– Čilská priekopa lemujúca hranice Pacifiku a Južnej Ameriky

Hlbokomorská priekopa je dlhá a zároveň úzka topografická depresia na morskom dne. Priekopy sú najhlbšie miesta na Zemi. Je to topografický prejav subdukčných zón.

Anglický termín trench (trenč) používaný pre pomenovanie hlbokomorských priekop, použil prvýkrát James Johnstone v roku 1923. Termín pre pomenovanie dlhých priehlbín v zemskej kôre mal byť obdobou anglického pojmu označujúcim zákopy, známe hlavne po prvej svetovej vojne.^[1]

Hlbokomorské oceánske priekopy vznikajú pri strete dvoch litosférických platní, konkrétne pri podsúvaní jednej platne pod druhú. Paralelne s nimi sa vyskytujú vulkanické ostrovné oblúky (príp. reťaze vulkanických pohorí) vo vzdialenosti asi 200 km od priekopy. Priekopy obvykle poklesávajú 3 až 4 km pod oceánske dno. Najhlbšie miesto je Challengerská priehlbina v Mariánskej priekope – 10 911 m pod hladinou mora.

Výskyt

Hlbokomorské priekopy sa najčastejšie vyskytujú po okrajoch Tichého oceánu, ale možno ich pozorovať aj na východe Indického oceánu, Atlantiku, v Stredozemnom mori a inde. V Pacifiku lemujú pobrežie Južnej Ameriky, severozápadu USA a Kanady, Aljašky, Aleút, Kurilských ostrovov, Japonska, Filipín, Mariánskych ostrovov, Šalamúnových ostrovov a Nového Zélandu, čím vytvárajú približne kruhový útvar, nazývaný aj Ohnivý kruh.

V Atlantiku je známa Portorická priekopa nachádzajúca sa pozdĺž Malých Antíl, ktorá oddeľuje Atlantik od Karibského mora. V Stredozemnom mori zasa Kalábrijská priekopa, ktorá sa rozprestiera pri pobreží južného Talianska a Sicílie.

Geologické procesy v hlbokomorských priekopách

Priekopy ohraničujú jeden z najdôležitejších geologických fenoménov na Zemi – kolízia litosférických platní. Vytvárajú sa v konvergentných typoch okrajov, pri poklese oceánskej litosféry pod druhú platňu. Pokiaľ je táto tiež oceánska, sprievodný jav je vznik ostrovného oblúka (ak je poklesávajúca platňa dostatočne stará, jej transport od miesta vzniku – riftovej zóny trval dlho, nazýva sa aj primitívny oblúk). Ak je druhá platňa kontinentálna, vytvára sa na nej reťaz sopečných pohorí.

Hlbokomorská priekopa má sklon okolo 5° smerom do otvoreného oceánu a okolo 10 – 16° smerom ku kontinentu.

Uhol poklesu nie je rovnaký, kým pri začiatku je to približne 5 °, v miestach, ktoré sú už ponorené pod druhú platňu je to už 10 – 16 °. V prípade, ak sa stretnú dve platne, tvorené len pevninskou kôrou, tiež nastáva pokles jednej z platní, ale vzniknutá priekopa sa môže rýchlo vyplniť sedimentami.

Okolie hlbokomorských priekop je miestom výskytu častých zemetrasení a sopečnej činnosti. Väčšina zemetrasení je hlboká (okolo 400 až 700 km pod povrchom). Magmy, produkované subdukčnými procesmi, sa nazývajú vápenato-alkalické, nimi vytvorené horniny sú najčastejšie andezity a ryolity, v prípade primitívnych oblúkov skôr bazalty.

Transport sedimentov

V prednej časti priekopy sa nachádza akrečná prizma – komplex sedimentov, nahrnutých na seba podobne ako keď buldozér pred sebou tlačí hlinu. Najvrchnejšie vrstvy sú najmladšie, kým najspodnejšie najstaršie. Tak ako sa k sebe jednotlivé platne približujú, narastá aj hrúbka akrečnej prizmy.

Ak sú dva kontinenty od seba vzdialené a oceán je dostatočne široký, prísun sedimentov do priekopy je malý a ich hĺbka je väčšia. Postupným približovaním kontinentov sa v priekopách hromadí usadený materiál a tieto sú čím ďalej plytšie. Sedimenty sú dopravované turbiditnými prúdmi a inými gravitačnými tokmi z plytkých zón do hlbokých podmorskými kaňonmi.

Najhlbšie priekopy

Toto sú najhlbšie priekopy: ^[2]

Referencie

Pozri aj

• Zoznam hlbokomorských priekop
• Stredooceánsky chrbát
• Subdukcia
• Platňová tektonika

Portál vedy o Zemi