Jacques Gaillot

	Jacques Gaillot
	emeritný biskup v Évreux; titulárny biskup Partenie
Štát pôsobenia	Francúzsko
Funkcie a tituly
Biskup v Évreux
	1982 – 1995
Biografické údaje
Narodenie	11. september 1935; Saint-Dizier, Francúzsko
Úmrtie	12. apríl 2023 (87 rokov); Paríž, Francúzsko
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	18. marec 1961 (25 rokov)
Biskup
Menovanie	5. máj 1982 (46 rokov); Ján Pavol II.
Konsekrácia	20. jún 1982 (46 rokov)
Svätiteľ	Léon Taverdet; biskup Langresu
Spolusvätitelia	Jean Vilnet; biskup Saint-Dié; Joseph Duval; arcibiskup Rouenu
Odkazy
	Jacques Gaillot na catholic-hierarchy.org angl. ; Jacques Gaillot
	Biografický portál

Jacques Gaillot (* 11. september 1935, Saint-Dizier, Francúzsko – † 12. apríl 2023, Paríž)^[1]^[2] bol francúzsky kňaz a aktivista, nazývaný niekedy Červený kňaz. V rokoch 1982 až 1995 bol biskupom v Évreux. V roku 1995 bol pre svoje neortodoxné názory z rozhodnutia pápeža Jána Pavola II. degradovaný. Následne bol ustanovený titulárnym biskupom Partenie – zaniknutej diecézy na území dnešného Alžíra, ktorá bola v 5. storočí pohltená Saharou.^[3]

Život

Stáť sa kňazom túžil Gaillot už od doby svojho dospievania. Po štúdiách na strednej škole vstúpil do seminára v Langres. V rokoch 1957 až 1959 absolvoval povinnú vojenskú službu v Alžíri počas vojny za nezávislosť. Medzi rokmi 1960 až 1962 študoval teológiu v Ríme. Na kňaza bol vysvätený v roku 1961.

Od roku 1965 bol profesorom v seminári v Reims. Predsedal mnohým zasadnutiam, ktorých cieľom bolo zavádzanie výsledkov Druhého vatikánskeho koncilu. V roku 1977 bol menovaný generálnym vikárom diecézy Langres. O štyri roky neskôr bol zvolený kapitulárnym vikárom. V máji 1982 bol ustanovený biskupom v Évreux.

V roku 1984 spôsobil rozhorčenie radu katolíckych predstaviteľov tým, že odmietol svoju podporu farským cirkevným školám. V roku 1985 podporil prvú intifádu a stretol sa s Jásirom Arafátom v Tunise. V tom istom roku si prvýkrát vyslúžil väčšiu mediálnu pozornosť podpisom výzvy zle platených učiteľov katolíckych škôl. Podpísal ju totiž tiež vtedajší predseda Francúzskej komunistickej strany Georges Marchais. Proti Gaillotovi sa potom zdvihla kampaň z pravicových pozícií.

Opakovane sa vyslovil proti jadrovým zbraniam, odzbrojenie podporil napr. na zasadnutí OSN v roku 1987.

O rok neskôr podporil vysviacky ženatých mužov na kňazov. Tým, že sa vyslovil za revíziu kňazského celibátu a používanie kondómov, spôsobil značné napätie vnútri francúzskej biskupskej konferencie.

Počas roka 1989 toto napätie stúplo do tej miery, že jej členovia hlasovali pre jeho pokarhanie. Stalo sa tak potom, čo Gaillot poskytol interview francúzskemu erotickému časopisu. Na konci toho istého roku sa pokúsil o zmierlivé kroky a podpísal dohodu, v ktorej pápežovi Jánovi Pavlovi II. sľúbil „lojalitu a poslušnosť“. Dohoda však nevydržala dlho; do týždňa sa Gaillot objavil v televízii, pričom kritizoval „slabú vnútornú diskusiu v cirkvi“ a vyjadril smútok nad tým, že od Druhého vatikánskeho koncilu nedošlo k pokroku.

V roku 1991 sa postavil do opozície proti vojne v Zálive a vydal knihu s názvom Otvorený list tým, ktorí hlásajú vojnu, ale viesť ju nechajú druhých. Odsúdil tiež uvalenie embarga na Irak. Koncom toho istého roka ho biskupská konferencia pokarhala trikrát, napr. za jeho kroky na Haiti, ktoré viedli k podpore zástanca teológie oslobodenia Jeana-Bertranda Aristida.

Gaillot tiež zaujímal zhovievavý postoj k ženám, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Uviedol, že nie je kompetentný posudzovať ženy, ktoré sa v takejto situácii ocitli.

Dňa 13. januára 1995 dostal Gaillot na výber: buď rezignuje a stane sa emeritným biskupom Évreux, alebo bude zo svojho úradu odvolaný. V takom prípade sa stane titulárnym biskupom Partenie, africkej diecézy pochovanej pod pieskom púšte, zaniknutej tak dávno, že ani nie je známe, kedy a kde presne existovala. Gaillot rezignáciu odmietol. Na jeho poslednú omšu v katedrále v Évreux prišlo asi 20 tisíc ľudí.

Dielo – výber

Česky

Biskup těch druhých

V iných jazykoch

Monseigneur des autres, 1989
Open letter to those who preach war, but let it be waged by others, 1989
Paroles sans frontières, 1993
Voice from the desert: A bishop 's cry for a new church, 1996
Un Catechism au goût de liberté, 2010
Avance et tú seras libre, 2010

Referencie

↑ LESEGRATAIN, Claire. Mort de Jacques Gaillot, « l’évêque rebelle ». La Croix, 12 April 2023. Dostupné online .
↑ Jacques Gaillot, ancien évêque et figure contestataire de l’épiscopat, est mort
↑ Partenia: Diecéze bez hranic, Oficiální stránky diecéze Partenia (anglicky)

Literatúra

Christophe Wargny: Die Welt schreit auf, die Kirche flüstert. Jacques Gaillot, ein Bischof Fördert heraus. Herder, Freiburg 1993, ISBN 978-3451230752
Christophe Wargny: Jacques Gaillot : Biographie, Verlag Syros, 1.4.1995, ISBN 978-2841461899
Jean-Marie Muller: Guy Rioba, Jacques Gaillot : Portraits croisés. Desclée de Brouwer, 1.5.1996, ISBN 978-2220038018
Pierre Pierrard: A nous la parole : Partenia, dix ans. Harmattan 17.10.2012, Kindle Edition, ASIN B00814BKFQ

Pozri aj

Externé odkazy

PUTNA, Martin C.: Nové letní přemítání o starém tématu, totiž o (ne)smyslu církevního disentu. Nad knihami a postavami Eugena Drewermanna a Jacquesa Gaillota, Souvislosti, 3-4/1998

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jacques Gaillot na českej Wikipédii.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] LESEGRATAIN, Claire. Mort de Jacques Gaillot, « l’évêque rebelle ». La Croix, 12 April 2023. Dostupné online .

[2] Jacques Gaillot, ancien évêque et figure contestataire de l’épiscopat, est mort

[3] Partenia: Diecéze bez hranic, Oficiální stránky diecéze Partenia (anglicky)

[1]

[2]

[3]