Fernando Collor de Mello
Oficiálny portrét, 1992
32. Prezident Brazílie
V úrade 15. marec 1990 – 29. december 1992
Viceprezident	Itamar Franco
José Sarney Itamar Franco
Senátor za Alagoas
V úrade 1. február 2007 – 1. február 2023
Guvernér Alagoasu
V úrade 15. marec 1987 – 14. máj 1989
Člen poslaneckej snemovne
V úrade 1. február 1983 – 15. júl 1986
Starosta Maceió
V úrade 1. január 1979 – 31. december 1982
Biografické údaje
Rodné meno	Fernando Affonso Collor de Mello
Narodenie	12.8.194912. august 1949 (74 rokov) Rio de Janeiro, Brazília
Politická strana	PTB (2023 – súčasnosť) PROS (2019 – 2022) PTC (2016 – 2019) PTB (2007 – 2016) PTRB (1999 – 2006) PRN (1989 – 1992) PMDB (1986 – 1988) PDS (1980 – 1985) ARENA (1979)
Alma mater	Univerzita v Brazílii
Rodina
Manželka	Celi Elisabete Júlia Monteiro de Carvalho (1975 – 1981) Rosane Brandão Malta (1981 – 2005) Caroline Serejo Medeiros (od 2006)
Deti	5
Odkazy
Fernando Collor de Mello na com.br
	Fernando Collor de Mello (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Fernando Affonso Collor de Mello (* 12. august 1949, Rio de Janeiro, Brazília) je brazílsky politik, ktorý pôsobil ako 32. prezident Brazílie od roku 1990 až po rok 1992, kedy rezignoval po neúspešnom pokuse zastaviť proces svojej obžaloby brazílskym senátom. Collor bol prvým demokraticky zvoleným brazílskym prezidentom po skončení brazílskej vojenskej diktatúry. Stal sa najmladším prezidentom v brazílskej histórii, do úradu nastúpil vo veku 40 rokov. Po jeho odstúpení z prezidentského úradu pokračoval proces obžaloby pre obvinenia z korupcie. Senát uznal Collora za vinného a diskvalifikoval ho z výkonu volenej funkcie na osem rokov (1992 – 2000). Neskôr bol obvinenia zbavený v jeho súdnom procese pred brazílskym Najvyšším federálnym súdom pre nedostatok platných dôkazov.

Fernando Collor sa narodil do politickej rodiny. Je synom bývalého senátora Arnona Affonsa de Fariasa Mella a Ledy Collorovej (dcéry bývalého ministra práce Lindolfa Collora). „Collor“ je portugalská adaptácia nemeckého priezviska Köhler od jeho starého otca z matkinej strany Lindolfa Leopolda Boeckela Collora.

Collor neskôr pôsobil ako senátor za Alagoas od februára 2007 do februára 2023. Prvýkrát vyhral voľby v roku 2006 a znovu bol zvolený v roku 2014. V auguste 2017 bol Collor obvinený brazílskym Najvyšším federálnym súdom, že v rokoch 2010 až 2014 dostal úplatky vo výške približne 9 miliónov USD od dcérskej spoločnosti Petrobras BR Distributor.

Skorá kariéra

Collor sa stal prezidentom brazílskeho futbalového klubu Centro Sportivo Alagoano (CSA) v roku 1976. Po vstupe do politiky bol v roku 1979 vymenovaný za starostu hlavného mesta štátu Alagoas Maceió (Aliancia Národnej Obnovy), v roku 1982 bol zvolený za federálneho poslanca (Sociálnodemokratická strana) a nakoniec bol zvolený za guvernéra samotného malého severovýchodného štátu Alagoas (Brazílske demokratické hnutie) v roku 1986.

Počas svojho pôsobenia vo funkcii guvernéra vzbudil publicitu tým, že údajne bojoval proti vysokým platom pre štátnych zamestnancov, ktorých označil za marajás (maharadžov)^[1] (prirovnal ich k bývalým kniežatám Indie, ktorí dostali od vlády štipendium ako kompenzáciu za to, že sa vzdali svojich pozemkov). Je sporné, do akej miery jeho politika znížila verejné výdavky, ale politická pozícia ho určite urobila populárnym v krajine.^[2] To pomohlo naštartovať jeho politickú kariéru, pomocou televíznych vystúpení v celoštátnom vysielaní (na guvernéra z takého malého štátu dosť nezvyčajné).

Prezident Brazílie (1990 – 1992)

V roku 1989 Collor porazil s 35 miliónmi hlasov Luiza Inácia Lulu da Silvu v kontroverznom dvojkolovom prezidentskom súboji. V decembri 1989, niekoľko dní pred druhým kolom, sa podnikateľ Abílio Diniz stal obeťou senzačného politického únosu. Tento čin sa považuje za pokus sabotovať šance Lulu na víťazstvo^[3] spojením únosu s politickou ľavicou. V tom čase brazílske zákony zakazovali akejkoľvek strane osloviť médiá počas obdobia tesne pred dňom volieb. Lulova strana tak nemala možnosť objasniť obvinenia, že strana (PT) bola zapletená do únosu. Collor zvíťazil v štáte São Paulo proti mnohým významným politickým osobnostiam.^[4] Ako prvý brazílsky prezident zvolený voľbou ľudu po 29 rokoch, Collor strávil prvé roky svojho prezidentovania bojom s infláciou, ktorá občas dosahovala 25 % mesačne.

Hneď v deň, keď sa ujal úradu, spustil Collor Plano Collor (Collorov plán), ktorý implementovala jeho ministerka financií Zélia Cardoso de Mello (nepríbuzná Collorovi). Plán sa pokúšal znížiť peňažnú zásobu násilnou konverziou veľkých častí spotrebiteľských bankových účtov na bezhotovostné vládne dlhopisy, pričom súčasne zvyšoval tlačenie peňažných poukážok, čo bolo protiváhou v boji proti hyperinflácii.^[5]

Voľný obchod, privatizácia a štátne reformy

Počas pôsobenia Zélie ako brazílskej ministerky financií prešla krajina obdobím veľkých zmien, ktoré sa vyznačovali tým, čo časopis ISTOÉ nazval „bezprecedentnou revolúciou“^[6] na mnohých úrovniach verejnej správy: „privatizácia, otvorenie trhu voľnému obchodu, podpora priemyselnej modernizácie, dočasná kontrola hyperinflácie a zníženie verejného dlhu."

Mesiac pred nástupom Collora k moci bola hyperinflácia na úrovni 90 percent za mesiac a stúpala. Všetky účty nad 50 000 cruzeiros (v tom čase asi 500 USD) boli na niekoľko týždňov zmrazené. Collor navrhol tiež zmrazenie miezd a cien, ako aj výrazné zníženie vládnych výdavkov. Opatrenia ľudia prijali bez nadšenia, hoci mnohí sa domnievali, že na zabitie hyperinflácie sú potrebné radikálne opatrenia. V priebehu niekoľkých mesiacov sa však inflácia obnovila a nakoniec dosiahla sadzby 10 percent mesačne.

Počas svojej vlády bol Collor obvinený z prehliadania schémy kupovania vplyvu. Obvinenia zavážili vládu a priviedli Collora a jeho tím k inštitucionálnej kríze vedúcej k strate dôveryhodnosti medzi ľuďmi, ktorá sa dostala až k ministerke financií Zélii.^[7]

Táto politická kríza mala negatívne dôsledky na jeho schopnosť vykonávať svoju politiku a reformy. Plano Collor I pod vedením Zélie bol obnovený implementáciou Plano Collor II; strata prestíže vlády však spôsobila, že tento nadväzujúci plán bol krátkodobý a do značnej miery neúčinný. Neúspech Zélie a Plano Collor I viedol k ich nahradeniu Marcíliom Marquesom Moreirom a jeho Plano Collor II. Moreirov plán sa snažil napraviť niektoré aspekty prvého plánu, ale už bolo neskoro. Collorova administratíva bola paralyzovaná rýchlym zhoršovaním jeho imidžu v dôsledku série obvinení z korupcie.

Počas Plano Collor sa ročná inflácia najprv znížila z 30 000 percent v roku 1990 (Collorov prvý rok vo vláde) na 400 percent v roku 1991, ale potom sa v roku 1992 (keď odišiel z úradu) vyšplhala späť na 1 020 percent.^[8] Inflácia ďalej rástla na 2 294 percent v roku 1994 (dva roky po jeho odchode z funkcie). Hoci Zélia neskôr uznala, že Plano Collor neukončil infláciu, uviedla tiež: „Je tiež možné jasne vidieť, že za veľmi ťažkých podmienok sme podporovali vyrovnávanie štátneho dlhu – a to spolu s komerčným otvorením vytvoril základ pre realizáciu Plano Real."

Časti Collorovho programu voľného obchodu a privatizácie nasledovali jeho nástupcovia:^[9] Itamar Franco (Collorov viceprezident), Fernando Henrique Cardoso (člen Francovho kabinetu) a Lula da Silva. Collorova administratíva sprivatizovala 15 rôznych spoločností a začala proces privatizácie niekoľkých ďalších, ako napríklad Embraer, Telebras a Companhia Vale do Rio Doce. Niektorí členovia Collorovej vlády boli tiež súčasťou neskoršej Cardosovej administratívy v rôznych alebo podobných funkciách.

Luiz Carlos Bresser-Pereira, minister v predchádzajúcej administratíve prezidenta Josého Sarneya a nasledujúcich vlád Fernanda Henriqueho Cardosa, uviedol, že „Collor zmenil politickú agendu v krajine, pretože zaviedol odvážne a veľmi potrebné reformy a presadzoval fiškálne úpravy. Aj keď boli urobené podobné pokusy od roku 1987, bolo to práve počas Collorovej vlády, kedy boli staré etatistické myšlienky konfrontované a bojovalo sa proti ním odvážnym programom ekonomických reforiem zameraných na voľný obchod a privatizáciu."^[10] Podľa Philippa Fauchera, profesora politických vied na McGill University,^[11] kombinácia politickej krízy a hyperinflácie naďalej znižovala Collorovu dôveryhodnosť a v tomto politickom vákuu prebiehal proces impeachmentu, ktorý urýchlili obvinenia Pedra Collora (Collorovho brata) a iné sociálne a politické sektory, ktoré si mysleli, že im jeho politika poškodí.

Ocenenia

V roku 1991 UNICEF vybral tri zdravotné programy: komunitní agenti, laické pôrodné asistentky a eradikácia osýpok ako najlepšie na svete. Tieto programy boli propagované počas Collorovej administratívy. Do roku 1989 bol brazílsky záznam o očkovaní považovaný za najhorší v Južnej Amerike. Počas Collorovej vlády získal brazílsky očkovací program cenu OSN ako najlepší v Južnej Amerike. Collorov projekt Minha Gente (Moji Ľudia) získal v roku 1993 cenu OSN Project Model for the Humanity.

Obvinenia z korupcie a odvolanie

V máji 1992 ho jeho brat Pedro Collor obvinil, že prehliadal schému obchodovania s vplyvom, ktorú viedol pokladník jeho kampane Paulo César Farias. Federálna polícia a federálna prokuratúra začali vyšetrovanie. 1. júla 1992 sa v Kongrese vytvorila Spoločná parlamentná vyšetrovacia komisia zložená zo senátorov a členov Poslaneckej snemovne, aby vyšetrila obvinenie a preskúmala dôkazy, ktoré odhalila polícia a federálni prokurátori. Senátor Amir Lando bol vybraný za hovorcu vyšetrovacej komisie, ktorej predsedal kongresman Benito Gama. Farias, Pedro Collor, vládni úradníci a ďalší boli predvolaní a predniesli pred ním výpovede. O niekoľko týždňov neskôr, keď vyšetrovanie napredovalo a bolo pod paľbou, Collor požiadal v národnej televízii o podporu ľudí, aby vyšli na ulicu a protestovali proti „pučistickým“ silám. 11. augusta 1992 tisíce študentov organizovaných Národným študentským zväzom (União Nacional dos Estudantes – UNE) protestovali na ulici proti Collorovi. Ich tváre, často namaľované zmesou farieb vlajky a protestnej čiernej, viedli k tomu, že ich nazývajú „Caras-pintadas“ („Pomaľované tváre“).

26. augusta 1992 bolo schválené konečné vyšetrovanie Kongresu v pomere 16 ku 5. Správa dospela k záveru, že existujú dôkazy o tom, že Fernando Collor mal osobné výdavky zaplatené z peňazí, ktoré získal Paulo César Farias prostredníctvom svojho systému kupovania vplyvu.

V dôsledku toho petícia do Poslaneckej snemovne od občanov Barbosu Limu Sobrinha a Marcela Lavenèreho Machada, respektíve vtedajšieho predsedu Brazílskej tlačovej asociácie a vtedajšieho predsedu Brazílskej advokátskej komory, ktorí formálne obvinili Collora zo zločinov zodpovednosti (brazílsky ekvivalent „vysokých trestných činov a priestupkov“, ako je zneužitie právomoci), oprávňujúcich odvolanie z funkcie podľa ústavných a právnych noriem pre impeachment (odvolanie). V Brazílii musí formálnu petíciu za odvolanie prezidenta podať jeden alebo viacerí súkromní občania, nie korporácie alebo verejné inštitúcie.

Formálnou petíciou podanou 1. septembra 1992 sa začalo konanie o obžalobe a odvolaní. Poslanecká snemovňa zriadila 3. septembra 1992 osobitný výbor na preskúmanie petície za impeachment. Dňa 24. septembra 1992 výbor hlasoval (32 hlasov za, 1 hlas proti, 1 sa zdržal hlasovania) za schválenie petície za impeachment a odporučil, aby celá Poslanecká snemovňa prijala obvinenia z impeachmentu. Podľa ústavy Brazílie proces obžaloby vyžadoval, aby dve tretiny Poslaneckej snemovne hlasovali, aby bolo možné poslať obvinenia Senátu. Dňa 29. septembra 1992 bol Collor odvolaný Poslaneckou snemovňou, pričom súhlasili viac ako dve tretiny jej členov. V rozhodujúcom hlasovaní hlasovalo za 441 poslancov a 38 poslancov bolo proti uzneseniu o vznesení obvinenia.^[12]

Dňa 30. septembra 1992 bola obžaloba formálne zaslaná z Poslaneckej snemovne do Senátu a v hornej komore sa začalo konanie o impeachmente. Senát vytvoril výbor, ktorý preskúmal spis a zistil, či boli dodržané všetky zákonné formality. Výbor vydal svoju správu, v ktorej uznal, že obvinenia z impeachmentu boli vznesené v súlade s ústavou a zákonmi, a navrhol, aby sa Senát zorganizoval na impeachment, ktorý by viedol proces s prezidentom. 1. októbra 1992 bola táto správa prednesená na pôde Senátu a celý Senát odhlasoval jej prijatie a pokračovanie. V ten deň bol vtedajší predseda federálneho najvyššieho súdu sudca Sydney Sanches informovaný o začatí súdneho procesu v Senáte a začal tomuto procesu predsedať. Dňa 2. októbra 1992 dostal Collor formálne predvolanie od brazílskeho senátu, v ktorom ho informovali, že senát prijal správu a že je teraz obžalovaným v procese odvolania. Podľa ústavy Brazílie boli po prijatí tohto predvolania Collorovi pozastavené prezidentské právomoci na 180 dní a viceprezident Itamar Franco sa stal úradujúcim prezidentom. Senát zaslal úradné oznámenie aj kancelárii podpredsedu, aby ho formálne oboznámil s pozastavením výkonu funkcie prezidenta a oznámil mu, že je teraz úradujúcim predsedom.

Ku koncu decembra bolo zrejmé, že Collora senát odsúdi a odvolá z funkcie. V nádeji, že to odvráti, Collor odstúpil 29. decembra 1992, v posledný deň konania. Collorov abdikačný list prečítal jeho právny zástupca na pôde Senátu a proces o impeachmente bol odročený, aby sa Kongres mohol stretnúť na spoločnom zasadnutí, najprv formálne vziať na vedomie rezignáciu a vyhlásiť úrad prezidenta za uvoľnený a potom ustanoviť Franca do funkcie.

Po inaugurácii Franca však Senát opäť zasadal ako odvolávací súd, ktorému predsedal predseda Najvyššieho súdu. Collorovi právnici tvrdili, že po Collorovej rezignácii nemôže proces obžaloby pokračovať a mal by sa uzavrieť bez rozhodnutia vo veci samej. Advokáti, ktorí argumentovali za Collorovo odvolanie, však tvrdili, že proces by mal pokračovať, aby sa určilo, či obžalovanému bude alebo nebude hroziť ústavný trest pozastavenia politických práv na osem rokov. Senát odhlasoval pokračovanie procesu. Rozhodol, že hoci možný trest odvolania z funkcie bol sporný, rozhodnutie o vine alebo nevine bývalého prezidenta je stále relevantné, pretože odsúdenie za obvinenie z obžaloby by so sebou viedlo k zákazu vykonávať verejnú funkciu na osem rokov. Senát konštatoval, že keďže súdny proces už začal, obžalovaný nemohol využiť svoje právo vzdať sa prezidentského úradu ako prostriedok na vyhnutie sa rozhodnutiu.

Neskôr, v skorých ranných hodinách 30. decembra 1992, Senát potrebnou dvojtretinovou väčšinou uznal bývalého prezidenta vinným z obvinení z impeachmentu. Z 81 členov senátu sa na záverečnom hlasovaní zúčastnilo 79: 76 senátorov hlasovalo za odsúdenie bývalého prezidenta a 3 za oslobodenie spod obžaloby. Trest odvolania z funkcie nebol uložený, keďže Collor už rezignoval, ale v dôsledku jeho odsúdenia senát zakázal Collorovi vykonávať verejnú funkciu na osem rokov. Po hlasovaní Senát vydal formálne písomné stanovisko, v ktorom zhrnul závery a príkazy vyplývajúce z rozsudku, ako to vyžaduje brazílsky zákon. Formálny písomný rozsudok senátu o odvolávacom procese, ktorý obsahuje odsúdenie bývalého prezidenta a zbavenie verejnej funkcie na osem rokov, podpísaný predsedom Najvyššieho súdu a senátormi 30. decembra 1992, bol uverejnený v Diário Oficial da União (oficiálny vestník brazílskej federálnej vlády) 31. decembra 1992.

V roku 1993 Collor napadol pred brazílskym najvyšším súdom rozhodnutie senátu pokračovať v procese po jeho rezignácii, ale Najvyšší súd rozhodol, že žaloba senátu bola platná.

V roku 1994 Najvyšší súd súdil bežné trestné obvinenia vyplývajúce z korupčnej aféry Farias; obyčajné trestné obvinenie predložila brazílska federálna prokuratúra (Ministério Público Federal). Najvyšší súd mal pôvodnú jurisdikciu podľa brazílskej ústavy, pretože Collor bol jedným z obžalovaných a v obvineniach sa spomínali zločiny spáchané prezidentom počas výkonu funkcie. V prípade dokázania viny bývalého prezidenta by hrozilo väzenie.^[13] Collor však nebol uznaný vinným. Najvyšší federálny súd zamietol obvinenia z korupcie, ktoré boli proti nemu vznesené,^[13] s odvolaním sa na nedostatok dôkazov spájajúcich Collora s Fariasovou schémou obchodovania s vplyvom. Kľúčový dôkaz, osobný počítač Paula Césara Fariasa, bol vyhlásený za neprípustný, pretože bol získaný počas nezákonnej policajnej prehliadky vykonanej bez povolenia.^[14] Ostatné dôkazy, ktoré boli zhromaždené len kvôli informáciám, ktoré boli prvýkrát extrahované zo súborov uložených vo Fariasovom počítači, boli tiež neplatné, pretože Collorova obhajoba sa úspešne odvolávala na doktrínu ovocia jedovatých stromov (právna metafora pre protizákonne získané dôkazy) pred brazílskym najvyšším súdom. Zo záznamu boli vyčiarknuté aj dôkazy, ktoré boli získané len kvôli nezákonne získaným informáciám.

Po jeho oslobodení v trestnom procese sa Collor opäť pokúsil zrušiť pozastavenie jeho politických práv uložených Senátom, no neúspešne, keďže Najvyšší súd rozhodol, že súdne konanie vo veci bežných trestných obvinení a politické pojednávanie o obvineniach z impeachmentu boli nezávislé sféry. Collor tak získal svoje politické práva späť až v roku 2000, po uplynutí osemročnej diskvalifikácie uloženej brazílskym senátom.

Collorova verzia impeachmentu

Niekoľko rokov po svojom odvolaní z funkcie udržiaval Collor webovú stránku, ktorá bola odvtedy zmazaná. Pri diskusii o udalostiach okolo obvinení z korupcie bývalá internetová stránka uviedla: "Po dva a pol roku najintenzívnejšieho vyšetrovania v brazílskej histórii ho Najvyšší súd Brazílie vyhlásil za nevinného vo všetkých obvineniach. Dnes je jediným politikom v Brazílii, ktorý má oficiálne čistý záznam potvrdený vyšetrovaním všetkými záujmami a sektormi opozičnej vlády. Okrem toho prezident Fernando Collor podpísal pôvodný dokument, ktorý povolil vyšetrovanie.“

Po prezidentúre

V roku 2000 sa Collor pripojil k Brazílskej strane obnovy a práce (PRTB) a kandidoval na starostu São Paula. Volebné orgány vyhlásili jeho kandidatúru za neplatnú, keďže jeho politické práva boli v lehote na podanie stále pozastavené.^[15] V roku 2002, keď už boli obnovené jeho politické práva, kandidoval za guvernéra Alagoasu, ale prehral s úradujúcim guvernérom Ronaldom Lessom, ktorý sa usiloval o znovuzvolenie.^[16]

V roku 2006 bol Collor zvolený do federálneho senátu reprezentujúc jeho štát Alagoas so ziskom 44,03 % hlasov, pričom opäť kandidoval proti Lessovi. Nasledujúci rok opustil PRTB a prešiel do Brazílskej strany práce (PTB).^[17] Collor je od marca 2009 predsedom senátnej komisie pre infraštruktúru. Collor opäť kandidoval na guvernéra Alagoasu v roku 2010.^[18] Voľby však prehral, skončil tesne tretí za Lessom a úradujúcim Teotoniom Vilelom Filhom, čím bol vyradený z druhého kola. Pre Collora to bola druhá volebná prehra.

V roku 2014 bol Collor opätovne zvolený do Senátu so ziskom 55 % hlasov.^[19]

Dňa 20. augusta 2015 bol Collor obvinený brazílskym generálnym prokurátorom z korupcie v súvislosti s vývojom operácie autoumyváreň. Podrobnosti o obvinení boli držané pod pokrievkou, aby neohrozili vyšetrovanie.^[20]

V roku 2016 Collor opustil PTB a vstúpil do Kresťanskej strany práce (PTC), malej kresťansko-demokratickej strany, ktorá v tom čase nemala v Kongrese žiadnych zástupcov. Collor tiež hlasoval za obžalobu Dilmy Rousseffovej ako senátor.

V roku 2019 Collor opustil PTC a vstúpil do Republikánskej strany sociálneho poriadku (PROS).

V roku 2022 Collor opustil PROS a znovu sa pripojil k Brazílskej labouristickej strane. Aj v roku 2022 sa Collor uchádzal o miesto guvernéra Alagoasu, umiestnil sa na treťom mieste a nepostúpil do druhého kola. Collor získal 14,57 % hlasov.

V roku 2023 brazílsky najvyšší federálny súd odsúdil Collora za obvinenia z prania špinavých peňazí a korupcie. Bol obvinený z prijatia úplatkov vo výške 30 miliónov R$ od spoločnosti Petrobras.^[21]

Referencie

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fernando Collor de Mello na anglickej Wikipédii.