Jaroslav Janoušek (* 1904, † neznáme)^[1] vystupujúci aj pod menom Pravoslav Janoušek bol príslušník NKVD a ŠtB.

Bol synom českého komunistického novinára a revolucionára, prezidenta Slovenskej republiky rád Antonína Janouška. Vyrastal v mieste otcovho exilu, v Čuvašsku v Sovietskom zväze. Počas Druhej svetovej vojny slúžil v Červenej armáde a utŕžil ťažké zranenie hlavy. Toto zranenie mohlo byť príčinou jeho neskoršej mimoriadnej agresivity.^[2]

Pracoval pre NKVD a po roku 1945 (alebo 1948)^[3] sa presťahoval do Česko-Slovenska, kde sa ako sovietsky agent stal príslušníkom Štátnej bezpečnosti.^[4] Za brutalitu ho však v roku 1949 z ŠtB prepustili, avšak sovietski poradcovia presadili v roku 1951 jeho opätovné prijatie.^[5] Stojí za zmienku, že v rámci vnútorných čistiek v ŠtB potom znovuprijatí dôstojníci vrátane Janouška vyšetrovali svojich bývalých nadriadených, ktorí sa zasadili o ich prepustenie.^[6]

Meno majora Jaroslava Janouška sa objavuje v súvislosti s vyšetrovaním viacerých exemplárnych politických procesov v 50. rokoch 20. storočia. Biskup Vasiľ Hopko ho uvádza ako najbrutálnejšieho z vyšetrovateľov, ktorí ho mučili po uväznení v roku 1951. V súvislosti s procesom s Rudolfom Slánským v rokoch 1951–1952 vyšetroval prípad Miloslava Choca a Slavoja Šádka, odsúdených na smrť za údajné zastrelenie Augustina Schramma.^[5]

Referencie