Ivan Horváth
slovenský spisovateľ, publicista, diplomat a politik
Narodenie	26. júl 1904 Senica, Slovensko
Úmrtie	5. september 1960 (56 rokov) Bratislava, Slovensko
Bydlisko	Senica
Zamestnanie	advokát, spisovateľ, politik, diplomat
Alma mater	Univerzita Komenského v Bratislave
Profesia	advokát, podpredseda Slovenskej národnej rady
Rodičia	Cyril Horváth, Mária Augustová
Príbuzní	Želmíra Duchajová Švehlová (prvá slovenská akademická maliarka), Marína Oľga Horváthová (dramatička)
Manželka	Mária Kunertová
Deti	Ivan Horváth ml., Jana Schillerová-Horváthová
Odkazy
Commons	Ivan Horváth
Biografický portál

JUDr. Ivan Horváth (pseudonymy I. H. Olšovský, Ivan H. Olšovský, Ivan Horváth Olšovský, Ivan Olšovský, Ján M. Hort, Ohio; * 26. júl 1904, Senica – † 5. september 1960, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, predstaviteľ modernej poprevratovej prózy, publicista, diplomat a politik.

Životopis

Rodina

Ivan Horváth sa narodil v národne uvedomelej rodine slovenského advokáta Cyrila Horvátha.

Starý otec Ivana Horvátha, evanjelický kňaz Jozef Horváth stál pri vzniku Matice slovenskej, martinského gymnázia a jeho otec, advokát Cyril Horváth, bol signatárom Deklarácie slovenského národa; člen Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia v Prahe.^[1] Sestra Ivanovho otca – Marína Oľga – bola známou martinskou ochotníckou divadelníčkou a autorkou niekoľkých dramatických diel a detskej literatúry.^[2] Do rodiny Ivana Horvátha patrila tiež prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová Švehlová.

Vzdelanie

Vzdelanie získal najprv na evanjelickej ľudovej škole v Senici, následne v Bratislave na Evanjelickom maďarskom lýceu, aby v roku 1919 prestúpil na Československé štátne reálne gymnázium (dnes Gamča), kde zmaturoval v roku 1922.

V štúdiách pokračoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzite v Prahe odkiaľ prešiel na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal titul JUDr. Zároveň v rokoch 1924 – 1926 absolvoval na parížskej École libre des sciences politiques diplomatické vedy. Doktorát získal v Bratislave v roku 1928.^[3]

Spisovateľ a právnik

Od roku 1923, kedy vydáva svoj debut Mozaika života a snov je aktívnym spisovateľom. Najskôr bol zamestnaný na súde v Bratislave, neskôr pôsobil v Senici.

Oženil sa za Máriu Kunertovú, dcéru básnika, dramatika, publicistu Maxmiliána Kunerta. Ich deťmi sú: hudobným skladateľ Ivan Horváth ml. (*1935) a dcéra Jana Schillerová-Horváthová (*1938).

Bol blízky generácii davistov (davistov podporil podpisom v proteste proti zásahu voči roľníkom v Košútoch, zúčastnil sa na ankete časopisu o Sovietskom zväze, aj prítomný bol aj na 1. kongrese slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, ktorý inicioval Ladislav Novomeský, ktorý mi bol blízkym priateľom^[4]), organizoval a viedol protifašistický odboj v Senici (po boku Juraja Zuščíka Kunova, JUDr. Ivana Hatalu, Milana Hatalu, Jána Kovára a ďalších bol členom ilegálneho odboja v Senici; pomáhal utekajúcim občanom českej národnosti a utečencom z koncentračných táborov; zaslúžil sa o informovanie Reptovho oddielu počas gardistického honu na partizánov v Prietrži^[5]).

Ivan Horváth v politike

Stal sa signatárom Vianočnej dohody, bol pri konštituovaní ilegálnej Slovenskej národnej rady a stal sa jej členom ako sociálny demokrat.^[1] Horváthov sociálno-filozofický odkaz sa zakladá na inklinovaní k sociálnej spravodlivosti. Z jeho literárnych diel cítiť príklon k internacionalizmu (fascinácia svetom a veľkými mestami ako Paríž), no význam podčiarkuje aj pre národné dejiny.^[4] Jeho dcéra Eva Schillerová-Horváthová o otcovi prehlásila^[1]:

Po oslobodení mesta Senica 7. 4. 1945 sa stal predsedom prvého provizórneho ONV. Stal sa spoluzakladateľom a zodpovedným redaktorom časopisu Kultúrny život.^[5]

Bol členom Ústredného výboru KSČ od 1944. Po roku 1945 vykonával vysoké politické funkcie Slovenskej národnej rade (podpredseda Slovenskej národnej rady v rokoch 1945 až 1948); v Národnom zhromaždení ČSR^[6] a napokon ako veľvyslanec ČSR v Maďarsku.

Po dvojne získal Rad SNP 1. triedy, Československý vojnový kríž 1939 a Československú medailu za zásluhy - I. stupňa.^[5]

Po boku Vladimíra Clementisa^[7][8] sa zúčastnil významných udalostí ako napr. mierovej konferencie v Paríži roku 1946. Zastupoval tiež Československo ako vyslanec na 1. valnom zhromaždení v New Yorku ako vedúci československej delegácie (bol pri významných rokovaniach v mestách Oslo, Moskva a Belehrad). Ako veľvyslanec v Maďarsku mal na starosť navrátenie kultúrneho dedičstva odvezeného koncom 19. storočia, čo sa však pre ďalší politický vývoj nepodarilo. Spolu s Danielom Okálim a Vladimírom Clementisom bol pri uzatvorení mierovej zmluvy s Maďarskom, vymedzení hraníc, výmene obyvateľstva.

V roku 1950 bol nespravodlivo obvinený spolu s tzv. buržoáznymi nacionalistami a väznený deväť rokov. Obvinení boli z velezrady, sabotáže, a Horváth dokonca zo špionáže pre kontakty s francúzskym konzulom Étiennom Mannachom.^[1]

Krátko po prepustení bol hospitalizovaný a zomiera v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne pri Kozej bráne sektor II, hrob č. 22.^[9]

Občiansky a stranícky rehabilitovaný bol až po smrti, v roku 1963. In memoriam dostal ocenenie Rad republiky (1963) a Rad práce (1969).^[5]

• 

  Jozef Horváth, spoluzakladateľ Matice slovenskej, otec Cyrila Horvátha a starý otec Ivana Horvátha

• 

  Marína Oľga Horváthová, prvá slovenská dramatička

• 

  Cyril Horváth, otec Ivana Horvátha, ktorý bol pri Martinskej deklarácii

• 

  Portrét Ivana Horvátha

• 

  Ivan Horváth s rodinou

• 

  Ivan Horváth ako začínajúci spisovateľ

• 

  Slovenskí spisovatelia (zľava druhý Emil Boleslav Lukáč, tretí Ladislav Novomeský a štvrtý Ivan Horváth)

• 

  Ivan Horváth fotí na I. zjazde slovenských spisovateľov v roku 1936

• 

  Edvard Beneš s Ivanom Horváthom

• 

  Podpredseda SNR pplk. Milan Polak a Dr. Ivan Horváth na Parížskej mierovej konferencii

• 

  Účastníci konferencie v Paríži r. 1946, zľava sediaci D. M. Krno, I. Horváth, J. Slávik, J. Masaryk, V. Clementis

• 

  Dr. Ivan Horváth, Dr. Vladimír Clementis a Mária Horváthová pri príležitosti podpisu československo-maďarskej zmluvy na veľvyslanectve v Budapešti

• 

  Dr. Vladimír Clementis s Dr. Ivanom Horváthom na Parížskej konferencii 1946

Tvorba

Fotografia knihy s Horváthovou tvorbou symbolicky odfotená oproti gymnázia, kde študoval

Autorove diela:

• 1923 – Mozaika života a snov
• 1928 – Človek na ulici (vydal Leopold Mazáč) (reedície SVKL, 1964; Ikar, 2017^[10])
• 1929 – Strieborný prach (novela)
• 1930 – Vízum do Európy^[11][12] (novely: Penzion von Basch, Bébé Cadum, Ibrahimovo okno, Marthe, Rumová rozprávka; reedície SVKL, 1965; Tatran, 1981; Tatran, 2000)
• 1944 – Tak sa to malo stať (vydal Transcius; tri novely – Peter odíde, Očami milenky, Nešťastný hrdina)^[13]
• 1947 – Návrat do Paríža (vydala Matica slovenská; reedícia Tatran, 1966)^[14][15]
• 1948 – Život s Laurou (vydala Obroda; ilustrátor Anton Hollý^[16], reedícia vo VSSS, 2004^[17])
• 1948 – bábkové hry Počkaj náš gašparko^[18] (vydala Obroda, vyšlo pod pseudonymom Ján M. Hort)
• 1971 – prekladový výber Stín kolem nás (vydal Odeon; preklad Emil Charous, editor Karol Rosenbaum)^[19]
• 1973 – Dom s dvomi amormi (vydal Tatran; výber: Rozprávka o Jánovi Jurgovi, Tulák Tomáš Jurga, Človek na ulici, Laco a Bratislava, Strieborný prach, Ibrahimovo okno, Marthe, Lavínia)^[20]
• 1977 – výber z diela v knihe Nesmrteľní milenci 4 : Slovenské ľúbostné novely (vydal Tatran; súčasť diela Ivana Horvátha)
• 1985 – prekladový výber Zločin neživých věcí^[21]
• 1987 – Dielo (vydal Tatran)
• 2004 – výber Európa koktail (vydala Matica slovenská^[22])
• 2010 – Prózy (vydal Kaligram)
• 2019 – výber z diela v antológii Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920–1930 (súčasť Antológie)^[23]

V reedíciách vychádza Horváthova tvorba v 60., 70. a 80. rokoch. Ucelené dielo Ivana Horvátha vychádza v Tatrane roku 1987.

V roku 1965 vychádza Vízum do Európy (opäť v roku 1981^[24]) a o rok neskôr vydáva Matica slovenská Návrat do Paríža^[15].

Vychádzajú tiež výber: v roku 1971 v češtine Stín kolem nás; v roku 1973 vychádza reedícia textov pod názvom Dom s dvoma amormi^[25] a v roku český preklad 1985 Zločin neživých vecí. Výber z Horváthovho diela vyšiel aj v knihe Nesmrteľní milenci 4 : Slovenské ľúbostné novely. Dielo Ivana Horvátha vychádza v roku 1987.

Po roku 1989 vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej Ivanovi Horváthovi v roku 2004 výber Európa koktail.^[1]

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo reedíciu diela Život s Laurou. Vydavateľstvo Tatran vydalo v roku 2012 Vízum do Európy^[12] a Ikar v roku 2017 dielo Človek na ulici.^[10] Hospodárske noviny pri tejto príležitosti uviedli ukážku z diela v cykle Kniha na týždeň.^[26]

V roku 2010 vychádza v Kaligrame výber z jeho próz, esejí a spomienok na Ivana Horvátha s názvom Prózy (ed. Jana Kuzmíková).^[27][28]

Okrem literárnej tvorby sa tiež venoval fotografii a filmu.

Mozaika života a snov

Tvoriť začal veľmi zavčasu. Svoju prvotinu nazval Mozaika života a snov, a sústredil do nej prózy uvedené časopisecky a doplnil ich novými. V prózach naznačil vlastný umelecký prístup k látke, založený na rozpore medzi skutočnosťou a snom. Veľkú pozornosť venoval zachyteniu emócií.

Karol Rosenbaum si v textoch všíma otázky lásky a sklamania, vášní a pocitov viny, hrubý nános sentimentality, ale aj úsilie o vlastný nový pohľad na ľudské vzťahy. Horváthove diela spája kompozičná hutnosť, snovosť, asociatívnosť a silné emócie a pudy u postáv.^[1]

Človek na ulici

Princípy aplikované v debute naplno rozvinul v druhej knihe Človek na ulici, ktorú tvorí cyklus piatich noviel Bratia Jurgovci a jednej dlhšej Laco a Bratislava. Prvá časť je novelistickým spracovaním osudu 4 bratov, ktorí idú za ilúziami šťastia. Postavy hrdinov trpia vnútornými kolíziami a citovou rozkolísanosťou. Novela „Laco a Bratislava“ je sviežim, lyricky zafarbeným obrazom zo života vysokoškolákov v medzivojnovej Bratislave. Pre túto novelu sú príznačné prvky poetizmu.

Literárny kritik Daniel Okáli z Horváthovi blízkemu DAVu opisuje dielo Človek na ulici ako strindbergovsky ladenú „čiernu komnatu“, humsonovskú metódu nakoľko podľa Okáliho autor zámerne vynechal zo svojho postupu príčinnú súvislosť so zdôvodnením. Významnú rolu hrá vo forme „strašenia“ podľa Okáliho štatistická osudovosť František Votruba o diele napísal, že aplikuje vo svojej tvorbe kúzlo náznakov pre radosť z umeleckej hry a taktiež si všíma jeho zmysel pre detaily od všednosti kuchýň až po determinujúce obkresľovanie novelistických a románových postáv. Kniha vyšla v Edícii mladých slovenských autorov (viedol Ján Smrek).^[1]

Strieborný prach

Silný vnútorný dramatizmus je obsiahnutý v novele Strieborný prach, kde sa hlavná postava Ján Martinák zaľúbi do bohatej Márie, ale nevie, že je to jeho nevlastná sestra. Keď sa to dozvie, rozhodne sa, že otca, ktorý sa má vrátiť z Ameriky, zabije. Na Vianoce ho však stretne ako slepého úbožiaka na mizine a jeho túžba po pomste vyhasne. Hlavná myšlienka novely má etické vyznanie: človek sa môže zbaviť viny a zla utrpením, ktoré ho očisťuje (Martinákov otec), alebo pozitívnym činom (Ján). Krikľavo expresionistické dielo (ako ho pomenoval Ján Števček) nadväzuje na motívy patologických javov z Bratov Jurgovcov.^[1]

Vízum do Európy

Za jeho najúspešnejšie dielo sa pokladá súbor piatich noviel Vízum do Európy, kde približuje atmosféru veľkých európskych miest, no dôraz kladie predovšetkým na človeka, čím napĺňa jeho vlastné tvrdenie: "Človek poznáva mesto prostredníctvom ľudí". Prózy vynikajú pútavým dejom a psychologickou hĺbkou. Toto dielo ukončilo prvé obdobie jeho tvorby.

Išlo všeobecne o najúspešnejšie autorovo dielo. Dominujú motívy lásky, alkoholu, študentsko-bohémskeho života, očarenie životom atď, a popri tom hľadanie ľudského vnútra a seba-poznávanie na pozadí zmyslovosti. Periodikum Elán počas marca 1931 opisuje toto dielo ako exotickú kvetinu vo všednej izbe. Horvátha ako autora, ktorému nepostačuje idylický život dedinského ľudu, ale lákajú ho ďaleké kraje, veľkomestá, chuť mora a hmlistá krása fjordov. Túla sa po svete ako lovec, aby prišiel domov s bohatou korisťou, ktorú predstavuje domácim. Časopis Považský hlas hodnotil v roku 1928 Horvátha ako sľubný talent s bohatou slovnou zásobou inšpirovaný francúzskymi vzormi, ktorý vo svojich novelách účinne stelesňuje smútok a túžby zakríknutých sŕdc s modernou melanchóliou „dnešného človeka“. Píšu tiež o nedostižných krásach a precítenými pravdami udalostí.^[1][29]

Ďalšia tvorba

V rokoch 1934 až 1938 uverejňuje v Slovenských pohľadoch dve novely – Zločin neživých vecí, Tieň okolo nás, Posledná kauza a Zbytočný návrat. Ide o portréty ľudí, ktorí občiansky zlyhali a novely mali vyjsť pod názvom Nepravdepodobný pravotár (napokon kniha nevyšla). Horváth cestuje do Paríža, plánuje vydať knihu Návrat do Paríža, ale pomníchovská atmosféra tento zámer odložila;.^[1]

Novú knihu vydal až v roku 1944 pod názvom Tak sa to malo stať, v ktorej sú tri novely, kde autor prehĺbil svoj ponor do vnútra človeka, hľadajúc zmysel života pre svoje postavy. Podľa Petra Cabadaja opäť prehĺbil psychologickú kresbu protagonistov deja a popri tom analyzoval pozadie dobovej atmosféry, mravné problémy a vnútorné konflikty.

V roku 1947 napokon vydáva Návrat do Paríža a dielo je podľa Petra Cabadaja považované za najpresvedčivejšie zobrazenie Paríža v slovenskej literatúre. Vychádza aj v reedícii Karola Rosenbauma v roku 1966.^[15]

V r. 1948 vyšla posledná spisovateľova kniha Život s Laurou, poetický dokument o tvorivom ovzduší umeleckej generácie 20. storočia. Vyjadruje lásku umelcov k Laure – žene múze, raz konkrétnej, inokedy vybájenej. Jana Kuzmíková zdôrazňuje v kontexte tohto diela túžbu po živote a zmysel literatúry – dielo pomenúva zásadné princípy modernistickej tvorby 20. a 30. rokov Peter Cabadaj hodnotí dielo ako pocitovo-epickú evokáciu bratislavskej bohémy, ktorá opisuje lásku umelcov k Lauere, k „večnej“ žene-inšpirátorke, raz konkrétnej, inokedy vymyslenej a pripomína – podľa Cabadaja – Tatarkovo dielo Panna zázračnica z roku 1944.^[1]

Ivan Horváth písal aj eseje, glosy či populárno-náučné texty. Zaujímavým je napríklad jeho text o nadrealizme, úvahu o plagiátoch, o Oscarovi Wildeovi, o freudizme, atď.^[1]

Preložil tiež dielo Život od Maupassanta.^[5]

Jeho knihy ilustrovali významné osobnosti slovenskej výtvarnej kultúry ako Martin Benka, Vincent Hložník či Mikuláš Galanda.

Ohlasy literárnej kritiky

Alexander Matuška víta nový inovatívny prístup Horvátha k francúzskej kultúre. Na rozdiel od starších generácií sa nepohoršuje, nemoralizuje nad dekadentnosťou a zmyselnosťou, ale cez psychologizáciu sa ju snaží pochopiť, poznať. Český kritik Stanislav Šmatlák oceňuje Horvátha ako umelca nevšedného a zvláštneho talentu a Karol Rosenbaum ako autora, ktorý lyrizuje viac situáciami ako slovami, a ktorý predznačil nové cesty modernej slovenskej literatúry. Ján Hamaliar nazval Horvátha vďaka jeho geniálnemu talentu opisovania citovosti slovenským impresionistom. Andrej Mráz konštatuje, že Horváthova tvorba je silne ovplyvnená filozofiou relativizmu a iluzionizmu a nachádza v nej vplyv Ernsta Macha, Freuda, Einsteina a Bergsona.^[1]

Pocta Ivanovi Horváthovi

Organizátori, rodina a rečníci na podujatí "Život a dielo JUDr. Ivan Horváth", Senica, 2022 (Filip Lackovič, Eva Schillerova-Horvathová, Ľubica Krištofová, Ivan Horváth ml.,Dr. Lukáš Perný)

Ladislav Novomeský (po rehabilitácii v 60. rokoch) pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule na jeho rodnom dome (dom bol začiatkom 70-tych rokov asanovaný a pamätná tabuľa je odvtedy nezvestná^[30]) o Ivanovi Horváthovi povedal^[31]:

V roku 1975 bolo sfilmované Horváthove dielo Strieborný prach v réžii Petra Macka (herecké obsadenie: Dušan Tarageľ, Jarmila Koleničová, Viera Strnisková, Eva Rysová, Ľubomír Záhon, Andrej Mojžiš, Vlado Müller, Ján Mistrík, Karol Čálik, Július Vašek, Jozef Adamovič, Štefan Mišovic; hudba: Jaromír Dlouhý).^[32]

V roku 2013 pripravilo Slovenské národné divadlo zdramatizovanú verziu hry Bratia Jurgovci.^[33] v réžii Ľubomíra Vajdičku a dramaturgii Petra Pavlaca (herecké obsadenie:Leopold Haverl, Jozef Vajda, Richard Stanke, Robert Roth, Petra Vajdová, Eva Sakálová a Dominika Zeleníková). Existuje tiež divadelný záznam.^[34]

Režisér Ľubomír Vajdička o Ivanovi Horváthovi povedal^[35]:

Herec Marián Geišberg sa pri tejto príležitosti o Horváthovi vyjadril^[36]:

Záhorské osvetové stredisko pripravilo 1. mája 2022 vernisáž a výstavu podrobne mapujúcu život a dielo Ivana Horvátha. Podujatia, ktoré zorganizovala Ľubica Krištofová, sa zúčastnila aj dcéra Ivana Horvátha (Jana Schillerová-Horváthová), či neter Ladislava Novomeského Oľga Hauskrechtova a rodinní príbuzní Ivana Horvátha. Vedecký článok o Ivanovi Horváthovi predniesol Lukáš Perný.^[2] Meno Ivana Horvátha bolo následne doplnené na Záhorácku stenu slávy v Senici spolu s futbalistom Fridrichom Huttom.^[37] Pozdrav odovzdal aj spisovateľ Ľubomír Feldek, ktorý v kontexte zaznávania významu osobnosti Ivana Horvátha napísal: "Žijeme dnes, po nežnej revolúcii, už vyše tridsať rokov znova v demokracii. Teda znova aj v dobe slobody prejavu. Žiaľ, sloboda prejavu nie je len sloboda pravdy. Je to aj sloboda lží a poloprávd. Demokracie sa v plnom zdraví dožil a užíva si ju aj ten orwellovský veľký brat – a ani on nezaháľa. K jeho aktivite patrí aj falšovanie histórie a zmizíkovanie hrôz päťdesiatych rokov."^[1]

Po Ivanovi Horváthovi je pomenované Gymnázium Ivana Horvátha.

Rádio Devín autorovi venovalo v roku 2022 časť relácie Ars litera.^[38]

V októbri 2022 pripravilo Záhorské osvetové centrum výstavu fotografií fotoklubu Retina v Senici, kde dominovala aj fotografická tvorba Ivana Horvátha a zúčastnili sa ho potomkovia Ivana Horvátha.^[39]

Referencie

Zdrojeupraviť | upraviť zdroj

• LIC - Ivan Horváth

Literárny portál