Približné voľakedajšie rozšírenie tyrhénskych jazykov (etruština oranžovou).

Etruština alebo etruský jazyk^[1] bol staroveký jazyk používaný v Etrúrii (približne dnešné Toskánsko a sever Lazia) a v častiach dnešnej Lombardie, Benátska a Emilia-Romagna, odkiaľ Etruskov vytlačili Galovia. Etruštinu úplne nahradila latinčina. Zostalo po nej iba neveľké množstvo písaných pamiatok, niektoré slová prebraté do latinčiny a niektoré miestne názvy ako napríklad Parma.

Pôvod

Pôvod etruského jazyka bol dlhodobo predmetom špekulácií, ktoré sa čiastočne vyjasnili až po náleze dvojjazyčného textu (tzv. Bilingua), ktorý obsahoval rovnaký text písaný v jazyku Feničanov aj Etruskov. Sú to tri zlaté doštičky, obsahujúce dvojjazyčné venovanie fenickej bohyni Astarta od kráľa etruského mesta Caere (dnes Cerveteri), ktorý sa volal Thefarie Velianas. Tento významný archeologický nález bol objavený v roku 1964 v talianskom meste Pyrgi, ktoré slúžilo ako prístav pre mesto Caere. Odvtedy sa našiel celý rad ďalších predmetov popísaných dvojjazyčným textom. Za dosiaľ najvýznamnejší nájdený etruský text sa všeobecne považuje "náboženský kalendár", ktorý bol červeným a čiernym atramentom kaligrafovaný na plátno tzv. "Záhrebskej múmie" (ide o egyptskú múmiu, ktorá je uložená v národnom múzeu v Záhrebe – odtiaľ pomenovanie). Dodnes aj napriek ďalším nálezom nie sme schopní identifikovať význam väčšiny etruských slov.

Zaradenie

Najpravdepodobnejšia teória hovorí, že etruština je príbuzná iba rodine tyrhénskych jazykov, ktorá je sama o sebe izolovaná a nepríbuzná všetkým ostatným jazykovým rodinám, ktoré poznáme. V posledných rokoch platí, že rétština a lemnoština (jazyk obyvateľov ostrova Lemnos) patrí tiež do tejto rodiny.

Vo svojom diele Naturalis historia (doslova Kapitoly o prírode), (1. storočie n.l.) napísal Plínius Starší o obyvateľoch Álp: "Rétovia a Vindelikovia" množstvom miest susedia s Norrikáncami. Galovia hovoria, že Rétovia sú potomkami Etruskov, ktorí vytlačení boli pod vedením Raeta." To by naznačovalo, že Rétovia sú skutočne príbuzní s Etruskami, ale aj napriek tomu panujú o celej veci nejasnosti a spory.

Niektorí súčasní vedci na základe gramatických výskumov a výskumov slovnej zásoby uvádzajú, že tyrhénska jazyková rodina je voľne príbuzná s indoeurópskou jazykovou rodinou. Pre ďalšie závery však chýbajú informácie a predovšetkým pôvodné texty v ďalších jazykoch. Mnoho konzervatívnych vedcov tak etruštinu stále považuje za izolovaný jazyk. Dôkladnému výskumu jazyka Etruskov sa venoval napríklad nemecký jazykovedec Helmut Rix.

Písmo

Od etruského písma odvodzuje existenciu aj latinka, ktorá bola prebratá ako stará italická abeceda pre latinčinu. Vychádza z eubójskeho variantu gréckej abecedy. Jeho pôvod siaha k západosemitským jazykom.

• 

  Príklad etruského písma.

• 

  Tieto nápisy, ktoré boli objavené v hrobke na ostrove Lemnos, sú považované za etruské.

• 

  Etruská abeceda.^[2]

V tejto podobe sa abeceda používaná Etruskami rozšírila na územie od juhu Talianska (od Kampánie) až po severný alpský región.^[2] Postupne ju prijali umbrijské, venétske a pravdepodobne aj latinské kmene, vrátane Rimanov, ktorí prevzali písmeno "C" pre fonetické vyjadrenie "K".^[2] Niektoré prvky etruskej abecedy pravdepodobne prenikli aj medzi germánske runové znaky.^[2]

Referencie

1. ↑ KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 132.
2. ↑ ^{a b c d} , geocities.com, už nefunkčný odkaz – archivované

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Etruština

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Etruština na českej Wikipédii.