Približný rozsah kultúry (žltá farba) cca 3200 – 2300 pred Kr.

Jamová kultúra (ukr. ямна, ukr. ямная) bola kultúra v neskorom chalkolite a začiatku doby bronzovej, vyskytujúca sa v oblasti ponticko-kaspickej stepi od Podnesterska až po rieku Ural. Datovaná je v rozmedzí 3500 – 2300 rokov pred Kristom. Jamovú kultúru možno identifikovať s neskorými Protoindoeurópanmi a je najlepším kandidátom pre pravlasť praindoeurópskeho jazyka.

Ľud jamovej kultúry pravdepodobne vzišiel z miešania dvoch rozdielnych populácií, z ktorých silnejšou zložkou boli východoeurópski lovci a zberači, ktorí pochádzali buď priamo zo sibírskej kultúry Maľta-Bureť, alebo jej geneticky blízkych príbuzných. Druhou zložkou bola niektorá blízkovýchodná populácia,^[1] do úvahy prichádzajú buď lovci a zberači z oblasti Kaukazu,^[2] alebo chalkolitická populácia v oblasti dnešného Iránu.^[3] Ich kultúra bola materiálne veľmi podobná altajskej kultúre Afanasevo a geneticky sú tieto dve populácie prakticky nerozoznateľné.^[1]

Jamová kultúra je tesne spriaznená s nadväzujúcimi kultúrami doby bronzovej, ktoré sa rozšírili do takmer celej Európy a strednej Ázie. Ide najmä o kultúru so šnúrovou keramikou a ľudom zvoncových pohárov na západe, i s kultúrami Sintašta, Andronovo a Zrubna na východe. Tieto kultúry zdieľajú s jamovou kultúrou spoločné znaky, ako napr. používanie koní, pochovávanie a hospodárstvo založené na pasení dobytka. Genetické štúdie potvrdili, že tieto nadväzujúce kultúry pochádzajú z väčšej časti zo stepnej oblasti jamovej kultúry.^[1][4]

Pôvod

Kultúrny pôvod

Jamová kultúra vznikla v oblasti riek Don a Volga v období medzi 3300 až 2500 rokov pred Kristom.^[5] V strednom Povolží jej predchádzala kultúra Chvalynsk a na Done kultúra Repin (cca 3950 – 3300 pr. Kr.).^[5] Neskorá keramika týchto predchádzajúcich kultúr je už ťažko odlíšiteľná od skorej keramiky jamovej kultúry.^[5]

Po svojom zrode sa kultúra rýchlo rozšírila v oblasti ponticko-kaspických stepí medzi rokmi 3400 a 3200 pred Kr.^[6] Podľa Anthonyho „bolo rozšírenie tejto kultúry materiálnym vyjadrením rozšírenia praindoeurópskeho jazyka naprieč ponticko-kaspickou stepou.“^[5] Anthony ďalej poznamenáva, že „jamová kultúra je viditeľným archeologickým dôkazom spoločenského vývoja s vysokou mierou pohybu - kočovníctva, a zároveň vývoja politickej moci slúžiacej na riadenie väčších stád dobytka z prechodných príbytkov na stepi.“^[5] Podľa Pavla Doluchanova je vznik jamovej kultúry dôsledkom spoločenského vývoja niekoľkých miestnych kultúr skorej doby bronzovej, v ktorých postupne vznikal nový spôsob spoločenského rozvrstvenia založený na náčelníckom vedení nomádskej spoločnosti, čo posilňovalo kontakty medzi heterogénnymi spoločenskými skupinami.

Na západnom okraji bola jej pokračovaním kultúra katakomb (2800 – 2200 pred Kr.), na východnom kultúra Poltavka (2700 – 2100 pred Kr.) v oblasti stredného Povolžia. Obe tieto kultúry nasledovala zrubová kultúra (18. – 12. storočie pred Kr.).

Genetický pôvod

Jones a Haak v roku 2015 konštatovali, že ľud jamovej kultúry vznikol zmiešaním dvoch rozdielnych populácií lovcov a zberačov. Východoeurópski lovci a zberači vykazujú genetickú príbuznosť k lovcom z kultúry Maľta-Bureť alebo ich blízko príbuzným z oblasti Sibíri.^[7] Druhou zložkou je genetická skupina kaukazských lovcov a zberačov, ktorí pravdepodobne prišli z oblasti Blízkeho východu, pravdepodobne priamo z Kaukazu.^[2] Každá z týchto skupín sa na genetickej variabilite ľudu jamovej kultúry podieľala zhruba polovicou.^[4][8] Spoluautor Haakovej štúdie Dr. Andrea Manica z University of Cambridge k tomu dodáva:

„Otázka pôvodu ľudu jamovej kultúry bola donedávna záhadou teraz však už poznáme odpoveď. Ich genetická výbava je mixom východoeurópskych lovcov a zberačov a populácie kaukazských lovcov a zberačov, ktorá zjavne žila od konca posledného glaciálu vo veľkej izolácii.“

Východoeurópski lovci a zberači

Podľa Haaka a kolegov (2015), vyššie popísaný zhluk východoeurópskych lovcov a zberačov vykazuje vysokú príbuznosť k 24000 rokov starému genómu zo Sibíri z kultúry Maľta-Bureť alebo jej blízkych príbuzných.^[7][8] Vzorky boli získané z mezolitických či skoro neolitických hrobov v Karélii a Samarskej oblasti v Rusku a podrobené analýze DNA celogenómovým sekvenovaním. Tri z týchto genómov boli publikované, všetky tri mužského pohlavia a s Y-haploskupinami R1a, R1b a J.^[4] Haploskupina R1b je najčastejšou Y líniou v jamovej kultúre a v dnešnej západnej Európe.^[7]

Blízkovýchodná populácia

Najpravdepodobnejšie sa jednalo o kaukazských lovcov a zberačov alebo o chalkolitickú populáciu Iránu.

Tento komponent jamovej kultúry bol prvýkrát objavený Jonesom, ktorý v roku 2015 sekvenoval genómy vrchných paleolitických a mezolitických lovcov a zberačov z Kaukazu. Publikované boli dva mužské genómy, jeden neskoro paleolitický (13 300 rokov) a mezolitický (9 700 rokov). Títo dvaja muži niesli haploskupiny J* a J2a. Títo lovci a zberači boli pravdepodobne blízkovýchodnou neolitickou zložkou DNA v jamovej kultúre, pretože títo kaukazskí lovci a zberači boli vzdialene príbuzní obyvateľstvu, ktoré šírilo poľnohospodárstvo do Európy v čase neolitu.^[8] Ich genómy ďalej poukazujú na to, že miešanie s ľuďmi z Blízkeho východu nastalo pred 25 000 rokmi v čase najchladnejšej periódy posledného glaciálu.^[8]

Podľa Lazaridisa (2016) „populácia príbuzná ľuďom z chalkolitického Iránu prispela 43% ku genetickej výbave stepných populácií začínajúcich doby bronzovej.“^[3] Populácia chalkolitického Iránu bola zmesou neolitických populácií západného Iránu, Levanty a kaukazských lovcov a zberačov.^[3]

Charakteristika

Protoindoeurópania

Hrob jamovej kultúry, Volgogradská oblasť

Jamová kultúra je spájaná s neskorými Protoindoeurópanmi v kurganovej (stepnej) hypotéze Marie Gimbutasovej. Je najsilnejším kandidátom pravlasti praindoeurópskeho jazyka spolu s predchádzajúcou kultúrou Sredny Stog. Dôkazy sú nachádzané v oblastiach lingvistiky,^[5] genetiky^[7][9][10] a archeológie. Ľudia jamovej kultúry systematicky vyvražďovali mužov iných kultúr.^[11] Zvieracie obete dobytka, oviec, kôz a koní sú tiež spájané s Protoindoeurópanmi.^[12] Kultúra bola prevažne kočovnícka s prevažujúcim pastierstvom a drobným pestovateľstvom vykonávaním okolo riek a niekoľkých málo hradísk.^[13] Charakteristické pre túto kultúru je pochovávanie do jamových hrobiek alebo mohýl (kurganov). Telá zosnulých boli uložené naznak s pokrčenými kolenami a posypaná okrom. V kurganoch bolo viac pohrebov, často pridaných neskôr. Najskoršie nálezy vozidla s kolesami boli nájdené v Storožovej mohyle na Ukrajine a sú spájané s jamovou kultúrou.

Telesné vlastnosti

Genetický materiál analyzovaný Haakom (2015), Wildom (2014) a Mathiesonom (2015) spoločne potvrdzuje, že ľud jamovej kultúry mal polymorfizmy pre vysokú telesnú výšku, prevažne hnedé oči, tmavé vlasy a stredne svetlú kožu, ale trochu tmavšiu ako je súčasný európsky priemer.^[4] Vlohy umožňujúce tráviť mliečny cukor v dospelosti boli prekvapivo málo časté.^[14]

Migrácia súvisiaca s jamovou kultúrou

Indoeurópska migrácia súvisiaca s expanziou jamovej kultúry

Západná Európa

Haak a kol. (2015) vo svojej štúdii analyzoval 69 genómov z Európy a Ruska. Jedným zo záverov štúdie bolo, že autozomálne charakteristiky ľudu jamovej kultúry sú veľmi podobné ľudu kultúry so šnúrovou keramikou, ktorej vzorky pochádzali z Nemecka, s asi 73% podielom „jamovej“ DNA. Rovnaká štúdia odhaduje 40 – 54 % podiel ľudu jamovej kultúry na genofonde modernej stredoeurópskej a západoeurópskej populácie a 20 – 32 % podiel na genofonde juhoeurópskej populácie, menej však u Sardínčanov (7,1 % alebo menej) a 11,6 % alebo menej u Sicílčanov.^[7][10] Haak tiež predpokladá, že rozšírenie haploskupín R1b a R1a z východu možno datovať po roku 3000 pred Kr.^[7]

Výsledky autozomálnych štúdií tiež naznačujú, že jamová kultúra je najpravdepodobnejším vektorom šírenia takzvaného komponentu ANE (z anglického Ancient North Eurasian - prastarý severoeurázijec) do Európy.^[7] Tento komponent reprezentuje práve genetickú výbavu ľudu kultúry Maľta-Bureť spomínanú vyššie, alebo ľudu jej blízko príbuzného.^[7] ANE je dôležitým komponentom ľudu jamovej kultúry.^[7] Tento komponent je až na výnimky v Európe všadeprítomný, ale nevyskytoval sa u Európanov pred dobou bronzovou. Možno teda predpokladať, že jeho prítomnosť je dôsledkom indoeurópskych migrácií.^[15]

Stredná a Južná Ázia

Lazaridis a kol. (2016) konštatuje, že „demografický vplyv stepných populácií na južnej Ázii bol podstatný s výraznejším vplyvom v severnej Indii a Pakistane (Kalašovia cca 50%, podobne ako u Severoeurópanov) a nižším vplyvom v južnej Indii (18%).“^[16] Sám autor však poznamenáva, že na získanie presnejšieho obrazu bude treba viac prehistorických genómov z oblasti strednej Ázie.

Referencie

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Yamna culture na anglickej Wikipédii.

1. ↑ ^{a b c} HAAK, Wolfgang. Massive migration from the steppe is a source for Indo-European languages in Europe . . Dostupné online.
2. ↑ ^{a b} Jones 2015.
3. ↑ ^{a b c} Lazaridis 2016.
4. ↑ ^{a b c d} Mathieson 2015.
5. ↑ ^{a b c d e f} W., Anthony, David. The horse, the wheel, and language : how Bronze-age riders from the Eurasian steppes shaped the modern world . ℗2018, . Dostupné online.
6. ↑ Anthony 2007.
7. ↑ ^{a b c d e f g h i} Haak 2015.
8. ↑ ^{a b c d} BBC (Nov 16, 2015), Europe's fourth ancestral 'tribe' uncovered
9. ↑ https://www.amphilsoc.org/sites/default/files/2018-08/attachments/Reich.pdf - Ancient DNA Suggests Steppe Migrations Spread Indo-European Languages
10. ↑ ^{a b} Zimmer 2015.
11. ↑ http://techfocus.cz/veda-vesmir/1182-nejnasilnejsi-skupina-lidi-ktera-kdy-na-zemi-zila-kmen-jamove-kultury-pouzival-vysku-a-svaly-k-brutalnim-vrazdam.html - Nejnásilnější skupina lidí, která kdy na zemi žila: kmen jámové kultury používal výšku a svaly k brutálním vraždám
12. ↑ Fortson 2004.
13. ↑ Mallory 1997.
14. ↑ Haak, 2015
15. ↑ Lazaridis 2014.
16. ↑ Lazaridis et al. 2016, s. 123.

Literatúra

• ANTHONY, David W. The Horse, The Wheel and Language: How Bronze-Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World., 2007. (anglicky)
• DOLUKHANOV, Pavel M. The Early Slavs: Eastern Europe from the Initial Settlement to the Kievan Rus. New York: Longman, 1996. ISBN 0-582-23627-4. (anglicky)
• FORTSON, Benjamin W. Indo-European Language and Culture: An Introduction.: Blackwell Publishing, 2004. (anglicky)
• LAZARIDIS, Iosif. The genetic structure of the world’s first farmers.: bioRxiv.org, 2016. Dostupné online. (anglicky)
• MALLORY, J. P. Encyclopedia of Indo-European Culture.: Fitzroy Dearborn, 1997. Kapitola Yamna Culture. (anglicky)
• ZIMMER, Karl, 2015. DNA Deciphers Roots of Modern Europeans. New York Times. Dostupné online. (anglicky)