Jazerci, (gr. Εζερίτες-Ezerites, alebo Νεζερίτες-Nezerites ) boli južnoslovanský kmeň usídlený na juhovýchode polostrova Peloponéz v dnešnom Grécku. Prvé zmienky o Jazercoch pochádzajú až z 10. storočia od Konstantina Porfyrogenéta, kedy sú od roku 941 vedení ako platcovia daní Byzantskej ríši. V priebehu 12.–13. storočia podľahli helenizácii. Jazerci boli súčasťou etnogenézy novodobého gréckeho národa.

História

Slovania začali na Peloponéz prenikať po prelomení byzantskej hranice na Dunaji v 6. stor. Jazerci prišli na Peloponéz pravdepodobne v 8. stor. V 9. stor. Byzantská ríša opäť ovládla stratené Grécko a mnoho Slovanov presídlila do Malej Ázie. Na Peloponéze ostali iba dva slovanské kmene, Jazerci a Milingovia, ktorí sa utiahli do hôr. Časť Jazercov sa usadila v kraji Achája, kde vznikla oblasť Nezerochoria, čo po grécky znamená jazerské dediny. Tu sa však Jazerci zmiešali s pôvodným väčšinovým gréckym obyvateľstvom a po pár generáciach zanikli. Samotné toponymá v oblasti Nezerochoria sú hlavne gréckeho pôvodu. Inak tomu bolo v juhovýchodnej Lakónii, kde sa Jazerci separovane udržali až do 12. stor. Keď Peloponéz ovládli európske kniežatsvá a snažili sa zaviesť v Grécku neznámy feudalizmus, mnoho Grékov utieklo do hôr, kde prevýšili počet Jazercov a pomiešali sa s nimi. Naopak, feudáli odvážali Jazercov z hôr a usádzali ich v gréckych dedinách.

Meno

Stále nie je presne jasné, či Ezerites skutočne znamená Jazerci, teda či je názov kmeňa odvodený od jazera. Názav môže byť aj gréckyho pôvodu, keďže prvé zmienky o národe existujú až po byzantskom oslobodení Peloponézu.