Svätá Jana z Arku
panna; francúzska hrdinka a bojovníčka proti Angličanom v Storočnej vojne
Obraz Jany z Arku z Archives Nationales v Paríži, AE II 2490, údajne pochádza z druhej polovice 15. storočia, ale podľa Philippa Contamina bol pravdepodobne umelecký falzifikát namaľovaný koncom 19. alebo začiatkom 20. storočia.
Biografické údaje
Narodenie	6. január 1412 Domrémy, Francúzsko
Úmrtie	30. máj 1431 (19 rokov) Rouen, Francúzsko
Uctievanie
Blahorečenie	18. apríl 1909 Vatikán Pius X.
Svätorečenie	16. máj 1920 Vatikán Benedikt XV.
Atribúty	brnenie, prápor, meč
Patronát	Francúzsko
Cirkev	rímskokatolícka
Sviatok	30. máj
Podpis
Odkazy
	Jana z Arku (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Jana z Arku alebo Johanka z Arku (franc. Jeanne d’Arc; * 6. január 1412, Domrémy-la-Pucelle – † 30. máj 1431, Rouen), nazývaná Panna Orleánska (franc. La Pucelle d'Orléans), je považovaná za hrdinku Francúzska pre svoju rolu počas lancasterovskej fázy storočnej vojny a bola vyhlásená katolíckou cirkvou za svätú. Narodila sa v roľníckej rodine Jacquesa d'Arca a Isabelle Romée v Domrémy vo Vogézach na severovýchode Francúzska. Jana tvrdila, že prijala vízie archanjela Michala, svätej Margaréty a svätej Kataríny Alexandrijskej, ktoré jej dávali pokyny, aby podporila Karola VII. a získala Francúzsko späť z anglickej nadvlády v neskoršej časti storočnej vojny. Doposiaľ nezainteresovaný kráľ Karol VII. poslal Janu ako súčasť pomocnej armády k obliehaniu Orléansu. Do popredia sa dostala po ukončení obliehania iba o deväť dní neskôr. Niekoľko ďalších rýchlych víťazstiev viedlo k vysväteniu Karola VII. v Remeši. Táto dlho očakávaná udalosť podporila francúzsku morálku a pripravila pôdu pre konečné francúzske víťazstvo v Castillone v roku 1453.

23. mája 1430 ju v Compiègne zajala burgundská frakcia, skupina francúzskych šľachticov spojená s Angličanmi. Neskôr ju odovzdali Angličanom a za rôzne obvinenia ju postavil pred súd pred pro-anglického biskupa Pierra Cauchona. Po tom, čo ju Cauchon vyhlásil za vinnú, bola 30. mája 1431 upálená na hranici a zomrela asi v devätnástich rokoch.

V roku 1456 vyšetrovací súd poverený pápežom Kalixtom III. preskúmal súdny proces, zrušil obvinenia, ktoré vyhlásil za nepodložené, a vyhlásil ju za mučeníčku. V 16. storočí sa stala symbolom Katolíckej ligy a v roku 1803 bola rozhodnutím Napoleona Bonaparteho vyhlásená za národný symbol Francúzska. V roku 1909 bola blahorečená a v roku 1920 vyhlásená za svätú. Jana z Arku je jednou z deviatich svätých patrónov Francúzska, spolu so Svätým Denisom, Svätým Martinom z Tours, Svätým Ľudovítom, Svätým Michalom, Svätým Rémim, Svätou Petronillou, Svätou Radegund a Svätou Teréziou z Lisieux.

Jana z Arku zostala od čias svojej smrti populárnou osobnosťou literatúry, maliarstva, sochárstva a iných umeleckých diel a mnoho slávnych spisovateľov, dramatikov, filmárov, umelcov a skladateľov vytvorilo a naďalej vytvára jej umelecké vyobrazenia.

Pozadie

Storočná vojna sa začala roku 1337 ako spor o dedičstvo francúzskeho trónu, ktorý sa striedal s obdobiami relatívneho mieru. Takmer všetky boje sa uskutočnili vo Francúzsku a použitie taktiky chevauchée anglickou armádou (deštruktívne nálety „spálenej zeme“) devastovalo ekonomiku. Francúzske obyvateľstvo už od čiernej smrti v polovici 14. storočia nezískalo pôvodnú početnosť a jeho obchodníci boli izolovaní od zahraničných trhov. Pred objavením sa Jany z Arku Angličania takmer dosiahli svoj cieľ dvojitej monarchie pod anglickou kontrolou a francúzska armáda nedosiahla po celú generáciu nijaké väčšie víťazstvá. Slová DeVriesa: „Francúzske kráľovstvo nebolo ani tieňom svojho predobrazu z trinásteho storočia.“

Francúzsky kráľ v čase Janinho narodenia, Karol VI., trpel záchvatmi šialenstva a často nebol schopný vládnuť. Kráľov brat Ľudovít, vojvoda z Orléansu, a kráľov bratranec Ján Nebojácny, vojvoda z Burgundska, sa pohádali kvôli francúzskemu regentstvu a opatrovníctvu kráľovských detí. Tento spor zahŕňal obvinenia, že Ľudovít mal mimomanželský pomer s kráľovnou Izabelou Bavorskou, a obvinenia z únosu kráľovských detí Jánom Nebojácnym. Konflikt vyvrcholil atentátom na vojvodu z Orléansu v roku 1407 na príkaz burgundského vojvodu.

Mladý Karol z Orléansu nasledoval po svojom otcovi ako vojvodovi a bol uväznený u svojho svokra, grófa z Armagnacu. Ich frakcia sa stala známou ako frakcia „Armagnac“ a protistrana vedená burgundským vojvodom sa nazývala „burgundská frakcia“. Anglický kráľ Henrich V. využil tieto vnútorné rozpory, keď napadol kráľovstvo v roku 1415. 25. októbra dramaticky zvíťazil v bitke pri v Azincourte a následne počas neskoršej kampane v roku 1417 dobyl mnoho severofrancúzskych miest. V roku 1418 sa Paríža zmocnili Burgundi, ktorí zmasakrovali grófa z Armagnacu a asi 2 500 jeho nasledovníkov. Budúci francúzsky kráľ Karol VII. prevzal titul Dauphin - následník trónu - ako štrnásťročný po tom, čo všetci štyria jeho starší bratia postupne zomreli. Jeho prvým významným oficiálnym aktom bolo uzavretie mierovej zmluvy s burgundským vojvodom v roku 1419. To sa skončilo katastrofou, keď partizáni Armagnacu zavraždili Jána Nebojácneho počas stretnutia, na ktoré sa vzťahovala Karolova záruka. Nový burgundský vojvoda Filip Dobrý obvinil Karola z vraždy a uzavrel spojenectvo s Angličanmi. Spojenecké vojská dobyli veľké časti Francúzska.

V roku 1420 podpísala francúzska kráľovná Izabela Bavorská Troyeskú zmluvu, ktorá namiesto jej syna Karola udelila nástupníctvo na francúzskom tróne Henrichovi V. a jeho dedičom. Táto dohoda oživila podozrenia, že Dauphin bol skôr nelegitímnym produktom údajnej aféry Izabely so zosnulým vojvodom z Orléansu, ako synom kráľa Karola VI. Henrich V. a Karol VI. zomreli do dvoch mesiacov od seba v roku 1422 a zanechali nemluvňa, anglického kráľa Henricha VI., nominálneho panovníka oboch kráľovstiev. Ako regent pôsobil brat Henryho V., Ján z Lancasteru, 1. vojvoda z Bedfordu.

V čase, keď Jana z Arku začala ovplyvňovať udalosti v roku 1429, takmer celé severné Francúzsko a niektoré časti juhozápadu boli pod anglo-burgundskou kontrolou. Angličania ovládli Paríž a Rouen, zatiaľ čo burgundská frakcia ovládla Remeš, ktorý slúžil ako tradičné miesto korunovácie francúzskych kráľov. Toto bol dôležitý fakt, pretože ani jeden uchádzač o trón Francúzska nebol ešte pomazaný alebo korunovaný. Od roku 1428 Angličania obliehali Orléans, jedno z mála zostávajúcich miest stále verných Karolovi VII. a dôležitý cieľ, pretože malo strategické postavenie pozdĺž rieky Loiry, čo z neho urobilo poslednú prekážku útoku na zvyšok územia Karola VII. Podľa slov jedného moderného historika: „Na osude Orléansu visel osud celého kráľovstva.“ Nikto nebol optimistický, že mesto by mohlo obkľúčeniu dlho odolávať. Po celé generácie existovali vo Francúzsku proroctvá, ktoré sľubovali, že národ bude zachránený pannou z „hraníc Lotrinska“, „ktorá bude robiť zázraky“ a „že Francúzsko bude zničené ženou a potom ho zachráni panna.“ Druhé proroctvo predpovedajúce, že Francúzsko „bude zničené“ ženou, bolo použité ako odkaz na úlohu Izabely pri podpise Troyeskej zmluvy.

Životopis

Jana bola dcérou Jacquesa d'Arca a Isabelle Romée, ktorí bývali v Domrémy, v dedine, ktorá bola vtedy vo francúzskej časti Barského vojvodstva. Janini rodičia vlastnili asi 50 akrov (20 hektárov) pôdy a jej otec si svoje poľnohospodárske práce doplnil o menšie miesto úradníka v dedine, kde vyberal dane a bol v čele miestnych strážcov. Žili v izolovanej časti východného Francúzska, ktorá zostala verná francúzskej korune napriek tomu, že bola obklopená pro-burgundskými krajinami. Počas jej detstva došlo k niekoľkým miestnym raziám a pri jednej príležitosti bola jej dedina vypálená. Jana bola negramotná a predpokladá sa, že jej listy diktovala zákonníkom a ona ich podpisovala s pomocou ostatných.

Na súde Jana uviedla, že mala asi 19 rokov, čo znamená, že si myslela, že sa narodila okolo roku 1412. Neskôr vypovedala, že svoje prvé videnie zažila v roku 1425 vo veku 13 rokov, keď bola v „otcovej záhrade“, a videla vízie postáv, ktoré identifikovala ako svätý Michal, svätá Katarína a svätá Margaréta, ktoré jej povedali, aby vyhnala Angličanov a aby vzala Dauphina do Remeša na jeho vysvätenie. Povedala, že sa rozplakala, keď odchádzali, pretože boli veľmi nádherní.

V 16 rokoch požiadala príbuzného menom Durand Lassois, aby ju odviezol do neďalekého mesta Vaucouleurs, kde požiadala veliteľa posádky Roberta de Baudricourta o ozbrojený sprievod, ktorý by ju odviezol na francúzsky kráľovský súd v Chinone. Baudricourtova sarkastická odpoveď ju neodradila. Nasledujúceho januára sa vrátila a získala podporu od dvoch Baudricourtových vojakov: Jeana de Metza a Bertranda de Poulengyho. Podľa Jeana de Metzu mu povedala, že „musím byť po kráľovom boku ... nebude pomoci (pre kráľovstvo), ak nie odo mňa. Aj keď by som najradšej zostala točiť po boku svojej matky ... musím však ísť a musím urobiť túto vec, pretože môj Pán chce, aby som to urobila.“ Pod záštitou Jeana de Metza a Bertranda de Poulengyho sa uskutočnilo druhé stretnutie, kde predpovedala vojenský zvrat v bitke pri Rouvray neďaleko Orléansu niekoľko dní pred príchodom poslov, ktrorí to oznámili. Podľa vestníka Journal du Siége d'Orléans, ktorý vykresľuje Janu ako zázračnú postavu, spoznala Jana bitku prostredníctvom „Božskej milosti“, keď opatrovala svoje stáda v Lotrinsku, a pomocou tohto božského zjavenia presvedčila Baudricourta, aby ju vzal k Dauphinovi.

Vzostup

Pozri aj: Obliehanie Orléansu

Robert de Baudricourt udelil Jane sprievod na návštevu Chinonu po tom, čo správy z Orléansu potvrdili jej tvrdenie o porážke. Cestu cez nepriateľské burgundské územie absolvovala ako maskovaný vojak mužského pohlavia, čo neskôr viedlo k obvineniu z „obliekania“, hoci jej sprievod to považoval za bežné opatrenie. Dvaja z členov jej sprievodu uviedli, že ľudia z Vaucouleurs jej poskytli toto oblečenie a navrhli jej ho.

Prvé stretnutie Jany s Karolom sa uskutočnilo na Kráľovskom dvore v meste Chinon v roku 1429, keď mala 17 a on 26 rokov. Po príchode na kráľovský dvor urobila na Karola silný dojem počas ich stretnutia. V tomto období plánovala Karolova svokra Jolanda Aragónska financovať záchrannú výpravu do Orléans. Jana požiadala o povolenie cestovať s armádou a nosiť ochranné brnenie, ktoré poskytovala kráľovská vláda. Závisela od darovaných predmetov pre svoje brnenie, koňa, meč, transparent a ďalšie predmety, ktoré využil jej sprievod. Historik Stephen W. Richey vysvetľuje jej príťažlivosť pre kráľovský dvor poukazom na to, že ju mohli považovať za jediný zdroj nádeje pre režim, ktorý sa blížil ku kolapsu:

Po rokoch jednej ponižujúcej porážky za druhou bolo vojenské aj civilné vedenie Francúzska demoralizované a zdiskreditované. Keď Dauphin Karol vyhovel Janinej naliehavej žiadosti o vybavenie vojny a umiestnenie na čelo jeho armády, jeho rozhodnutie muselo byť z veľkej časti založené na vedomí, že každá ortodoxná, každá racionálna možnosť bola vyskúšaná a zlyhala. Iba režim v posledných zúfalých situáciách by venoval pozornosť negramotnému sedliackemu dievčaťu, ktoré tvrdilo, že hlas Boží jej nariaďuje, aby sa ujala vedenia armády svojej krajiny a priviedla ju k víťazstvu.

Po svojom príchode na scénu Jana skutočne zmenila dlhoročný anglo-francúzsky konflikt na náboženskú vojnu, čo nebolo bez rizika. Karolovi poradcovia sa obávali, že pokiaľ sa Janina ortodoxnosť nebude dať bez akýchkoľvek pochybností dokázať - že nie je kacírkou ani čarodejkou - Karolovi nepriatelia môžu ľahko tvrdiť, že jeho koruna bola darom diabla. Aby sa táto možnosť obišla, nariadil Dauphin vyšetrovanie na pozadí a teologické vyšetrenie v Poitiers, aby sa overila jej morálka. V apríli 1429 vyšetrovacia komisia „vyhlásila, že má bezúhonný život, je dobrou kresťankou a má cnosti pokory, čestnosti a jednoduchosti“. Teológovia v Poitiers nerozhodli o otázke božskej inšpirácie; skôr informovali Dauphina, že je potrebné urobiť „priaznivý predpoklad“ o božskej povahe jej poslania. To Karola presvedčilo, uviedli však tiež, že má povinnosť podrobiť Janu skúške. Vyhlásili, že „pochybovať o nej alebo ju opustiť bez podozrenia na zlo by znamenalo zavrhnúť Ducha Svätého a stať sa nedôstojnou pre Božiu pomoc.“ Odporučili, aby sa jej tvrdenia podrobili skúške, či sa jej podarí predpovedať, či dokáže obkľúčiť Orléans.

Do obkľúčeného mesta Orléans dorazila 29. apríla 1429. Jean d'Orléans, úradujúci šéf vojvodskej rodiny Orléans v mene svojho zajatého nevlastného brata, ju pôvodne vylúčil z vojnových rád a neinformoval ju, keď armáda zasiahla nepriateľa. Jeho rozhodnutie vylúčiť ju však nezabránilo jej prítomnosti na väčšine rád a bitiek. Rozsah jej skutočnej vojenskej účasti a vedenia je predmetom diskusií medzi historikmi. Na jednej strane Jana uviedla, že v bojoch niesla svoj prápor a nikdy nikoho nezabila, radšej mala svoj prápor „štyridsaťkrát“ lepší ako meč; a armáde vždy velil priamo šľachtic, napríklad vojvoda z Alençonu. Na druhej strane, veľa z tých istých šľachticov uviedlo, že Jana mala na ich rozhodnutia zásadný vplyv, pretože často prijímali rady, ktoré im dávala, v presvedčení, že ich rada bola božsky inšpirovaná. V obidvoch prípadoch sa historici zhodujú, že armáda počas svojho krátkeho pôsobenia zaznamenala pozoruhodný úspech.

Vojenské kampane

Účasť Jany z Arku v Orléans sa zhodovala s náhlou zmenou vzoru obliehania. Počas piatich mesiacov pred jej príchodom sa obrancovia pokúsili iba o jeden útok, ktorý sa skončil porážkou. 4. mája však Armagnaci zaútočili a dobyli odľahlú pevnosť Saint Loup (bastille de Saint-Loup), po ktorej nasledoval 5. mája pochod k druhej pevnosti zvanej Saint-Jean-le-Blanc, ktorá bola nájdená opustená. Keď anglické jednotky vystúpili, aby sa postavili proti postupu, rýchla jazdecká rota ich zahnala späť do svojich pevností, zjavne bez boja.

Armagnaci potom zaútočili a dobyli anglickú pevnosť postavenú okolo kláštora s názvom Les Augustins. Tej noci si jednotky Armagnacov udržali pozície na južnom brehu rieky predtým, ako ráno 7. mája zaútočili na hlavnú anglickú pevnosť zvanú „les Tourelles“. Súčasníci uznali Janu ako hrdinku stretnutia. Zranila ju šípka medzi krkom a ramenami, zatiaľ čo držala svoju zástavu v zákope pred les Tourelles, neskôr sa však vrátila, aby podporila posledný útok, ktorým sa podarilo pevnosť dobyť. Angličania sa na druhý deň stiahli z Orléansu a obliehanie skončilo.

V Chinon a Poitiers Jana vyhlásila, že poskytne znamenie v Orléanse. Mnoho ľudí vykladanie obliehania interpretovalo ako toto znamenie a získala si podporu významných duchovných, ako boli embrunský arcibiskup a teológ Jean Gerson, ktorí bezprostredne po tejto udalosti napísali podporné rozpravy. Pre Angličanov sa schopnosť tohto roľníckeho dievčaťa poraziť ich armády považovala za dôkaz toho, že bola posadnutá diablom; britská medievalistka Beverly Boyd poznamenala, že toto tvrdenie nebolo iba propagandou ale úprimne mu verili, pretože predstava, že Boh podporuje Francúzov prostredníctvom Jany, bola pre anglické publikum zjavne neatraktívna.

Náhle víťazstvo v Orléanse viedlo aj k mnohým návrhom na ďalšie útočné akcie. Jana presvedčila Karola VII., aby jej umožnil sprevádzať armádu s vojvodom Jánom II. z Alençonu, a získala kráľovské povolenie pre svoj plán na opätovné získanie neďalekých mostov pozdĺž Loiry ako predstupeň postupu v Remeši a vysvätenia Karola VII. Bol to odvážny návrh, pretože Remeš bol zhruba dvakrát tak ďaleko ako Paríž a hlboko na nepriateľskom území. Angličania očakávali pokus o dobytie Paríža alebo útok na Normandiu.

Vojvoda z Alençonu prijal Janine rady týkajúce sa stratégie. Ostatní velitelia vrátane Jeana d'Orléans boli jej vystúpením v Orléanse ohromení a stali sa jej podporovateľmi. Alençon jej pripísal zásluhu na záchrane života v Jargeau, kde ho varovala, že sa na neho chystá vystreliť delo na hradbách. Počas toho istého obliehania odolala úderu kameňa, ktorý jej zasiahol prilbu, keď bola blízko základne mestského múru. Armáda dobyla Jargeaua 12. júna, Meung-sur-Loire 15. júna a Beaugency 17. júna.

Anglická armáda sa stiahla z údolia Loiry a 18. júna smerovala na sever, kde sa spojila s očakávanou jednotkou posíl pod velením sira Johna Fastolfa. Jana naliehala na Armagnacov, aby ich prenasledovali, a obe armády sa zrazili na juhozápad od dediny Patay. Bitka pri Patay by sa dala porovnať s Azincourtovou, len naopak. Francúzsky predvoj zaútočil na jednotku anglických lukostrelcov, ktorí boli postavení, aby blokovali cestu. Nasledoval úder, ktorý zdecimoval hlavnú časť anglickej armády a zabil alebo zajal väčšinu jej veliteľov. Fastolf utiekol s malou skupinou vojakov a stal sa obetným baránkom za ponižujúcu anglickú porážku. Francúzi utrpeli minimálne straty.

Francúzska armáda opustila Gien 29. júna na pochode smerom na Remeš a 3. júla prijala podmienečné odovzdanie burgundského mesta Auxerre. Ostatné mestá na ceste armády sa bez odporu vrátili k francúzskej vernosti. Troyes, miesto zmluvy, ktorá sa pokúsila vydediť Karola VII., sa ako jediný postavil na krátky odpor. V čase, keď armáda dorazila do Troyes, mala nedostatok potravín. Armáda však mala šťastie: blúdiaci mních menom brat Richard kázal o konci sveta v Troyes a presvedčil miestnych obyvateľov, aby zasadili fazuľu, plodinu so skorou úrodou. Keď fazuľa dozrela, dorazila hladná armáda. Troyes kapituloval po nekrvavom štvordňovom obliehaní.

Remeš otvoril svoje brány pre armádu 16. júla 1429. Svätenie sa konalo nasledujúce ráno. Hoci Jana a vojvoda z Alençonu naliehali na rýchly pochod smerom na Paríž, kráľovský dvor uprednostnil rokovania o prímerí s burgundským vojvodom Filipom. Vojvoda porušil účel dohody tým, že ju použil ako zastavovaciu taktiku na posilnenie obrany Paríža. Francúzska armáda v prechodnom období pochodovala okolo sledu miest neďaleko Paríža a bez boja prijala vzdanie sa niekoľkých miest. Vojvoda z Bedfordu viedol anglické vojská proti vojsku Karola VII. v bitke pri Montépilloy 15. augusta, ktorá vyústila do slepej uličky. Francúzsky útok na Paríž padol 8. septembra. Napriek zraneniu nohy od svorníka z kuše zostala Jana vo vnútornom výkope Paríža, kým ju jeden z veliteľov nepreniesol späť do bezpečia.

Nasledujúce ráno armáda dostala kráľovský rozkaz na stiahnutie. Väčšina historikov viní francúzskeho veľkého komorníka Georgesa de La Trémoillea z politických omylov, ktoré nasledovali po vysvätení. V októbri Jana s kráľovskou armádou zabrala Saint-Pierre-le-Moûtier. Nasledoval však neúspešný pokus o dobytie La-Charité-sur-Loire v novembri a decembri. 29. decembra povýšili Janu a jej rodinu do šľachty Karola VII. ako odmenu za jej činy.

Zajatie

Prímerie s Anglickom počas nasledujúcich pár mesiacov ponechalo Jane málo práce. 23. marca 1430 nadiktovala výhražný list husitom, disidentskej skupine, ktorá sa nedohodla s katolíckou cirkvou vo viacerých doktrinálnych bodoch a porazila niekoľko predchádzajúcich križiackych výprav vyslaných proti nim. Janin list sľuboval, že „odstráni vaše šialenstvo a sprostú poveru a odníme vám buď kacírstvo, alebo životy“. Jana, horlivá katolíčka, ktorá nenávidela všetky formy kacírstva, tiež poslala list vyzývajúci Angličanov, aby opustili Francúzsko a odišli s ňou do Čiech bojovať proti husitom. Táto ponuka zostala nezodpovedaná.

Prímerie s Anglickom sa rýchlo skončilo. Nasledujúceho mája Jana odcestovala do Compiègne, aby pomohla brániť mesto pred anglickým a burgundským obliehaním. 23. mája 1430 bola s vojskom, ktoré sa pokúsilo zaútočiť na burgundský tábor v Margny severne od Compiègne, ale bola prepadnutá a zajatá. Keď sa jednotky po postupe ďalších 6 000 vojakov Burgundov začali sťahovať smerom k neďalekému opevneniu Compiègne, Jana zostala pri zadnom vojsku. Burgundské jednotky obkľúčili zadný voj a z koňa ju strhol lukostrelec. Súhlasila s jej odovzdaním pro-burgundskému šľachticovi menom Lionel z Wandomme, ktorý bol členom jednotky Jeana de Luxemburg.

Jana bola Burgundovcami uväznená na hrade Beaurevoir. Uskutočnila niekoľko pokusov o útek, pri jednej príležitosti vyskočila zo svojej veže vysokej 21 metrov a pristála na mäkkej zemi suchej priekopy, po ktorej ju presunuli do burgundského mesta Arras. Angličania rokovali so svojimi burgundskými spojencami o odovzdaní do väzby, pričom významnú úlohu v týchto rokovaniach a jej neskoršom procese prevzal biskup Pierre Cauchon z Beauvais, stúpenec Angličanov. Konečná dohoda požadovala, aby Angličania zaplatili sumu 10 000 livre tournois za jej získanie od Jána Luxemburského, člena rady burgundského vojvodu Filipa.

Angličania presunuli Janu do mesta Rouen, ktoré slúžilo ako ich hlavné sídlo vo Francúzsku. Armagnaci sa ju pokúsili niekoľkokrát zachrániť začatím vojenských ťažení smerom na Rouen, zatiaľ čo tam bola zadržiavaná. Jedna kampaň sa uskutočnila počas zimy 1430 - 1431, ďalšia v marci 1431 a druhá koncom mája krátko pred jej popravou. Tieto pokusy boli odvrátené. Karol VII. pohrozil „rovnakou pomstou“ burgundským jednotkám, ktoré jeho vojská zajali, a „Angličanom a anglickým ženám“ ako odplatu za to, ako zaobchádzali s Janou.

Proces

Súd pre kacírstvo bol politicky motivovaný. Tribunál pozostával výlučne z proanglických a burgundských duchovných a dohliadali naň anglickí velitelia vrátane vojvodu z Bedfordu a grófa z Warwicku. Podľa slov britskej medievistky Beverly Boydovej mal súdny proces znamenať, že anglická koruna bude „trikom, ako sa zbaviť bizarného vojnového zajatca s maximálnymi rozpakmi pre svojich nepriateľov“. Súdne konanie sa začalo 9. januára 1431 v Rouene, sídle anglickej okupačnej vlády. Postup bol podozrivý v niekoľkých bodoch, čo neskôr vyvolalo kritiku tribunálu hlavným inkvizítorom, ktorý po vojne vyšetroval súdny proces.

Podľa cirkevného práva biskup Cauchon nemal jurisdikciu nad týmto prípadom. Cauchon vďačil za svoje vymenovanie podpore anglickej koruny, ktorá financovala proces. Nízka úroveň dôkazov použitých v procese tiež porušila inkvizičné pravidlá. Administratívny notár Nicolas Bailly, ktorý bol poverený zhromažďovaním svedectiev proti Jane, nemohol nájsť žiadne nepriaznivé dôkazy. Bez týchto dôkazov súdu chýbali dôvody na začatie procesu. Súd aj tak začal súdne konanie, čím tiež porušil cirkevné právo tým, že upieral Jane právo na právneho poradcu. Okrem toho skladba celého tribunálu z proanglického duchovenstva porušila požiadavku stredovekej cirkvi, aby súdne procesy v kacírstve posudzovala nestranná alebo vyvážená skupina duchovných. Po otvorení prvého verejného vyšetrovania sa Jana sťažovala, že všetci prítomní sú proti nej, a kvôli zaisteniu rovnováhy požiadala o pozvanie „cirkevných predstaviteľov francúzskej strany“. Táto žiadosť bola zamietnutá.

Vice-inkvizítor v severnom Francúzsku (Jean Lemaitre) namietal proti procesu hneď na začiatku a niekoľko očitých svedkov neskôr uviedlo, že bol nútený spolupracovať po tom, čo mu Angličania ohrozili život. Niektorým ďalším duchovným pri procese sa tiež vyhrážali, keď odmietli spolupracovať, vrátane dominikánskeho mnícha menom Isambart de la Pierre. Tieto hrozby a dominancia súdneho procesu nad sekulárnou vládou boli porušením pravidiel Cirkvi a podkopali právo Cirkvi viesť kacírske procesy bez sekulárneho zasahovania.

Záznam z pokusu obsahuje vyjadrenia Jany, ktoré očití svedkovia neskôr uviedli, že udivili súd, pretože bola negramotnou roľníčkou a dokázala uniknúť teologickým nástrahám, ktoré tribunál ustanovil, aby ju uväznil. Podľa cirkevnej náuky si nemohol byť nikto istý, či je v Božej milosti. Keby odpovedala áno, potom by bola obvinená z kacírstva. Keby odpovedala nie, potom by priznala svoju vlastnú vinu. Súdny notár Boisguillaume neskôr vypovedal, že v tejto chvíli súd vypočul jej odpoveď: „Tí, ktorí ju vypočúvali, boli ohromení.“

Niekoľko členov tribunálu neskôr vypovedalo, že dôležité časti prepisu boli sfalšované zmenami v jej nemilosti. Podľa inkvizičných pokynov mala byť Jana uväznená v cirkevnom väzení pod dohľadom dozorkýň (t. j. mníšok). Namiesto toho ju Angličania držali v sekulárnom väzení stráženom vlastnými vojakmi. Biskup Cauchon odmietol Janine odvolania na Bazilejský koncil a pápeža, ktoré mali zastaviť jeho postup.

Dvanásť článkov obžaloby, ktoré sumarizovali zistenia súdu, bolo v rozpore so záznamami súdu, ktoré už boli sudcami zdokumentované. Negramotná obžalovaná pod hrozbou okamžitej popravy podpísala dokument o abjurácii, ktorému nerozumela. Súd v úradnom zázname nahradil inú abjuráciu.

Problém s oblečením

Kacírstvo bolo hrdelným zločinom iba za opakovaný trestný čin; podľa očitých svedkov preto teraz súd zariadil opakovaný priestupok „obliekania“. Jana súhlasila, že keď sa zdrží, bude nosiť ženské oblečenie, čo spôsobilo problém. Podľa neskorších opisov niektorých členov tribunálu mala predtým vo väzení oblečený odev vojakov. Keďže nosila mužské oblečenie, čo jej umožňovalo spojiť si vak, čižmy a dublet k sebe, odradilo to jej znásilnenie tým, že strážcom sťažila vyzliekanie oblečenia. Zjavne sa bála vzdať sa tohto odevu aj dočasne, pretože by tento odev bol pravdepodobne sudcom zabavený, a tak by zostala bez ochrany. Ženské šaty takúto ochranu neposkytovali. Niekoľko dní po svojej abjurácii, keď bola nútená nosiť šaty, povedala členovi tribunálu, že „do jej väzenia vošiel skvelý anglický pán a pokúsil sa ju násilím vziať.“ Opäť začala nosiť mužské oblečenie buď ako obranu proti obťažovaniu, alebo na svedectvo Jeana Massieua, pretože jej šaty si vzali strážcovia a nezostávalo jej nič iné na seba.

Jej opätovné nosenie mužského vojenského oblečenia bolo označené za recidívu herézy pre transvesticizmus, hoci to neskôr spochybnil inkvizítor, ktorý predsedal odvolaciemu súdu, ktorý prípad po vojne skúmal. Stredoveká katolícka doktrína tvrdila, že odevy by sa mali hodnotiť na základe kontextu, ako to uvádza Summa Theologica od svätého Tomáša Akvinského, ktorý hovorí, že nevyhnutnosť je prípustným dôvodom na obliekanie. To by zahrňovalo použitie odevu ako ochranu pred znásilnením, ak by oblečenie poskytovalo ochranu. Pokiaľ ide o doktrínu, bola oprávnená maskovať sa ako pážatka počas svojej cesty nepriateľským územím a oprávnene nosiť brnenie počas bitiek a ochranný odev v tábore a potom vo väzení. Chronique de la Pucelle uvádza, že odrádzala od obťažovania, keď táborila v teréne. Keď nebolo počas vojenskej kampane potrebné mať oblečenú vojenskú uniformu, údajne sa vrátila k šatám. Duchovenstvo, ktoré neskôr svedčilo v posmrtnom odvolacom procese, potvrdilo, že vo väzení naďalej nosila mužské oblečenie, aby zabránila obťažovaniu a znásilňovaniu.

Počas vojenských kampaní a vo väzení si tiež nechala ostrihať vlasy na krátko. Jej priaznivci, ako napríklad teológ Jean Gerson, bránili jej účes z praktických dôvodov, rovnako ako inkvizítor Brehal neskôr počas odvolacieho procesu. Napriek tomu bola počas procesu v roku 1431 odsúdená a odsúdená na smrť. Boyd označil Janin proces za taký „nespravodlivý“, že jeho prepisy boli neskôr použité ako dôkaz jej kanonizácie v 20. storočí.

Poprava

Očití svedkovia opísali scénu popravy upálením 30. mája 1431. Viazaná na vysoký stĺp vo Vieux-Marché v Rouene požiadala dvoch duchovných, Fr. Martina Ladvena a Fr. Isambarta de la Pierra, aby pred ňou držali kríž. Anglický vojak tiež zostrojil malý krížik, ktorý si dala pred šaty. Po jej smrti Angličania zhrabali uhlíky, aby odhalili jej spálené telo, aby nikto nemohol tvrdiť, že unikla živá. Telo potom ešte dvakrát spálili, aby ho rozložili na popol a zabránili zhromažďovaniu relikvií, a jej pozostatky odhodili do rieky Seiny. Kat Geoffroy Thérage neskôr uviedol, že sa „veľmi obával, že bude zatratený, pretože upálil svätú ženu“.

Posmrtné udalosti

Storočná vojna pokračovala dvadsaťdva rokov po jej smrti. Karol VII. si zachoval legitimitu francúzskeho kráľa napriek súperiacej korunovácii, ktorá sa uskutočnila pre Henricha VI. v parížskej katedrále Notre-Dame 16. decembra 1431, kedy mal Henrich VI. desať rokov. Predtým, ako Anglicko mohlo obnoviť svoje vojenské vedenie a silu lukostrelcov zničených v roku 1429, krajina pri podpísaní Arrasovej zmluvy v roku 1435 stratila spojenectvo s Burgundskom. V tom istom roku zomrel vojvoda z Bedfordu a Henrich VI. sa stal najmladším anglickým kráľom, ktorý vládol bez regenta. Jeho slabé vedenie bolo pravdepodobne najdôležitejším faktorom pri ukončení konfliktu. Kelly DeVries tvrdí, že agresívne použitie delostrelectva a frontové útoky Jany z Arku ovplyvnili francúzsku taktiku po zvyšok vojny.

V roku 1452, počas posmrtného vyšetrovania jej popravy, vyhlásila Cirkev, že náboženská hra na jej počesť v Orléanse umožní účastníkom púť k udalosti (odpustenie dočasného trestu za hriech).

Nový proces

Po skončení vojny sa začal posmrtný nový proces. Pápež Kalixt III. povolil tento proces, známy tiež ako „proces anulovania“, na žiadosť generálneho inkvizítora Jeana Bréhala a Janinej matky Isabelle Romée. Účelom procesu bolo zistiť, či bol proces odsúdenia a jeho verdikt vyriešený spravodlivo a podľa kánonického práva. Vyšetrovanie sa začalo vyšetrovaním Guillaume Bouillého, teológa a bývalého rektora parížskej univerzity (Sorbonna).

Bréhal viedol vyšetrovanie v roku 1452. V novembri 1455 nasledovalo formálne odvolanie. Do odvolacieho procesu boli zapojení duchovní z celej Európy a dodržal sa štandardný súdny postup. Skupina teológov analyzovala výpovede 115 svedkov. Bréhal v júni 1456 vypracoval svoje posledné zhrnutie, ktoré popisuje Janu ako mučeníčku a zosnulého Pierra Cauchona obvinil z kacírstva za odsúdenie nevinnej ženy za svetskú pomstu. Technickým dôvodom jej popravy bol biblický odevný zákon. Súd s anulovaním čiastočne zmenil presvedčenie, pretože v procese odsúdenia sa nezohľadnili doktrinálne výnimky z tohto obmedzenia. Odvolací súd ju 7. júla 1456 vyhlásil za nevinnú.

Kanonizácia

Jana z Arku sa stala symbolom Katolíckej ligy v priebehu 16. storočia. Keď bol v roku 1849 Félix Dupanloup ustanovený za biskupa v Orléanse, vyhlásil horlivý chválospev o Jane z Arku, ktorá priťahovala pozornosť v Anglicku aj vo Francúzsku, a viedol úsilie, ktoré vyvrcholilo blahorečením Jany z Arku v roku 1909. Za svätú rímskokatolíckej cirkvi ju vyhlásil 16. mája 1920 pápež Benedikt XV. v bule Divina disponente.

Posolstvo

Jana z Arku sa stala po štyri storočia po jej smrti pololegendárnou osobnosťou. Hlavným zdrojom informácií o nej boli kroniky. V 19. storočí sa v starých archívoch objavilo päť pôvodných rukopisov jej odsúdenia. Historici čoskoro našli aj úplné záznamy z jej rehabilitačného procesu, ktoré obsahovali čestné svedectvá 115 svedkov, a pôvodné francúzske poznámky k prepisu procesu z latinského odsúdenia. Taktiež sa objavili rôzne súčasné listy, z ktorých tri nesú podpis Jehanne nestabilnou rukou človeka, ktorý sa učí písať. Toto neobvyklé bohatstvo primárneho zdrojového materiálu je jedným z dôvodov, prečo DeVries vyhlasuje: „Žiadna osoba stredoveku, ani muž ani žena, neboli predmetom väčších skúmaní.“

Jana z Arku pochádzala z dediny a v puberte sa dostala na výslnie, čo dokázala ako nevzdelaná roľníčka. Francúzsky a anglický kráľ ospravedlnili prebiehajúcu vojnu konkurenčnými výkladmi dedičského práva, ktoré sa najskôr týkali nároku Eduarda III. na francúzsky trón a potom Henricha VI.

Od Christine de Pisan až po súčasnosť sa ženy pozerajú na Janu ako na pozitívny príklad odvážnej a aktívnej ženy. Pôsobila v rámci náboženskej tradície, ktorá verila, že výnimočný človek z akejkoľvek úrovne spoločnosti môže prijať božie povolanie. Niektoré z jej najvýznamnejších pomôcok pochádzali od žien. Svokra kráľa Karola VII., Jolanda Aragónska, potvrdila Janine panenstvo a financovala jej odchod do Orléansu.

Boli po nej pomenované tri samostatné plavidlá francúzskeho námorníctva vrátane vrtuľníkového nosiča, ktorý bol 7. júna 2010 vyradený z aktívnej služby. V súčasnosti francúzska krajne pravicová politická strana Front National usporadúva jej sochy, reprodukuje jej obraz v straníckych publikáciách a ako znak používa trojfarebný plameň, čiastočne symbolický pre jej mučeníctvo. Odporcovia tejto strany niekedy satirizovali jej prisvojenie si imidžu. Francúzsky občiansky sviatok na jej počesť, stanovený v roku 1920, je na druhú májovú nedeľu.

Vízie

Náboženské vízie Jany z Arku zostávajú pretrvávajúcou témou záujmu. Za zdroje svojich zjavení označila svätú Margarétu, svätú Katarínu a svätého Michala, aj keď existuje nejednoznačnosť, o ktorej z viacerých identicky pomenovaných svätých mala záujem.

Analýza jej vízií je problematická, pretože hlavným zdrojom informácií o tejto téme je prepis rozsudku o odsúdení, v ktorom sa vzoprela obvyklému postupu súdu pred prísahou svedka a konkrétne odmietla odpovedať na všetky otázky týkajúce sa jej vízií. Sťažovala sa, že štandardná prísaha svedka by bola v rozpore s prísahou, ktorú predtým zlomila, aby zachovala mlčanlivosť o stretnutiach so svojím kráľom. Nie je známe, do akej miery môžu dochované záznamy predstavovať výmysly skorumpovaných súdnych úradníkov alebo jej vlastné výmysly na ochranu štátneho tajomstva. Niektorí historici sa vyhýbajú špekuláciám o víziách tvrdením, že jej viera v jej povolanie je dôležitejšia ako otázky o konečnom pôvode vízií.

Mnoho nedávnych vedcov sa pokúsilo vysvetliť jej vízie z psychiatrického alebo neurologického hľadiska. Potenciálne diagnózy zahŕňali epilepsiu, migrénu, tuberkulózu a schizofréniu. Žiadna z predpokladaných diagnóz nezískala konsenzuálnu podporu a mnohí vedci tvrdia, že nevykazovala žiadne z objektívnych príznakov, ktoré môžu sprevádzať navrhované duševné choroby, ako je schizofrénia. Doktor Philip Mackowiak v kapitole o Jane z Arku vo svojej knihe Post-Mortem z roku 2007 vylúčil možnosť schizofrénie a niekoľkých ďalších porúch (dočasná epilepsia lalokov a otrava námeľom).

Dr. John Hughes v článku v akademickom časopise Epilepsy & Behavior odmietol myšlienku, že Jana z Arku trpela epilepsiou.

V reakcii na ďalšiu takúto teóriu, v ktorej sa tvrdilo, že jej vízie spôsobila tuberkulóza hovädzieho dobytka v dôsledku pitia nepasterizovaného mlieka, historička Régine Pernoud napísala, že ak by pitie nepasterizovaného mlieka mohlo priniesť pre národ také potenciálne výhody, potom by francúzska vláda mala prestať vyžadovať pasterizáciu mlieka.

Jana z Arku si získala priazeň na dvore kráľa Karola VII., ktorý ju prijal ako príčetnú. Znaky šialenstva by poznal, pretože nimi trpel jeho vlastný otec Karol VI. Karol VI. bol ľudovo známy ako „Karol Šialený“ a veľkú časť politického a vojenského úpadku Francúzska za jeho vlády možno pripísať mocenskému vákuu, ktoré vyprodukovali jeho epizódy šialenstva. Predchádzajúci kráľ veril, že je vyrobený zo skla, čo je klam, ktorý si žiadny dvoran nepomýlil s náboženským prebudením. Do pokusu o jeho vydedenie v Troyes sa mohli započítať aj obavy, že kráľ Karol VII. prejaví to isté šialenstvo. Táto stigma bola taká pretrvávajúca, že súčasníci nasledujúcej generácie pripisovali zdedenému šialenstvu rozpad, ktorý mal utrpieť anglický kráľ Henrich VI. v roku 1453: Henrich VI. bol synovcom Karola VII. a vnukom Karola VI. Dvor Karola VII. bol v otázke duševného zdravia dôvtipný a skeptický. Po Janinom príchode do Chinonu ho kráľovský radca Jacques Gélu varoval:

Človek by nemal ľahko meniť nijakú politiku kvôli rozhovoru s dievčaťom, roľníčkou ... tak náchylnou na ilúzie; človek by sa nemal robiť smiešnym pred očami cudzích národov.

Jej nežné odpovede pri výsluchu dokonca prinútili súd, aby zastavil verejné zasadania.

Údajné relikvie

V roku 1867 bola v parížskej lekárni nájdená nádoba s nápisom „Pozostatky nájdené pod kolom Jany z Arku, panny Orleánskej“. Pozostávali z ohoreného ľudského rebra, karbonizovaného dreva, kúska bielizne a mačacej stehennej kosti - čo sa vysvetľovalo ako prax hádzania čiernych mačiek na hranicu čarodejníc. V roku 2006 bol Philippe Charlier, forenzný vedec z Univerzitnej nemocnice Raymonda Poincarého (Garches), oprávnený študovať tieto relikvie. Uskutočnili sa testy uhlíka-14 a rôzne spektroskopické analýzy a výsledky určili, že pozostatky pochádzajú z egyptskej múmie zo šiesteho až tretieho storočia pred naším letopočtom.

V marci 2016 bol prsteň, ktorý podľa všetkého nosila Jana, ktorý prešiel rukami niekoľkých významných osôb vrátane kardinála, kráľa, aristokrata a dcéry britského lekára, predaný na aukcii Puy du Fou, v historickom zábavnom parku za 300 000 libier. Neexistuje žiadny presvedčivý dôkaz o tom, že prsteň vlastnila, ale jeho neobvyklý dizajn sa veľmi zhoduje s Janinými vlastnými slovami o jej prsteni pri jej procese. Rada pre umenie neskôr rozhodla, že prsteň nemal opustiť Spojené kráľovstvo. Nákupcovia sa odvolali, a to aj proti kráľovnej Alžbete II., a prsteň mohol zostať vo Francúzsku. Prsteň bol údajne prvýkrát odovzdaný kardinálovi Henrymu Beaufortovi, ktorý sa v roku 1431 zúčastnil Janinho procesu a popravy.

Revizionistické teórie

Revizionistickí autori spochybnili štandardné správy o živote Jany z Arku. Tvrdenia zahŕňajú že Jana z Arku nebola v skutočnosti upálená; že bola tajne nevlastnou sestrou kráľa Karola VII., a že nebola skutočným kresťanom, ale členom pohanského kultu; a že väčšina príbehu Jany z Arku je vlastne mýtus.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jana z Arku

Externé odkazy

• Obsáhlé české stránky o Johance z Arku(po česky)
• Byla Jana z Arku epileptička?(po česky)
• Jana z Arku - biografia, výskum(po nemecky)/(po anglicky)/(po francúzsky)
• Iný výklad príbehu o Jeanne d´Arc (po francúzsky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Joan of Arc na anglickej Wikipédii.