Gejza II.
Kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska a Ramy
Panovanie
Dynastia	Arpádovci
Panovanie	1141 - 1162
Korunovácia	16. február 1141
Predchodca	Belo II.
Nástupca	Štefan III.
Biografické údaje
Narodenie	1130
Úmrtie	31. máj 1162
Rodina
Manželka	Eufrozína Ruriková
Potomstvo	Štefan III. Belo III. Gejza Arpád Alžbeta Odola Helena
Otec	Belo II.
Matka	Helena
Odkazy
	Gejza II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Gejza II. (* 1130 – † 31. máj 1162) bol uhorský kráľ v rokoch 1141 – 1162, z rodu Arpádovcov. Korunovaný za uhorského kráľa bol 16. februára 1141.

Rodina

Rodičia

• otec Belo II., uhorský kráľ 1131 - 1141
• matka Helena, dcéra srbského veľžupana Uroša I.

Súrodenci

• Ladislav, uhorský (proti)kráľ 1162 - 1163
• Štefan, uhorský (proti)kráľ 1163
• Álmoš, Žofia, Gertrúda (Alžbeta)

Manželka

• (1146) Eufrozína Ruriková, dcéra kyjevskoruského veľkokniežaťa Mstislava I.

Deti

• Štefan III., uhorský kráľ 1162 - 1172
• Belo III., uhorský kráľ 1172 - 1196
• Gejza, Arpád, Alžbeta, Odola, Helena

Začiatok vlády

Korunovaný bol už 3 dni po otcovej smrti. Keďže mal iba 11 rokov, správu krajiny prevzal brat jeho matky palatín Beloš. Začiatok jeho vlády bol poznamenaný zhoršujúcimi sa vzťahmi s Rímskonemeckou ríšou, keď boli zrušené zásnuby medzi Gejzovou sestrou Žofiou a následníkom nemeckého trónu. Vzájomné vzťahy sa zhoršili aj s Českom a na scéne sa opäť objavil Kolomanov syn Boris. Rímskonemecký cisár Konrád III. mu dovolil naverbovať si žoldnierov na jeho územiach. V apríli 1146 Boris vpadol na územie Uhorska a dobyl Bratislavu, lenže Gejzovi sa podarilo okupantov podplatiť, aby odtiahli. Útok sa však po polroku zopakoval, ibaže tentokrát boli v priamom stretnutí v bitke pri Litave oddiely Henricha II., rakúskeho markgrófa a Borisovho podporovateľa, porazené uhorskými vojskami. O rok neskôr cez Uhorsko prechádzali nemecké oddiely na Druhú križiacku výpravu. Po tomto vojsku do Uhorska dorazili aj vojaci francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. Došlo k spriateleniu tohto kráľa s Gejzom a Ľudovít VII. sa stal krstným otcom Gejzovho syna Štefana. Oba tieto prechody prebehli bez problémov.

Zahraničná politika

Manželstvom so sestrou kyjevskoruského veľkokniežaťa bol zatiahnutý do mocenských sporov v tejto krajine. Prvú výpravu do Kyjevskej Rusi vykonal už v roku 1148 a ďalšiu nasledujúci rok, keďže Belovho švagra Izjaslava II. zosadil z trónu Juraj Dlhoruký, suzdaľské knieža. Obe ťaženia sa skončili bez výraznejších úspechov. V roku 1150 opäť vtrhol na Kyjevskú Rus, ale kráľovskí radcovia boli podplatení haličským kniežaťom a primäli uhorského kráľa, aby sa vrátil domov. Srbi, ktorým Gejza pomáhal v odboji proti Byzancii, boli byzantským cisárom Manuelom I. porazení a cisár sa vydal proti Uhorsku. Obsadil pevnosť Zemun a Kolomanov syn Boris pustošil uhorské územie. Gejza sa vydal za Borisom, ibaže ten utiekol do Byzancie, kde napokon zomrel. Izjaslav II. však opäť žiadal Gejzu o pomoc a ten sa na jar roku 1151 vydal už na 4. výpravu do Kyjevskej Rusi, tentokrát úspešnú, lebo Izjaslav znovu zasadol na veľkokniežací stolec. O pár mesiacov sa uhorské vojská opäť do Kyjevskej Rusi vrátili, no boli hanebne porazené haličským kniežaťom, keď bola väčšina vojakov premožená alkoholom. Poslednú šiestu výpravu podnikol Gejza v roku 1152. Porazil haličské knieža Vladimirka Volodareviča, čím mu odplatil hanebnú porážku z predchádzajúceho roka, no ten sa pomocou podplácania opäť postaral, aby Gejza nemohol vyhrať definitívne. V roku 1153 a aj o dva roky neskôr sa Gejza pokúsil uzavrieť spojenectvo s juhotalianskymi Normanmi proti Byzancii, no neúspešne, a preto Gejza radšej s byzantským cisárom uzavrel mier. Napriek tomu podporoval cisárovho brata, ktorý chcel uchvátiť korunu pre seba a v roku 1154 podnikol pomerne úspešnú vojenskú výpravu na územia Byzantskej ríše. Cisár Manuel sa mu odplatil vojenskou výpravou do Uhorska, tak Gejza radšej roku 1155 uzavrel mier na 5 rokov. Ďalším nebezpečenstvom pre krajinu bol rímskonemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý sa netajil mocenskými záujmami na úkor Uhorska. Fridrich I. povýšil v roku 1156 Rakúske markgrófstvo na vojvodstvo a tamojší vojvoda Henrich II. Jasomirgott vyhlásil pripravenosť na boj proti Uhrom.

Dynastické spory a koniec vlády

Veľmoži, ktorí neboli spokojní s Gejzovou vládou, začali organizovať sprisahanie. Na ich čelo sa postavil Gejzov mladší brat Štefan. Sprisahanie však bolo odhalené a Štefan bol nútený utiecť do Nemecka. Lenže nemecký cisár Štefanovi odmietol pomôcť, tak odišiel do Byzancie. Uhorsko-nemecké vzťahy sa načas zlepšili, keďže Fridrich I. hľadal spojenca proti Byzantskej ríší. V tom čase sa pápežom stal proticisársky zameraný Alexander III., ale cisárovi prívrženci si zvolili protipápeža Viktora IV. Európa sa tak rozdelila na dva tábory a Gejza podporil Alexandra III., čo spečatil konkordát medzi Uhorskom a Pápežskou kúriou uzavretý v roku 1161. Kráľov nespokojný brat Štefan sa opäť pokúsil na svoju stranu získať cisára Fridricha I., čo sa mu opätovne nepodarilo a znovu ušiel do Byzancie, nasledovaný bratom Ladislavom. Gejza určil za následníka trónu jeho syna Štefana, ktorý už od roku 1152 vládol ako spolukráľ. Po Gejzovej smrti tak Štefan III. na trón nastúpil, lenže čakali ho mocenské zápasy so svojimi strýkami podporovanými Byzantskou ríšou - Ladislav II.

Referencie

• Vladimír Segeš a kol.: Kniha kráľov. (Bratislava, 2006). ISBN 80-10-01091-X