Ján Mauropus

	Ióannes Mauropous
	byzantský spisovateľ, biskup euchaitský, svätec
Osobné informácie
Narodenie	okolo 990/1000
	Klaudiopolis (?), Paflagónia
Úmrtie	okolo 1075/1081/po 1082
	Konštantínopol
Dielo
Žánre	liturgické hymny, listy, básne, kázne, životopisy svätých
Obdobie	stredoveká literatúra
Literárne hnutie	byzantská literatúra
Ovplyvnený	Platón, Plutarchos ;
Ovplyvnil	Michaél Psellos, Ióannes Xifilinos a i. ;
	Literárny portál; Byzantský portál; Biografický portál

Svätý Ióannes Mauropous (* okolo 990^[1] / okolo 1000^[2], Klaudiopolis^[3] (?), Paflagónia, Byzantská ríša^[2] – † okolo 1075/1081^[2]/po 1082^[4], Konštantínopol, Byzantská ríša) bol byzantský učenec a spisovateľ, mních a klerik, metropolita euchaitský. Bol významným učiteľom. V tridsiatych rokoch 11. storočia okolo seba zoskupil okruh významných byzantských vzdelancov. Jeho študentmi boli napr. Michaél Psellos či Ióannes Xifilinos.^[2]^[5]^[6] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý, jeho sviatok si Grécka pravoslávna cirkev pripomína 5. októbra.^[7]

Mená

gr. Ἰωάννης Μαυρόπους^[8]^[9], prepis podľa PSP zo starogréčtiny: Ióannes Mauropous; iné prepisy: Ioannes Mauropous, Ióannés Mauropus^[2]
gr. Ἰωάννης Εὐχαΐτων^[9]^[10], prepis podľa PSP zo starogréčtiny: Ióannes Euchaitón, iné prepisy napr.: Ioannes Euchaiton, Ióannés Euchaitón; prepis podľa novogréčtiny: Ioannis Efchaiton
gr. Ιωάννης Μελανόπους^[8]^[9], prepis podľa PSP zo starogréčtiny: Ióannes Melanopous, iné prepisy napr.: Ioannes Melanopous, Ióannés Melanopous; prepis podľa novogréčtiny: Ioannis Melanopus
lat. Ioannes Mauropus alebo Ioannes Euchaita^[11]^[12]^[13]^[14]
Ióannés z Euchaity^[15], s prepisom podľa PSP: Ióannes z Euchaity
Ján Mavrópous^[16], Ján Mauropus^[2], Ján Mauropodos^[17]

Životopis

Ióannes sa narodil v maloázijskej Paflagónii. Presné miesto jeho narodenia nie je známe, niektoré náznaky však odkazujú na Klaudiopolis, kde mal byť biskupom jeho strýko.^[7] Jeho druhý strýko mal byť misionárom v Bulharsku. V mladosti mal Ióannes od svojich dvoch strýkov získať vynikajúce vzdelanie.^[3] Študoval rétoriku, logiku, metafyziku a etiku, zaoberal sa prírodnými vedami, matematikou, jurisprudenciou a latinčinou.^[18] Počas štúdií v Konštantínopole sa stal príslušníkom silnej vrstvy byzantských vzdelancov 11. storočia. Pôsobil ako ich učiteľ a spolužiak. Hodiny pôvodne poskytoval v súkromnom dome. Jeho hodiny navštevovala neskoršia konštantínopolská elita, vrátane učenca Michaéla Psella a neskorších patriarchov Konštantína Leichouda a Ióanna Xifilina. Pomáhal tiež s obnovou vysokého školstva v Konštantínopole, napísal štatút pre tamojšiu právnickú fakultu. Postupne sa stal sa obľúbencom mecenášskeho cisára Konštantína IX. Monomacha. Ako taký mal značný vplyv na byzantskú vysokú politiku. V roku 1047 počas svojej reči požiadal cisára o omilostenie povstalcov Leona Tornikia.^[2]^[4]^[6]^[7]

V roku 1050 sa sa za dosiaľ nevyjasnených okolností dostal so nemilosti a musel opustiť politické výslnie hlavného mesta. Bol vysvätený za biskupa a vymenovaný za metropolitu maloázijského mesta Euchaita. Podľa hagiografických zmienok mal miestnu diecézu duchovne pozdvihnúť a rozvinúť tamojšiu duchovnú správu. Nechal vystavať kláštor svätému Theodórovi z Tirónu, patrónovi mesta a podujal sa na reforme liturgickej animácie.^[3] Do Konštantínopola sa mohol vrátiť až na sklonku svojho života. Po návrate vstúpil do monastiera (niektoré zdroje uvádzajú Studios, iné spomínajú iné kláštory), kde dožil svoj život.^[2]^[6]^[7] Zomrel možno niekedy krátko po nástupe Alexia I. Komnéna na byzantský trón.^[4]

Dielo a myšlienky

Vo svojej spisovateľskej činnosti sa venoval najmä poézii a rétorike. Napísal početné kázne, básne a epigramy. Zachovali sa tiež jeho početné listy (minimálne 77) a životy svätých (vita). Zachovaná je aj jeho práca v oblasti liturgických hymnov (kánonov).^[2]^[5] Veľká časť z jeho diel nebola dodnes publikovaná.^[7]

Jeho myšlienky nesú prvky kresťanského byzantského humanizmu a sociálneho cítenia.^[4]^[3] Odsudzoval militarizmus a presadzoval používanie rétoriky ako prostriedku pre zisk politického vplyvu. Počas svojej aktívnej kariéry sa vo svojich prácach zaoberal vtedajšími politickými udalosťami. Jeho diela tak poskytujú cenné informácie k dejinám Byzancie a Balkánu. Po svojom páde v roku 1050 sa sústredil na náboženské témy.^[6]

Do svojich diel zasadzoval živé obrazy a v jednom zo svojich epigramov horlivo bránil antických spisovateľov ako Platóna či Plutarchu.^[6] Modlil sa za spásu ich duše, pretože svojim životom mali byť blízko Kristovmu učeniu.^[7] V tomto smere naňho nadviazali ďalší byzantskí učenci 11. storočia.

Podľa niektorých cirkevných zdrojov mala konštantínopolská cirkev na návrh Ióanna Mauropoua zaviesť spoločné slávenie troch významných byzantských svätcov a teológov Bazila Veľkého, Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho.^[19]^[20]

Referencie

↑ Mauropus, Johannes. In: Lexikon des Mittelalters. Band 6. Lukasbilder bis Plantagenet. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 414 – 415.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ Ióannés Mauropus In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
↑ ^a ^b ^c ^d STIERNON, Daniel. JEAN MAUROPOUS. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome 8. Jacob - Kyspenning. Paris : Beauchesne, 1974. S. 624 – 626.
↑ ^a ^b ^c ^d Mauropus, Ioannes. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 309.
↑ ^a ^b John Mauropous In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e MAUROPOUS, JOHN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1319. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f IOANN MAVROPOD. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. XXIV. IOANN VOIN – IOANNA BOGOSLOVA OTKROVENIJE. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr "Pravoslavnaja enciklopedija", 2010. . Dostupné online. ISBN 978-5-89572-044-8. S. 434 – 435.
↑ ^a ^b Napr. v KOUTLOUMOUSIANOS, Bartholomaios. Hōrologion to mega, diorthōthen kai eis tria merē diairethen hupo B. Koutloumousianou. Ekd. nea. Ekd. 4ē. Venetia : , 1884. Dostupné online. S. 277. (po novogrécky (po 1453))
↑ ^a ^b ^c Το μεγα ωρολογιον: περιεχον απασαν την ανηκουσαν αυτω ακολουθιαν κατα την ταξιν της Ανατολικης Εκκλησιας : συμφωνον προς την εκδοσιν των Πατριαρχειων του 1900 και με προσθηκην των αντιφωνων ολων των Δεσποτικων και Θεομητορικων. : Εκδοτικα Καταστηματα Ατλαντιδος, 1900. Dostupné online. S. 258. (po novogrécky (po 1453))
↑ Bulletin de la Société historique et ethnologique de la Grèce. En Athinais : Hē Hetaireia, 1883. Dostupné online. S. 176. (el, la)
↑ ENGELMANN, Wilhelm. Bibliotheca scriptorum classicorum: Abt. Scriptores Graeci. Leipzig : W. Engelmann, 1880. Dostupné online. S. 462. (la, de)
↑ Geschichte der griechischen Litteratur, von der frühesten mythischen Zeit bis zur Einnahme Constantinopels durch die Türken; von M.S. Friedr. Schoell, ... Nach der zweiten Auflage aus dem Französischen übersetzt, ... von J. Franz J. Schwarze, ... Erster online. prof. Aleksandr Pavlovič Lopuchin, cit. 2021-04-10. Dostupné online. (po rusky)

↑ Sviatok troch svätých byzantských hierarchov online. rusyn.sk, cit. 2021-04-11. Odkazuje na Mgr. Antonín Čížek: Synaxár. Životy svätých, Prešov 1998, s. 172. Dostupné online.

↑ GÁBOR, Stanislav. 30. január – Sviatok Troch svätiteľov online. Bratislava: Bratislavská eparchia, 2021-01-29, cit. 2021-04-11. Podľa J. Katrij: Piznaj svij obrjad. Dostupné online.

Ďalšia literatúra
upraviť | upraviť zdroj

KARPOZILOS, Apostolos D. The letters of Ioannes Mauropous, Metropolitan of Euchaita. Thessaloniki : Association for Byzantine Research, 1990. 280 s. Dostupné online. (el, en)

MAUROPOUS, JOHN. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 262. (po anglicky)

JEAN MAUROPOUS ou MAVROPODE. In: Dictionnaire d'histoire et de géographie ecclésiastiques. Ed. R. Aubert. Tome 27. JEAN E... - JONNART. Paris : Letouzey et Ané, 2000. ISBN 2-7063-0210-0. S. 279.

JEAN MAUROPOUS. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome 8. Jacob - Kyspenning. Paris : Beauchesne, 1974. Autor hesla: Daniel Stiernon. S. 624 – 626. v hesle sa rozsiahlejšie venujú Mauropodovým dielam a heslo obsahuje tiež odkazy na početné práce o nich vo francúzštine

Externé odkazy
upraviť | upraviť zdroj

Ioann Jevchaitskij In: Enciklopedičeskij slovar Brokgauza i Jefrona, po rusky)

IOANN JEVCHAITSKIJ / Ioann Mavropod In: "Enciklopedija Drevo", po rusky)

Autoritné údaje:

BnF: 12411862b

GND: 118712543

ISNI: 0000000079803420

LCCN: n85256073

VIAF: 100971730

WorldCat: lccn-n85256073

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[ldm-1] Mauropus, Johannes. In: Lexikon des Mittelalters. Band 6. Lukasbilder bis Plantagenet. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 414 – 415.

[bel-2] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ Ióannés Mauropus In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.

[:1-3] STIERNON, Daniel. JEAN MAUROPOUS. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome 8. Jacob - Kyspenning. Paris : Beauchesne, 1974. S. 624 – 626.

[:VV-4] Mauropus, Ioannes. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 309.

[bri-5] John Mauropous In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)

[:KZD-6] MAUROPOUS, JOHN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1319. (po anglicky)

[:0-7] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f IOANN MAVROPOD. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. XXIV. IOANN VOIN – IOANNA BOGOSLOVA OTKROVENIJE. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr "Pravoslavnaja enciklopedija", 2010. . Dostupné online. ISBN 978-5-89572-044-8. S. 434 – 435.

[grmeno-8] Napr. v KOUTLOUMOUSIANOS, Bartholomaios. Hōrologion to mega, diorthōthen kai eis tria merē diairethen hupo B. Koutloumousianou. Ekd. nea. Ekd. 4ē. Venetia : , 1884. Dostupné online. S. 277. (po novogrécky (po 1453))

[:2-9] Το μεγα ωρολογιον: περιεχον απασαν την ανηκουσαν αυτω ακολουθιαν κατα την ταξιν της Ανατολικης Εκκλησιας : συμφωνον προς την εκδοσιν των Πατριαρχειων του 1900 και με προσθηκην των αντιφωνων ολων των Δεσποτικων και Θεομητορικων. : Εκδοτικα Καταστηματα Ατλαντιδος, 1900. Dostupné online. S. 258. (po novogrécky (po 1453))

[10] Bulletin de la Société historique et ethnologique de la Grèce. En Athinais : Hē Hetaireia, 1883. Dostupné online. S. 176. (el, la)

[11] ENGELMANN, Wilhelm. Bibliotheca scriptorum classicorum: Abt. Scriptores Graeci. Leipzig : W. Engelmann, 1880. Dostupné online. S. 462. (la, de)

[12] Geschichte der griechischen Litteratur, von der frühesten mythischen Zeit bis zur Einnahme Constantinopels durch die Türken; von M.S. Friedr. Schoell, ... Nach der zweiten Auflage aus dem Französischen übersetzt, ... von J. Franz J. Schwarze, ... Erster online. prof. Aleksandr Pavlovič Lopuchin, cit. 2021-04-10. Dostupné online. (po rusky)

[19] Sviatok troch svätých byzantských hierarchov online. rusyn.sk, cit. 2021-04-11. Odkazuje na Mgr. Antonín Čížek: Synaxár. Životy svätých, Prešov 1998, s. 172. Dostupné online.

[20] GÁBOR, Stanislav. 30. január – Sviatok Troch svätiteľov online. Bratislava: Bratislavská eparchia, 2021-01-29, cit. 2021-04-11. Podľa J. Katrij: Piznaj svij obrjad. Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]

[19]

[20]