František Křižík
český elektrotechnik, priemyselník a vynálezca
František Křižík, pravdepodobne v roku 1902
Narodenie	08.07.18478. júl 1847 Plánice, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	22. január 1941 (93 rokov) Stádlec pri Tábore, Protektorát Čechy a Morava
Odkazy
Commons	František Křižík
Český portál  Biografický portál

František Křižík (* 8. júl 1847, Plánice – † 22. január 1941, Stádlec pri Tábore)^[1][2] bol český technik, priemyselník a vynálezca; priekopník elektrotechniky a propagátor využitia elektrickej energie, predovšetkým jednosmerného prúdu.

Jeho najznámejším vynálezom bola oblúková lampa so samočinnou reguláciou, vynašiel aj svetelnú fontánu, zdokonalil konštrukciu električiek, elektrických rušňov, železničných zabezpečovacích systémov a mnohých ďalších zariadení. Zostrojil tiež viacero prototypov elektromobilov a hybridných automobilov.^[3][4]

František Křižík sa narodil ako jediný syn do rodiny vidieckeho obuvníka Václava Křižíka (* 1803 – † 1879) a posluhovačky Marie, rodenej Bohunkovej (* 1803 – † 1895) v pošumavskom mestečku Plánice.^[2] V dvanástich rokoch odišiel na štúdiá na jedinú vtedajšiu českú reálku (strednú školu s prírodovedným zameraním) v Prahe, ktorú vyštudoval. Pre nedostatok peňazí však nemohol zložiť maturitu, pretože si nemohol dovoliť zaplatiť poplatok za jej zloženie.^[5] Napriek tomu ho profesor Václav Zenger, ktorý rozpoznal jeho nadanie a technické nadšenie, prijal na pražskú techniku (ČVUT) ako mimoriadneho poslucháča.^[2] Už počas štúdia si musel nájsť prácu, najprv súkromné doučovanie, opisovanie nôt,^[6] neskôr prácu v továrni Markus Kaufmann, ktorá sa zaoberala výrobou telegrafných a signalizačných zariadení. Počas práce zdokonalil železničnú signalizáciu, čo sa tiež stalo jeho prvým uznávaným vynálezom, za ktorý získal 1 000 zlatých.^[6]

Po štúdiu nastúpil ako železničný opravár^[2] a úradník pri rôznych dráhach, od roku 1873 ako prednosta telegrafného oddelenia na trati Plzeň – Chomutov.^[7]

Oženil sa s Pavlínou Štulíkovou (* 1853 – † 1923), dcérou mlynára z Dolov pri Luži. Svadba sa konala 7. októbra 1872. Spolu mali sedem detí:^[8]

• Bernard (* 1873 – † 1890)
• Růžena (* 1875 – † 1925), vydatá Trolschová
• Anna (* 1876 – † 1960), vydatá Schmausová
• Pavlína (* 1878 – † 1890)
• František (* 1887 – † 1906 alebo 1909)
• Marie (* 1888)
• Jan Josef (* 1889 – † 1973)

V starobe sa zdržiaval u dcéry Anny a u syna Jána, kde v roku 1941 zomrel.

V roku 1878 skonštruoval železničné blokové signalizačné zariadenie. Navrhol zdokonalené elektrické návestidlo, skonštruoval ústredné stavanie výhybiek, a vytvoril blokovacie signalizačné zariadenie, ktoré znateľne obmedzilo nebezpečenstvo kolízií vlakov.^[2] Peniaze z prvých vynálezov mu umožnili, aby sa v lete roku 1878 vydal do Paríža na svetovú výstavu. Okrem iných technických noviniek tu zbadal aj elektrickú oblúkovú lampu ruského vynálezcu Jabločkova.^[2] Myšlienka elektrického osvetlenia bola fascinujúca a predurčila ďalšiu dráhu tridsaťjedenročného vynálezcu.

Ešte v tom istom roku vymyslel viacero zlepšení a v roku 1880 patentoval podstatne zdokonalenú oblúkovú lampu. Problém veľmi účinných oblúkových lámp bolo uhorievanie uhlíkových elektród, ktoré sa pôvodne nastavovali ručne, neskôr rôznymi regulátormi. Křižík skonštruoval jednoduché elektromagnetické zariadenie, ktoré pomocou dvoch cievok a kužeľových železných jadier udržiavalo stály elektrický prúd v lampe.

Presťahoval sa do Plzne, kde si otvoril vlastnú elektrotechnickú dielňu na výrobu oblúkových lámp. Spriaznenú dušu našiel v plzenskom podnikateľovi Piettovi. V roku 1880 zaviedol osvetlenie v jeho papierni a Piett mu pomáhal uviesť oblúkovú lampu na český aj zahraničný trh. V roku 1881 dosiahol veľký úspech na výstave v Paríži.^[2] Jeho oblúkovka konkurovala Edisonovej žiarovke, pretože svietila silnejšie^[9] – a získala zlatú medailu.^[10] Křižíkovi sa prezývalo „český Edison“, aj keď on sám sa tomuto označeniu bránil.^[11] Ďalšie ocenenie získal na výstave v Mníchove. Predajom licencií do Anglicka, Francúzska a Nemecka, kde firma Schuckert vyrábala až 5 000 lámp ročne,^[7] získal dosť peňazí, aby sa osamostatnil. Koncom roku 1883 sa vrátil do Prahy, prenajal si starú továrenskú budovu „v Starej Daňkovke“ na Žižkovej triede v Karlíne^[12] a zahájil rozsiahlu reklamu: v roku 1883 napríklad zrealizoval bezplatne osvetlenie technickej výstavy vo Viedni a dostal opäť medailu. Zožal však skôr pocty, než zákazky.

Situácia sa obrátila v roku 1887, kedy dostal prvé zákazky na mestské pouličné osvetlenie. V marci rozžiarili oblúkovky Jindřichov Hradec a krátko nato aj Písek.^[13] V roku 1889 postavil prvú mestskú elektráreň v Čechách pre Žižkov^[14] a onedlho začal vyrábať, popri oblúkovkách, aj lustre, dynamá a elektroinštalačný materiál.

V roku 1890 presídlil do prenajatých priestorov v továrni „Fišlovka“ v Karlíne (vtedy mal už 150 robotníkov, 30 montérov, 4 majstrov a 14 úradníkov), v roku 1894 potom do Kráľovskej triedy.^[12]

Už niekoľko rokov však pripravoval ďalší veľký projekt – pouličnú elektrickú dráhu v Prahe. Získať zákazku sa mu však nedarilo, pretože exkluzívnu zmluvu na pražskú dopravu mali konské dráhy. On však našiel východisko: uskutočnil svoju myšlienku v rámci plánovanej Jubilejnej výstavy v roku 1891.^[2] Vykonal osvetlenie celej výstavy a skutočne vybudoval električkovú trať na Letnej, ktorá viedla z Letnej nad výstavisko v Kráľovskej obore Oveneckou triedou. Merala síce len 800 metrov,^[13] no stala sa skutočnou senzáciou. Bola to prvá elektrická trať s kladkovým zvodom v celom bývalom Rakúsku. Trať zostala zachovaná pre verejnú službu aj po ukončení výstavy. Ešte väčšiu slávu priniesla Křižíkovi jeho svetelná fontána na pražskom Výstavisku.^[6] Tento triumf mu vyniesol nové zákazky aj bankové úvery. V roku 1896 sprevádzkoval hlavnú časť električkovej trate Florenc – Karlín – Libeň – Vysočany. Po predĺžení a rozvetvení merala 8 km a prepravovala ročne 2 milióny pasažierov; v roku 1907 ju odkúpili pražské Elektrické podniky.

Počas svojho života postupne vybavil viac než 130 českých elektrární svojím zariadením.^[2][13] Zároveň mu však začal vyrastať nebezpečný konkurent – o pätnásť rokov mladší inžinier Emil Kolben (spoluzakladateľ neskoršej ČKD, najväčšej strojárne vo vtedajšom Československu). Nezadržiteľne sa blížil stret koncepcií: zatiaľ čo on sám, podobne ako Thomas Alva Edison,^[15] stále veril v budúcnosť jednosmerného prúdu, Kolben pochopil, že väčšiu perspektívu má prúd striedavý. K rozhodujúcej konfrontácii došlo pri vyhlásení súťaže na výstavbu ústrednej pražskej elektrárne v Holešoviciach. Túto výhodnú zákazku získala Kolbenova firma.

Táto jeho obchodná prehra znamenala stratu zákaziek aj bankových úverov. Napriek tomu sa pustil do ďalšieho náročného projektu: v roku 1903 vybudoval prvú elektrifikovanú medzimestskú trať v Rakúsko-Uhorsku, elektrickú dráhu Tábor – Bechyně. Z finančných problémov sa však už nedostal a počas prvej svetovej vojny ho banky donútili pretransformovať zadlženú firmu na akciovú spoločnosť. V roku 1917 potom jeho podnik pre nesplácanie úveru prevzala Pražská úverová banka.^[2] Roztrpčený vynálezca sa stiahol do ústrania.^[13]

V roku 1883 mu bol udelený Rad Františka Jozefa, v roku 1891 Rad železnej koruny a stal sa cisárskym radcom. V roku 1905 bol menovaný doživotným členom Panskej snemovne, v roku 1906 dostal čestný doktorát technických vied a v roku 1927 sa stal prvým laureátom Ceny Hanuša Karlíka.

Národ na svojho „Edisona“ nezabudol. Keď vo veku takmer 94 rokov zomrel na rodinnom zámku v Stádleci pri Tábore, bol prevezený do Prahy, a s poctami pochovaný na Vyšehradskom cintoríne.^[2] Pohreb slávnej českej osobnosti, v čase nemeckej okupácie, prebehol ako symbol tichej manifestácie proti tejto okupácii.^[13]

Dnes je na jeho počesť pomenovaných viacero ulíc v rôznych mestách a v lokalite, kde stáli jeho závody, aj stanica pražského metra Křižíkova. V jeho rodnom meste bolo zriadené malé múzeum, ktoré dokumentuje jeho život a prácu.^[6]

V Prešove bola v roku 1947 založená fabrika na výrobu elektromerov pražskej spoločnosti Křižík (ktorá elektromery vyrábala od roku 1915). Dokončená bola až po februárovom prevrate a neskôr premenovaná na Závody priemyselnej automatizácie Dukla Prešov. Následnícke firmy tu vyrábali elektromery až do roku 2016.^[16][17]

• MAŠKA, Edvard. František Křižík. Praha : Orbis, 1946. 30 s.
• KŘIŽÍK, František. Paměti Františka Křižíka, českého elektrotechnika. 1. vyd. Praha : Technicko-vědecké vydavatelství, 1952. 256 s.
• KOTTAS, Jiří. František Křižík. 1. vyd. Praha : Horizont, 1987. 91 s.
• TLAPA, Jaroslav. František Křižík a zabezpečení železnic. Praha : Hewer : AŽD, 2002. 102 s.
• KRAUS, Ivo; KRÁLÍK, Jan; SERVUS, Stanislav. Vědci, vynálezci a podnikatelé v Českých zemích: Škoda, Křižík, Kolben, Klement, Baťa. Praha : Jonathan Livingston, 2017. 209 s. ISBN 978-80-7551-036-5.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému František Křižík

• Zoznam diel, ktorých autorom alebo témou je František Křižík v súbornom katalógu Národnej knižnice ČR
• Fotoreportáž zo stavby Bechyňskej dráhy 1902 – 1903
• Znovuotvorenie Bechyňskej dráhy, 1937, za účasti Františka Křižíka
• František Křižík Albertovi Einsteinovi (Český rozhlas, 2006)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku František Křižík na českej Wikipédii.