František Aurel Pulský
uhorský historik umenia, archeológ, múzejník, politik
portrétna fotografia od Eda Ellingera
Narodenie	17. september 1814 Prešov, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	9. september 1897 (82 rokov) Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko)
Zamestnanie	Riaditeľ Národného múzea Prezident Uhorskej akadémie vied
Odkazy
Projekt Gutenberg	František Aurel Pulský (plné texty diel autora)
Commons	František Aurel Pulský
Historický portál  Literárny portál  Politický portál  Biografický portál

František Aurel Pulský^[1] (maď. Pulszky Ferenc Aurél Emánuel, * 17. september 1814, Prešov – † 9. september 1897, Budapešť) bol uhorský archeológ, zberateľ umenia, poslanec uhorského snemu, predseda Uhorskej akadémie vied, riaditeľ Národného múzea.

Pochádzal z rodiny Pulských, ktorá patrila medzi strednú šľachtu s prídomkom "Pulszky de Lubócz et Cselfalva". Jeho otec, Karol Emanuel Pulský, bol tabelárnym sudcom Šarišskej župy a v roku 1800 od Františka II. získal prídomok „lubóczi“ (slov. Ľubovec), ktorý používal spolu s prídomkom „cselfalvi“ (slov. Čelovce). Jeho matkou bola Apolónia Fejérváryová.^[2]

František Pulský začal študovať v Miškovci, potom v Prešove a vysokoškolský titul získal na Právnickej fakulte Univerzity v Pešti. Ešte v Prešove nadviazal celoživotné priateľstvo s Jozefom Eötvösom, neskorším ministrom náboženstva a verejného školstva. V mladosti ho výrazne ovplyvnil matkin brat, Gabriel Fejérváry, s ktorým niekoľkokrát cestoval po Európe. Po strýkovi zdedil vzácnu zbierku umeleckých artefaktov a starožitností, ktorú však rozpredal na aukciách v Paríži a Liverpoole.^[3]

Po návrate z ciest po Európe sa stal prísažným na rokovaní uhorského snemu v Bratislave, kde sa spoznal a spriatelil s hlavnými predstaviteľmi reformnej politiky. V roku 1834 po zložení notárskych skúšok sa stal podnotárom Šarišskej župy a v roku 1837 bol zvolený za župného vyslanca na sneme.

V roku 1844 sa oženil s dcérou viedenského bankára Teréziou Walterovou, s ktorou mal 4 deti: synov Augusta a Karola (ktorí sa stali poslancami uhorského snemu), dcéru Polixéniu a najmladšieho syna Garibaldiho.

Počas uhorskej revolúcie sa aktívne zapojil do činnosti vládnych orgánov. V marci a apríli 1848 bol členom dočasného výboru pre ochranu poriadku, neskôr sa stal štátnym tajomníkom ministerstva financií. Krátky čas, v septembri a októbri 1848, bol poverený riadením ministerstva pri osobe panovníka. Začiatkom roku 1849 ho Ľudovít Košut vyslal do Londýna, aby zabezpečil podporu zahraničia pre uhorskú samostatnosť. Po úteku Košuta z Uhorska ho Pulský sprevádzal po cestách v Európe aj USA. V 60. rokoch sa ich vzájomný vzťah zhoršil, keďže Pulský podporoval procesy zbližovania Rakúska a Uhorska.

Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1861 bol zvolený za poslanca v Šarišskej župe, no v tom čase sa ešte nemohol vrátiť do Uhorska. Návrat mu bol umožnený v roku 1866 pod podmienkou, že nebude vyvíjať aktivity proti vyjednávaniam za rakúsko-uhorské vyrovnanie. Ako člen Deákovej strany zastupoval na sneme mestá Szentes a Szécsény.

Aktívne sa podieľal na štátnych nákupoch domácich aj zahraničných zbierok výtvarného umenia, z ktorých neskôr vznikli Umeleckopriemyselné múzeum a Národná galéria (ktorej riaditeľom sa stal Pulského syn Karol).

Samotný František Pulský, ktorého v tom čase nazývali aj kultúrnym pápežom dualizmu, bol od roku 1869 25 rokov riaditeľom Národného múzea. Od roku 1872 stal národným generálnym inšpektorom múzeí a knižníc v Uhorsku. Okrem toho bol predsedom Archeologickej spoločnosti, Národnej spoločnosti pre výtvarné umenie a členom mnohých spolkov a združení. Od roku 1895 do svojej smrti bol predsedom Uhorskej akadémie vied.

Prvé poznatky o slobodomurárstve získal pravdepodobne od svojho strýka Gabriela Fejérváryho. Počas emigrácie v talianskom Turíne sa stal členom lóže „Dante Alighieri“.

V roku 1868 sa stal veľmajstrom anglicky orientovanej lóže „Einigkeit in Vaterland“ (Jednota v domovine), neskôr bol zvolený za čestného doživotného veľmajstra lóže „Szent István“ (Svätý Štefan). V roku 1870 sa stal prvým veľmajstrom „Magyarországi Jánosrendi Nagy-páholy“ (Uhorskej veľkej lóže jánskeho rítu) a následne v roku 1886 prvým veľmajstrom „Magyarországi Symbolikus Nagypáholy“ (Symbolickej veľkej lóže Uhorska), ktorá vznikla zlúčením dvoch veľkých lóží – Jánskeho rítu a Veľkého orientu Uhorska.

Bol autorom mnohých publikácii o histórii Uhorska, ako aj cestopisných zápiskov, jednej divadelnej hry a románu o uhorských jakobínoch.

Bola po ňom pomenovaná ulica v Košiciach (Pulszky utca, dnes Železničná) a v niekoľkých maďarských mestách sú ulice pomenované po ňom aj dnes.

Združenie maďarských múzeí sa nazýva Pulského spoločnosť^[4] a každý rok odovzdáva Cenu Františka Pulského ako ocenenie celoživotného úsilia osobnosti v múzejníctve a reštaurátorstve.

V roku 2014 v talianskej Florencii odhalili pamätnú tabuľu Františkovi Pulskému ako pripomienku jeho pôsobenia v tomto meste.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému František Aurel Pulský

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pulszky Ferenc na maďarskej Wikipédii.