Vzhľadom na skutočnosť, že moslimskú náboženskú obec na Slovensku tvoria predovšetkým prisťahovalci, islamofóbia (predpojatosť proti islamu a moslimom)^[1] na Slovensku sa často spája s predsudkami a nenávisťou voči ľuďom inej farby pleti (rasizmus) a voči cudzincom (xenofóbia). K nárastu prejavov islamofóbie došlo po vzniku Islamského štátu (2014) a najmä po prepuknutí európskej migračnej krízy (2015), kedy viaceré politické strany a hnutia využívali protimigrantskú a islamofóbnu rétoriku v rámci predvolebnej kampane, pričom zároveň zintenzívnili snahy o inštitucionálne zabránenie presadzovania islamu na Slovensku, teda zaregistrovania islamskej náboženskej spoločnosti a vzniku mešity.

Situácia moslimov na Slovensku

Bližšie informácie v hlavnom článku: Islam na Slovensku

Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2001 sa k islamu hlásilo 1 212 obyvateľov, v roku 2011 už 1 934 ľudí a v roku 2021 3 862 osôb. Tieto údaje môžu byť nepresné, nakoľko na prihlásenie sa k islamu bolo potrebné v sčítacom formulári zaškrtnúť možnosť „iné“ a slovo „islam“ napísať ručne a zároveň sa podľa Islamskej nadácie na Slovensku niektorí moslimovia nesčítali, „či už zo strachu, nedôvery alebo ľahostajnosti“. Samotná Islamská nadácia na Slovensku k januáru 2022 odhaduje, že na Slovensku môže žiť až 6-tisíc moslimov. Najviac moslimov podľa sčítania z roku 2021 žije v Bratislavskom kraji (1 181), ďalej v Nitrianskom kraji (462) a v Košickom kraji (445).^[2] Moslimskú obec na Slovensku možno vo všeobecnosti rozdeliť do troch skupín – študenti, intelektuáli, resp. jedinci s vyšším vzdelaním (lekári a pod.) a rodiny podnikajúce v reštauračných službách. V spolužití s ostatnými občanmi alebo obyvateľmi Slovenska sa spravidla nevyskytujú problémy, individuálne prejavy islamofóbie sú skôr zriedkavým javom.^[3]

Právny kontext

Počas 40-ročného obdobia autoritatívneho komunistického režimu bola koncepcia „občianskych práv a povinností“ podriadená imperatívu rozvoja socialistickej spoločnosti^[4] a činnosť kultúrnej a vzdelávacej sféry vyslovene podliehala marxisticko-leniniskému svetonázoru^[5]. V praktickej rovine dochádzalo k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd vrátane slobody vierovyznania.

V dôsledku Nežnej revolúcie došlo k ústavnoprávnej zmene, v rámci ktorej sa ustúpilo od socialistického ponímania ľudských práv k prirodzenoprávnej koncepcii neodňateľných, nescudziteľných, nepremlčateľných a nezrušiteľných základných práv a slobôd ľudí slobodných a rovných v dôstojnosti i právach, na ktorej politický disent zakladal svoje ústavnoprávne úvahy už od roku 1969.^[6] Vyvrcholila 9. januára 1991, kedy Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uviedla Listina základných práv a slobôd. Inšpiráciou a v mnohých ohľadoch aj formulačným východiskom listiny bola Všeobecná deklarácia ľudských práv, Pakt o občianskych a politických právach, Pakt o právach hospodárskych, sociálnych a kultúrnych, Európska dohoda o ochrane základných ľudských práv a slobôd (vrátane dodatkových protokolov), Európska sociálna charta, Ústavná listina Československej republiky z roku 1920, rakúska ústavná úprava z roku 1867 a i. Listina nadobudla účinnosť dňom jej vyhlásenia 8. februára 1991, pričom týmto dňom zároveň stratili účinnosť ustanovenia, ktoré neboli v súlade s listinou. Práve z tohto dokumentu, ktorý má nadústavnú právnu silu,^[7] vychádzali ďalšie ústavnoprávne úpravy vrátane Ústavy Slovenskej republiky prijatej Slovenskou národnou radou 1. septembra 1992 ústavným zákonom č. 460/1992 Zb.^[8]

Pasáže priamo týkajúce sa slobody vierovyznania:

Ešte pred prijatím ústavy boli podrobnosti výkonu slobody vierovyznania ukotvené v zákone č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR 4. júla 1991. Tento zákon bol novelizovaný Národnou radou SR päťkrát (2000, 2007, 2016, 2017) a dodnes tvorí základný zákonný rámec pre pôsobenie cirkví a náboženských spoločností vrátane podmienok ich registrácie. Od 1. júna 1992 do 30. apríla 2007 bol účinný zákon SNR č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktorý určoval minimálny počet veriacich potrebný na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (20 000)^[9], no zákonom č. 201/2007 Z. z.^[10] bola táto podmienka inkorporovaná do zákona č. 308/1991 Zb.

Bránenie registrácii islamu

Na Slovensku doposiaľ nie je zaregistrovaná cirkev alebo náboženská spoločnosť, ktorá by sa hlásila k islamu. To znamená, že moslimská náboženská obec nemá právnu subjektivitu, ktorá by jej umožňovala nárokovať si finančný príspevok zo štátneho rozpočtu, vyučovať svoje náboženstvo v školách, zakladať vlastné cirkevné školy, vykonávať duchovnú službu v zdravotníckych zariadeniach, vojenských útvaroch, ústavoch na výkon väzby a trestu odňatia slobody atď.^[11]

O získanie registrácie sa neúspešne pokúšali prípravné orgány Slovenského islamského hnutia (2004) a Islamskej náboženskej obce v Slovenskej republike (2006), pričom ale nie je verejne známe prečo bola registrácia odmietnutá. Žiadosti posudzuje cirkevný odbor Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na základe podmienok uvedených v zákone č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov s prihliadnutím na ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy. V zmysle právnej úpravy bolo na založenie cirkvi alebo náboženskej spoločnosti potrebných aspoň 20 000 plnoletých členov s trvalým pobytom na Slovensku, čo bolo v máji 2007 sprísnené podmienkou, aby títo členovia boli zároveň občanmi Slovenskej republiky.^[12] Podľa údajov zo sčítania obyvateľov, domov a bytov (SODB) z roku 2001 takýto počet veriacich malo len šesť z 15 a podľa SODB z roku 2011 len päť z 18 zaregistrovaných cirkví a náboženských spoločností.^[13]

Aktuálne platnou právnou úpravou registrácií náboženských spoločností je zákon č. 39/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov. Novelizácia zákona, prijatá 31. januára 2017 po prelomení veta prezidenta Andreja Kisku, zvýšila minimálny počet členov novo zaregistrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti na 50 000.^[14] Podľa dôvodovej správy návrhu zákona bolo cieľom predkladateľov návrhu zákona „eliminovať špekulatívne registrácie údajných cirkví a náboženských spoločností s hlavným cieľom registrácie – získania finančných príspevkov od štátu.“^[15] Podľa niektorých novinárov a predsedu Islamskej nadácie na Slovensku, Mohamada Safwana Hasnu, bolo primárnym účelom novely zabrániť registrácii islamu.^[16] Novela zákona však platí rovnako pre všetky cirkvi a náboženské skupiny, ktoré by na Slovensku o registráciu žiadali.

Islamofóbia v politickom diskurze

Počas migračnej krízy

Zintenzívňujúca sa občianska vojna v Sýrii, ale aj ďalšie ozbrojené konflikty na Strednom východe a v Afrike v roku 2014 vyústili do Európskej migračnej krízy. V Európe zároveň narástlo nebezpečenstvo predstavované radikálnym islamom, ktorým boli motivované teroristické útoky v Paríži (útok na Charlie Hebdo v januári 2015, útoky vo viacerých obvodoch mesta v novembri 2015) a v Bruseli (útok v marci 2016). Podľa sociologičiek Inštitútu pre verejné otázky Zory Bútorovej a Oľgy Gyárfášovej „na tieto udalosti reagovala väčšina slovenských politikov odmietnutím tzv. politickej korektnosti ako prejavu nezdravej spoločenskej pretvárky, čo im otvorilo cestu k hlásaniu protimenšinových predsudkov a k podnecovaniu strachu a odporu voči imigrantom“. Autorky týmto vysvetľujú výrazný nárast sociálneho dištancu zaznamenaný v prieskume verejnej mienky. Odpor k prisťahovani sa moslimskej rodiny do susedstva narástol z 32 % v roku 2008 až na 73 % v septembri 2017, pričom dištanc proti moslimom a prisťahovalcom pretrvával aj u vyšších vzdelanostných vrstiev.^[17]

Situáciu v prvom rade využili krajne pravicové strany na zostrenie islamofóbnych a protiimigračných prejavov. K tomuto sentimentu sa pridali aj viacerí predstavitelia politického mainstreamu. Napr. 15. novembra 2015 predseda vlády a predseda strany SMER – sociálna demokracia (SMER-SD) Robert Fico v rozhovore pre TASR vyhlásil, že „islam nemá priestor na Slovensku“ a vyjadril svoje želanie zabrániť tomu, „aby na Slovensku vznikla ucelená moslimská komunita“, pretože podľa neho hrozí, že by zmenila charakter krajiny postavenej „na cyrilo-metodských tradíciách“. Voči tomu sa ohradila Islamská nadácia na Slovensku, ktorá vyjadrila obavu, že „ústavný princíp ochrany vierovyznania asi pre moslimov neplatí“.^[18] Na tlačovej konferencii 7. januára 2016 Fico opätovne vyhlásil, že „vláda neurobí žiadne rozhodnutie, ktoré by viedlo k vzniku ucelenej moslimskej komunity na Slovensku“. Ekonóm Maroš Ivanič a bývalý zamestnanec Svetovej banky Maroš Ivanič za tieto výroky na Fica podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného či­nu ha­no­be­nia ná­ro­da, ra­sy a pres­ved­če­nia, pod­ne­co­va­nia k ná­rod­nos­tnej, ra­so­vej a et­nic­kej ne­ná­vis­ti. Krajská prokuratúra v Bratislave trestné oznámenie 2. februára 2016 odmietla, opierajúc sa najmä o princíp slobody slova.^[19][20]

Takéto prejavy pokračovali počas kampane pred parlamentnými voľbami 5. marca 2016, ktoré vyústili do zisku 14 zo 150 mandátov krajne pravicovou Ľudovou stranou Naše Slovensko (ĽSNS).^[21]

Predstavitelia ĽSNS pokračovali v islamofóbnych prejavoch aj na pôde Národnej rady SR (NR SR). Počas 10. schôdze poslanec Stanislav Mizík vyhlásil, že islam je „satansko-pedofilným dielom diabla“^[22] a poslanec Milan Mazurek (ĽSNS) označil islam za „krutý, odporný a neľudský politický systém“, ktorý „s demokraciou nemá absolútne nič spoločné“.^[23] Proti Mazurekovi a Mizíkovi začal mandátový a imunitný výbor disciplinárne konanie,^[24][25] pričom im odporučil, aby sa za tieto výroky ospravedlnili.^[26][27] Namiesto ospravedlnenia na 12. schôdzi NR SR 1. februára 2017 padli zo strany Mazureka a Mizíka ďalšie protiislamské nenávistné prejavy,^[28][29] na čo mandátový a imunitný výbor reagoval uložením pokuty 1 000 eur, ktorá im bola strhnutá z platu.^[30][31]

V januári 2017 Fico znova vyhlásil, že ucelená moslimská komunita by bola „stálym zdrojom bezpečnostných rizík“, a preto vláda odmieta prijímanie utečencov na Slovensko v rámci presídľovacieho programu Európskej únie. Poznamenal, že turisti chcú prichádzať na Slovensko, pretože sa nemusia obávať, že ich roztrhajú bomby, a vedia, že ich nebudú obťažovať moslimovia na verejných priestranstvách.^[32][33]

Vo februári 2017 sa k islamofóbnemu sentimentu pridal aj predseda strany Sloboda a Solidarita, keď vyhlásil, že kresťanstvo je „lepšie“ ako islam, že islam je „agresívne náboženstvo“, ktoré nie je kompatibilné so slovenskou kultúrnou, a že „nie všetci sme rovnakí“.

V apríli 2017 v rozprave k opozičnému návrhu zákona o zákaze mešít poslanec strany SME RODINA vyhlásil, že väčšina moslimov by chcela z politických režimov v Európe urobiť „totalitné alebo islamské teokracie“.^[34]

Vo funkčnom období od roku 2020

V rámci kampane pred parlamentnými voľbami v roku 2020 sa viaceré politické strany a hnutia uchýlili k šíreniu predsudkov až nenávistných prejavov namierených voči moslimom a imigrantom. Išlo o strany ĽSNS, SMER – sociálna demokracia, SME RODINA, VLASŤ, ale aj okrajové strany a hnutia ako Slovenské Hnutie Obrody, Práca slovenského národa a Slovenská liga. Najtvrdšie na islam útočila ĽSNS, ktorá šírila alarmistické tvrdenia o nanucovaní cudzieho náboženstva európskymi politickými elitami, hordách nelegálnych imigrantov a džihádistov zaplavujúcich Európu a moslimské štvrte prezentovala ako nebezpečné getá.^[35]

Vo februári 2022 poslanec za SaS a člen OKS Peter Osuský v reakcii na predikciu OSN o počte obetí vojenskej intervencie v Jemene na Facebooku vyhlásil, že vraždenie je „národný šport“ moslimov a že sa tým „zabávajú“. Voči tomu sa ohradila Islamská nadácia na Slovensku a Osuský sa za svoje vyjadrenia ospravedlnil.^[36]

Referencie