Jean-Claude Juncker
12. predseda Európskej komisie
V úrade 1. novembra 2014 – 30. november 2019
José Manuel Barroso Ursula von der Leyenová
Bývalý predseda vlády Luxemburska
V úrade 20. január 1995 – 4. december 2013
Jacques Santer Xavier Bettel
Bývalý minister štátnych financií
V úrade 23.júl 2009 – 4.december 2013
Luc Frieden -
Bývalý minister financií
V úrade 14.júl 1989 – 23.júl 2009
Jacques Santer Luc Frieden
Bývalý minister práce a zamestnanosti
V úrade 20.júl 1984 – 7.august 1999
Jacques Santer François Biltgen
Biografické údaje
Narodenie	9.12.19549. december 1954 (68 rokov) Redange, Luxembursko
Politická strana	Chrëschtlech Sozial Vollekspartei
Odkazy
Jean-Claude Juncker na epp.eu
	Jean-Claude Juncker (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Jean-Claude Juncker (* 9. december 1954) je luxemburský politik a bývalý predseda Európskej komisie. Je predsedom strany Chrëschtlech Sozial Vollekspartei (Kresťansko-sociálnej ľudovej strany). Juncker sa stal predsedom vlády Luxemburska 20. januára 1995, jeho predchodcom bol Jacques Santer. Okrem toho zastával niekoľko pozícií ako minister. V rámci štruktúr Európskej únie bol predsedom Euroskopiny ministrov financií eurozóny v rokoch 2005-2013. Dvakrát bol počas obdobia šesť mesiacov predsedom Rady EÚ ( v rokoch 1997 a 2005). Juncker je známy pre svoje pro-európske presvedčenie. Euroskeptikmi je kritizovaný najmä pre potlačovanie národných záujmov a tvrdé pretláčanie EU-agendy.

Voľby do Európskeho parlamentu

V súvislosti so zmenou fungovania Únie podľa Lisabonskej zmluvy predchádzal voľbám do Európskeho parlamentu v roku 2014 výber kandidátov na predsedu Európskej komisie za každú frakciu okrem ECR a EFD, tzv. spitzenkandidat. Európska ľudová strana (EPP) si zvolila 7. marca Jeana-Claude Junckera, ktorý porazil Michela Barniera. Všetci spitzenkadidáti sa zhodli, že by bolo nemysliteľné, aby Európska rada navrhla niekoho iného za predsedu než tých, ktorí viedli kampaň, spitzenkandidátov. V májových voľbách do Európskeho parlamentu získala EPP najviac mandátov, 221 z 751. Frakcie sa zhodli, že Juncker by mal dostať ako prvý šancu získať väčšinu, aby ho zvolili za predsedu EK. Predseda Európskej rady po voľbách získal mandát, aby začal konzultovať s predsedami strán frakcií Europarlamentu najlepšieho možného kandidáta. Keďže má Európska rada menšie právomoci po Lisabonskej zmluve, zamerala sa na strategické priority a do nich zahrnula diskusie s predsedami frakcií a členmi Rady rovnako aj pre strategickú agendu.

Počas konzultácií Juncker a EPP súhlasili so spoluprácou s S&D, druhou najsilnejšou frakciou v Parlamente a zabezpečili aj súhlas lídrov všetkých krajín s výnimkou dvoch. Výmenou za podporu Junckera žiadali socialisti a lídri krajín posun od rozpočtových opatrení ku stimulácii rastu a vytváraniu pracovných pozícií, rovnako ako aj niektoré top pozície. 27. júna 2014 bol Európskou radou nominovaný za predsedu Európskej komisie^[1] spolu so strategickou agendou vytýčujúcou politické priority. Nominácia nevznikla konsenzom. Proti volili britský premiér David Cameron a maďarský premiér Viktor Orbán. Ešte pred voľbami informovali rôzne médiá, že ich obavy zdieľali aj vlády Švédska, Holandska a Nemecka. Prekážať im mal buď samotný kandidát, alebo spôsob, akým sa viedol proces nominácie.

Po nominácií začal Juncker oslovovať lídrov frakcií, aby vysvetlil svoje vízie a získal ich podporu. Dôvodom tohto kroku bolo aj ukázať, že rozumel kritike Euroskeptikov, napr. výrokom "napriek tomu, čo sa môžete dočítať v britskej tlači, nechcem Spojené štáty európske". Juncker prezentoval svoj program Európskemu parlamentu 15. júla. Po rozprave získal 422 hlasov z potrebných 376, 250 bolo proti.

Kontroverzie

Na začiatku novembra 2014, len pár dní po prevzatí mandátu predsedu EK obvinili Junckera médiá, že za jeho vlády v Luxembursku sa tento stal centrom vyhýbania sa daní (dokument LuxLeaks). S pomocou vlády mali spoločnosti prenášať daňové povinnosti v hodnote miliárd eur do Luxemburska, kde bol príjem zdanený jedným percentom. Pokus odvolať sa nevydaril.

Na summite 22.5.2015 vítal lídrov EÚ nie veľmi diplomatickým spôsobom, napr. gréckeho premiéra Alexisa Tsiprasa presviedčal, aby začal nosiť kravatu tak, že mu ponúkal vlastnú, Karla-Heinz Lambertza si zas doťahoval za jeho váhu a tľapkal mu brucho. Jean Asselborn si u neho spolu s Viktorom Orbánom vyslúžili zaucho, Charlesovi Michelovi pobozkal plešinu. Viktora Orbána privítal ako diktátora so zdvihnutou rukou a oslovením "diktátor", na čo nasledovalo už spomenuté zaucho ako reakcia na Orbánove neliberálne politické opatrenia a rétoriku. Juncker je svojím neformálnym štýlom známy. Po týchto udalostiach však začali niektoré online stránky pochybovať o jeho triezvosti.

Referencie

1. ↑ HNonline

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean-Claude Juncker

Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Luxemburský portál