Hannah Arendtová
Západná filozofia Filozofia 20. storočia
Biografické údaje
Meno	Hannah Arendtová
Narodenie	14. október 1906, Hannover, Nemecko
Úmrtie	4. december 1975 (69 rokov), New York USA
Dielo
Škola/tradícia	fenomenológia
Oblasť záujmu	politická teória, filozofia histórie, modernita
Ovplyvnený predsokratici, Sokrates, Platón, Aristoteles, Ježiš, Apoštol Pavol, Duns Scotus, sv. Augustín, Machiavelli, Montesquieu, Edmund Burke, Kant, Tocqueville, Kierkegaard, Heidegger, Russell, Jaspers, Benjamin
Ovplyvnil Jürgen Habermas, Maurice Merleau-Ponty, Giorgio Agamben, Seyla Benhabib, Claude Lefort, Elisabeth Young-Bruehl, Michael Jackson (antropológ), Reinhart Koselleck, Hanna Pitkin, Michael Marrus, Quentin Skinner, J. G. A. Pocock, Philip Pettit, Alain Finkielkraut, Julia Kristeva, Richard Sennett
Odkazy
	Hannah Arendtová (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Hannah Arendtová (* 14. október 1906, Hannover, Nemecko – † 4. december 1975, New York, USA) bola nemecko-americká politologička a filozofka. Venovala sa širokému množstvu tém súvisiacich s politickou teóriou a je považovaná za jednu z najvýznamnejších politických teoretičiek 20. storočia. Bola žiačkou Edmunda Husserla, K. Jaspersa, R. Bultmanna a M. Heideggera. Spoluvydavateľka Kafkovho diela (1946 an.).

Život

Hannah Arendtová v roku 1933

Hannah Arendtová sa narodila ako Johanna Cohn Arendt v Hannoveri. Pochádzala zo sekularizovanej židovskej rodiny zo strednej triedy. Jej otec zomrel, keď mala sedem rokov a vyrastala so svojou matkou Marthou Cohn Arendtovou. Arendtova strávila väčšinu jej mladosti v Königsbergu vo východnom Prusku. V rokoch 1924 až 1929 študovala na univerzite v Marburgu. Tu začal jej epizodický vzťah s filozofom Marti Heideggerom, ktorý trval až do jej smrti. V roku 1926 sa presťahovala do Heidelbergu, kde získala doktorát, pričom sa vo svojej práci venovala konceptu lásky u Svätého Augustína.^[1] Pri práci ju viedol filozof Karl Jaspers.^[2] V roku 1929 sa zosobášila s Güntherom Sternom, novinárom a filozofom. Keď sa v roku 1933 dostal k moci Adolf Hitler, Arendtova bola zatknutá a uväznená gestapom kvôli zhromažďovaniu antisemitských materiálov v Pruskej knižnici. Po prepustení  emigrovala do Paríža.^[1]

V Paríži pracovala pre židovské organizácie pomáhajúce židovským emigrantom.^[1] V roku 1937 sa rozviedla so svojim prvým manželom.^[2] V roku 1936 sa Arendtová zoznámila s komunistom Heinrichom Blücherom s ktorým sa v roku 1940 zosobášila. Vo francúzsku sa zoznámila a spriatelia s filozofmi Walterom Benjaminom a Raymondom  Aronom.^[3] Po vypuknutí vojny bola uväznená v detenčnom tábore v meste Gurs na juhozápade Francúzska. Spoločne utiekli z okupovaného Francúzska a emigrovali do USA.

Arendtovej kariéra verejnej intelektuálky začala v roku 1941 v New Yorku, kde písala články pre nemeckojazyčné židovské periodikum Aufbau. Po skončení vojny sa venovala zhromažďovaniu židovského kultúrneho dedičstva.^[1]Venovala sa pritom aj dielu Franza Kafku.

V roku 1951 publikovala svoju významnú prácu Origins of Totalitarism, v ktorej dokazuje že fašizmus a stalinizmus zdieľajú intelektuálne a historické korene.^[1]

V roku 1958 vyšla jej práca The Human Condition a v roku 1963 kniha On Revolution' v ktorej analyzuje inštitucionálne a kultúrne podmienky politickej slobody.^[1]

Stala sa prvou ženou, ktorá bola menovaná za profesorku na univerzite v Princetone. Prispievala do periodík ako napríklad The New York Review of Books, Commonweal, Dissent a The New Yorker.^[2]

V roku 1961 cestuje do Jeruzalemu na proces s Adolfom Eichmannom, vysokým dôstojníkom SS, ktorý spoluorganizoval množstvo aktivít súvisiacich s holokaustom. Jej reportáže vychádzali najprv v periodiku The New Yorker a potom v roku 1964 vyšli ako samostatná kniha pod názvom Eichmann in Jerusalem. Kniha vyvolala množstvo polemík a kontroverzií. Jej opis procesu sa stal najviac známym kvôli podtitulu a pojmu „banalita zla“. Kontroverzie vyvolali aj jej tvrdenia ohľadne konania židovských lídrov počas druhej svetovej vojny.

V rokoch 1963 – 1967 vyučovala na univerzite v Chicagu a v rokoch 1967 – 1975 na univerzite v New Yorku.

Zomrela v roku 1975 v New Yorku.^[1]

Dielo

Pôvod totalitarizmu

Počas prednášky v Nemecku,1955

Kniha, vďaka ktorej bola H. Arendtová uznaná ako významná politická mysliteľka, vyšla prvý krát v roku 1951 (orig. The Origins of Totalitarism)  a čoskoro vzbudila značnú pozornosť. Dielo sa skladá z troch častí: Antisemitizmus, Imperializmus a Totalitarizmus. V prvej časti rekonštruuje vývoj antisemitizmu v 18. a 19. storočí. Všíma si počiatky antisemitizmu, postavenie Židov v európskej spoločnosti a veľkú pozornosť venuje taktiež Dreyfusovej afére. V druhej časti sa zaoberá rasizmom a imperializmom v 19. a začiatkom 20. storočia. Všíma si ekonomické vzťahy v kapitalistických spoločnostiach a rôzne formy rasizmu. V tretej časti skúma dve formy totalitnej vlády a to nacizmus a stalinizmus, pričom medzi nimi nachádza mnohé podobnosti. Všíma si otázky týkajúce sa más, totalitnej propagandy, organizácie, štátu a represie. Táto časť získala najviac pozornosti. Ako uvádza Arendtová v predhovore: „Antisemitizmus, imperializmus, totalitarizmus – jedno po druhom, s väčšou a väčšou brutalitou demonštrovali, že ľudská dôstojnosť potrebuje novú záruku, ktorú je možné nájsť iba v novom politickom princípe, v novom zákone na zemi, ktorého platnosť musí tento krát pochopiť celé ľudstvo, ktorého moc však musí zostať prísne obmedzená, zakorenená v novo definovaných územných entitách a nimi kontrolovaná.“^[4]

Práca podľa Arendtovej

Základnými rozmermi praktického života ako najhlbšej podmienenosti ľudskej existencie je práca, vyrábanie a konanie. Práca zodpovedá biologickej podmienenosti existencie ako telesnej, takže jej podmienkou je život sám; vo vyrábaní a zhotovovaní predmetov sa vyjavuje to, čím sa ľudská bytosť stavia proti svojej prírodnej a biologickej viazanosti. Vyrábaním vzniká oblasť protikladná oblasti prírodnej, je spredmetnením toho, čo je schopné pretrvať individuálny život: vyrábanie tak poukazuje na to, že k ľudskej existencii vždy patrí svet. Konanie je zakotvené v tom, že bytie človeka je zároveň spolubytím, teda zodpovedá faktu plurality. Konanie sa vždy odohráva ako vzťah medzi ľuďmi, je to činnosť verejná, v ktorej sa roztvára oblasť politického života.

Tieto tri základné rozmery ľudskej existencie chápe Arendtová ako prehĺbenie Heideggerových analýz starosti - sú teda podmienenosťou ľudskej existencie, ktorej základom je čas: práca je poukaz k minulosti a k situovanosti, vyrábanie a zhotovovanie vecí je rozmer prítomnosti, zatiaľ čo konaním sa človek ako bytosť politická otvára do budúcnosti - politická starosť je starosť o to, čo bude.

Základným zmyslom ľudského aktívneho života je premieňať to, čo je dané, na podmienky vlastnej existencie: čokoľvek sa v ľudskom svete vyjaví, stane sa vzápätí súčasťou ľudskej podmienenosti. Preto sa človek nestretáva s vecami ako cudzími, vonkajšími objektami, ale ako s tým, čo patrí do jeho života.

Politickosť podľa Arendtovej

Politickosť je svojím pôvodným fenomenálnym obsahom pluralitou ľudí. V politickosti nesmie byť kvôli jej autenticite a integrite nijakým postupom odstránený moment odlišnosti, a to ani takými špekulatívnymi konštrukciami, ako je všeobecná vôľa. Politickosť konštituuje spoločenstvo tých, ktorí sú odlišní a odlišní zostanú. Nijaká jednota a zjednotenie množstva ľudí, ktoré si nezachováva rozličnosť ako svoj konštituujúci princíp, si nemôže robiť nárok na autenticky politický charakter.

K politickosti patrí význačný moment diferencie a diferencovanosti, a práve na tom sa zakladá jej autenticita a integrita. S týmto nevyhnutným momentom diferencie, s politickou úlohou diferencie, a teda zároveň s rôznymi mienkami súčasne sa pri zakladaní politických inštitúcii ráta v eminentnom prameni amerického politického myslenia - v súbore „The Federalist“. Ako to, čo je politicky spoločné, sa nechápe identita už zjednotených bytostí, ale to, na čom sa zjednotili bytosti odlišné a rôznorodé ako na tom, čo je im spoločné.

Dielo

• Der Liebesbegriff bei Augustin, 1929
• Sechs Essays, 1948
• The Origins of Totalitarianism, 1951
• Fragwrdige Traditionsbestände im politischen Denken der gegenwart. Vier Essays, 1957
• Rahel Varnhagen. The Life of a Jewess, 1958
• The Human Condition, 1958
• Die ungarische Revolution und der tatalitäre Imperialismus, 1958
• Between Past and Future. Eight Exercises in Political Thought, 1961
• Eichmann in Jerusalem. A Report of the Banality of Evil, 1963
• On Revolution, 1963
• Truth and Politics, 1967
• Men in Dark Times, 1968
• On Violence, 1970
• Lying in Politics, 1971
• The Life of the Mind, Vol. 1, Thinking, 1971
• Crises of Republic, 1972
• Lectures on Kant's Political Philosophy, 1972
• The Life of the Mind, Vol. 2, Willing, 1977/1978
• Hannah Arendt - Karl Japsers. Briefwechsel 1926-1969, 1985
• Zur Zeit. Politische Essays, 1986

Referencie

1. ↑ ^{a b c d e f g} Biography - Hannah Arendt. Hannah Arendt. Dostupné online . (po anglicky)
2. ↑ ^{a b c} CENTER, Hannah Arendt. About Hannah Arendt . hac.bard.edu, . Dostupné online. (po anglicky)
3. ↑ Arendt, Hannah | Internet Encyclopedia of Philosophy . www.iep.utm.edu, . Dostupné online. (po anglicky)
4. ↑ ARENDT, HANNAH, 1906-1975. Původ totalitarismu I-III. Praha : OIKOYMENH, 2013. (2. vyd.) Dostupné online. ISBN 9788072984831. S. 11.

• Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Hannah Arendt zverejneného na anglickej Wikipédii.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hannah Arendtová