, 103, 355
6. ↑ http://www.fdb.cz/lidi/18260.html

• Zoznam diel v databáze Národní knihovny ČR
• Emil František Burian v Slovníku české literatury po roce 1945
• Emil František Burian Archivované 2014-05-21 na Wayback Machine v archíve Národního divadla
• E. F. Burian v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• E.F. Burian v Internet Movie Database (po anglicky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Emil František Burian na českej Wikipédii.