Ferdinand Ďurčanský
politik, právnik, novinár
1. minister zahraničných vecí Slovenskej republiky
V úrade 14. marec 1939 – 29. júl 1940
funkcia vznikla Vojtech Tuka
2. minister vnútra Slovenskej republiky
V úrade 27. október 1939 – 29. júl 1940
Jozef Tiso Alexander Mach
1. minister dopravy a verejných prác Slovenskej krajiny
V úrade 1. december 1938 – 9. marec 1939
funkcia vznikla Július Stano
1. minister spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva Slovenskej krajiny
V úrade 7. október 1938 – 1. december 1938
funkcia vznikla Jozef Tiso Miloš Vančo
Biografické údaje
Narodenie	18. december 1906 Rajec, Rakúsko-Uhorsko (dnešné Slovensko)
Úmrtie	15. marec 1974 (67 rokov) Mníchov, Nemecko
Politická strana	HSĽS
Alma mater	Univerzita Komenského v Bratislave
Profesia	právnik, novinár, politik
Rodina
Rodičia	Juraj Ďurčanský
Odkazy
	Ferdinand Ďurčanský (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský (prídomok „Gyurcsánszky de Gyurcsina“; * 18. december 1906, Rajec – † 15. marec 1974, Mníchov) bol slovenský právnik, pedagóg, politik a novinár. Významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, minister v slovenskej autonómnej vláde a vlády Slovenskej republiky (1939–1945), odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. Ušiel do zahraničia, kde naďalej politicky pôsobil.

Pochádzal zo zemianskeho rodu Ďurčanských z Rajca, pôvodne z Ďurčinej. Jeho prastarý otec Jozef Ďurčanský bol v Rajci mlynárom, otec Juraj Ďurčanský (*16.4.1873 Rajec, † 1.5.1937 Levice) bol statkárom, poslancom Uhorského snemu a v medzivojnovej republike pôsobil ako senátor Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Matka Anna pochádzala z rozvetvenej rajeckej rodiny Židekovcov.

Právo študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v Paríži na Medzinárodnom inštitúte vysokoškolského štúdia a v Haagu na Akadémii medzinárodného práva (Academii du Droit International). V roku 1930 sa stal doktorom práv. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Slovenskej univerzite (dnešnej Univerzity Komenského v Bratislave). Ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa v roku 1939 podieľal na rozdelení ČSR. V rokoch 1938 – 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde.

V rokoch 1939 až 1940 bol určité obdobie súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. Nerobilo mu problém spolu-podpísať 18. marca 1939 Zmluvu o ochrannom vzťahu medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorá podriaďovala zahraničnú politiku, armádu, bezpečnosť aj hospodárstvo potrebám Nemeckej ríše. Napriek tomu sa o ňom píše, že sa pokúšal zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. Hitlerova nechuť voči Ďurčanskému spočívala v tom, že si po vyhlásení slovenského štátu 14. marca 1939 sám seba predstavoval ako ministra zahraničných vecí, ktorý bude partnerom ministrom Nemeckej ríše.^[1]

Po odstavení z najvyššej politiky, v rokoch 1940 – 1945 potom znovu pedagogicky pôsobil na vtedajšej Slovenskej univerzite (dnešnej UK),^[2][3] v roku 1939 – docent a potom od roku 1940 ako profesor.

V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. Bol hľadaný ako vojnový zločinec.^[4] Menil často identitu a úkryty, skrýval sa vo františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení československej rozviedky a jej informátorov vyplýva, že si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy. Československá vláda opakovane žiadala Taliansko o jeho vydanie a obracala sa aj na americké a francúzske okupačné úrady. Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali.^[4]

V roku 1947 in contumaciam bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. 6. decembra 1947 ušiel z Talianska do Argentíny. Mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor.^[4]

V roku 1952 sa presťahoval do Mníchova. V SRN spoluzaložil tzv. Slovenský akčný výbor, ktorý bol neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. V rokoch 1946–1948 výbor zostavil 28 memoránd, petícií, žiadostí na najvyššie medzinárodné orgány a organizácie (Trumanovi, Attleemu, Churchillovi, senátu Spojených štátov a pod.). Snažil sa dokázať pretrvávanie existencie Slovenskej republiky a žiadal uzavrieť s ňou mierovú zmluvu, žiadal, aby Tisa a jeho vládu súdil medzinárodný súd a podobne.^[5]

Ďurčanský zomrel v roku 1974 v Mníchove.

Brat Ján Ďurčanský (1902 – 1973) - Advokát, politik HSĽS. S bratom Ferdinandom Ďurčanským sa v politike angažoval už od 20. rokov. Podieľali sa na nábore príslušníkov československej telovýchovnej jednoty “Orol”, do novozriadenej ľudáckej telovýchovnej jednoty “Rodobrana”, ktorú založil Vojtech Tuka po vzore Mussoliniho čiernych košieľ. Bratia Ďurčanskí boli taktiež aktívni v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, kde sa stretávali katolícky a ľudácky orientovaní vysokoškoláci. Od roku 1933 potom bratia Ďurčanskí a kruh mladých autonomistov (Kirschbaum, Cieker, Paučo), študenti vydávali časopis Nástup.^[6] V roku 1933 sa Ján Ďurčanský stáva členom výkonného výboru HSĽS, bol aj funkcionárom organizácie Orol, predsedom ŠK Bratislava, vedúcim právneho oddelenia Hlavného veliteľstva HG. Vykonával tiež funkciu predsedu bratislavskej župnej organizácie HSĽS a v rokoch 1944 – 1945 bol vládnym poverencom pre Pohronskú župu. Roku 1945 emigroval.^[2]

• Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov – Biela kniha (Buenos Aires 1954)

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Ferdinand Ďurčanský
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ferdinand Ďurčanský

• Vyhlásenie Historického ústavu SAV k osobe Ferdinanda Ďurčanského