O románe Robina Cooka pozri Horúčka (román).

Ako horúčka sa označuje zvýšenie teploty tela nad 38 °C. Príčinou horúčky môže byť každé ochorenie, spojené so zápalovou reakciou – infekčné choroby, nádory, autoimúnne choroby, endokrinné choroby. Horúčka môže byť spôsobená aj poškodením termoregulačného centra centra v hypotalame, napríklad následkom úrazu, cievnej mozgovej príhody alebo nádoru. Vo všetkých týchto prípadoch je zvýšenie telesnej teploty následkom aktivity termoregulačného centra. To je odlišné od prehriatia organizmu zvonka, pri ktorom sa organizmus snaží telesnú teplotu znižovať.

Telesná teplota pod 38 °C sa označuje ako subfebrília, nad 40 °C ako hyperpyrexia. V minulosti sa teplota označovala podľa priebehu ako trvalá, striedavá, návratná, z tohto označovania sa bežne používa výraz septická horúčka, charakterizovaná výkyvmi o viac ako 2 °C; vzostup teploty býva náhly sprevádzaný intenzívnou triaškou (zimnicou) a je spôsobený náhlym vyplavením baktérii do krvného obehu.

Riadenie telesnej teploty

Zvýšenie telesnej teploty zariadi termoregulačné centrum v hypotalame na základe viacerých podnetov. Hlavnú úlohu majú látky produkované niektorými typmi buniek – cytokíny, napr.  IL-1, IL-6 a TNF-α (endogénne pyrogény). Reťazec chemických signálov končí na prostaglandíne PGE2, ktorý riadi syntézu cAMP (cyklického adenozínmonofosfátu) v gliálnych bunkách hypotalamu a tento cAMP priamo nastavuje teplotu. (Táto syntéza cAMP môže byť aktivovaná aj nešpecifickými podnetmi – tým sa napríklad vysvetľuje horúčka pri úrazoch mozgu.) V reťazci špecifických bielkovín je zapojený aj enzým COX2 (cyklooxygenáza), cez ktorého inhibíciu fungujú antipyretiká a antiflogistiká – lieky potláčajúce horúčku a zápalovú reakciu. Veľmi účinné nešpecifické pyrogény tvoria aj niektoré baktérie – účinkujú už v nanogramových koncentráciách.

Mechanizmy, ktorými sa zvyšuje telesná teplota, spočívajú jednak v obmedzení výdaja tepla z organizmu, jednak v jeho zvýšenej produkcii, v čom je najúčinnejšia svalová aktivita – pohyb alebo triaška. K zníženiu telesnej teploty slúži hlavne zvýšený výdaj tepla intenzívnejšie prekrvenou pokožkou a potením – odparovaním potu z povrchu tela. Termoregulačné centrum je u väčšiny ľudí nastavené na teplotu 36,5 – 37 °C. Od jeho nastavenia záleží, akú teplotu jedinec vníma ako „normálnu“ a pri akej cíti nepohodu a zapája regulačné mechanizmy. Telesná teplota počas dňa mierne kolíše – ráno je nižšia asi o 1 °C, u zdravých ľudí sa pohybuje v rozmedzí 35 – 37 °C. Zvýšenie telesnej teploty znamená vyššie nároky na energiu – spotreba energie sa u človeka zvyšuje rádovo o desiatky percent. Prioritu v dodávke energie získava imunitný systém: dochádza k rýchlemu deleniu špecifických buniek a obrovskému zrýchleniu tvorby protilátok a cytokínov. Medzi centrálnym nervovým systémom a imunitným systémom fungujú väzby, z ktorých je zaujímavý vplyv cytokínov na správanie cicavcov vrátane človeka: pri horúčke sa stráca chuť do jedenia, znižuje sa telesná aj spoločenská aktivita – dochádza k maximálnemu šetreniu energiou a jej sústredeniu na boj s infekciou.

Význam horúčky pre organizmus

Nie je jednoznačne preukázané, akým spôsobom pomáha zvýšenie telesnej teploty pri potlačení infekcie. K potlačeniu až zastaveniu rastu mikroorganizmov väčšinou dochádza až pri teplotách okolo 45 °C, čo je pre človeka už teplota nezlúčiteľná so životom. Ďalším predpokladaným mechanizmom je zvýšenie aktivity enzýmov a zrýchlenie tvorby mediátorov a protilátok. Sú aj situácie, kedy horúčka ohrozuje život chorého – chorí na maláriu môžu umrieť počas záchvatu zimnice podobné ako starí pacienti s chorobami srdca pri septickom výstupe teploty pri akejkoľvek vážnej infekcii. Malé deti sú ohrozené febrilnými kŕčmi.

Všeobecne platí, že deti reagujú vysokou teplotou aj na menej závažné infekcie a naopak, starí ľudia môžu prekonávať aj ťažkú infekciu s teplotou niečo málo nad 37 °C. Oslabený organizmus starého človeka dokonca môže podľahnúť závažnej infekcii bez toho, aby zareagoval zvýšenou teplotou.

Príčiny horúčky

Horúčka spravidla sprevádza zápalovú reakciu organizmu, ale nebýva vždy len prejavom infekcie. Občas je následkom zhubnej choroby - nádoru, leukémie, alebo autoimúnnej choroby (keď organizmus nesprávne rozpoznáva vlastné tkanivo ako cudzie a bráni sa proti jeho prítomnosti). Zápalom organizmus reaguje aj na poškodené vlastné tkanivo, napríklad pri infarkte myokardu. Zvýšenie telesnej teploty sprevádza zvýšenú činnosť štítnej žľazy. Nie veľmi zriedkavé sú horúčky spôsobené liekmi (dokonca aj antibiotikami). Môžu sa vyskytnúť aj pri poškodení termoregulačného centra, napríklad po úraze hlavy alebo cievnej mozgovej príhode.

Meranie telesnej teploty

Klasické ortuťové lekárske teplomery sú nahradzované elektronickými.

Zlatým štandardom pri meraní telesnej teploty je meranie pomocou termočlánku v pľúcnej tepne. Týmto meraním sa dá zistiť najsmerodatnejšia hodnota – teplota jadra ľudského tela. Používa sa však len u kriticky chorých pacientov. Bežne sa meria teplota na rôznych miestach tela, pričom pre každé miesto merania sú hranice normálnej teploty trochu odlišné: horná hranica normálnej teploty v podpazuší je známych 37,0 °C, na ušnom bubienku 37,4 °C, v ústach 37,6 °C, v konečníku 37,8 °C (a horná hranica teploty jadra ľudského tela sa udáva na 37,9 °C), k tomu ešte každý prístroj má svoju vlastnú chybu merania. Táto však býva oproti chybe merania, ktorá vzniká nesprávnym postupom merania, vcelku zanedbateľná. Najčastejšie zdroje chýb sú meranie teploty zvukovodu namiesto ušného bubienka, meranie na nesprávnom mieste úst (alebo po vypití chladného alebo naopak horúceho nápoja), vypadnutý teplomer z podpazušia, príliš krátke meranie. To všetko môže znamenať odchýlku aj o celý stupeň, a nesprávne meranie kožnej teploty ešte väčšiu (aj keď chyba prístroja je tu minimálna).

Liečba horúčky

Moderný lekársky teplomer

Správnym postupom je zistenie a vyliečenie príčiny horúčky, toto však nie je možné okamžite. (Ani samotné podanie antibiotika pri infekcii priamo nevedie k okamžitému zníženiu telesnej teploty.) Keďže však horúčka spôsobuje pacientovi nepohodlie, prípadne ho môže aj ohroziť, používajú sa lieky na jej zníženie. Liečba horúčky väčšinou nie je bezpodmienečne nutná, ale pre väčšinu pacientov prináša úľavu. Keďže však nejde o liečbu kauzálnu, teda liečbu príčiny choroby, ale len o liečbu symptomatickú, teda s účelom zmierniť príznaky, mala by byť podávaná len v potrebnej miere. Ústup ťažkostí dosiahnutý liečbou by nemal byť zneužitý na neprimeranú fyzickú záťaž – následky v podobe zhoršenia alebo predĺženia choroby sú pravdepodobné.

Pri horúčke je zvýšenie telesnej teploty dané nastavením termoregulačného centra v mozgu. Organizmus si udržuje zvýšenú teplotu podľa neho a proti ochladzovaniu bojuje (na rozdiel od hypertermie, prehriatiu zvonka, kedy ochladzovanie vníma ako priaznivé). Je teda potrebné v prvom rade liekmi zmeniť nastavenie termoregulačného centra (čo pri prehriatí nefunguje, pretože termoregulačné centrum samo od seba proti zvýšenej telesnej teplote bojuje). Potom pomáha chladenie organizmu – ochladzovanie chladným vzduchom, vlažnou vodou (sprchou) a podobne. Bez ovplyvnenia termoregulačného centra sa pacient chladu bráni a pokusy o ochladenie pociťuje ako nepríjemné (naopak, chorí s horúčkou pociťujú ako príjemné podávanie horúcich nápojov, ktoré im trochu pomôžu dosiahnuť vyššiu telesnú teplotu a zbaviť sa obťažujúcej triašky). Potenie, ľudovo považované za spôsob zbavenia sa horúčky, je v skutočnosti spôsobom, ako sa organizmus zbavuje prebytočného tepla po zmene nastavenia termoregulačného centra liekmi, alebo odstránením pyrogénov z krvi.

Lieky, znižujúce telesnú teplotu pri horúčke sa nazývajú antipyretiká. Používa sa kyselina acetylsalicylová, paracetamol alebo ibuprofen (ale teplotu znižujú aj všetky protizápalové lieky, napr. aj diklofenak). Čo sa týka nežiaducich účinkov, sú to všetko pomerne bezpečné lieky, preto sú dostupné aj bez lekárskeho predpisu. Acetylsalicylová kyselina o niečo znižuje zrážanlivosť krvi, preto sa používa aj na prevenciu kardiovaskulárnych chorôb. Tento účinok sa prejavuje sotva rozpoznateľným predĺžením krvácania po bežných drobných poraneniach. Vážnejší môže byť sklon k vzniku vredov žalúdka a dvanástnika u náchylných ľudí, pre ktorých sú určené zvláštne preparáty. U detí sa posledné desaťročia užívanie acetylsalicylovej kyseliny neodporúča pre možnosť vzniku (veľmi vzácneho)  Reyeho syndrómu, ktorý môže byť ojedinele smrteľný (riziko je však nepatrné). Trochu paradoxne, ako liek prvej voľby, sa zvykne odporúčať paracetamol, ktorý môže u malých detí vyvolať krvné ochorenia – methemoglobinémiu, či hemolytickú anémiu. Pri závažných poruchách funkcie pečene a pri predávkovaní môže spôsobiť aj smrteľnú otravu (toto sa týka predávkovania jednorazovým požitím viac ako jedného balenia paracetamolu alebo ľudí s inou ťažkou chorobou pečene). Nežiaduce účinky ibuprofenu sa pri krátkodobom podávaní vyskytujú minimálne (poškodenie sliznice žalúdka a dvanástnika).

Osobitný problém je horúčka u malých detí a zvlášť kojencov. U veľmi malých detí nebýva teplota do 38 °C závažná a netreba ju liečiť. Ale ľahšie, než u veľkých detí môže stúpnuť až nad 40 °C, kedy už dieťatku hrozia kŕče z teploty. Chladenie sprchou alebo studenými zábalmi (ich správna teplota je 25 °C) je dieťaťu určite nepríjemné a nemusí postačovať. K takémuto opatreniu sa treba uchýliť, až keď teplota stúpne nad 39 °C. Dovtedy mu treba dávať veľa piť, dobre ho poprikrývať a skúsiť lieky proti horúčke. Paracetamol sa smie bežne podávať dieťaťu až od 6 mesiacov, podľa niektorých informácií už od 3 mesiacov, ibuprofen od 3 mesiacov veku. Ďalšia liečba patrí do rúk lekára.

Dlho a vcelku bezvýsledne sa diskutuje o tom, či liečba horúčky neovplyvňuje obrannú reakciu organizmu a nepredlžuje priebeh ochorenia. Nebolo však presvedčivo dokázané ani urýchlenie, ani oddialenie uzdravenia pacientov.

Zdroje

• Klener, Pavel et al.:  Vnitřní lékařství. Třetí, přepracované a doplněné vydání.  Praha, Galén, 2006. str. 23 – 26.  
• Hulín Ivan et al.: Patofyziológia a klinická fyziológia pre magisterské a bakalárske štúdium. Slovak Academic Press, Bratislava, 2005, str. 55 – 63
• Desai, Rajiv: Fever. Dostupné online: http://drrajivdesaimd.com/2012/10/01/fever/comment-page-52/ Aktualizované 1.10.2012, citované 12.12.2017.
• Swift, Diana: Peripheral Thermometers Lack Accuracy. Medscape, New York., Dostupné online: https://www.medscape.com/viewarticle/854576  Aktualizované 16.11.2015, citované 12.12.2017
• Niven, Daniel J. et al.: Accuracy of Peripheral Thermometers for Estimating Temperature: A Systematic Review and Meta-analysis. Ann Intern Med. 2015;163(10): str. 768-777. Čiastočne dostupné online:  http://annals.org/aim/article-abstract/2470325/accuracy-peripheral-thermometers-estimating-temperature-systematic-review-meta-analysis
• Amoore J., Davie, A.: Best practice in the measurement of body temperature. Nursing Standard, 2010, vol. 24, No 42, str. 42 – 49.
• Doležel, Zdeněk: Léčba horečky u dětí. Pediatr. pro Praxi, 2007; 1: str. 24 – 28. Dostupné online: https://www.pediatriepropraxi.cz/pdfs/ped/2007/01/05.pdf

Iné projekty

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Horúčka
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Horúčka