A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Jacobus Henricus van ’t Hoff | |
holandský fyzik a chemik | |
Narodenie | 30. august 1852 Rotterdam, Holandsko |
---|---|
Úmrtie | 1. marec 1911 (58 rokov) Steglitz pri Berlíne, Nemecko |
Známy vďaka | Van ’t Hoffov faktor Van ’t Hoffov zákon |
Alma mater | Delft Polytechnical Institute Univerzita v Leidene Univerzita v Bonne Univerzita v Paríži |
Profesia | chemik |
Rodičia | Jacobus Henricus van 't Hoff Alida Jacoba Kolff |
Manželka | Johanna Francina Mees |
Deti | 4 |
Odkazy | |
Projekt Guttenberg | Jacobus Henricus van ’t Hoff (plné texty diel autora) |
Commons | Jacobus Henricus van ’t Hoff |
Jacobus Henricus van ’t Hoff (* 30. august 1852, Rotterdam – † 1. marec 1911, Steglitz pri Berlíne (dnes Berlín)) bol holandský fyzik a organický chemik. V roku 1901 získal Nobelovu cenu za chémiu ako uznanie za výnimočné služby ktoré poskytol svojim objavom zákonov chemickej dynamiky a osmotického tlaku v roztokoch. Jeho práce, ako napríklad chemická kinetika, chemická rovnováha, osmotický tlak, štruktúry organických látok a kryštalografia sú považované za jedny z najdôležitejších. Jacobus pomohol založiť fyzikálnu chémiu tak ako ju poznáme dnes. Je považovaný spolu s Antoine Lavoisierom, Louis Pasteurom a nemeckým chemikom Friedrichom Wöhlerom za jedného z najväčších chemikov vôbec.
Život
Narodil sa v Rotterdame ako tretí syn doktora van ’t Hoffa a matky Alida Jacoba Kolff. Už od mladého veku sa zaujímal o vedu. Miloval prírodu, často chodil do botanickej záhrady na exkurzie. Jeho vnímavosť pre filozofiu a jeho záľuba v poézii sa dali uňho pozorovať už počas skorých školských čias. Byron bol jeho idolom.
Napriek prosbám otca, Jacobus začal študovať chémiu. Najprv v roku 1869 na Delft Polytechnical Institute kde aj získal diplom (1871), neskôr na Univerzite v Leidene, potom v Bonne (kde študoval s Friedrichom Kekulé), potom v Paríži (kde študoval s Charlesom Wurtzom) a nakoniec na Univerzite v Utrechte, kde získal aj doktorát v roku 1874 [1]. V roku 1876 sa stal profesorom fyziky na Veterinárnej škole v Utrechte a v roku 1878 profesorom chémie, mineralógie a geológie na univerzite v Amsterdame takmer na 18 rokov a neskôr sa stal predseda chemickej katedry. V roku 1887 sa stal profesorom chémie na univerzite v Lipsku a v roku 1896 profesorom chémie na univerzite v Berlíne.
V roku 1885 sa stal členom Kráľovskej holandskej akadémie vied. Bol ocenený čestným doktorátom z Harvardu a Yaleu (1901), Victoria Univerzity, Manchesteru (1903), Heidelberg (1908), Davyho medailou Kráľovskej spoločnosti (spolu s Le Belom (1893)), Helmholtzovou medailou Pruskej akadémie vied (1911), titulom Rytiera Čestnej légie (1894). V 1901 bol ocenený Nobelovou cenou za svoju prácu o roztokoch. Tá môže byť všeobecne zhrnutá takto: veľmi zriedené roztoky sa riadia matematickými zákonmi, ktoré sú veľmi podobné zákonom, ktoré opisujú správanie plynov. Van ’t Hoff bol čestným členom Britskej chemickej spoločnosti v Londýne, Kráľovskej spoločnosti vied v Göttingene (1892), Americkej chemickej spoločnosti (1898) a Akadémie vied v Paríži (1905). Bol takisto aj prominentným vedcom vtedajšej doby. Napriek mnohým oceneniam sa vyjadril, že získanie Nobelovej ceny bolo vrcholným bodom pre jeho kariéru.
V roku 1876 sa van ’t Hoff oženil s Johannou Francinou Meesovou. Mali spolu dve dcéry, Johannu Francinu (* 1880) a Aleidu Jacobu (* 1882), a dvoch synov, Jacobusa Hendricusa (* 1883) a Goverta Jacoba (* 1889). Jacobus zomrel vo veku 58 rokov, 1. mája 1911 v Steglitz pri Berlíne.
Chemické a najdôležitejšie práce
Predtým ako získal doktorát, van ’t Hoff už publikoval prvú z významných prác na poli organickej chémie. V roku 1874 zistil fenomén optickej aktivity pomocou predpokladu, že chemické väzby medzi uhlíkatými atómami a jeho susednými atómami smerujú priamo do stredu štvorstena. Táto troj-dimenzionálna štruktúra perfektne súhlasila s izomérmi nájdenými v prírode (stereochémia). S týmto nápadom sa podelil s francúzskym chemikom Joseph Le Belom, ktorý nezávisle od Jacobusa prišiel s týmto nápadom.
V roku 1884 Hoff publikoval svoj výskum chemickej kinetiky, nazvanej Études de Dynamique chimique (Štúdie chemickej dynamiky), v ktorej opísal niekoľko metód na ovplyvnenie chemických postupov s použitím kreslenia, a aplikoval termodynamický zákon na chemickú rovnováhu. Prezentoval aj modernú koncepciu chemickej afinity. V 1886 dokázal príbuznosť medzi správaním zriedených roztokov a plynmi. Do roku 1895 pracoval na teórii Svante Arrheniusa o disociácii elektrolytov. V 1896 sa stal profesorom na Pruskej akadémii vied v Berlíne. Jeho štúdia slaných ložísk v Stassfurte napomohla pruskému chemickému priemyslu. V roku 1887 van ’t Hoff a nemecký chemik Wilhelm Ostwald založili vplyvný chemický magazín nazvaný Zeitschrift für physikalische Chemie (Časopis pre fyzikálnu chémiu).
Pozri aj
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jacobus Henricus van ’t Hoff
Referencie
- E. W. Meijer. Jacobus Henricus van 't Hoff; Hundred Years of Impact on Stereochemistry in the Netherlands. Angewandte Chemie International Edition, 2001, s. 3783. DOI: 10.1002/1521-3773(20011015)40:20<3783::AID-ANIE3783>3.0.CO;2-J.
- Trienke M. van der Spek. Selling a Theory: The Role of Molecular Models in J. H. van 't Hoff's Stereochemistry Theory. Annals of Science, 2006, s. 157. DOI: 10.1080/00033790500480816.
- Kreuzfeld HJ, Hateley MJ.. 125 years of enantiomers: back to the roots Jacobus Henricus van 't Hoff 1852-1911. Enantiomer, 1999, s. pp. 491–6.
Externé odkazy
- Jacobus Henricus van 't Hoff (po anglicky)
- Životopis na stránkach Nobelovej ceny (po anglicky)
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Aaron Klug
Ada Jonathová
Adolf Butenandt
Adolf Otto Reinhold Windaus
Adolf von Baeyer
Ahmed Hassan Zewail
Akira Jošino
Akira Suzuki
Alan Jay Heeger
Alan MacDiarmid
Alexander R. Todd
Alfred Werner
Archer John Porter Martin
Arieh Warshel
Arne Tiselius
Arthur Harden
Artturi Ilmari Virtanen
Avram Herško
Aziz Sancar
Brian Kobilka
Carl Bosch
Carolyn Bertozziová
Christian Boehmer Anfinsen
Cyril Norman Hinshelwood
Daniel Šechtman
Derek Harold Richard Barton
Dorothy Mary Hodgkinová
Dudley Robert Herschbach
Eduard Buchner
Edwin McMillan
Ei-iči Negiši
Emmanuelle Charpentierová
Eric Betzig
Ernest Rutherford
Ernst Otto Fischer
Ferdinand Frederick Henri Moissan
Frédéric Joliot-Curie
François Auguste Victor Grignard
Frances Arnoldová
Francis William Aston
Frank Sherwood Rowland
Frederick Sanger
Frederick Soddy
Friedrich Karl Rudolph Bergius
Friedrich Wilhelm Ostwald
Fritz Haber
Fritz Pregl
Geoffrey Wilkinson
George Andrew Olah
George Porter
Georg Wittig
Gerhard Ertl
Gerhard Herzberg
Giulio Natta
Glenn Theodore Seaborg
György Hevesy
Hans Fischer
Harold Kroto
Harold Urey
Hartmut Michel
Heinrich Otto Wieland
Henry Taube
Herbert Aaron Hauptman
Herbert Charles Brown
Hermann Emil Fischer
Hermann Staudinger
Hideki Širakawa
Ilya Prigogine
Irène Joliotová-Curieová
Irène Joliotová-Curiová
Irving Langmuir
Irwin Rose
Jacobus Henricus van ’t Hoff
James Batcheller Sumner
Jaroslav Heyrovský
Jean-Marie Lehn
Jennifer Doudnová
Jens Christian Skou
Jerome Karle
John Anthony Pople
John Bennett Fenn
John Charles Polanyi
John Ernest Walker
John Howard Northrop
John Kendrew
John Warcup Cornforth
Kóiči Tanaka
Karl Barry Sharpless
Karl Waldemar Ziegler
Kary Mullis
Keniči Fukui
Kurt Alder
Kurt Wüthrich
Lars Onsager
Leopold Ružička
Linus Carl Pauling
Luis Federico Leloir
Manfred Eigen
Maria Curieová-Skłodowská
Marie Curiová
Mario J. Molina
Martin Chalfie
Martin Karplus
Max Perutz
Melvin Calvin
Michael Levitt
Michael Smith (chemik)
Nikolaj Nikolajevič Semionov
Odd Hassel
Osamu Šimomura
Otto Hahn
Otto Paul Herrmann Diels
Otto Wallach
Paul Delos Boyer
Paul John Flory
Paul Josef Crutzen
Paul Karrer
Paul Modrich
Paul Sabatier
Peter Agre
Peter Dennis Mitchell
Petrus Josephus Wilhelmus Debye
Richard Adolf Zsigmondy
Richard Heck
Richard Kuhn
Richard Laurence Millington Synge
Richard Martin Willstätter
Richard Royce Schrock
Richard Smalley
Rjódži Nojori
Robert Burns Woodward
Robert Curl
Robert Howard Grubbs
Robert Huber
Robert Lefkowitz
Robert Mulliken
Robert Robinson
Roderick MacKinnon
Roger David Kornberg
Roger Tsien
Ronald George Wreyford Norrish
Rudolph Arthur Marcus
Sidney Altman
Stanford Moore
Stefan Hell
Svante August Arrhenius
Theodore William Richards
Theodor Svedberg
Thomas Arthur Steitz
Thomas Robert Cech
Tomas Lindahl
Venkatraman Ramakrishnan
Vincent du Vigneaud
Vladimir Prelog
Walter Gilbert
Walter Kohn
Walter Norman Haworth
Walther Hermann Nernst
Wendell Meredith Stanley
Willard Libby
William E. Moerner
William Giauque
William Howard Stein
William Lipscomb
William Ramsay
William Standish Knowles
Yves Chauvin
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za chémiu
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk